Z pokladnice tradície: Pôstny liturgický odev

Karol Gazdík
3. marca 2023   Cirkev História   Liturgia

22. februára sme Popolcovou stredou začali obdobie Veľkého pôstu. Táto skutočnosť ma motivovala k napísaniu pár zaujímavostí zo sveta liturgických paramentov (z latinského paramentum – ozdoba), čo je súhrnné označenie pre textílie používané pri liturgii. Nemyslím si, že je momentálne nutné predstavovať jednotlivé liturgické odevy. Väčšinu z nich poznáme a znalejší ovládajú aj ich bohatú symboliku. Pokiaľ nie, je vhodné siahnuť aspoň na predkoncilové Radlinského Nábožné výlevy alebo Výklad Najdrahšej obety Omši svätej od ctihodného Martina z Kochemu, OFMCap. Tam by ste odpovede určite našli.

No pre stručné zopakovanie, liturgické paramenty zahŕňajú hlavne súbor odevov určených na slávenie sv. omše a to: humerál, alba, cingulum, manipul na ľavé zápästie, štóla, ornát (kazula), pre subdiakona tunicella a diakona dalmatika. Okrem toho aj antependium v čele oltára, oltárne plachty, kalichové vélum a burza, gremiál či biskupská mitra (infula), to všetko patrí medzi paramenty, no z hľadiska tohto článku to tentoraz nie je dôležité.

„Strihové“ pôstne odlišnosti – planeta plicata

Vyššie spomenuté súčasti liturgických paramentov určite mnohí čitatelia poznajú. No pojem planeta plicata už taký samozrejmý nie je, hoci posledné roky zažíva počas pôstneho obdobia svoju „renesanciu“. Ide o liturgickú sadu v pôstnom kajúcnom období (v čiernej farbe na Veľký piatok), ktorá neužíva dalmatiku pre diakona a tunicellu pre subdiakona, avšak oboje nahrádza zloženým alebo skráteným ornátom v jeho prednej časti – aby nebola strihom vyjadrená symbolická plnosť kňazského svätenia. U diakona môžeme pozorovať okrem skráteného ornátu (planeta plicata) aj zložený ornát vo forme širokej šerpy, z ktorej sa vyvinula stola latior, v preklade široká štóla. Nejde však o náhradu bežnej diakonskej štóly. Tá je totiž stále prítomná pod stola latior, ktorá sa na ňu oblieka. Diakon si v stanovených častiach sv. omše, pri výkone svojich úloh, prezlieka planetu plicatu za stolu latior.

Spôsob používania tohto pôstneho liturgického oblečenia opisuje Charles Augustine, OSB vo svojej knihe Liturgický zákon. Na strane 54 sa dočítame: „Diakon a subdiakon niekedy nosia zložený ornát (planeta plicata)… … diakon sa pred evanjeliom vzdá zloženého ornátu a vezme si ho späť po poslednej ablúcii. Celý ten čas nosí cez (diakonskú) štólu širokú štólu. Subdiakon počas čítania epištoly odloží planeta plicata a pokračuje v nej po pobozkaní ruky celebranta.“

Shawn Tribe na stránkach Liturgical Arts Journal píše, odvolávajúc sa na niektorých historikov, že ornát bol pôvodne odvodený z bežnej formy civilného odevu v Rímskej ríši. V určitom okamihu, možno v 6. storočí, sa ornát stal zásadne cirkevným odevom, avšak stále nie výlučne kňazským. Archdale Arthur King uvádza, že v niektorých cirkevných oblastiach nosili akolyti ornáty až do 11. storočia. Liturgista karolínskej éry Amalarius zaznamenáva toto obecnejšie použitie ornátu v Liber Officialis, kde komentuje: „Asistencia vyzlieka svoje ornáty, keď vykonáva prácu lektora alebo kantora… Lektor alebo kantor pri svojej individuálnej službe nosí albu bez ornátu…“ V tomto možno pozorovať genézu súčasného zloženého alebo skráteného ornátu – planeta plicata.

Skladané ornáty boli teda všeobecne používané v západných liturgických obradoch až na pár výnimiek či variácií. Zaujímavý je tiež fakt, že diakon v starom kartuziánskom obrade nenosil dalmatiku vôbec, miesto nej nosil tzv. cuculla ecclesiastica. Jedným dychom ku kartuziánom ešte dodávam, čo som popravde dlho netušil, že v ich starej liturgii neexistuje subdiakon.

Forma zloženia prednej časti ornátu sa v priebehu histórie menila. V niektorých prípadoch bola predná časť jednoducho „odrezaná“ alebo len sčasti skrátená, zatiaľ čo v iných prípadoch bola predná časť skutočne zložená prehnutím a zafixovaním, napríklad stužkami. Skoršie stredoveké formy planeta plicata inklinovali k reálnemu prehýbaniu časti gotického ornátu, no nie priamo jeho prednej časti, ale skôr vyhŕňajúc ho po stranách až po plecia. A nakoľko sa ornáty postupom času vývojovo zmenšovali a ich predná časť sa už dala ľahšie prehnúť, začali sa na neskorších ornátoch barokového strihu (tzv. husličky) predné časti jednoducho „odstrihávať“ a skracovať do rôznych podôb už počas šitia.

Čierne skladané ornáty a široká štóla sa prestali v rímskej liturgii Veľkého piatku používať po úpravách Veľkého týždňa v roku 1955 za pápeža Pia XII. Fialové skladané ornáty a široká štóla prežili kúsok dlhšie, no ich koniec nastal tiež a to po rubrikálnych revíziách pápeža sv. Jána XXIII. v roku 1960. Odvtedy sa už v rímskej liturgii nepoužívali.

Farebné pôstne vyjadrenie

Súčasné Všeobecné smernice rímskeho misála sa o liturgickej farbe zmieňujú, že ide o farbu bohoslužobných rúch a výzdoby chrámu v jednotlivých obdobiach alebo slávnostiach v rámci liturgického roka. Rozdielnosť farieb má aj navonok umocňovať povahu liturgických slávení ako aj zmysel kresťanského života.

Za súčasných päť liturgických farieb – biela, červená, zelená, fialová a čierna – vďačíme pápežovi Inocentovi III., ktorý okolo roku 1200 svojím spisom De sacro altaris mysterio libri sex stanovil kánon liturgických farieb, no stále však nie celkom dodržiavaný. „Farebný kánon“ následne potvrdil Tridentský koncil a záväzne zaviedol svojím misálom pápež Pius V. v roku 1570. Popri piatich liturgických farbách sa (už v Inocentovej dobe) používa aj zlatá a modrá farba. Zaujímavou je farba ružová, ktorá sa oblieka len dvakrát v roku – na tretiu adventnú (Gaudete) a štvrtú pôstnu nedeľu (Laetare). Tvorí akýsi prechod medzi fialovou a bielou.

Z hľadiska tohto článku nás však zaujíma farba fialová. Fialová vraj nie je farbou, ktorá by na ľudí pôsobila komfortne; dočítal som sa na jednej módnej stránke. A o to práve v pôste ide. Fialová totiž liturgicky vyjadruje „poníženosť, skrúšenosť a kajúci smútok, a to preto, že sa podobá popolu, ktorým si kajúci za starodávna hlavy svoje posypovali; z tej príčiny užíva sa v advente a vo veľkom pôste, ďalej na krížové dni a na štyri suché dni alebo kántry, lebo dni tieto sú k pokániu ustanovené…“, píše vo svoje knihe Liturgika čili Vysvetľovanie obradov rímsko-katolíckej Cirkvi pre katolícku školskú mládež z roku 1866 profesor náboženstva z banskobystrického katolíckeho gymnázia Anton Cebecauer.

Antonín Podlaha vo svojej Katolíckej liturgike z roku 1911 hovorí o fialovej aj ako o šedomodrej, teda farbe popola. Bežný používaný odtieň fialovej však farbu popola popravde veľmi nepripomína. Možno preto zašiel Lyonský obrad (ritus Lugdunensis) ešte ďalej a používa v čase pôstu, teda počnúc Popolcovou stredou do Zeleného štvrtka, paramenty v popolavej až v popolavo šedej farbe, čím oku veriaceho ľudu popol – symbol bolesti a smútku, ale aj pokánia a ľútosti – ešte viac sprítomňuje. Zvláštna to prax oproti tradičnej kajúcnej fialovej. No práve tento zvyk je vhodne pripomínajúci bohatú rozmanitosť historických liturgických tradícií latinského obradu.

Fialová kajúcna farba sa však v Cirkvi netýka len liturgických textílií. Recyklujúc poznatky, ktoré som pre Christianitas.sk už publikoval v seriáli o protokolárnych odevoch kléru, musím pripomenúť, že fialová ako tmavý purpur nahrádza v čase smútku a kajúcnych dní (advent, pôst či zádušná omša) sýtočervenú farbu kardinálskych chórových šiat, a to aj v prípade vlečky cappa magna. Prax kardinálskej „kajúcnej fialovej“ začala udalosťou v roku 1513, kedy pred pápeža Leva X. kajúcne predstúpili dvaja kardináli („vo fialovom“) žiadajúci ho o odpustenie ich prehrešku a sňatie exkomunikácie.

Titulný obrázok – planeta plicata v pôstnom čase, zdroj: Rebecca Keane, Farnosť St Mary Moorfields v Londýne

PDF (formát pre tlač)