Virgilio Mattoni de la Fuente, španielsky katolícky básnik a maliar, majster historickej drobnokresby a zobrazovania hlbokých emócií

Branislav Krasnovský
31. decembra 2024   Kultúra

Máj lásky čas, Silvester stupidity zas

Ako hovorí jeden z mojich cynických priateľov – dnes príde Silvester a s ním aj čas morbídnej zábavy pri televíznych prijímačoch, kedy mnohí obyvatelia Slovenska budú pri konzumácii nezdravých jedál a nápojov (zelenina, sladené nápoje 🙂 ) rozložených na novoročnom stole sledovať slaboduché vystúpenia rôznych slovenských pseudoumelcov, aby o polnoci mohli začať ručať z balkónov a hádzať prskavky či delobuchy a petardy, ktoré im môžu odtrhnúť prsty alebo spôsobiť nemalé popáleniny. Ale ako možno odolať hádzaniu delobuchov a petárd, keď sa naokolo z toľkého rachotu zhysterizuje väčšina psov a psíčkari sa stanú zrelými na prášky… Kto by dokázal odolať? 🙂

Ja osobne Silvester neznášam, považujem ho za najotravnejší sviatok roka už približne od 20. roku môjho života. Už vtedy som pochopil, že s rodinou a priateľmi sa môžem stretávať kedy chcem, nemusím čakať na posledný deň v roku, televízor na Silvestra zásadne nepozerám (s výnimkou filmov série Slunce, seno… alebo Kameňák – empiricky som totiž zistil, že rýchle a nemilosrdné použitie Troškovho humoru je brutálne účinné, podobne ako rana nožom od pouličného asasína v brazílskom favelase, obeť je okamžite úplne a účinne paralyzovaná… Takže trénujem okrem techník silatu aj Troškov humor. 🙂

A keďže na silvestrovské zábavy s manželkou zásadne nechodíme (ani sme nikdy nechodili a pokiaľ nedostaneme Alzheimera, ani nebudeme chodiť) a odkedy dávajú naše už odrastené deti prednosť silvestrovskej zábave so seberovnými, trávime Silvester doma sami pri rozhovore, alebo si čítame. Mňa osobne navyše otravuje čakanie do dvadsiatej štvrtej hodiny, preto už o 23:00 odošlem hromadne všetkým „PF-ku“, vypnem telefón a idem si hrdo a s radosťou ľahnúť spať, aby som sa ráno zobudil čulý a vo veselej nálade a mohol ísť na tradičnú svätú omšu, pretože: „Ako na Nový rok, tak po celý rok“.

Našim čitateľom, ktorí sa na Silvestra cítia podobne ako ja, venujem dnešný článok, o španielskom katolíckom básnikovi a maliarovi Virgiliovi Mattoni de la Fuente, ktorého mám rád kvôli jeho obrazom s katolíckou tematikou.

Jeho obrazy – Smrť Ferdinanda III., Stretnutie Krista s Máriou Magdalénou po Zmŕtvychvstaní a Kristus kráčajúci po vode – sú nádherné, obraz Smrť Ferdinanda III. som si aj vytlačil vo farbe vo formáte A4, zarámoval a zavesil k ďalším podobným obrazom na steny mojej pracovne, pretože ma pohľad na všetky obrazy (väčšinou sú od Caravaggia a jeho žiakov) na mojej stene nielen teší, ale aj utvrdzuje v mojej katolíckej viere. Zastávam totiž názor, že človek by sa mal obklopovať peknými a dobrými vecami…

Virgilio Mattoni de la Fuente

Virgilio Mattoni de la Fuente (* 30. január 1842 – † 22. január 1923) sa narodil a aj umrel v španielskej Seville, bol sevillským patriotom takpovediac od svojho narodenia, až do smrti. Patrí k najvýznamnejším španielskym maliarom postromantického realizmu a historizmu.

Bol synom Felipe Mattoniho a Maríe Lutgardy de la Fuente, vyrastal v zbožnej katolíckej rodine a žil v historickom centre mesta v blízkosti štvrte Santa Cruz. Pokrstený bol v nádhernej sevillskej katedrále (i o nej sa chystám v blízkej budúcnosti napísať článok .-) ). Už od útleho detstva prejavoval nadanie pre maľbu a takmer všetok voľný čas trávil maľovaním a tvorbou skíc. Jeho talent si všimli aj na akadémií výtvarných umení v Seville, kde bol žiakom známeho Eduarda Cana de la Peňu a Joaquína Domíngueza Bécquera.

Eduardo Cano de la Peña (1823 – 1897) sa rovnako zameriaval na historické a náboženské motívy, patril k umelcom, ktorí sa inšpirovali španielskou históriou, katolicizmom a kultúrou. Podobne ako Virgilio, i on bol sevillským patriotom; romantické témy podobne ako Virgilio zobrazoval s podrobným a presným realizmom. Keďže však tento článok nie je venovaný de la Peñovi, pripájam pre priblíženie tvorby aspoň jeho obraz Pochovávanie kastílskeho šľachtica dona Alvara de Luna, ktorý bol popravený (justičná vražda) po falošnom obvinení jeho nepriateľmi.

Joaquín Domínguez Bécquer (1817 – 1879) bol takisto významný španielsky maliar 19. storočia. Preslávil sa svojimi romantickými krajinkami, historickými scénami a portrétmi. Aj on pochádzal zo Sevilly a bol príbuzným slávneho španielskeho básnika Gustava Adolfa Bécquera. Maľoval najmä krajinky a portréty, ja osobne mám rád jeho scenérie Andalúzie, no na stene mojej pracovne sa ani jeden jeho obraz nenachádza (stena je taká malá, umelcov tak veľa, mal sa viac snažiť, aby som si reprodukciu niektorého jeho obrazu vo svojej pracovni zavesil. 🙂 Okrem toho jeho brat, španielsky básnik Gustavo Adolf bol syfilitik a to ma činí vo vzťahu k rodine Bécquerovcov prirodzene ostražitým).

Po skončení štúdií v Seville pokračoval v rokoch 1872 Virgilio v Ríme, kde sa dostal do kontaktu aj s ďalšími významnými španielskymi maliarmi druhej polovice 19. storočia (José Villegas, José Jiménez Aranda a José García Ramos). Po návrate z Ríma sa opäť usadil v Seville v blízkosti štvrte Santa Cruz. Ako talentovaný maliar od roku 1886 pôsobil v španielskej Kráľovskej akadémií výtvarných umení San Fernando v Madride.

Ako som už spomenul vyššie, Mattoni sa prioritne venoval portrétom a maľbám s náboženskými a historickými témami. Bol tiež pomerne známym spisovateľom a básnikom, študoval stredoveké techniky pozlacovania a embosovania, a podobne ako Caravaggio a jeho žiaci, experimentoval so svetlom a tieňom (chiaroscuro) a farebnosťou. Teraz by som predstavil jeho tri najznámejšie obrazy:

Smrť Ferdinanda III. Kastílskeho (ktorú opísal jeho syn Alfonz X. Múdry, jedna z najvýznamnejších osobností stredovekého európskeho sveta), Stretnutie Krista s Máriou Magdalénou po Kristovom Zmŕtvychvstaní a Svätý Peter a Kristus kráčajúci po vode.

Stretnutie Krista s Máriou Magdalénou po Kristovom Zmŕtvychvstaní

Tento obraz je známy aj podľa latinského výrazu Noli me tangere (nedotýkaj sa ma, alebo nezdržuj ma). Obraz je inšpirovaný Evanjeliom sv. Jána (Jn 20,1–31). Aby som si splnil radostnú povinnosť a prečítal si denne stať zo Svätého Písma a podobne mohli učiniť aj čitatelia nášho portálu, prikladám celý citát, pričom časť súvisiaca s „Noli ma tangere“ je zvýraznená tučným písmom.

1 Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. 2 Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ 3 Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. 4 Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. 5 Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. 6 Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty 7 aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.

8 Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. 9 Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.10 Potom sa učeníci vrátili domov. 11 Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu 12 a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách. 13 Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“ Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“

14 Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš. 15 Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“ 16 Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ. 17 Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“

18 Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal. 19 Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ 20 Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. 21 A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ 22 Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. 23 Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ 24 Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš.

25 Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ 26 O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ 27 Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ 28 Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ 29 Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ 30 Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. 31 Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

Kompozícia obrazu „Noli me tangere“ od Virgilia Mattoniho de la Fuente pravdepodobne reflektuje dramatickú a emotívnu povahu biblickej scény, pričom zdôrazňuje duchovný význam stretnutia vzkrieseného Ježiša Krista s Máriou Magdalénou. Mattoni využil charakteristické prvky romantizmu a historického realizmu, pričom v obraze rozohral kontrast svetla a tieňa a umne spojil realistické detaily s katolíckym symbolizmom.

Kompozícia obrazu je jasná. Ježiš Kristus je dominantná postava so vznešeným a pokojne autoritatívnym výrazom. Gesto „Noli me tangere“ dosiahnuté jemne zdvihnutou Kristovou pravou rukou a miernym pohybom späť.

Mária Magdaléna je zobrazená v pokľaku a sklonená k zemi, čo je výrazom jej hlbokej úcty, emócií a túžby. Na obraze má so sebou džbán s vonnými olejmi, ktoré sú symbolom Kristovho tela. Scéna sa odohráva v okolí hrobu, v prostredí spravovanom záhradníkom, o čom svedčí aj biblický kontext z Evanjelia, kde Mária Magdaléna považuje Krista za záhradníka.

Mattoni využil detaily prírody a hrobky na vytvorenie dramatickej atmosféry. Podobne ako u Caravaggia, dôležitú úlohu na tomto Mattoniho obraze hrá svetlo okolo Krista, ktoré symbolizuje božské osvetlenie. Mattoni dal do kontrastu svetlo a tieň, aby zdôraznil duchovný moment stretnutia. Svetelný zdroj vyžaruje z Kristovej podstaty a zdôrazňuje Kristovu božskosť. Tlmené tóny zvýrazňujú ľudskosť Márie Magdalény, čierny otvor hrobu je v kontraste so svetlom Kristovho Zmŕtvychvstania.

Dynamiku a svetlo využil Mattoni na vytvorenie dojmu transcendencie. Obraz zdôrazňuje duchovné posolstvo scény a evokuje emócie u diváka. Virgilio Mattoni položil dôraz na emocionálnu silu a vizuálnu krásu diela, celá scéna má historicky reálny kontext, ale obsahuje aj nadčasovú duchovnú reflexiu.

Mňa osobne zaujalo červené kepele na Kristovej hlave, pretože s výnimkou Mattoniho som sa s podobným zobrazením v katolíckom umení nestretol. Červená farba má v katolíckom umení samozrejme hlbokú symboliku a je bežným vizuálnym prvkom. Ide o symbol Kristovej krvi a obety, ktoré pripomína Kristove utrpenie a vykupiteľskú misiu. V stredovekej ikonografii je červená farba často symbolom kráľovskej hodnosti a Kristus je „Kráľ kráľov“. V stredoveku sa však používal na zvýraznenie kráľovskej hodnosti červený plášť a nie červené kepele.

V súvislosti s „Noli me tangere“ má červená farba aj ďalší význam – symbolizuje nový život a triumf nad smrťou. Črtá sa však ešte jedno možné vysvetlenie. Červené kepele na Kristovi môže slúžiť na vizuálne zvýraznenie a prenesenie hlbokej symboliky obety, vykúpenia, kráľovskej moci a triumfu nad smrťou aj v rámci židovského etnika, ktoré Krista apriori odmietlo.

Zaujímavá je interpretácia pojmu „Noli me tangere“ v stredovekej medicíne. Tento termín sa používal pre opis bolestivých a ťažko liečiteľných ochorení, napríklad rakoviny a rôznych otvorených vredov, ktorých bolo zakázané sa dotýkať. Tento výraz sa používal aj metaforicky na označenie niečoho posvätného, nedotknuteľného a zakázaného.

Obraz Kristus kráčajúci po vode zobrazuje jednu z najikonickejších scén z Nového zákona, konkrétne epizódu, kde Ježiš kráča po rozbúrenej vodnej hladine Genezaretského jazera, aby upokojil učeníkov na loďke. Tento motív sa nachádza v evanjeliách podľa Matúša (14,22–33), Mareka (6,45–52) a Jána (6,16–21).

Mattoni sa inšpiroval pri tvorbe tohto obrazu Matúšovým evanjeliom, pretože to jediné obsahuje informáciu o tom, že po vodnej hladine sa pokúsil kráčať aj Apoštol sv. Peter, nedopadlo to však pre neho veľmi dobre. Keďže je Silvestra, tak som si prečítal aj ďalší príbeh z Evanjelia a podobne by mohli učiniť aj čitatelia nášho portálu. 🙂 Časť týkajúca sa obrazu je opäť zvýraznená tučným písmom.

1 V tom čase tetrarcha Herodes počul o Ježišovi 2 a hovoril svojim dvoranom: „To je Ján Krstiteľ. Vstal z mŕtvych, a preto v ňom pôsobí zázračná moc.“ 3 Herodes totiž Jána chytil, sputnal ho a vrhol do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, 4 lebo mu Ján hovoril: „Nesmieš s ňou žiť!“ 5 A chcel ho zabiť, bál sa však ľudu; lebo ho pokladali za proroka. 6 No v deň Herodesových narodenín tancovala dcéra Herodiady v kruhu hostí a Herodesovi sa tak zapáčila, 7 že jej pod prísahou sľúbil dať všetko, čo si bude žiadať. 8 Ona na návod svojej matky povedala: „Daj mi tu na mise hlavu Jána Krstiteľa.“ 9 Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim rozkázal, aby jej ju dali. 10 A tak dal Jána vo väzení sťať. 11 I priniesli na mise jeho hlavu, odovzdali ju dievčaťu a ono ju zanieslo svojej matke.

12 Tu prišli jeho učeníci, vzali jeho telo a pochovali ho; potom išli a oznámili to Ježišovi. 13 Keď to Ježiš počul, odobral sa odtiaľ loďou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. 14 Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. 15 A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“ 16 Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ 17 Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“ 18 On povedal: „Prineste mi ich sem!“ 19 Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. 20 Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. 21 A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí.

22 A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. 23 Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. 24 Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. 25 Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. 26 Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. 27 Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ 28 Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ 29 On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. 30 Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ 31 Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ 32 A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. 33 Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“

34 Preplavili sa na druhý breh a došli do kraja Genezaret. 35 Len čo ho obyvatelia toho kraja spoznali, vyslali poslov do celého okolia. I prinášali k nemu všetkých chorých 36 a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.

Mattoni, ako umelec postromantického realizmu, sa pri tomto diele zameral na dramatické prvky a emocionálnu silu. Kompozícia a symbolika obrazu je tiež viac ako zrejmá. Dominantnou je postava Krista, ktorá je umiestnená na vodnej hladine, chôdza po hladine a aureola zdôrazňujú Kristovu božskosť. Mattoni sa opätovne podľa Caravaggiovho vzoru venuje hre svetla a tieňa, svetelný efekt aureoly zdôrazňuje Kristov Boží majestát. Pokojný Kristov výraz je spojený s autoritou, jeho pokoj je v kontraste s búrlivým prostredím rozbúrenej vodnej hladiny.

Rozbúrená vodná hladina symbolizuje chaos, strach a neistotu, ktorej čelili učeníci. More je v katolíckom umení častým biblickým symbolom neovládateľných síl, nad ktorými však má Boh výhradnú moc. Učeníci na loďke sú v pozadí celého výjavu, ktorý je sústredený na postavu Krista a Apoštola Petra, prvého pápeža. Petrovo zlyhanie a strach vyjadrený v tvári je svedectvom malej viery a pochybností. Loď predstavuje Cirkev, alebo spoločenstvo veriacich, ktorí v rozbúrenom svete musia čeliť rôznym skúškam.

Kristova chôdza po vode je aj v Evanjeliu a aj na obraze dôkazom Kristovej moci nad prírodnými silami a dôkazom jeho božskej autority. V teologickom význame ide aj o výzvu pre veriacich, aby v čase skúšok a strachu dôverovali Bohu.

No a takmer na záver môj najobľúbenejší Mattoniho obraz Posledné okamihy Ferdinanda III. Kastílskeho – Svätého. Keďže nejde o biblický motív z Nového zákona, možno sa niektorí potešili, že nebudem uvádzať žiaden citát zo Svätého Písma. Opak je však pravdou, do tretice všetko dobré a pri čítaní Svätého Písma ešte lepšie. 🙂

Obraz Las postrimerías de Fernando III el Santo namaľoval Virgilio Mattoni v roku 1887 a je majstrovským dielom španielskej historicko-katolíckej maľby. Zachytáva smrť Ferdinanda III. Svätého, jedného z najvýznamnejších kastílskych panovníkov, otca kráľa Alfonza X. Múdreho, ktorý patril k najvýznamnejším európskym stredovekým osobnostiam.

Kompozícia obrazu je nádherná. Dominujú jej umierajúci panovník Ferdinand III. Svätý, v skromnom bielom rubáši, symbolizujúcom čistotu a prípravu na smrť. Panovník zišiel zo svojej postele, aby si uctil Krista a pred Eucharistiou kľačí tak, ako by mal kľačať každý katolík pred Eucharistiou.

Túžba po Kristovi je u panovníka tak veľká, že má roztiahnuté ruky, čím symbolizuje fakt, že si je vedomý Kristovej vykupiteľskej smrti na kríži. Keďže je umierajúci panovník slabý, ruky mu držia mnísi, ktorí boli a modlili sa s panovníkom od tej chvíle, ako si ľahol do smrteľnej postele. To držanie rúk môže symbolizovať aj určitú spätosť s Mojžišom a s knihou Exodus (Ex 17,1–16), kedy Židia bojovali proti Amalekitom, časť týkajúca sa motívu na obraze je opätovne zvýraznená tučným písmom:

1 Potom na Pánov rozkaz tiahla celá izraelská pospolitosť po svojich stanoviskách z púšte Sin a utáborila sa v Rafidim, kde nebolo vody na pitie pre ľud. 2 A ľud doliehal na Mojžiša a vravel: „Daj nám vodu na pitie!“ Ale Mojžiš im odvetil: „Prečo sa vadíte so mnou a prečo pokúšate Pána?“ 3 Ale ľud, ktorý tam dychtil po vode, reptal proti Mojžišovi a vravel: „Načo si nás len vyviedol z Egypta?! Vari na to, aby si mňa, moje deti a môj dobytok umoril smädom?“ 4 Tu Mojžiš volal k Pánovi: „Čo si počnem s týmto ľudom?! Len trošku a ukameňovali by ma!“

5 Pán odpovedal Mojžišovi: „Predstúp pred ľud, zober si niektorých starších z Izraela, do ruky si vezmi svoju palicu, ktorou si udieral Níl, a choď! 6 Hľa, ja tam budem stáť pred tebou na skale, na Horebe! Udri potom na skalu, vytečie z nej voda a ľud bude môcť piť.“ A Mojžiš urobil tak pred staršími Izraela. 7 Potom nazval to miesto Massa a Meríba, lebo Izraeliti sa tam vadili a pokúšali Pána, keď vraveli: „Je teda Pán medzi nami alebo nie?“

8 Tu prišiel Amalek a pri Rafidim napadol Izrael. 9 Vtedy Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď bojovať s Amalekom! Ja budem stáť na končiari vrchu s Božou palicou v ruke.“ 10 A Jozue urobil, ako mu uložil Mojžiš, a dal sa do boja s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na končiar vrchu. 11 A kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, len čo ruky spustil, víťazil Amalek. 12 Ale Mojžišovi ruky oťaželi. Tu vzali kameň a podložili mu ho a on si naň sadol. Áron a Hur mu ruky podopierali jeden z jednej a druhý z druhej strany, a tak zostali jeho ruky v rovnakej polohe až do západu slnka. 13 A Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča.

14 Pán potom prikázal Mojžišovi: „Zapíš to na pamiatku do knihy a vštep Jozuemu do uší, že (aj) pamiatku na Amaleka úplne vytriem spod neba.“ 15 Nato Mojžiš postavil oltár a nazval ho Pán je moja zástava. 16 Povedal: „Ruky hore k Pánovmu trónu! Pán je v boji proti Amalekovi z pokolenia na pokolenie.“

Mnísi držia ruky Ferdinanda III. v podobe katolíckeho kríža. Kráľ vie, že prichádza záverečná fáza jeho pozemského života a statočne ju očakáva. Víta Krista pokľačiačky a s rukami akoby na kríži. Na strane umierajúceho kráľa sa nachádzajú už len mnísi, zasvätené osoby. Kňaz s Eucharistiou a oltár sú stredom obrazu, na pravej strane sa nachádzajú všetci tí, ktorých panovník opúšťa. Z panovníka cítiť pokoru a odovzdanosť Kristovi, nie však strach. Naľavo od neho sa nachádza kráľovská koruna, meč a žezlo, atribúty jeho kráľovskej moci, ktoré už odložil, pretože nahí a v bolestiach na svet prichádzame a nahí a v bolestiach z neho odchádzame. So sebou si neberieme nič pozemské a materiálne.

Miestnosť, v ktorej sa udalosť odohráva, je zobrazená historicky správne – je to stredoveká gotická bohato zdobená miestnosť. Panovníka v posledných chvíľach jeho života sprevádzajú duchovní, šľachtici i verní rytieri a deti, ktoré sú budúcnosťou Kastílie. V pozadí sú tapisérie, brnenia a heraldické prvky spojené s kastílskou monarchiou.

Teplé a zlaté tóny Mattoni použil na zdôraznenie duchovnosti a dôstojnosti scény. Svetlo z oltárnych sviec za kňazom, ktoré akoby prúdilo cez Eucharistiu zdôrazňuje, že Kristus sa s úľubou díva na svojho verného služobníka, ktorý celý svoj život úspešne oslobodzoval Španielsko a chránil katolíkov pred moslimským nebezpečenstvom a ktorý teraz prichádza do Jeho náručia. Tmavé tóny symbolizujú duchovnosť a dôstojnosť celej scény.

Postavy na obraze sú zobrazené v rôznych emocionálnych stavoch. Nádherne sú zobrazení práve mnísi na ľavej strane, ktorí trávili posledné dni s panovníkom a ktorým panovník plne dôveruje. Emočne sú vyrovnaní, rovnako ako panovník, pretože vedia, že panovník je na svojej poslednej ceste zaopatrený. Členovia kráľovskej rodiny a dvorania vyjadrujú rôzne pocity – od smútku, sústredenia sa na modlitbu až po pokojné prijatie smrti Ferdinanda III.

Mattoni v tomto svojom obraze majstrovsky kombinuje zobrazenie historických realistických detailov s emocionálnym a duchovným nábojom. Obraz je nielen oslavou významnej historickej postavy, ale aj meditáciou o smrti a zbožnosti. Kompozícia zdôrazňuje duchovný odkaz svätého Ferdinanda, ktorý zomiera ako kresťanský kráľ a svätec, zanechávajúc hlboký vplyv na históriu katolíckeho Španielska.

A dovolím si aj „druhý“ záver článku k novému roku, je ním španielska katolícka skladba La Muerte no es el Final (Smrť nie je koniec) v prevedení Hermadad de Jesús en su Tercera Caída, Zamora. Autorom piesne je španielsky katolícky kňaz Cesáreo Gabaráin Azurmendi (1936–1991), známy skladateľ liturgických a náboženských piesní, obľúbených v normálnych katolíckych komunitách po celom svete.

Kto má záujem, môže si túto skladbu porovnať s ľubovolnou skladbou z Godzone, kontrast je viac ako zrejmý.

A do tretice všetko dobré, teda úplný záver – všetkým čitateľom portálu Christianitas.sk želám požehnaný rok 2025 v Kristovej ochrane!

PDF (formát pre tlač)