Vydavatelia cenzurujú knihy Agathy Christie! H. Poirot a slečna Marplová sú urážliví voči menšinám

27. marca 2023   Aktuality

Neomarxistické šialenstvo pokračuje a postupne pohlcuje všetky prejavy tradičnej európskej kultúry. Na zozname problémových autorov sa ocitli už takmer všetci európski umelci, tvoriaci v posledných dvoch tisícročiach, Shakespearom počnúc a komiksami o Tintinovi a Asterixovi končiac. Škodliví a netolerantní sú Roald Dahl aj Ian Flaming, Honoré de Balzac aj Moliére, John Wayne aj Louis de Funés, treťotriedni škrabáci lacných detektívok aj klasikovia, skrátka všetci. Je to logické, pretože podľa neomarxistických šialencov je zlá celá európska kultúra ako taká. Ergo, zlé musia byť viac-menej aj všetky jej kultúrne prejavy.

Najnovšie spadla do cenzorskej šrotovačky autorka, u ktorej by to nikto nečakal, pretože filmové adaptácie jej románov, považované doteraz za absolútne neškodné, už viac ako 30 rokov vypĺňajú víkendy európskych občanov. Ide o Agathu Christie, ktorej hrdina Hercule Poirot cupitá od jednej vraždy k druhej, konzumujúc popritom delikatesy a stará dievka, slečna Marplová otravuje susedov aj políciu svojimi dedukciami.

Z neškodného oddychového čítania pre ženy v domácnosti, sa však vďaka ľavicovo liberálnemu kultúrnemu amoku a paranoidnej nenávisti k európskej kultúre stala podvratná literatúra. Nakladateľstvo HarperCollins sa rozhodlo v nových vydaniach očistiť text od „urážlivých“, politicky nekorektných a málo inkluzívnych pojmov, viet, opisov a postáv. Ide najmä o tie postavy, ktoré stretávajú hlavní hrdinovia mimo Veľkej Británie.

V digitálnych verziách chce podľa denníka Telegraph vydavateľstvo úpravy aj spätne, vo všetkých dielach vydaných od roku 2020. Ďalšie vydania už budú cenzurované automaticky. Už pred niekoľkými rokmi bol cenzurovaný názov románu Desať malých černoškov, v origináli Ten Little Niggers. Dnes toto dielo nájdete na internete len pod názvom And Then There Were None, pričom ide už o tretiu variantu, keďže aj druhý (pôvodne korektný názov) Ten Little Indians, sa ukázal byť v konečnom dôsledku rovnako urážlivý a diskriminačný.

Denník Telegraph referuje, že cenzúra vymazala odkazy na etnickú príslušnosť, napríklad opisovanie niektorej postavy ako černocha, Žida alebo Cigána. Zakázané sú však aj slovné spojenia a opisy ako „sudca mal temperament ako Indián“, opis tela, ktoré bolo „ako z čierneho mramoru“, prekážal dokonca aj pojem „orientálny“, a samozrejme slovo „černoch – nigger“, ktoré sa neodvážil uviesť v plnom znení ani denník referujúci o cenzorských zásahoch v uvedených dielach. Použil povinnú, politicko-korektnú skratku: „N-slovo“. Slová „domorodec, domorodý“ museli byť zamenené za slovo „miestny“.

Medzi konkrétnymi príkladmi zmien uvádza Telegraph román zo série o detektívovi Poirotovi, Smrť na Níle, prvýkrát vydaný v roku 1937, v ktorom sa postava pani Allertonovej sťažuje, že ju skupina domorodých detí otravuje a dodáva, že „stále dotierajú, stále pozerajú a ich oči sú jednoducho hnusné a ich nosy tiež, myslím, že deti neznášam“. Po novom pasáž znie: „… stále dotierajú, pozerajú, myslím že deti neznášam“. Všimnime si, že fakt averzie voči deťom vyhodnotili neomarxisti ako neškodný. Absurdnosť situácie je o to väčšia, že postava, ktorá to hovorí, nie je jednoznačne pozitívna! Ale ak sa budú cenzurovať aj negatívne postavy, pričom ich slovník má byť výrazom ich negatívnosti, tak ako vlastne bude v románoch vystupovať napríklad rasista alebo inkvizítor?

Ďalším príkladom je román Karibská záhada z roku 1964, s hlavnou hrdinkou slečnou Marplovou, v ktorom dokonca prekážalo kladné hodnotenie hlavnej hrdinky ohľadom hotelového pracovníka. Slečna Marplová uvažovala o tom, že má „také krásne biele zuby“!!! Skrátka, pokiaľ ste beloch, bude zrejme lepšie, keď sa nebudete k ničomu vyjadrovať ani pozitívne. Hlavne pracovať, posielať peniaze, živiť migrantov, politikov, štátnych úradníkov a voliť správne politické strany. To je asi tak všetko, čo sa od súčasného belocha pravdepodobne vyžaduje.

Horeuvedenú neomarxistickú cenzúru zaobstarávajú pre vydavateľstvá dobrovoľní cenzori, ktorí zasielajú do redakcií podnety a poukazujú na konkrétne prípady politickej nekorektnosti. Títo aktivisti sa nazývajú „citliví čitatelia“ a Wikipédia o nich píše: „Citlivý čitateľ je niekto, kto číta literárne dielo, hľadá vnímaný urážlivý obsah, stereotypy a zaujatosť, vytvára správu pre autora alebo vydavateľa s navrhovanými zmenami.“

Noviny Guardian o nich píšu v idealistickom duchu: „Preverujú nové publikácie aj staršie diela z hľadiska potenciálne urážlivých jazykov a opisov a ich cieľom je zlepšiť rozmanitosť (?!) vo vydavateľskom priemysle.“ Avšak za týmto popisom nasleduje pozoruhodný dodatok: „… hoci niektorí dostávajú extrémne nízke mzdy.“ Evidentne teda nejde len o zapálených bojovníkov, ale o platených udavačov, ktorí si takýmto pokrokovým spôsobom zarábajú na chlebík svoj každodenný.

BM

Zdroj: The Guardian, The Telegraph, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)