Venezuela a spravodlivá vojna

Jozef Duháček
9. januára 2026   Cirkev Politika

Katolícka teológia stanovuje pre „spravodlivú vojnu“ prísne a veľmi obmedzujúce podmienky. Ide o súbor morálnych kritérií, ktoré majú zabezpečiť, aby vojna bola naozaj posledným a krajným riešením.

Učenie Cirkvi rozlišuje dve oblasti:

Jus ad bellum – podmienky, aby bolo vôbec morálne dovolené začať vojnu a jus in bello – pravidlá pre morálne vedenie vojny.

Podmienky pre začatie vojny (jus ad bellum):

1. Legitímna autorita
2. Spravodlivý dôvod (iusta causa)
3. Správny úmysel
4. Vojna ako posledná možnosť (ultima ratio)
5. Primeraná nádej na úspech
6. Proporcionalita

Morálne pravidlá vedenia vojny (jus in bello):

1. Zákaz úmyselného útoku na civilistov
2. Používanie primeraných prostriedkov
3. Disciplína a kontrola

Tomistický filozof Edward Fesser, ktorý vyučuje filozofiu na Pasadena City College v Kalifornii, v rozhovore na platforme substack vyjadril svoj názor na vojenskú operáciu zameranú na odstránenie prezidenta Nicolasa Madura vo Venezuele. Feser hovorí, že je treba rozlišovať medzi otázkou „Mohla by byť nejaká americká operácia na odstránenie Madura ospravedlniteľná podľa princípov spravodlivej vojny?“ a otázkou či „Je konkrétny spôsob, akým to administratíva Donalda Trumpa doteraz realizovala, ospravedlniteľný podľa princípov spravodlivej vojny?“ Odpoveď na prvú otázku je áno, ale odpoveď na druhú otázku je nie.

Odstránenie tyrana určite patri medzi ciele patriace do spravodlivej vojny. No musia byť splnené určité podmienky. Napríklad musí existovať reálna nádej na úspech, čo zahŕňa dobre premyslený plán, vďaka ktorému bude nová vláda, ktorá nahradí tyrana, skutočne výrazným zlepšením, a krajina nebude uvrhnutá do násilného chaosu. V súčasnosti však vo Venezuele nedošlo k významnej zmene vlády. Tá je stále pri moci a jej predstavitelia zdieľajú rovnaké princípy a politické presvedčenie ako samotný Maduro. Takže hoci mnohí obhajcovia administratívy Donalda Trumpa hovoria, akoby bola misia splnená, v skutočnosti sa pre venezuelský ľud uskutočnilo len málo významného.

Otvorenou otázkou je, či a ako dôjde k prechodu k výrazne spravodlivejšej vláde. A v tejto veci je Trumpova vláda veľmi neurčitá. S tým súvisí predovšetkým fakt, že napriek rétorike o oslobodení (na Blízkom východe sa používala rétorika demokracie) sa zdá, že oslobodenie Venezuely od útlaku nebolo hlavnou motiváciou operácie. Trump na otázku, či tí, ktorí zostávajú pri moci, dostali príkaz umožniť návrat opozičných predstaviteľov a prepustiť politických väzňov, odpovedal: „K tomu sme sa ešte nedostali. Teraz chceme opraviť ropný priemysel, opraviť krajinu, prinavrátiť ju späť a potom uskutočniť voľby.“

Aj v iných vyjadreniach zdôrazňoval ropu. To však neznamená pomoc utláčanému venezuelskému ľudu, ale pomoc určitým americkým korporáciám získať späť ropné aktíva, za ktoré neboli plne odškodnené, a pomoc k obnoveniu ich činnosti. Samotné odstránenie Madura na to vôbec nestačí. A môže sa ukázať, že dosiahnutie tohto cieľa bude stáť veľa životov – amerických vojakov aj venezuelských civilistov. Uvidí sa, a ani v tomto prípade nám administratíva neprezradila, ako má tento proces konkrétne prebiehať. Podľa Fesera toto nie je cieľ vojny, ktorý by mohol byť ospravedlniteľný podľa princípov spravodlivej vojny.

Legitímna autorita

Podľa Fesera tu sú aj ďalšie vážne problémy, predovšetkým to, že vojna vo Venezuele nebola schválená Kongresom, čo si vyžaduje americký právny poriadok. Jednou z podmienok spravodlivej vojny je, že ju vedie zákonná autorita. Obrancovia Trumpovej vlády možno tvrdia, že na zadržanie Madura netreba schválenie Kongresu. No zadržanie asi nebude stačiť, pretože na zabezpečenie spravodlivejšej vlády po Madurovi a na zabezpečenie ropy môžu byť potrebné rozsiahlejšie vojenské operácie. A už pred jeho zadržaním prebiehali vojenské operácie proti Venezuele, napríklad proti lodiam prevážajúcim drogy, ale došlo aj k zabaveniu ropného tankera. Legálnosť toho všetkého je prinajmenšom sporná.

Feser odmieta presvedčenie, že vojenská intervencia do iného štátu je legitímna len so schválením OSN. OSN nie je inštancia jedinej legitímnej autority a v zásade môžu existovať prípady, keď by konkrétny štát, v tomto prípade Spojené štáty, mohol sám zasiahnuť a odstrániť tyranskú vládu v inej krajine, aj keď samozrejme všetko závisí od detailov a konkrétnych dôvodov. Problémom v tomto prípade však je, že podmienky spravodlivej vojny neboli splnené. Ďalším vážnym problémom je, že rétorika niektorých členov administratívy a ich obhajcov ide ďaleko za čokoľvek, čo by mohlo byť v zásade ospravedlniteľné podľa princípov spravodlivej vojny. Napríklad už viac ako rok sa hovorí o anexii Grónska a prezident Trump odmietol vylúčiť vojenskú akciu ako spôsob, ako to dosiahnuť. Ale vojenská akcia proti Grónsku, alebo dokonca len jej vyhrážka ako vyjednávacia taktika, je v zjavnom rozpore so zásadami spravodlivej vojny. Bola by to čistá agresia.

Keďže prezident a niektorí jeho spojenci tak svojvoľne používajú takúto nezodpovednú rétoriku, je ťažké brať vážne tvrdenia, že im záleží na spravodlivom konaní vo veciach vojny. Spôsobili obrovské škody na vlastnej dôveryhodnosti a nemajú právo sa sťažovať, keď kritici spochybňujú ich motívy. Dali medzinárodnému spoločenstvu dobrý dôvod neveriť ich tvrdeniam o situácii vo Venezuele.

Operácia musí mať primeranú pravdepodobnosť úspechu

Odstrániť Madura sa ukázalo byť pomerne jednoduché, ale samo osebe to nijako nenapĺňa deklarované vojnové ciele, pretože jeho vláda je stále pri moci. Pôjdu do Venezuely ďalšie vojenské jednotky, aby vládu zosadili? Ak nie, ako sa zaistí, že budú vládnuť lepšie než samotný Maduro? Existuje vôbec nejaký plán na náhradu tejto vlády lepšou? Bez toho nemôže byť vojna ospravedlniteľná podľa kritérií spravodlivej vojny.

Existuje spravodlivý dôvod

Tu sa dá argumentovať údajným podielom Madura na narkomafii a organizovanom zločine, ktorý predstavoval hrozbu pre bezpečnosť USA. Drogy a zločin nespadajú do tradičných spravodlivých dôvodov pre vojnu, no niekto možno povie, že narkomafia, ktorá zabila tisíce nevinných civilistov, by mohla byť považovaná za modernú formu ozbrojenej agresie, ktorú svätí Ambróz a Augustín – tvorcovia teórie spravodlivej vojny, ešte nemohli poznať a predvídať.

Pozor na sofistiky a slovné hry, ktorými sa ľudia snažia ospravedlniť vojnu. Napríklad americká vláda tvrdí, že ľudia pašujúci drogy na člnoch sú „teroristi“ a že fentanyl je „zbraň hromadného ničenia“. V bežnom ani právnom slova zmysle to nie je pravda. Rovnako vágne tvrdenie, že drogy spôsobujú „teror“ a „hromadné ničenie“, lebo mnohí zomreli na predávkovanie nie je dostatočným dôvodom. Takéto slovné hry sú úplne irelevantné pre právny základ vojny. Pri dopravných nehodách tiež zomiera mnoho ľudí. Sú teda autá „zbraňami hromadného ničenia“, pretože pri dopravných nehodách zomiera mnoho ľudí? Alebo že tvorcovia hororových filmov sú „teroristi“, pretože mnohí diváci sa boja toho, čo vidia na plátne. Je to tragikomické.

Rovnako tak podporovanie drogového obchodu nie je v doslovnom zmysle „agresiou“ ako by bola invázia cudzej armády. Sú prípady, keď problém narkomafie by mohol byť legitímnym dôvodom na vojnu. Niektoré kartely používajú polovojenské sily, politické vraždy a podobné praktiky na ovládanie pomerne rozsiahleho územia. Toto možno považovať za terorizmus a vojenské akcie proti tým, ktorí takéto násilie páchajú, by mohli byť ospravedlniteľné.

To sa však líši od tvrdenia, že každý, kto je nejakým spôsobom zapojený do drogového obchodu, je „terorista“ alebo je vinný z „agresie“ porovnateľnej s vojenským vpádom. To je sofistika.

Operácia musí byť vykonaná ako posledná možnosť po rokoch diplomacie, sankcií a pokusov o dialóg

Opäť musíme presne vedieť, o aký typ operácie ide. Bola by rozsiahla pozemná invázia, ktorá by stála mnoho amerických a venezuelských životov, poslednou možnosťou – jediným zostávajúcim spôsobom, ako vyriešiť uvedené problémy? Nikto, pokiaľ viem, nepreukázal, že je to potrebné.

Bola krátka a obmedzená operácia odstránenia Madura poslednou možnosťou, teda jediným reálnym spôsobom, ako sa ho osobne zbaviť a vyhnúť sa stratám vo veľkej konvenčnej invázii? Možno, ale samotné to veľa nerieši. A pokiaľ to preukázané nie je, kritérium „poslednej možnosti“ spravodlivej vojny nebolo splnené.

Ropa a prírodné zdroje boli samotným Trumpom spomenuté ako významný faktor pri odstránení Madura a niektoré vyjadrenia možno chápať, že vo veci hrala rolu aj pomsta Madurovi za znárodnenie ropného priemyslu, ktoré vykonal Chavez, Madurov predchodca a ideový súputník. Ak sú reči o oslobodení Venezuely iba zámienkou a skutočnou motiváciou je ropa a pomsta, potom je podmienka „správneho úmyslu“ princípov spravodlivej vojny nesplnená.

Americká vláda neposkytla konzistentné a koherentné vysvetlenie toho, čo presne chce dosiahnuť, prečo a ako. Napríklad pred niekoľkými týždňami, keď sa podnikali útoky na lode s drogami a venezuelský vzdušný priestor bol uzavretý, prezident povedal: „Toto je vojna“ a že „Čoskoro to začneme robiť aj na pevnine“. Pri pobreží Venezuely bola zhromaždená veľká námorná flotila a bol zabavený venezuelský tanker. To všetko určite znamená vojnu. No pri zadržaní Madura administratíva tvrdila, že ide iba o policajnú akciu, nie o vojenský akt.

Administratíva má, podľa Fesera, tendenciu neustále meniť rétoriku a politiku podľa aktuálnej nálady, aby ospravedlnila momentálny stav vecí. Takýto prístup je však nezlučiteľný s jasnou a koherentnou politikou. A bez jasnej a koherentnej politiky sotva možno tvrdiť, že boli splnené podmienky spravodlivej vojny.

Na otázku, či operácia vo Venezuele, hoci nespĺňa kritériá jus ad bellum (právo na vedenie vojny), splnila aspoň kritériá jus in bello (správne vedenie vojny) Feser odpovedá, že vec ešte nie je ukončená a nevieme, aký bude mať nakoniec dopad na civilné obyvateľstvo. No už sa objavili vážne problémy. Útoky na lode, ktoré predchádzali nedávnemu zadržaniu Madura, boli právne sporné. Ešte horšie je, že boli vznesené obvinenia, že boli zabití aj nevinní ľudia, a objavili sa obvinenia, že boli zabití aj ľudia, ktorí už boli zneškodnení – zajatí. To by bolo v rozpore s pravidlami spravodlivo vedenej vojny, ale celý príbeh ešte nevyšiel najavo.

Taktiež kolujú správy, že počas nedávnej operácie proti Madurovi bol úmyselne znesvätený hrob jeho predchodcu Huga Cháveza. Chávez bol násilník, komunista a chrapúň, ktorého netreba ľutovať. Ale znesvätenie jeho hrobu malo sotva nejaký vojenský dôvod, a katolícke učenie hovorí, že úmyselne neúctivé zaobchádzanie s telami mŕtvych je hriešne. Toto síce nie je v kontexte otázky spravodlivej vojny rozhodujúce, no podľa Fesera to ilustruje, ako Trumpova administratíva pohŕda bežnými normami slušnosti. Podľa filozofa prezidentova rétorika a činy často prejavujú to, čo sv. Augustín nazýval libido dominandi – túžbu po nadvláde.

Medzinárodné vzťahy boli filozofmi ako Thomas Hobbes často vnímané ako v podstate anarchické, náchylné k mocensky riadenému medzinárodnému poriadku, ktorý kladie záujem do centra záujmov vlastného národa nad akúkoľvek spravodlivosť. Máme tu operáciu vo Venezuele, Putinovu inváziu na Ukrajinu, americké bombardovanie Iránu, izraelské masakry v Gaze a ďalšie príklady, ktoré naznačujú, že po desaťročiach predstierania idealistického prístupu sa vraciame k hobbesovskému pohľadu. O týchto veciach sa diskutuje, akoby existovali len dve možnosti. Na jednej strane globalizmus, ktorý podkopáva národnú suverenitu, presadzuje otvorené hranice, oslabuje miestne komunity a tradície a pôsobí proti legitímnemu vlastnému záujmu národov zachovať si kultúrnu identitu a uprednostňovať ekonomický blahobyt vlastných občanov. Na druhej strane militantný šovinizmus, ktorý vníma medzinárodné prostredie ako amorálnu, hobbesovskú džungľu, kde je človek človeku vlkom a spravodlivé je to, čo vyhovuje mocným. Túto myšlienku v Platónovej Republike zastáva proti Sokratovi Trasymachos.

Katolícka sociálna náuka aj tomistická tradícia prirodzeného práva odmietajú túto falošnú voľbu a prijímajú strednú cestu, ktorá zdôrazňuje princíp solidarity

To na jednej strane znamená rešpektovanie nezávislosti národov a ich práva zachovať si vlastnú identitu. Na druhej strane to znamená podporu spolupráce a vzájomnej pomoci namiesto vojny všetkých proti všetkým v hobbesovskom podaní.

Pokiaľ ide o vojnu a diplomaciu, táto vízia znamená odmietnutie liberálneho a neokonzervatívneho projektu, ktorý ekonomickým tlakom, zmenou režimu a podobne núti všetky národy, aby sa začlenili do globálneho a globalizovaného celku. Na druhej strane tiež odmieta šovinistickú Realpolitik, ktorá vníma všetky ostatné národy ako nepriateľov a namiesto spolupráce na vzájomnom prospechu sa usiluje podrobiť a ovládnuť ich.

Cirkev by mala obnoviť túto tradíciu a jasne a dôrazne ju prezentovať ako alternatívu voči dvom protichodným možnostiam, ktoré dnes, žiaľ, dominujú. Mala by sa jasne vymedziť nielen voči šovinizmu, ale aj voči globalizmu, proti ktorému tento šovinizmus pochopiteľne útočí. Mala by uznať legitímne obavy oboch strán, pričom zdôrazniť, že len katolícka vízia je jediným skutočným riešením.

Feser svoj rozhovor končí presvedčením, že kombinácia neistého spravodlivého dôvodu, nedostatočného plánu, sporných motívov a sporná legitimita zákonnosti postupu znamená, že hoci takáto vojna by mohla byť teoreticky spravodlivá, konkrétne táto operácia nespĺňa štandardy spravodlivej vojny.

PDF (formát pre tlač)