Vzťah kňaza k veriacim

21. júla 2024   Cirkev

„Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev.“
(1Kor 4,1)

V katakombách sa našli na stenách namaľované rôzne obrazy, ktorými najviac predstavovali Krista Pána vo všemožných podobách, namaľovali Ho ešte aj v podobe Orfea. Z dejepisu vieme, že Orfeus bol v starodávnych časoch povestným básnikom, o ktorom hovorí povesť, že svojou hudbou a spevom skrotil i divé zvery, ako Ježiš pritiahol k sebe a obrátil k Bohu i toho najhoršieho zločinca. O tomto Orfeovi sa nám zachovala ešte aj iná povesť. Tá hovorí, že Orfeovu manželku uštipol had, následkom čoho ona vzápätí zomrela. Orfeus sa z tejto straty nevedel spamätať – od žiaľu blúdil po horách-dolinách a spieval žalostné piesne. Až sa napokon odhodlal, že zíde do podsvetia k Hádovi, tzn. do krajiny boha zomrelých, tam vyhľadá svoju manželku a nech ho to bude stáť čokoľvek, privedie ju naspäť na povrch medzi ľudí. Po nevýslovných útrapách plných hrozných nebezpečenstiev sa dostal do kraja podsvetia. Tu medzi zomrelými našiel svoju manželku a podivným kúzlom svojho spevu tak dojal Háda, vládcu podsvetia, že ten prepustil jeho manželku Eurydiku, s ktorou sa s veľkou radosťou vrátil na povrch zeme medzi ľudí.

Krista Pána preto vyobrazujú v podobe Orfea, lebo i najblaženejšie stvorenie mocného Pána Boha, totiž človeka uštipol jeden had, v ktorom sa ukrýval diabol. Toto jedovaté uhryznutie vyhasilo život jeho duši, pozbavilo ho večného života. Ježiš sa zľutoval nad človekom, rozhodol sa, že vyslobodí jeho dušu z podzemného pekla. Zostúpil z Neba: nevýslovnými námahami a hroznými mukami vykúpil dušu človeka z Pekla. Keď ukončil svoju veľkú prácu, vrátil sa do Neba, ale namiesto seba postavil tu na zemi svojich apoštolov, kňazov, aby oni pokračovali v Jeho božskom diele, spasení ľudí. Ježiš Kristus ďalej žije a pracuje v svojom duchovenstve:

Kristus učí ústami kňaza, Kristus prináša obetu rukami kňaza, Kristus rozdáva požehnanie účinkovaním kňaza. Čo konal Kristus, keď chodil po zemi, to koná i katolícky kňaz. Preto hovorí sv. Pavol apoštol: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás“ (2Kor 5,20). „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev“ (1Kor 4,1). Vzťah kňaza k veriacim je tak úzky a nerozlučiteľný, že ak by sa tento vzťah rozpadol, rozpadla a prestala by katolícka viera i Kristova Cirkev. O tomto bude reč. Počúvajte!

Nie raz je počuť také pochabé slová: „Načo by som mal ísť na kázeň? Veď i ja mám doma takú knihu, z akej kňaz v nedeľu číta evanjelium. To si prečítam aj sám pri teplej peci a nemusím zimu trieť v kostole. A čo kňaz pridáva k evanjeliu, nato ja nie som zvedavý, to si kňaz sám vymýšľa.“

Drahí kresťania! Hlúpa je to reč, ktorou lenivý kresťan sám seba klame, aby zakrýval svoju ľahostajnosť. Kňaz nie podľa svojej ľubovôle vysvetľuje evanjelium, ale v tom zmysle a význame, ako nám to Kristus Pán chcel zjaviť a dať na vedomie.

Cirkev päť stálych rokov učí klerikov, ako majú vysvetľovať evanjelium. Keď si klerici úplne osvojili v seminári Kristovo učenie, len potom ich biskup vysvätí za kňazov a pri kňazskej vysviacke k nim prehovorí: „Choďte, učte všetky národy.“ Teda Cirkev kňazov učí, Cirkev sa od Apoštolov naučila Kristovo evanjelium, Apoštolovia však od samého Ježiša Krista počuli Božie zjavenie tak, ako ho teraz kňazi hlásajú. A aby sa Cirkev nikdy nezmýlila v hlásaní pravej viery, nato Kristus Pán postavil k nej za strážcu Ducha Svätého týmito slovami: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20,21). Preto kto učenie duchovenstva zavrhne, samého Ježiša Krista zavrhne, vylúči sa z lona Cirkvi, nemá viac príčinu, ani právo nazývať sa katolíkom.

Dovtedy je blažený katolícky ľud, kým má kňazov a poslúcha ich, lebo dovtedy sa môže uspokojiť, že jeho dietky sú vychovávané v bázni Božej, jeho synovia priúčajú sa v škole poslušnosti, usilovnosti a dcéry hanblivosti a skromnosti. Ó, ako dobre padne otcovi, keď po nebohej manželke zdedil dcéru, ktorá usilovne doma pracuje, ktorá ako druhá matka dozerá na menšie dietky v rodine. Ó, ako dobre padne matke, keď jej nebohý manžel zanechal takého syna, ktorý vdove matke zastúpi otca, ešte i od mužovho hrobu s úľavou vráti sa domov.

Ak na mnohých miestach majú kňazove kázne málo úspechu, príčina toho je z jednej strany tá, že mnohí nechodia do kostola, len prerývajú zem, jedia-pijú, za každú cenu chcú zbohatnúť, o svoju dušu sa však nič nestarajú. Z druhej strany je tá príčina, že bezbožníci napádajú kňazovu česť osočovaním, ich učenie zľahčujú štvavými spismi. Kým nepochodia ako ten mladík, ktorý s druhmi šiel na zábavu. Išli povedľa kostola, zo zvedavosti vošli dnu, kde kňaz práve o tom kázal, aby veriaci neodkladali pokánie. Nato predniesol tento príklad:

Raz jeden statný jeleň odpočíval v tráve, driemal, keď zrazu zahučal výstrel z guľovnice. Jeleň vyskočil, poobzeral sa a pretože nikoho nevidel, opäť si ľahol do trávy. Zanedlho znova vystrelila puška. Jeleň preľaknuto vyskočí na nohy, oči zvedavo obracia na všetky strany, ale ani teraz nezbadal človeka, znova sa teda uložil do trávy. No sotva si ľahol, tretí raz zarachotila puška a bolo po jeleňovi. – Tento príklad tak hlboko dojal jedného z tých mladíkov, že sa rozhodol neísť na zábavu. To mne znela tá kázeň, hovoril druhovi, lebo vlani, práve o tomto čase, padol som z koňa, skoro som si krk vylomil. Teraz v zime sotva som sa zotavil z zápalu pľúc. To bol už druhý výstrel. Bojím sa, že ma tretí výstrel zastihne na tejto zábave. Nejdem ta, radšej pôjdem na sv. spoveď. Jeho druh sa začal z neho vysmievať, že je poverčivým zbabelcom, keď sa hlúpej bájky toho kňaza naľakal. Mladík sa zahanbil a šiel aj s ostatnými druhmi na zábavu. Víno, hudba, spev mu rýchlo odvrátili myseľ od kázne. Veselo si štrngali, popíjali chutné vínko. Keď zdvihol pohár k ústam, pochytil ho prudký kašeľ a v tom namáhaní praskla mu v pľúcach jedna žilka, že len toľko zvolal: Povedal som, že tu ma zastihne tretí výstrel a bolo po ňom.

Kto máš uši na počúvanie, počúvaj! Nikdy neostal bez trestu, kto zavrhol slová kňaza kazateľa. Dávno povedal Kristus Pán: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda.“ (Lk 10,16)

2. Teraz z kazateľnice uprime svoj zrak na oltár. Práve slúži kňaz sv. omšu. Akože sa utvorí Najsvätejšia sviatosť oltárna? Tak, že kňaz pred pozdvihovaním odrieka slová, ktoré Kristus Pán vyriekol pri poslednej večeri: „Toto je telo moje. Toto je krv moja.“ Hoci by tieto slová vyriekol jeden anjel, predsa nestalo by sa premenenie. Ja však, najmenší z Kristových učeníkov vezmem do rúk chlieb a vyrieknem nad ním Kristove slová, stane sa premenenie. V tejto podivnej moci tkvie dôstojnosť vysväteného kňaza. Dokladám, že kňaz svätou omšou obnovuje Kristovu obetu kríža a veriacich činí účastnými milostí obety kríža. Preto sa kňaz nazýva Kristovým námestníkom.

Hrozná zaslepenosť, neodpustiteľná ľahostajnosť zachvátila teraz žijúcich ľudí: nevšímajú si obetu, ktorú Kristus Pán vykonal na kríži, nechcú sa zúčastniť milostí vykúpenia, lebo pohŕdajú sv. omšou, neberú účasť na nej. Úbohí zaslepenci! Koľko šťastia, požehnania, milostí sa zbavíte! Majte sa na pozore, aby ste nebrali túto Božiu milosť nadarmo, môže sa stať, že vám ju Boh odníme. Vo Francúzsku sa už v takom stave nachodia, že päť–šesť dedín má jedného staručkého kňaza, lebo mladých kňazov povolali do vojenskej služby, mnohí kňazi zahynuli vo vojne a teraz takým hrozným nedostatkom kňazov trpia, že zomierajúcich veriacich musia až na šiestu dedinu zaviesť, aby našli kňaza, ktorý by ho zaopatril sviatosťami na cestu do večnosti a najčastejšie sa stáva, že chorý po ceste zomrie bez sviatostí.

Takíto opustení veriaci sa v nedeľu zhromaždia v kostole, kde namiesto sv. omše sami sa pomodlia, miesto kázne sami si prečítajú z nejakej knižky poučenie a kým takto bez kňaza odbavujú nedeľnú pobožnosť, idú sa zaliať v slzách, oplakávajú predošlé sv. omše, kázne. Predtým si nevážili sv. omšu, kázeň, teraz za trest, musia byť bez nich. Za našich časov žijúci ľudia tak nakladajú s kňazom, ako chorý so zdravím: vtedy ho oplakávajú, keď ho už nemajú. I veriaci vtedy spoznajú, čo je hoden jeden kňaz, keď ho už nieto medzi nimi. Aby ste i vy tak nepochodili, vážte si účinkovanie kňaza, horlivo počúvajte Božie slovo, zbožne sa zúčastňujte sv. omše. Modlite sa za duchovných pastierov, aby čím úspešnejšie pôsobili na spáse duší.

Zvlášť v kántrové dni proste najvyššieho pastiera, Ježiša Krista, aby čím viac mladíkom vlial do srdca povolanie na kňažstvo, lebo, žiaľbohu, terajšia rodinná výchova hrôzou naplňuje mladíkov voči kňazskému stavu, keď zakusujú, že každý len potupuje, zavrhuje a nenávidí kňaza. No nič preto! Predsa i k smrteľnému lôžku toho hanobiteľa, toho nepriateľa pristúpi ten zavrhnutý kňaz, jeho klesajúcim očiam predstavuje päť rán trpiaceho Boha, ukazuje mu potok milosrdenstva, ktorý na bielo omyje jeho dušu a počuje slová kňaza: „Brat, prijmi, svätý pokrm na cestu do večnosti, nech ťa ochráni pred zlým nepriateľom a vovedie do večného života.“

Kristus žije v kňazoch, my sme Jeho vojakmi, naším práporom je Kristov kríž. Beriem do rúk túto zástavu a nasledujem svojho božského majstra. Tiahnem na sväté bojisko podmaniť duše Kristovi. Mečom mi je Božie slovo, pomocníkom sv. omša, pokrmom modlitba a heslom láska. Ak si tak žiadate byť spasenými, ako vás ja chcem spasiť, nikto z vás nebude zatratený. Keď príde na súd večný Sudca, vtedy spolu, na jednom mieste bude pastier a jeho stádo. S dôverou predstúpime pred Pána Ježiša, aby sme od Neho prijali nehynúci veniec večného života. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)