Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Taliansko, V. časť -

Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Taliansko, V. časť

Karol Gazdík
8. septembra 2023
  Spoločnosť  

predchádzajúce časti:
Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Taliansko, III. časť
Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Taliansko, IV. časť

***

Sicília je súčasťou Európy a Afriky a zároveň nepatrí ani k jednému z týchto kontinentov. Touto križovatkou stredomorských ciest prešla polovica starovekých civilizácií. Dobyvatelia prichádzali a odchádzali a zanechali za sebou bohaté a rozmanité kultúrne dedičstvo. Výsledkom je zvláštna zmes jazykov, obyčajov, kuchýň a umeleckých výrazov, ale najmä architektonických štýlov.“ To o Sicílii píše môj cestovateľský bedeker. Sú to pekné slová, no môj kamarát, ktorý je vyštudovaný geograf ma upozornil, že Sicília predsa len patrí do Európy. Po mojej návšteve tohto najväčšieho ostrova Stredozemného mora som za to aj rád… Rád, že táto južná perla Talianska – Sicília – plná rozmanitej kultúry a histórie, patrí do tej našej Európy.

Cesta na Sicíliu

Prvého augusta sme mali rezervovaný trajekt, s ktorým sme sa mali preplaviť z Neapola do Palerma na Sicílii. Pôvodným plánom však bola priama nočná cesta vlakom ICN 1955 zo Salerna do Villa San Giovanni, kde by sa náš vlak nalodil na iný trajekt, ktorý by ho preplavil do Messiny na Sicílii a tam by cesta vlakom pokračovala. Pre osobnú a nákladnú dopravu je totiž v súčasnosti preprava loďou jedinou možnosťou, ako sa dostať z Kalábrie na východnú časť Sicílie. Tento unikátny spôsob dopravy, kedy je vlak prevážaný loďou, sa možno v budúcnosti zmení. Dlhodobým plánom totiž je postaviť „Ponte sullo stretto di Messina“, čo by bolo po úspešnom realizovaní trikrát dlhšie visuté mostné prepojenie, než je slávny most Golden Gate Bridge v San Franciscu.

V duchu výroku „Homo putat, Deus mutat“, teda všetkým známe „Človek mieni, Pán Boh mení“, som nestihol rezervovať lístky na vlak a tak som musel siahnuť po drahšej alternatíve. Drahšej, no za to zážitkovejšej. Zarezervoval som teda trajekt spoločnosti Tirrenia, ktorý nás z Neapola na tú Sicíliu predsa len dostal. Pri kúpe lodných lístkov máte tri možnosti, ako čas na lodi strávite. Buď sa počas celej nočnej plavby (cca 10 hodín plavby) budete po lodi ponevierať a vysedávať v bare či po jednotlivých palubách; prenajmete si polohovacie kreslo a skúsite sa v ňom trochu vyspať alebo siahnete hlbšie do vrecka a prenajmete si kajutu vybavenú posteľou, súkromným WC a sprchou. Kajuty sú vnútorné (bez okien) a vonkajšie (s oknom na more). Nakoľko sme cestovali štyria, dokázali sme sa zložiť na spoločnú kajutu, pričom to naše peňaženky až tak nezabolelo. Vyplávali sme o 20:15, pričom nás v prístave vyprevádzala žehnajúca socha sv. Januária a postranný maják.

Plavba na Sicíliu trajektom spoločnosti Tirrenia.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Vybavenie lode obsahovalo reštauráciu, ktorú sme aj využili na večeru, bar, herňu pre deti i dospelých, obchod so suvenírmi a dokonca i kino. Služba GSM on Ship je aktivovaná s roamingom všetkých národných a medzinárodných operátorov a krátkodobo sa aktivuje aj služba WiFi. Tu chcem však upozorniť, že pokiaľ sa budete niekedy plaviť po mori, zapnite si na mobiloch režim v lietadle. Tie roamingové ceny sú na lodiach šialené a o dátach ani nehovorím. Za jeden megabajt prenesených dát vám bude operátor účtovať v najbližšej faktúre 10 eur!

Po naozaj výdatnej večeri (reštaurácie som navštevoval v Taliansku minimálne, tak som si doprial aspoň tu na lodi) som sa ešte poprechádzal po palubách lode, poobdivoval výhľad na nočné Capri i spln Mesiaca, ktorého svetlo sa krásne lámalo o okolité oblaky a odrážalo od mora. V kajute bolo trochu cítiť vibrácie zo strojovne, no moja únava bola silnejšia ako tento ruch a preto som bez problémov takmer okamžite zaspal. Ráno okolo 6:15 sme cez okno našej kajuty už mohli sledovať „približujúcu sa“ pevninu Sicílie.

Plavba na Sicíliu…
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Palermo

Palermo, živé, ošarpané a nesmierne hlučné, sa rozprestiera úplne chaoticky okolo rozľahlého prírodného prístavu, ktorému dominuje mohutná vápencová hora Monte Pellegrino. Palermo bolo v 10. storočí sídelným mestom arabského Sicílskeho emirátu a vplyv Stredného východu je aj dnes viditeľný na tamojšej architektúre a kostoloch a tiež v úzkych uliciach starej arabskej štvrti medzi Palazzo dei Normanni a morom.

Veľkou osobitosťou vyniká aj sicílsky barok 17. a 18. storočia. Paláce a kostoly v Palerme, odrážajúce zložitosť ceremónií na dvore španielskych miestokráľov, smerujú k opulentnej okázalosti. A to nielen v Palerme. Aj stavby v Note, Raguse, Modici, Syrakúzach a Katánii vyjadrujú lásku Sicílčanov k ornamentu – zdobia ich konvexné a konkávne krivky, skrútené stĺpy, vysoko dekoratívne prvky a úchvatní putti.

Opätovne sa mi páči stručný opis histórie, ktorý nám o Palerme ponúka wikipédia. V nej sa píše: „Mesto založili Feničania a Gréci ho nazývali Panormos. Bolo hlavným oporným bodom Kartága na Sicílii, až kým ho v roku 254 pred Kristom nedobyli Rimania. V roku 535 východorímsky vojvodca Belisar oslobodil Palermo spod nadvlády Ostrogótov a mesto potom zostalo v Byzantskej ríši až do roku 830, kedy sa ho zmocnili Saracéni. Po nich nasledovali od roku 1072 Normani, od roku 1194 Hohenštaufovci, po nich prišiel v roku 1266 francúzsky rod Anjuovcov, ktorých vládu v roku 1282 ukončilo ľudové povstanie tzv. Sicílske vešpery. Potom Palermo prešlo pod aragónsko-španielsku správu, v 18. storočí pripadlo Bourbonovcom a nakoniec 27. mája 1860 ho oslobodil Giuseppe Garibaldi. Mesto je sídlom univerzity a arcibiskupského úradu.“

Palermo
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Po tom, čo sme sa úspešne v Palerme vylodili, vyhľadal som najbližšiu zastávku MHD. Odviezli sme sa k hlavnej železničnej stanici Palermo Centrale, v blízkosti ktorej sme si uskladnili batožinu. Ubytovanie sme mali totiž dohodnuté až o dvanástej. Potom naše kroky smerovali do supermarketu, kde sme si kúpili niečo na raňajky a rozdelili sme sa. Moja „skupina“ si to namierila ku katedrále. Metropolitná katedrála Nanebovzatia Panny Márie je sídelným chrámom Palermskej arcidiecézy. O mariánskom patrocíniu tohto Normanského dómu, ako sa katedrále aj hovorilo, veľmi zaujímavo píše stránka nadácie Fondazione Federico II Palermo: „Veľmi dôležitý je kult, ktorý Palermo a Sicília vzdávajú Panne Márii, úcta, ktorá nachádza svoj základ v epištolárnom vzťahu medzi veľvyslanectvom Messinského senátu a Máriou, Matkou Ježiša Krista, Matkou Božou, Matkou Cirkvi…“

Ako architektonický komplex sa katedrála vyznačuje prítomnosťou rôznych štýlov v dôsledku dlhej histórie prístavieb, úprav a obnovy, z ktorých posledná sa uskutočnila v 18. storočí. Súčasný chrám dal postaviť v roku 1185 Walter Ophamil, anglo-normanský arcibiskup z Palerma a minister kráľa Viliama II., na ploche bývalej byzantskej baziliky. Tú medzitým Arabi na krátky čas premenili aj na mešitu, pokiaľ Palermo nedobyl Roger I. V 14. až 16. storočí bola stavba značne rozšírená. Štyri rohové veže, ktoré pôvodne nevyčnievali nad hlavnú loď, dostali gotické zakončenia. Hlavný vchod bol presunutý zo západnej fasády na južnú dlhú stranu katedrály a pred ním bolo vytvorené veľké nádvorie. Južný portál dostal okolo roku 1465 portikus v štýle neskorej katalánskej gotiky.

Metropolitná katedrála Nanebovzatia Panny Márie v Palerme s detailom na jej ornamentálnu výzdobu.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Nad krížením katedrály postavil v 18. storočí Ferdinando Fuga klasicistickú kupolu, ktorá bola samozrejme pri mojej návšteve zastavaná lešením, a nahradil strechy bočných lodí radom menších kopúl, ktoré teraz zakrývajú vonkajšiu fasádu strednej lode. Interiér katedrály bol tiež prestavaný v štýle klasicizmu. Ten ma v každom prípade zarazil svojou strohosťou, poznajúc veľkú záľubu Sicílčanov pre ornament. Pre bežného návštevníka sa tak viac oplatí pohľad z terasy katedrály, než na jej interiér. Spoplatnený výhľad z katedrály je naozaj pôsobivý. Prístup ku schodom na strechu katedrály je nenápadne skrytý za jedným z bočných oltárov.

V rámci vstupenky môžete ešte vidieť kryptu so sarkofágmi arcibiskupov z Palerma. Niektoré z nich sú znovu použité rímske sarkofágy. Zaujala ma aj cisárska a kráľovská hrobka, v ktorej v porfýrových sarkofágoch pod baldachýnmi odpočívajú hohenštaufskí cisári Henrich VI. a Fridrich II., Fridrichova matka kráľovná Konštancia Sicílska a jej otec Roger II. Spoplatnenú prehliadku katedrály zakončuje klenotnica, ukrývajúca rôzne poklady – od svetských až po cirkevné. Významným predmetom v klenotnici bol kamelaukion („byzantská“ koruna s postrannými pendiliami) Konštancie Aragónskej.

S katedrálou susedí arcibiskupský palác, ukrývajúci ďalšie umelecké predmety – obrazy, sochy, majoliku, liturgické predmety, paramenty a aj niekoľko palácových komnát a sál. Bol to v podstate jediný palác, ktorý som v Palerme stihol navštíviť. V tomto meste dominovali hlavne kostoly.

Arcibiskupský palác
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Mesto Palermo je plné skvostných kostolov, preto som si ho pre seba nazval „sicílskym malým Rímom“. Pre návštevu som si vytipoval tie najvýznamnejšie z najvýznamnejších. No ešte predtým som sa musel ísť ubytovať, dvanásta hodina sa totiž blížila. Naše ubytovanie bolo „zašité“ v jednej z mnohých úzkych palermských uličiek, na konci ktorej pohľadu dominoval opäť kostol – Chiesa di Sant’Ignazio all’Olivella. Za každým rohom sa skrátka skrýva nejaká pamiatka, väčšinou sakrálneho charakteru. Počas ubytovávania nám pomocníčka majiteľky povedala, že máme veľké šťastie, že sme do Palerma prišli práve tento týždeň, pretože počas tých minulých sa teplota na rozpálených námestiach Palerma približovala k 50 °C! To už mali problém zvládať aj miestni. Po tejto informácii sa človek aj hanbil sťažovať si na aktuálnych 32 °C, ktoré nám sicílske slnko každý deň doprialo. Mali sme naozaj veľké šťastie.

Po ubytovaní som sa teda vybral na turné po kostoloch. Musel som pri tom čeliť šialenej premávke. Sicílčania jazdia naozaj príšerne a na chodcov berú ohľad len pramálo. Je viac pravdepodobné, že vás v Palerme zrazí auto, ako okradne vreckár. V bezpečí nie ste v podstate ani na chodníku, pretože sa oň musíte deliť so skútrami, ktoré sú tu ešte väčšími pánmi premávky, než autá. Tá sebecká premávka bola jediným väčším negatívom, ktoré som v Palerme pociťoval.

V rámci putovania za kostolmi som počas jedného dňa asi trikrát prešiel barokovým osemuholníkovým námestím Piazza Vigliena, ktoré je však známe skôr ako Quattro Canti. O pár krokov ďalej je renesančná fontána Pretoria, ktorej miestni hovoria aj fontána hanby – asi kvôli tým nahým sochám. Fontánu postavil Francesco Camilliani vo Florencii v roku 1554, kde dlho nevydržala a v roku 1574 poputovala do Palerma. Kvôli jej preprave bola fontána rozobratá na 644 kusov. Fontána však do Palerma dorazila nedokončená. Niektoré sochy boli počas prevozu poškodené, iné si možno ponechal zadlžený Luigi de Toledo, ktorý fontánu predal mestu Palermo. S touto fontánou susedí prvý z mnou navštívených kostolov.

Z putovania za kostolmi: 1. Quattro Canti; 2. a 3. fontána Pretoria;
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Najväčšie sakrálne skvosty Palerma

Kostol a kláštor sv. Kataríny Alexandrijskej! Garantujem vám, že pri vstupe do tohto kostola onemiete úžasom. Nikdy v živote som nevidel v rámci baroka tak prezdobený interiér chrámu, ako práve tu. No nie je barok ako barok. Sicílsky barok je synonymom opulentnosti a pompéznosti. Každý centimeter štvorcový je tu pokrytý ornamentom – prepychový rad zmiešaných mramorov, štúk a fresiek, ktoré sa v jedinom harmonickom čítaní prelínajú s nosnými architektonickými štruktúrami. Vskutku honosná zbraň protireformácie. V kostole sa nachádzajú mnohé vzácne umelecké diela, ktoré navrhli alebo vyrobili umelci ako Francesco Sozzi, Alessandro D’Anna a Ignazio Marabitti.

Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej – prvá ukážka sicílskeho baroka.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

V roku 1310 bohatá Benvenuta Mastrangelo(-vá) vo svojej poslednej vôli darovala peniaze na založenie ženského dominikánskeho kláštora. Kláštor bol zasvätený svätej Kataríne Alexandrijskej. V roku 1532 bolo rozhodnuté o rekonštrukcii a zväčšení kostola, pričom táto práca prebiehala najmä v rokoch 1566 až 1596 pod dohľadom matky priorky Márie del Carretto. Nový kostol bol slávnostne otvorený 24. novembra 1596. O 68 rokov neskôr, 16. marca 1664, kostol vysvätil arcibiskup z Palerma Pietro Martinez y Rubio za prítomnosti sicílskeho miestokráľa Francesca Caetaniho, 8. vojvodu zo Sermonety. V 18. storočí ešte pribudla kupola. Kláštorný ráz kostola je citeľný pri pohľade na chór kostola, umiestnený nad predsieňou kostola, ktorý bol pred verejnosťou chránený kovovými mrežami, čo umožnilo klauzúrnym sestrám sledovať omšu v oddelení od verejnosti. Od júla 2014 už kláštor Santa Caterina neprijíma mníšky dominikánskeho rádu a celá stavba, hoci je vo vlastníctve ministerstva vnútra, je zverená Palermitánskej kúrii.

S kostolom susedí aj kláštor s krásnou rajskou záhradou, respektíve nádvorím na rekreáciu. V strede nádvoria lemovaného stromami je fontána tvorená hlavnou nádržou a vyššími nádržami v tvare lastúr. Na centrálnom podstavci je socha sv. Dominika. Priestory kláštora dopĺňajú umelecké predmety a výrobky miestnych sestier, medzi ktorými viete nájsť aj vyrobené sošky či bábiky svätých a viaceré modely jasličiek. Na sviatky vyrábali aj tradičné sicílske sladkosti, ktorých chuť si ešte pamätajú starší obyvatelia Palerma.

Kláštor dominikánok pri Kostole sv. Kataríny Alexandrijskej. Všimnite si detail zamrežovaného chóru.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

V putovaní za sakrálnou nádherou nasledoval kostol Chiesa del Gesù alebo Casa Professa. Ide o kostol v barokovom slohu založený pod patronátom jezuitského rádu. Je to druhý kostol v Palerme, ktorý vám svojou pompéznou výzdobou v sicílskom baroku vyrazí dych. Svojou výzdobou mi prišiel bohatší, ako Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej. Opäť je tu štuka vedľa štuky, žiadna plocha nie je vynechaná. Obzvlášť nádherné boli bočné kaplnky. Tunajšia baroková výzdoba, realizovaná od roku 1658, zahŕňa mramorové basreliéfy na tribúne zobrazujúce Klaňanie pastierov (1710 – 1414) a Klaňanie troch kráľov (1719 – 21) od Gioacchina Vitagliana podľa návrhov pripisovaných Giacomovi Serpottovi. Oba reliéfy prežili druhú svetovú vojnu. V 20. rokoch 18. storočia Antonino Grano pridal na steny druhej bočnej kaplnky napravo fresku Klaňania troch kráľov. V kostole sa nachádza aj reliéf Slávy sv. Lukáša od Ignazia Marabittiho. Veľkú časť štukovej výzdoby interiéru dokončil Procopio Serpotta, syn Giacoma.

Napriek tej barokovej nádhere som si hneď všimol, že väčšina nástenných fresiek na klenbe je novšieho dáta. Počas druhej svetovej vojny, v roku 1943, totiž spadla bomba priamo na kupolu kostola, čo spôsobilo jej zrútenie, ktoré poškodilo priľahlé klenby. Väčšina malieb v presbytériu a transepte tak bola nenávratne preč. Kupola bola úplne prestavaná modernými technikami, ktoré zahŕňali použitie železobetónu, čím sa vytvorila konštrukcia s dvojitým rebrovaným uzáverom, skrytým vonkajším obkladom. Posledný cyklus reštaurovania sa realizoval v rokoch 1954 až 1956, kedy bola aj namaľovaná rozsiahla freska na klenbe strednej lode. Jej autormi boli Federico Spoltore a Guido Gregorietti. Vidieť, že freska je moderná, no nepôsobila na mňa vôbec rušivo. Skôr ma svojím prevedením a skrytým odkazom zaujala.

Chiesa del Gesù alebo Casa Professa – druhá ukážka sicílskeho baroka.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Jezuiti prišli do Palerma v roku 1549 a koncom 16. storočia začali so stavbou tohto kostola susediaceho s ich domom (casa professa). Výstavba bola realizovaná podľa návrhu jezuitského architekta Giovanniho Tristana. Počas obnovy katedrály v Palerme (rok 1781) sa Metropolitná kapitula a farské úrady premiestnili do Casa Professa, ktorá v tejto situácii získala titul a funkcie konkatedrály – kostola, ktorý zdieľa právo byť sídlom biskupa s inou katedrálou. V roku 1860 boli jezuiti z Palerma vyhnaní.

Po toľkom okázalom baroku to chcelo aj niečo umelecky staršie. Dlho nebolo treba hľadať. Oslnivá Palatínska kaplnka (Cappella Palatina) je kráľovská kaplnka Normanského paláca, ktorý dominuje pahorku na západnom okraji starého centra mesta. Je zmesou byzantského, normanského a fátimovského architektonického štýlu, čím odkazuje na trojkultúrny stav Sicílie v 12. storočí, po dobytí ostrova Rogerom I. a Robertom Guiscardom. S jej výstavbou sa začalo v roku 1129 na príkaz sicílskeho kráľa Rogera II., potom bola zriadená ako farnosť arcibiskupom Pietrom, ďalej povýšená na kolegiálny kostol a vysvätená 28. apríla 1140 ako súkromná kaplnka kráľovskej rodiny za prítomnosti arcibiskupa Ruggera Fesca a početných prelátov kráľovstva. Práce boli dokončené v roku 1143.

Kaplnka má tri apsidy, ako je obvyklé v byzantskej architektúre, so šiestimi hrotitými oblúkmi (tri na každej strane centrálnej lode), ktoré spočívajú na recyklovaných klasických stĺpoch. Už pri vstupe do kaplnky vám zrak pohltí lesk mozaík na zlatom pozadí, upravených do podoby rôznych biblických scén. Majú svoju jedinečnú eleganciu a vyznačujú sa tiež jemnými moduláciami farieb a jasu. Vrchol kupoly tvorí Kristus Pantokrator s radmi anjelov, prorokov, evanjelistov a svätých. Pozdĺž severnej steny svätyne je kráľovský balkón a severná kaplnka, odkiaľ kráľ počas sviatkov sledoval a počúval liturgiu. Všetka tá nádhera je nakoniec zastrešená prekrásnym dreveným stropom zdobeným v islamskom štýle muqarnas, známym ako „stalaktitové klenby“.

Podobnú nádheru s byzantskými mozaikami nájdete aj kostole Chiesa di Santa Maria dell’Ammiraglio. Počas mojej návštevy Palerma bol však zavretý.

Palatínska kaplnka v Normanskom paláci.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)
Sicília v umení: Svätá omša v Palatínskej kaplnke, Martinus Rørbye, 1842.
zdroj: wikimedia commons

Aby som si trochu oddýchol od toľkého prepychu v podobe štúk, basreliéfov, fresiek či mozaík, navštívil som Kostol San Cataldo, susediaci s Kostolom Santa Maria dell’Ammiraglio. Kostol San Cataldo vyniká svojou strohou eleganciou. Ide o malé dielo islamských robotníkov, ktorí ho postavili podľa západorománskych kritérií. Pôvodne to bola kaplnka komplexu budov patriacich Maionemu da Bari, veľkému kancelárovi a neskôr i veľkému admirálovi za kráľa Viliama I. Stavba kostola bola započatá okolo roku 1160.

Kostol má obdĺžnikový pôdorys so slepými oblúkmi, čiastočne osadenými oknami. Strecha je tvorená tromi charakteristickými červenými kupolami a merlonami (ozubený parapet) v arabskom štýle. Kostol je typickým príkladom arabsko-normanskej architektúry, ktorá je jedinečná pre Sicíliu. Plán kostola ukazuje záľubu Normanov pre jednoduché a prísne formy, odvodené od ich vojenskej formácie. Jedinou zdobenou časťou tohto kostola je pôvodná dlažba tvorená mozaikovou výzdobou. Pôvodný je aj hlavný oltár. Takouto elegantnou strohosťou by sa mohli inšpirovať aj dnešné moderné kostoly vo výstavbe, ktorých architekti holdujú minimalizmu a akejsi sterilite.

Kostol San Cataldo
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Jedným z náhodne navštívených kostolov bol aj Kostol svätého Dominika, ktorý ma okamžite zaujal svojou krásnou barokovou fasádou. Jeho predchodca v normansko-gotickom štýle tu stál už od 13. storočia, no začiatkom 15. storočia komunita prerástla malý stredoveký kostol a bratia hľadali podporu u pápeža Martina V. a záštitu šľachtických rodov z Palerma, aby mohli postaviť nový kostol, tentoraz v renesančnom slohu. No a svoju barokovú podobu nadobudol v roku 1630, kedy dominikáni z Palerma poverili architekta Andreu Cirrincione, aby postavil nový kostol. Baroková fasáda bola dokončená až v roku 1726, pričom ľavá zvonica pochádza z roku 1770.

V roku 1853 sa kostol stal panteónom slávnych Sicílčanov. Preto som sa pri jeho návšteve náhodne ocitol i pri hrobe veľkého bojovníka proti organizovanej trestnej činnosti z dielne sicílskej mafie (ktorej vplyv a štruktúru dovtedy spochybňovali) – sudcu a prokurátora Giovanniho Falconeho. Jeho život je podobný životu jeho blízkeho priateľa Paola Borsellina. Obaja pochádzali z rovnakej štvrte v Palerme, obaja bojovali proti mafii a oboch nakoniec mafia zabila bombovými atentátmi. Je po nich pomenované aj medzinárodné letisko Palermo, predtým nesúce meno Punta Raisi Airport, z ktorého som 4. augusta odlietal naspäť do Viedne. Práve na ceste z tohto letiska do Palerma bol Falcone – sudca, ktorý svojou morálnou silou a odvahou dokázal dostať na kolená dovtedy nedotknuteľných bossov mafie – otrasne zabitý.

Mestské paláce

Hoci som stihol v Palerme osobne navštíviť iba arcibiskupský palác, konkrétne niekoľko jeho sál, ktoré sú súčasťou diecézneho múzea, nedalo by mi aspoň nespomenúť dva palermské palácové objekty. Oba ohromujúco nádherné, no v niečom odlišné. Prvým je súkromný Palazzo Conte Federico, ktorý si v recenziách návštevníci veľmi pochvaľujú. Vstupné so sprievodcom (čo nie je v Palerme samozrejmosť) stojí 15 eur. Výnimočnou je skutočnosť, že týmto sprievodcom je najmladší potomok šľachtickej rodiny, ktorá palác vlastní. Teda zaplatíte prijateľnú sumu, máte zaujímavý výklad v dobrej atmosfére a môžete si odniesť aj pár vlastných fotografií.

Druhým mestským palácom (na obrázku) je opulentný Palazzo Valguarnera Gangi, „sicílsky Versailles“ pôvodom z 18. storočia. Objednávateľom jeho stavby bolo knieža Pietro di Valguarnera. Ide o jedinečné šľachtické sídlo v Palerme a to z dôvodu jeho veľkosti, zachovanosti a bohatosti dekorácií zhmotňujúcich jeden z vrcholných momentov talianskeho rokoka. Bol a je symbolom prestíže a moci, ako aj pokladnicou umenia a kultúry. Za prepychovým zariadením však nestojí objednávateľ stavby, ale nový majiteľ – Giuseppe Mantegna, princ di Gangi, ktorý sa oženil za poslednú majiteľku z rodu Valguarnera. Ten palác v 19. storočí zrekonštruoval podľa nádhery „štýlu Ľudovíta XVI.“. Luxus triumfuje v Zrkadlovej galérii, ale aj v Žltom salóne (tanečná sála), jedálni v neoklasicistickom štýle či v Zelenom salóne. Palác hostil aj mnohé osobnosti, ako Richarda Wagnera či anglických panovníkov Juraja V., Eduarda VII. a aj Alžbetu II. Od roku 1995 sú vlastníkmi paláca kniežatá Vanni Mantegna zo San Vincenza.

Palazzo Valguarnera Gangi
zdroj: IG stránka „royal_palaces_“

No a čo na palác hovoria recenzie? Podľa nich by som návštevu tohto paláca určite zvážil, pretože vstupenka do neho stojí neuveriteľných 55 eur, pričom platba je možná len v hotovosti, a do toho ešte aj zákaz fotografovania. Pritom uvidíte len 6 miestností a terasu. Podľa jedného užívateľa je tento palác obrazom padlej šľachty, ktorá nie je schopná sa o svoje dedičstvo adekvátne postarať: „Vyzerá ako zle udržiavaná skriňa, kvôli zápachu prachu a plesní, ktorý preniká každým predmetom v budove, ktorá je zvonku krásna, no vo vnútri chátra“. Prehliadka trvá cca dve hodiny, je plná kvetnatých anekdot a niekto písal, že je zakončená šampanským. Toľko z hodnotení. Osobná návšteva by možno zanechala iný dojem.

Legendárne Kapucínske katakomby

Druhý august som v rámci spoznávania mesta zakončil návštevou jedného legendárneho miesta, ktoré je pre niektorých turistov hlavným cieľom v Palerme – Kapucínske katakomby. Catacombe dei Cappuccini sú miestom, kde sa živí stretávajú s mŕtvymi a to doslova! Ide o jedinečné kultúrne dedičstvo, ktoré po mnoho stáročí priťahovalo a fascinovalo divákov z celého sveta, vrátane mnohých intelektuálov, básnikov a spisovateľov. Katakomby obsahujú asi 8 000 zosnulých, pričom 1252 múmií lemuje steny. Sály sú rozdelené podľa kategórií: muži, ženy, panny, deti, kňazi, mnísi a profesionáli.

Kapucínsky kláštor bol v Palerme založený v roku 1534 v kostole Santa Maria della Pace (Pani pokoja). Bratia si prirodzene vytvorili i kláštorný cintorín, ktorý sa otváral pod oltárom sv. Anny. Čoskoro sa však komunita kapucínov rozrástla a do roku 1597 bola už prvá miestnosť (alebo skôr nádrž) cintorína nedostatočná. Preto začali kopať nové chodby, ktoré keď dokončili, rozhodli sa do nich premiestniť bratov z preplnenej kostnice. Keď však bratia exhumovali mŕtvoly, stalo sa niečo neuveriteľné: 45 bratov bolo nájdených prirodzene mumifikovaných a nádherne zachovaných. Nerozložili sa a ich tváre boli rozpoznateľné. Kapucíni verili, že tento prípad bol Božím znamením, čo viedlo k ich rozhodnutiu, že namiesto pochovania telesných pozostatkov budú telá spolubratov vystavovať ako relikvie, opreté vo výklenkoch pozdĺž stien prvej chodby nového cintorína.

Správa o 45 neporušených telách nájdených v kapucínskom kláštore vzbudila pochopiteľne veľkú pozornosť. Kapucíni tak začali medzi svojich zosnulých prijímať viac a viac laikov, až sa napokon v roku 1783 rozhodli povoliť pohreb v katakombách každému, kto o to požiadal. Miestne osobnosti vo svojich testamentoch žiadali, aby boli ich telá zachované a vystavené v určitých šatách, ba dokonca, aby im šaty v pravidelných intervaloch vymieňali. Kňazi mali oblečené buď omšové rúcha alebo chórové odevy, laici boli oblečení podľa vtedajšej módy. Príbuzní svojich zosnulých navštevovali, aby sa za nich modlili a udržiavali ich telá v slušnom stave. Katakomby boli udržiavané prostredníctvom darov od príbuzných zosnulého. Každé nové telo bolo umiestnené do dočasného výklenku a neskôr umiestnené na trvalejšie miesto. Kým príspevky prichádzali, telo zostalo na svojom mieste, ale ak príbuzní prestali posielať peniaze, telo bolo odložené na poličku, kým platby neboli obnovené.

Kapucínske katakomby. Vpravo je múmia Antonia Prestigiacoma.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)
Sicília v umení: obraz s názvom Láska a Smrť, Calcedonio Reina, 1881.
zdroj: wikimedia commons

Mumifikácia sa stala symbolom statusu, spôsobom zachovania postavenia a dôstojnosti aj po smrti, s možnosťou pre rodiny zosnulých navštevovať a uctievať nielen obyčajné hroby, ale dobre zachované telá ich zosnulých. Bratia kapucíni k tomu proces mumifikácie zdokonalili. Krátko po smrti boli telá umiestnené do prípravnej miestnosti nazývanej colatoio, kde boli odstránené vnútorné orgány; namiesto nich sa pridala slama alebo bobkový list, aby sa uľahčil proces dehydratácie. Telá boli umiestnené na mriežkach vyrobených z terakotových rúrok, takže ich telesné tekutiny mohli odtiecť a ich tkanivá sa vysušili. Colatoio, ktoré predstavovalo optimálne prostredie pre mumifikáciu so suchším vzduchom a veľmi nízkou vlhkosťou, boli potom takmer na rok uzavreté. Po roku mŕtvoly vybrali, umyli octom a obliekli do vybratých šiat. Tak boli pripravené na vystavenie v katakombách.

Prirodzená mumifikácia však nebola jedinou metódou, ktorú kapucíni používali na konzerváciu tiel. Počas epidémií kúpali telá mŕtvych v arzéne. Výsledkom boli prekvapivo neporušené múmie a to dodnes. Táto metóda bola pravdepodobne použitá pre telo Antonia Prestigiacoma, stojaceho v katakombách vo výklenku s ružovou tvárou. Je jedným zo symbolov kapucínskych katakomb.

Šípková Ruženka z Palerma – tak sa hovorí najkrajšej detskej múmii na svete. Ide o takmer dvojročné (do dvoch rokov mu chýbal týždeň) dievčatko, ktorého meno bolo Rosalia Lombardo(-vá). Jej krátky život ukončil v roku 1920 zápal pľúc, ktorý vyvolala španielska chrípka. Zdrvený otec Mario Lombardo sa nedokázal so smrťou dcéry zmieriť a tak požiadal chemika a taxidermistu Alfreda Salafia, aby jej telo nabalzamoval. Salafia, hoci nikdy nedokončil medicínu, sa zhostil úlohy, ktorej cieľom bolo, aby malá Rosalia „žila naveky“. Podarilo sa!

Múmia malej Rosalie je jeho „vrcholné dielo“, vzbudzujúce dojem, že ide o spiaceho anjela. Výnimočný však nie je iba jej zovňajšok, ale aj orgány, ktoré sú aj po toľkých rokoch takmer neporušené. Keď som sa na ňu poriadne zahľadel (cez nové sklenené veko sa na ňu díva ťažšie), neunikla mojej pozornosti jej hladká koža, bacuľaté líca a blond vlasy, ktoré sú zviazané veľkou zlatou mašľou. Zachované sú aj jej modré dúhovky, ukryté pod privretými viečkami so svetlými mihalnicami.

Rosalia Lombardo
zdroj: flickr; kvôli zákazu fotografovania

Proces jej balzamovania zahŕňal formalín na ničenie baktérií, alkohol na vysušenie tela, glycerín na zabránenie nadmernému vysychaniu, kyselinu salicylovú na ničenie plesní a najdôležitejšie zložky, soli zinku – síran zinočnatý a chlorid zinočnatý –, aby telo získalo tuhosť. V roku 2009 sa zistilo, že telo Rosalie Lombardo(-vej) začína vykazovať známky rozkladu. Viditeľné to bolo na zmene farby jej pokožky, ktorá začínala nadobúdať žltú voskovú štruktúru. Preto bola jej pôvodná rakva umiestnená v hermeticky uzavretom sklenenom kryte s plynným dusíkom, aby sa zabránilo ďalšiemu prípadnému rozkladu.

Ďalšími „dielami“ Salafia, ktoré môžeme v katakombách nájsť, sú ostatky jeho brata Ernesta Salafia a amerického vicekonzula Giovanniho Paternitiho.

Pre fanúšikov podobných miest, kde sa „živí stretávajú s mŕtvymi“, odporúčam navštíviť aj ďalšiu podobnú sicílsku kryptu, a to v kostole Chiesa di San Nicolo v Gangi. Ja som žiaľ nemal toľko času, aby som mohol cestovať viac do vnútrozemia a navštívil i toto obdivuhodné miesto. V porovnaní s katakombami v Palerme je táto krypta a múmie klerikov v nej v oveľa lepšom stave. Mŕtvi zástupcovia duchovenstva tu stoja v pekne vybielených výklenkoch, oblečení do (takmer) neporušených chórových odevov, s biretmi na hlavách a štólami na pleciach. Pre mňa by to bolo tiež miesto „štúdia“, bohatá ukážka chórového a protokolárneho odievania kléru, čo je oblasť, ktorá ma vždy zaujímala. Skrátka: prehliadka chórového odevu s heslom „Memento mori“.

Klerická krypta v kostole Chiesa di San Nicolo v Gangi.
zdroj: Google mapy/Michele Pecoraro

Monreale

Tretí august patril návštevám blízkych miest. Nech tú úžasnú Sicíliu spoznáme aj mimo mesta Palermo. Prvé mesto, do ktorého sa z Palerma dostanete ešte s MHD, je Monreale. To leží na svahu hory Monte Caputo, ktorá sa vypína nad úrodným údolím zvaným La Conca d’oro (Zlatá mušla). Má asi 30 000 obyvateľov a od Palerma je vzdialené 15 km. MHD linka, ktorá do Monreale jazdí, má číslo 389P. Na autobus nastúpite na zastávke Indipendenza – Palazzo Reale a za cca 40 minút vystúpite na zastávke Fontana Del Drago.

Okrem krásneho výhľadu na Palermo, ktorý si na chvíľu ukradne vašu pozornosť, skrýva Monreale jeden unikát. Je ním Katedrála Santa Maria Nuova alebo Duomo di Monreale. Táto katedrála je jednou z najväčších dochovaných pamiatok normanskej architektúry na svete! O jej stavbe rozhodol v roku 1172 normanský kráľ Viliam II. Sicílsky, no stavať sa začalo až v roku 1174. Čakalo sa na schválenie, ktoré prišlo v danom roku bulou pápeža Alexandra III. Stavba kláštorného kostola bola potom bulou pápeža Lucia III. z roku 1178 povýšená na metropolitnú katedrálu. Vysvätená bola za prítomnosti pápeža Klementa IV. v roku 1267. Veľkou zaujímavosťou je, že táto katedrála uchováva srdce a vnútornosti francúzskeho kráľa sv. Ľudovíta IX., ktoré tu nechal pochovať jeho mladší brat Karol I. Neapolský. Kosti sv. Ľudovíta spočívajú v tradičnej francúzskej kráľovskej nekropole v Saint-Denis.

Interiér katedrály sa trbliece mozaikami, ktoré zhotovili sicílski a byzantskí majstri. Kráľ nimi chcel zatieniť katedrálu arcibiskupa palermského. Musím uznať, že sa mu to podarilo. Rovnako ako Cefalù a neskôr aj Palermo mal dóm, okrem iného, slúžiť aj ako kráľovská hrobka. Na večný odpočinok tu boli uložení Viliam I. a Viliam II.

Slávna katedrála v Monreale…
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Pri vstupe do interiéru tejto katedrály som sa cítil ako filmový František z Assisi. Ten vo filme Brat Slnko, sestra Luna z roku 1972 vstupuje akože do Lateránskej baziliky, aby pápeža Inocenta III. požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva. Hneď ako sa otvoria dvere chrámu, František a jeho spolubratia šokovane hľadia na lesk 6 500 m² sklenených mozaík na zlatom podklade a s nesmelým krokom pomaly kráčajú smerom k apside, kde na vyvýšenom tróne sedí pápež Inocent III. Ten si vypočuje Františkovu reč, ktorá však pobúri prísediacich biskupov a kardinálov, ktorí dajú Františka uväzniť. Pápež medzitým upadá do akéhosi tranzu, dvíha svoju pravicu s ortodoxným žehnajúcim gestom, ktoré vlastne symbolizuje Krista a na zdvihnutej ruke vystiera prsty, ktorým dominuje veľký prsteň. Na takto zdvihnutú pápežovu ruku hľadí z apsidy úchvatná mozaika Krista Pantokratora, ktorá vizuálne dominuje celej svätyni.

Ak ste túto scénu z filmu o sv. Františkovi videli, nevedomky ste sa zúčastnili (z pohodlia domova) prehliadky tejto majestátnej a svetovo významnej katedrály v Monreale. Osobná návšteva je však neopísateľná. Bolo to jedno z najkrajších sakrálnych miest, aké som kedy videl.

Cefalù

Po návšteve katedrály v Monreale som nasadol v Palerme na vlak, ktorý ma po 50 minútach doviezol do čarovného mesta Cefalù, ktoré mi naplno zhmotňuje krásy Sicílie. Mesto leží na pobreží Tyrrhenského mora, 75 km východne od Palerma. Historické jadro mesta sa nachádza pod útesom La Rocca, 270 metrov vysokej vápencovej skaly s pevnosťou.

Cefalù
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Hlavnou pamiatkou v meste je normanská Katedrála Premenenia Pána založená v roku 1131 z podnetu Rogera II. Je veľmi podobná katedrále v Monreale, taktiež bohato zdobená mozaikami. Hlavnou ulicou v starom meste je Corso Ruggero, ktoré vedie až ku katedrále. V meste sa nachádza množstvo ďalších kostolov a palácov z obdobia od 13. do 18. storočia. Taktiež aj biskupský palác a seminár, Osterio Magno so stredovekou vežou, antické rímske kúpele a Museo Mandralisca so zbierkami regionálneho umenia a archeológie severnej Sicílie od antiky do 18. storočia.

Zaujímavá je aj stredoveká práčovňa – Lavatoio Medievale Fiume Cefalino. Táto práčovňa je dodnes zásobovaná ľadovou vodou z hôr, ktorá tu vyviera z 22 liatinových chrličov (z toho 15 s levími hlavami) a napĺňa vytesané umývadlá s podperami pre valchy, o ktoré sa trelo prané oblečenie. Voda z nádrží a umývadiel následne ústi do mora.

Cefalù – detail jednej z ulíc, normanská katedrála a stredoveká práčovňa.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Za jedno z najkrajších sicílskych miest sa popri Cefalù považuje aj historické mesto Taormina na severovýchode Sicílie v provincii Messina. Pokiaľ na východe Sicílie niekedy navštívite druhé najväčšie mesto tohto ostrova – Katániu – určite nevynechajte aj Taorminu. Ja som tam cestu tentokrát nemal.

V Cefalù som si druhýkrát počas tejto dovolenky oddýchol na pláži, osviežil sa v mori a zotrval tu až do západu slnka, ktorý sprevádzal spev Piesne brata Slnka, verejne spievanej skupinou veriacich s jedným kapucínom. Bola to pekná rozlúčka s čarovnou Sicíliou, ktorá si získala moje srdce.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Najsvätejšie Srdce Ježišovo a modlitba svätého ruženca

Kardinál Burke v prejave na Kolégiu sv. Tomáša Akvinského: Revolúciu podporujú zvnútra Cirkvi aj tí, ktorí sú povolaní pásť stádo!

Harrison Butker – športovec a tradičný katolík – predniesol reč, ktorá šokovala spohanštenú Ameriku

Možný zázrak v Lurdoch? Takmer úplne slepej žene sa vrátil zrak