Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Slovinsko -

Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Slovinsko

Karol Gazdík
17. novembra 2023
  Spoločnosť  

Jesenné prázdniny sú prvé prázdniny po začiatku školského roka, kedy ešte žijeme nostalgiou z letného cestovania. Chcel som toto krátke voľno využiť čo najplnohodnotnejšie a opäť niečo spoznať z krás našej Európy. No využil som tentokrát služby cestovnej kancelárie, nakoľko som nemal dostatok času na veľké plánovanie cestovania na vlastnú päsť, ktoré inak preferujem.

Cieľom tohto poznávacieho zájazdu bolo Slovinsko. Krajina, v ktorej som nikdy predtým nebol. Krajina, kde sa Alpy stretávajú so Stredomorím a Panónska nížina s krasovým svetom. Krajina rozprestierajúca sa na ploche 20 273 kilometrov štvorcových s 2,81 miliónmi obyvateľov a krajina, ktorá bola vyhlásená za najčistejšiu na svete. Patrí medzi najlesnatejšie krajiny Európy. Údaje z roku 2020 radia Slovinsko so 61 % zalesnením na tretie miesto spomedzi štátov Európskej únie. Slovensko sa umiestnilo na siedmom mieste, hneď za Rakúskom. Okrem lesov má Slovinsko prístup aj k moru. Dĺžka jeho pobrežia je 46,6 km.

Slovinsko bolo historicky križovatkou slovanských, germánskych a románskych jazykov a kultúr. A hoci je v súčasnosti do značnej miery sekularizovanou krajinou, jeho kultúru a identitu významne ovplyvnilo kresťanstvo – hlavne katolicizmus a potom aj luteránstvo. Zo stručného opisu histórie, ktorý nám ponúka wikipédia vyplýva, že územie Slovinska bolo súčasťou mnohých štátov, ako napríklad: Rímska ríša, Byzantská ríša, Karolínska ríša, Svätá rímska ríša, Uhorsko, Benátska republika, Rakúske cisárstvo a Rakúsko-Uhorsko. V októbri 1918 vznikol štát Slovincov, Chorvátov a Srbov. V decembri 1918 sa zlúčili so Srbským kráľovstvom do Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, pričom sa tento štát v roku 1929 premenoval na Juhoslovanské kráľovstvo.

Počas druhej svetovej vojny bolo Slovinsko okupované Nemeckom, Talianskom a Maďarskom. Po vojne si zažilo éru socializmu ako súčasť Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky. Najprv bola povojnová Juhoslávia súčasť východného bloku, ale z dôvodu rozchodu Tita a Stalina v roku 1948 nikdy nepodpísala Varšavskú zmluvu a v roku 1961 sa stala jedným zo zakladateľov hnutia nezúčastnených krajín. V júni 1991 sa Slovinsko stalo prvou republikou, ktorá sa oddelila od Juhoslávie a stala sa nezávislým suverénnym štátom.

Môj pobyt v Slovinsku bol dvojdňový, zahŕňajúc jedno prenocovanie. Prvý deň cesty započal o druhej ráno, kedy sme vyrazili z Nitry, so zastávkou v Trnave a Bratislave. Cesta minibusom popravde veľmi pohodlná nebola, tak som sa ju snažil čo najviac prespať. Po východe slnka som však už s nemým úžasom sledoval z okna všetku tú krásnu prírodnú scenériu, ktorú dotvárali okolité dedinky s dominujúcimi špicatými vežami kostolov.

Postojnska jama

Prvou zastávkou bola prehliadka nie ľudského, ale prírodného výtvoru ako produktu Božieho stvorenstva. Postojnska jama, v preklade Postojnská jaskyňa, je 24 km dlhý krasový jaskynný systém. Vyše 5 kilometrov z nej je sprístupnených verejnosti, čo je najviac zo všetkých jaskýň na svete. O jaskynnú krasovú výzdobu sa postarala riečka Pivka, keď vytvarovala takú nádheru, dokonca v úrovniach viacerých poschodí a v rozličnom farebnom prevedení. Je to skrátka kolosálna jaskyňa, o ktorej Thomas Cook v roku 1868 napísal: „Stojí za to absolvovať cestu z Benátok do Adelsbergu (nem. výraz pre Postojnu) a prezrieť si tento div sveta.“

Jaskynné priestory prvýkrát opísal v 17. storočí Janez Vajkard Valvasor, ďalšie časti objavil v roku 1818 Luka Čeč, ktorý pripravoval jaskyne na návštevu rakúskeho cisára Františka I. Táto jaskyňa bola mimochodom elektricky osvetlená skôr, ako hlavné mesto Ľubľana. Stalo sa tak v roku 1872, kedy bol do jaskyne okrem svetla inštalovaný aj turistický vláčik. Čítate dobre, vláčik v jaskyni.

Moju zvedavosť na tento prírodný skvost dopĺňalo i nadšenie, že vstúpim do jaskyne, ktorú navštívilo mnoho korunovaných hláv, medzi nimi hlavne naši cisári. Prvým bol spomínaný František I., ktorý jaskyňu navštívil v roku 1818. Potom to bol jeho syn Ferdinand I. zvaný Dobrotivý, ktorý jaskyňu navštívil ešte ako arcivojvoda v roku 1819 a neskôr, v roku 1844, už ako cisár. Nesmel chýbať František Jozef I., ktorý zostúpil do tejto jaskyne v rokoch 1857 a 1883. Z iných korunovaných hláv tu bol napríklad aj grécky kráľ Otto I. (z dynastie Wittelsbach) v roku 1851.

Po vstupe do jaskyne som nasadol na spomínaný „jaskynný express“ a odviezol sa 3,5 km (cca 10 minútová jazda) pomedzi ohromujúcu krasovú výzdobu so všetkými tými stalagmitmi, stalaktitmi a stalagnátmi. V jednej obrovskej sieni dokonca viseli lustre. Po vystúpení som v prehliadke pokračoval pešo ďalší kilometer a pol. Prekonával som rôzne prevýšenia, kráčajúc po dômyselných chodníkoch a mostíkoch. V jednej väčšej sieni som mal pocit, že kráčam nejakým centrálnym palácovým schodiskom, nakoľko sa mi naskytoval pohľad na ľudí kráčajúcich na nižšom i vyššom podlaží, ako som stál ja.

Postojnska jama
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Za jaskynným „naj“ stojí vznešený päťmetrový žiarivo biely stalagmit nazývaný Briliant, ktorý je symbolom Postojnskej jaskyne a slovinského krasu. Jeho krásu dopĺňa vedľa stojaci ornamentový stĺp. Ďalšími jaskynnými „naj“ je ešte endemický mlok jaskyniar vodný, ktorého miestni nazývajú „ľudská ryba“ a jediná jaskynná pošta na svete fungujúca s rôznymi obmenami od roku 1899 až dodnes. Na Svätodušný pondelok v roku 1904 bolo z tejto pošty odoslaných neuveriteľných 90-tisíc pohľadníc.

Predjamský hrad

Po prehliadke skvostnej jaskyne sme navštívili ikonický slovinský hrad, ktorý je vďačnou rozprávkovou, filmovou či dokumentaristickou „kulisou“. „Najväčší jaskynný hrad na svete, ktorý je držiteľom jedného z Guinessových svetových rekordov, rozpráva príbeh o dobách, kedy muselo pohodlie ustúpiť bezpečiu a kedy spev trubadúrov často utíšilo rinčanie zbraní. Je tak neobyčajný a jedinečný, že sa radí medzi desať najviac fascinujúcich hradov sveta,“ píše sa na stránke Parku Postojnska jama.

Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z 13. storočia, kedy sa hrad spomína pod názvom Jama, čiže jaskyňa. Jeho úžasný vzhľad dotvára 123 m vysoká skala útesu nad priepasťou krasu, kde vyviera potok Lokva. Poloha hradu z neho urobila takmer nedobytnú pevnosť. Skladá sa z dvoch častí. Vonkajšia časť hradu sa nachádza v tzv. pred jaskynnej oblasti. Druhá časť je vytesaná do skaly. Tieto dva objekty sú oddelenou kulisou budov hradu, za ktorými sa nachádza hradný dvor. Niektoré obytné a hospodárske priestory boli vytesané do skaly v jaskyni. V jaskynnej časti sa nachádza aj zberný mechanizmus na vodu.

Podľa nemeckých historických kroník boli majitelia hradu poddanými mocných feudálnych vládcov, biskupov z Aquileje. Hrad sa stal aj bojiskom medzi Aquilejským patriarchátom a grófmi z Gorice. Avšak asi najväčšiu známosť získal v 15. storočí, kedy sa stal sídlom Erazma z Lueggu, ktorý patril do rytierskeho rodu z mesta Lienz vo východnom Tirolsku. Členovia tohto rodu sa nazývali pánmi Lienza a Luegga.

Erazmus mal podľa nepotvrdenej legendy v roku 1483 zabiť počas hádky maršala Pappenheima. Nanešťastie bol maršal príbuzným cisára Fridricha III., čo bol veľký problém, ktorý sa ukázal byť Erazmovi nakoniec osudným. Ten však neotáľal, uchýlil sa na svoj nedobytný hrad, odkiaľ spolu s uhorským kráľom Matejom Korvínom začal útočiť na habsburské dŕžavy a mestá v Kraňsku. Cisár poveril chytením alebo zabitím Erazma vtedajšieho pána Terstu Gašpara Ravbara, ktorý započal obliehanie Erazmovho hradu. No márne. Posádka hradu sa totiž mohla tajne zásobovať labyrintom v krasovej jaskyni hradu.

Hrad Predjama
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Ivan Stopar vo svojej knihe o hradoch a zámkoch Slovinska opisuje, ako obliehanie nakoniec skončilo. Vychádza pritom z populárnej, no nie celkom doloženej legendy. Podľa nej ukončila život rytierskeho štvanca delová guľa vystrelená na slabé miesto hradu, kde sa práve Erazmus nachádzal. Týmto miestom bol hradný záchod. No nestalo by sa tak, nebyť zrady jedného z Erazmových mužov. Ten nepriateľskej armáde za odmenu prezradil, kde sa tento záchod nachádza a vyvesením zástavy dal nepriateľom i signál, keď Erazmus „hradné WC“ navštívil.

Erazmovo telo uložili v Predjame blízko malého gotického Kostola Sedembolestnej Panny Márie, ktorý bol postavený v 15. storočí. Kostol vysvätil v roku 1449 biskup z Terstu – Enea Silvio Piccolomini, ktorý sa neskôr stal pápežom Piom II. Kostol zdobia fresky z 15. storočia, barokový oltár a renesančný portál. Hoci bol kostol zatvorený, dalo sa pohodlne do neho nazrieť cez okná. Vedľa kostola rastie historická storočná lipa, o ktorej sa hovorí, že má pod koreňmi pozostatky pochovaného Erazma. Poslednými majiteľmi hradu Predjama boli gróf Michael Coronini-Cronberg a v rokoch 1846 až 1945 známy rod Windischgrätz.

Kostol Sedembolestnej Panny Márie, vedľa ktorého je údajne pochovaný rytier Erazmus. NA jeho údajnom hrobe rastie storočná lipa.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Sežana

V poobedňajších hodinách sme sa presunuli do mestečka Sežana, v ktorom sme mali zarezervované ubytovanie. Ide o neveľké mestečko s vyše 5 500 obyvateľmi. Nachádza sa blízko talianskej hranice a mesta Terst. Aj sme sa niektorí účastníci zájazdu zamýšľali nad tým, žeby sme do Terstu na chvíľu sami zašli (taxíkom by trvala cesta nejakých 20 minút), no únava napokon rozhodla o opaku.

Prvá písomná zmienka o Sežane pochádza z roku 1086. Dlho bola nie príliš významnou dedinou. Jej dôležitosť sa zvýšila v roku 1713, kedy sem gróf Petači preniesol sídlo svojho panstva, takže obec sa stala administratívnym centrom regiónu. K ďalšiemu rozvoju prispel príchod železničnej linky Viedeň – Terst.

Pri večernej prechádzke som navštívil miestny farský kostol zasvätený sv. Martinovi z Tours. Mal som šťastie, bol ešte otvorený, takže som sa mohol vnútri pomodliť a sčasti si ho aj prezrieť. Pôvodný kostol tu stál už v roku 1509, dnešnú podobu získal koncom 19. storočia. Kostol je trojloďový, pričom najvyššia a najväčšia je stredná loď, ktorú od presbytéria oddeľuje vysoký čelný oblúk. Do kostola vedú tri vchody. Hlavný vchod je z prednej časti. V bočnej lodi je zabudovaná doska, ktorá zakrývala hrobku grófov Petačevovcov v starom kostole. Barokový hlavný oltár je vyrobený z viacfarebného mramoru. Oltárny obraz predstavuje svätého Martina idúceho do neba v sprievode dvoch anjelov. V tomto kostole bola pred cca 100 rokmi založená Kongregácia kňazov sv. Pavla, ktorá mala kľúčový vplyv na zachovanie slovinského jazyka v období medzi dvoma svetovými vojnami.

Kostol sv. Martina v Sežane
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Obďaleč kostola stojí Villa Mirasasso, postavená gréckou rodinou Scaramanga v roku 1848. Dnes je administratívnou budovou obce Sežana. Nájdeme tu aj vojenský cintorín či botanickú záhradu Scaramangà, ktorá sa môže pochváliť zbierkou exotických stromov a skleníkom – oranžériou.

Deň v Sežane som zakončil výdatnou večerou (na obed akosi čas nebol), kedy som prvýkrát ochutnal čevapčiči – mäsový pokrm podobný klobáse a fašírke. Po večeri a dišpute pri víne som sa ešte pokochal čiastočným zatmením Mesiaca, ktoré som si aj úspešne odfotil a po večernej rutine s radosťou zaľahol do vytúženej postele. Predošlá noc bola totiž strávená v nepohodlnom minibuse.

Bledské jazero a jeho poklady

Na druhý deň sme po bohatých raňajkách vyrazili na cestu k Bledskému jazeru, ktoré je považované za jedno z najkrajších miest v Slovinsku. Za jeho vznikom stojí roztopenie Bohinjského ľadovca. Nemá žiadny významný prítok, zásobujú ho hlavne podzemné termálne pramene. Tie spôsobujú, že voda v jazere je takmer po celý rok príjemne teplá – dá sa v nej kúpať až do septembra. Termálne pramene podmienili v Blede rozvoj kúpeľníctva, čo viedlo v roku 1858 k zriadeniu prvého kúpeľného domu švajčiarskym lekárom Arnoldom Riklim.

Jazero Bled má dve dominanty. Prvou z nich je ostrov Blejski Otok s barokovým kostolíkom uprostred jazera. K ostrovu sa viete dostať plavbou na loďkách, ktoré sa volajú pletna. No nie je to práve najlacnejšia záležitosť. Vyššia cena odráža námahu veslárov, nakoľko „ručný pohon“ je momentálne jediným povoleným spôsobom, akým možno uviesť tieto loďky do pohybu. Keď dosiahnete breh ostrova, bude vás ešte čakať 99 schodov, ktorými vystúpite k dominante tohto ostrova – Kostolu Nanebovzatia Panny Márie na ostrove Bled (Cerkev Marijinega vnebovzetja na Blejskem otoku).

Pohľad na jazero Bled a Bledský ostrov s kostolom. Fotené z Bledského hradu.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Prvá písomná zmienka o kostole na Bledskom ostrove je z roku 1185, ale už v roku 1004 bledský kraj získali brixenskí biskupi ako dar od cisára Henricha II. Podľa písomných prameňov bol tunajší kostol trojloďovou románskou bazilikou vysvätenou v roku 1142 aquilejským patriarchom Pellegrinom. V 15. storočí bol kostol prestavaný v gotickom štýle a vysvätený v roku 1465 prvým ľubľanským biskupom a grófom Žigom Lambergom. Po zemetrasení v roku 1509 si kostol prešiel renováciou, no jeho najväčšia prestavba bola zrealizovaná v barokovom slohu v roku 1698. Vnútri kostola sa nachádzajú zvyšky gotických malieb a gotická soška Panny Márie; hlavný oltár je z roku 1747. Vedľa kostola stojí od 15. storočia 54 metrov vysoká zvonica, ktorá bola dvakrát renovovaná.

Pohľad na Kostol Nanebovzatia Panny Márie na ostrove Bled.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Druhou miestnou dominantou je Bledský hrad týčiaci sa na skale vo výške cca 140 metrov nad jazerom. K hradu vedie pekná lesná cesta a potom ešte 284 schodov. Hrad sa vyvinul z niekdajšej románskej veže, ktorá tu zrejme stála na prelome 10. a 11. storočia. V neskorom stredoveku pribudli ďalšie veže a opevnenia. Posledné budovy boli postavené počas baroka. Hrad má dve nádvoria s úchvatným výhľadom na jazero i mesto Bled.

Významnou stavbou hradu je krásna kaplnka zo 16. storočia, barokovo upravená okolo roku 1700, kedy vznikli aj jej iluzionistické fresky. Zasvätená je brixenským biskupom sv. Albuinovi a sv. Ingenuinovi. Jej fresková výzdoba ma naozaj veľmi prekvapila. Keby som mal hrad interiérovo zhodnotiť, tak táto kaplnka bolo to najkrajšie a najcennejšie, čo ste mohli na hrade obdivovať.

Bledský hrad
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)
Hradná kaplnka zo 16. storočia s bohatou freskovou výzdobou.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Zo sakrálnych stavieb v Blede ešte spomeniem Kostol sv. Martina, ktorý stojí pod hradným vrchom. Pochádza z roku 1905, kedy nahradil pôvodný kostol z 15. storočia. Na úprave kostola sa podieľal aj architekt Jože Plečnik, o ktorom ešte bude zmienka. Tento kostol som však nenavštívil a ani bližšie neskúmal.

Pri jazere sa nachádza ešte jedna zaujímavosť – Vila Bled, bývalá prezidentská rezidencia Josipa B. Tita, ktorá bola prestavaná na pôvabný historický hotel plný umeleckých diel slávnych slovinských maliarov. A nebyť zvýšenej oblačnosti, bolo by možné obdivovať aj ikonickú horu Triglav, vysokú 2 864 metrov nad morom. Tento najvyšší vrch Slovinska a Júlskych Álp je zakomponovaný v štátnom znaku Slovinska.

Pobyt pri jazere Bled sme zakončili občerstvením. Takmer všetci účastníci nášho zájazdu si tu zašli na miestny tradičný dezert, ktorým je kremna rezina alebo „kremšnita“. Skrátka krémeš. 🙂 Po občerstvení sme nasadli do nášho nepohodlného minibusu a zamierili na poslednú zastávku poznávacieho zájazdu.

Ľubľana

Poslednou zastávkou bolo pochopiteľne hlavné mesto Slovinska – Ľubľana. Svojou atmosférou mi však táto slovinská metropola pripomínala väčší Trenčín a nie hlavné mesto. Vyžaroval z neho taký pokoj. Jeho atmosféra nápadne kontrastovala s hlavnými mestami typu Viedeň či Praha. Ľubľana totiž stále patrí k turisticky menej vyhľadávaným metropolám. Vďaka tomu sa jej podarilo uchovať si svoj pôvodný charakter. No a na porovnanie, Ľubľana má okolo 267 920 obyvateľov, pričom naša Bratislava má (k 31.12. 2022) 476 922 obyvateľov.

Mestom preteká rieka Ľubľanica. Hlavným bulvárom je Slovenska cesta. Nachádza sa tu hrad, počas vojny zničený a novoprestavaný v modernom štýle. Z jeho veží, ktoré sú vlastne povojnové, a hradieb je výhľad cez celé mesto až k Alpám. To bol aj zámer našej prvej zastávky v tomto meste. Výhľad na Ľubľanu. Na hrad sa okrem pešieho výstupu viete pohodlne dostať aj lanovkou. Cena obojsmerného lístka je 6 eur. Uprostred mesta na brehu Ľubľanice je hlavné Prešerenovo námestie (Prešernov trg) so sochou básnika Franceho Prešerena. V meste sa nachádza aj kúpeľná kolonáda.

Ľubľana a rieka Ľubľanica…
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Sprievodkyňa nás upozornila aj na slovné spojenie „Plečnikova Ľubľana“. Ja som architekta Jože Plečnika už poznal, no v súvislosti s jeho architektonickými prácami pri rekonštrukcii Pražského hradu. Okrem toho sa Plečnik podieľal aj na stavbách vo Viedni. Ľubľana bola pritom jeho rodným mestom, preto sa nečudujem, že svojou tvorbou obohatil aj ju. Medzi jeho najkrajšie práce patrí Trojitý most (Tromostovje), ktorý sa nachádza priamo v centre. Toto Plečnikovo „Trojmostie“ je symbolickou stavbou mesta, od augusta 2021 tiež zapísanou v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Ďalej pracoval na návrhu niekoľkých kostolov, ako architekt sa podieľal na vzniku letného divadla Križanke a centrálneho trhoviska.

Prvým sakrálnym objektom, ktorý som cestou z hradu navštívil, bola Katedrála sv. Mikuláša nazývaná aj Ľubľanská katedrála (Cerkev sv. Nikolaja / Ljubljanska stolnica). Pôvodne na jej mieste stál trojloďový románsky kostol, písomne doložený z roku 1262. Po rozsiahlom požiari v roku 1361 bol zrekonštruovaný v gotickom štýle, ale prešiel ďalšími úpravami, keď bola v roku 1461 založená Ľubľanská diecéza a kostol sa stal katedrálou. V roku 1469 však opäť vyhorel. Tentokrát však bolo podozrenie, že išlo o podpaľačstvo, prisudzované Turkom.

V roku 1700 z iniciatívy dekana Johanna Gregora Thalnitschera navrhol kapucín Florentianus Ponnensis z Milána nový barokový kostol. Nasledujúci rok, po začatí stavby, plán upravil a doplnil známy jezuitský architekt Andrea Pozzo, ktorý ho navrhol ako baziliku a pridal k nemu kupolu. Stavba chrámu bola dokončená v roku 1706, prvé bohoslužby sa v novom chráme konali v auguste 1706 a posvätenie prebehlo 8. mája 1707. Pôvodne bola na oblúku nad stredom namaľovaná falošná kupola, až kým v roku 1841 Matej Medved nepostavil pre katedrálu skutočnú kupolu.

Katedrála sv. Mikuláša
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Interiér katedrály je bohatý na krásnu freskovú výzdobu, ktorú namaľoval Giulio Quaglio v rokoch 1703 až 1706 a neskôr v rokoch 1721 až 1723. K ďalším pozoruhodným výzdobám patria oltárni anjeli od bratov Paola a Giuseppe Groppelliovcov v pravej časti lode a od Francesca Robbu vľavo. Počas osláv 1250. výročia príchodu kresťanstva do krajiny a pri príležitosti návštevy pápeža sv. Jána Pavla II. sa katedrála dočkala doteraz poslednej obnovy. Na mieru tam nechali vyrobiť bronzové dvere, ktoré sú zdobené plastikou zachytávajúcou podobizne ľubľanských biskupov 20. storočia.

Druhým cielene navštíveným kostolom v Ľubľane bol Františkánsky kostol Zvestovania Panny Márie (Frančiškanska cerkev Marijinega oznanjenja). Tento vcelku veľký chrám s ružovou fasádou krášli Prešerenovo námestie. Priam vás k nemu dovedie Plečnikovo „Trojmostie“. Je to farský kostol Ľubľana – Farnosť Zvestovania. Kostol bol postavený v rokoch 1646 až 1660 (zvonice pribudli neskôr), čím nahradil starší kostol na tom istom mieste. Ranobaroková dispozícia má podobu baziliky s jednou loďou a dvoma radmi bočných kaplniek. Barokový hlavný oltár zhotovil sochár Francesco Robba.

Predná fasáda kostola bola postavená v barokovom štýle v rokoch 1703 až 1706 a upravená v 19. storočí. Má dve časti, s pilastrami s iónskymi hlavicami v spodnej časti a pilastrami s korintskými hlavicami v hornej časti. Boky hornej časti sú zdobené volútami a na vrchole čelnej fasády stojí socha Panny Márie Loretánskej, teda Madony s dieťaťom. Vedľa kostola stojí františkánsky kláštor z 13. storočia. Kláštor je pozoruhodný svojou knižnicou, s viac ako 70 000 zväzkami kníh, vrátane mnohých prvotlačí a stredovekých rukopisov. Kláštor, založený v roku 1233, pôvodne sídlil na Vodníkovom námestí, na dnešné miesto sa presťahoval počas jozefínskych reforiem na konci 18. storočia.

Františkánsky kostol Zvestovania Panny Márie
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Rovnako ako miestna katedrála, tak aj tento kostol má bohatý interiér s množstvom sôch a fresiek, hoci mnohé pôvodné zničilo zemetrasenie v Ľubľane v roku 1895. Stratené fresky nahradil v roku 1936 slovinský impresionistický maliar Matej Sternen. No nebojte sa, tento impresionistický maliar namaľoval nové fresky barokovým trompe- l’œil spôsobom, čo je, mimochodom, moja obľúbená technika realistickej optickej ilúzie trojrozmerného priestoru a predmetov na dvojrozmernom povrchu. No a rovnako ako v katedrále, tak aj v tomto kostole bolo značné prítmie, ktoré mi síce bránilo naplno obdivovať umelecké prevedenie interiéru, no podvedome ma priviedlo k duchovnému stíšeniu a krátkej modlitbe.

Veľmi ma mrzelo, že kvôli rekonštrukcii bol zatvorený Uršulínsky kostol Najsvätejšej Trojice. Mohol som tak len obdivovať jeho bohatú a veľmi špecifickú fasádu, ktorej základným prvkom je obrovská, tvarom impozantná, no jednoduchá kolonáda. Postavený bol v rokoch 1718 až 1726 v barokovom slohu, konkrétne v padovskom štýle. Projekt kostola Najsvätejšej Trojice navrhol v tom čase známy architekt Carlo Martinuzzi. Jeho interiéru by mal dominovať 14 metrov vysoký oltár, krásne zdobený symbolmi viery a lásky. Ide vraj o najvyšší oltár Ľubľanskej diecézy.

Uršulínsky kostol Najsvätejšej Trojice
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Druhým zatvoreným kostolom, ktorý som mohol obdivovať len zvonka, bol Kostol Panny Márie Pomocnice, známejší ako Kostol Kríža. Ide o barokový kostol, ktorý v rokoch 1714 až 1715 na vlastné náklady zrenovoval regionálny veliteľ Gvido von Starmberg. Ako taký bol súčasťou kláštora Rádu nemeckých rytierov, ktorých náplňou bolo starať sa o chorých a vyučovať mládež vo vlastnej škole. Kostol má pôdorys v tvare gréckeho kríža, dve sakristie a jeho strechu ukončuje predĺžená lucerna, nahrádzajúca zvonicu.

Kostol Kríža
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Záver nášho poznávacieho zájazdu prekazilo zhoršenie počasia, čo je však na jeseň bežné. Ľubľana sa teda s nami rozlúčila tak, ako sa patrí. Slzavo, v podobe chladného jesenného dažďa a mrholenia.

Titulný obrázok – pohľad na hrad Predjama, zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Po honbe na „extrémistov“ v nemeckej cirkvi prichádza podobný pohon aj v rakúskej cirkvi: Musíme zachrániť liberálnu demokraciu!

Liberálna demokracia je žalárom pre dobromyseľných a cestou do Pekla alebo Liberálna revolúcia ako nástroj diablovej vzbury

Totálny škandál na prvom Katolíckom svetovom dni detí v Ríme, organizovanom pápežom: Deťom tancoval transsexuálny umelec!

Křesťanství v pojetí Ortegy y Gasseta, II. část