V tieni krížov a erbov – putovanie po miestach posledného odpočinku

Karol Gazdík
26. novembra 2025   Cirkev História Kultúra   Cestopis

Začiatok novembra v sebe každoročne nesie osobitné ticho. Je to čas, kedy sa naše kroky spomaľujú pri hroboch tých, ktorí šli pred nami a kedy plameň sviec pripomína, že spomienka dokáže presvietiť aj tie najtemnejšie zákutia našich dejín. Niektorých z nás však cintoríny a hrobky nepriťahujú len počas sviatočných dní „Dušičiek“. Cintoríny sú totiž miestom, kde sa prelína osobná história s veľkými dejinami; kde človek stojí tvárou v tvár plynutiu času a kde kameň rozpráva viac, než by sme čakali. Tafofil v sebe nosí zvláštny druh zvedavosti – hľadá ľudské príbehy ukryté v „epitafných líniách“, čerpá atmosféru z nádhernej i skromnej funerálnej architektúry, vníma ticho ako dialóg medzi živými a mŕtvymi.

Šľachtické hrobky a historické cintoríny sú bránou k pochopeniu minulosti našich uhorských dejín a rodov, ktoré formovali osudy našej spoločnej vlasti. Zároveň i jednotlivcov, ktorých mená by inak zapadli prachom. Vydať sa k nim znamená vkročiť do galérie pamäte, kde každý náhrobok je obrazom cnosti, márnosti, nádeje či bolesti a kde aj tie najhonosnejšie pamätníky zostávajú skromnými svedkami večnosti. Cintorín totiž nie je len miesto pre mŕtvych. Je súčasťou krajinnej architektúry, kde sa snúbi umenie, pieta a príroda. Na cintoríne sa vie človek stíšiť, uvedomiť si krehkosť svojho bytia, dojať sa nad príbehmi pochovaných, ktorých životné osudy mnohokrát neboli iné, než tie naše – plné radostí i starostí, víťazstiev aj pádov. Cintoríny majú skrátka svoje čaro a špecifický genius loci.

Tento cestopisný text tematicky nadväzuje práve na obdobie, kedy sme mysľou i srdcom stáli pri našich zosnulých. Nadväzuje aj na môj dávnejší článok venovaný téme smrti a na ešte dávnejší cestopisný cyklus Memento mori. Pretože aj na Slovensku vieme nájsť množstvo krásy zhmotňujúcej tému posledných dní a pominuteľnosti. Nemám teraz na mysli Národný cintorín v Martine, Ondrejský cintorín či Cintorín pri Kozej bráne, oba v Bratislave. Alebo známe Mauzóleum Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí. Pozrieme sa na menej známe miesta. K faktografii vybraných miest si zároveň dovolím pripojiť aj čosi poetické z vlastnej dielne; básnické, no zhmotňujúce danú tému. Autorom všetkých priložených fotografií som ja, okrem poslednej zo Šumiacu. Jej autorkou je Naďa Trnkus.

Cintorín Dobrá Voda

Jedným z prvých a cielene vyhľadaných cintorínov bol práve ten v obci Dobrá Voda. Pôvodne stál v obci gotický kostol uprostred múrom ohradeného cintorína, na ktorom sa pochovávalo do roku 1778. V roku 1770 bol zriadený na sever od obce na južnom svahu Kostolnej hôrky nový cintorín, na priestranstve za farskou záhradou, na ktorom stojí veľký kamenný kríž s letopočtom 1770. Na tomto cintoríne sa nachádzajú aj staršie pomníky, ktoré vytesali miestni kamenári v štýle „zľudovelého baroka“. A to je práve to, čo som chcel vidieť. Základ týchto pomníkov tvorí srdce, na ktorom stojí kríž. Obzvlášť zaujímavé sú miestne oblúkové náhrobky, tvoriace akúsi bránu (do večnosti?) alebo kostolík. Väčšinu pomníkov zhotovili dobrovodskí kamenári. V apríli 1849 tu bol pochovaný Ján Hollý. Cintorín bol v roku 1887 rozšírený o východnú časť.

Hrobka rodu Esterházyovcov, Želiezovce

Ide o pseudogotickú pohrebnú kaplnku s kryptou, postavenú okolo roku 1790. Je to polygonálna stavba s fasádami, ktoré členia oporné poschodové piliere s pultovými strieškami. Vstupný portál medzi dvoma opornými piliermi má lomený uzáver a nad ním je tympanón s erbom. V unikátnom mauzóleu je pochovaná platonická láska Franza Schuberta Karolína Esterházyová. Objekt dal postaviť gróf Ján Karol Esterházy (Eszterházy), otec Karolíny.

Prvého člena rodiny Esterházy v ňom pochovali v roku 1814. Postupne sa tu vytvorilo jedenásť vsunutých murovaných priestorov pre grófskych pozostalých, ktoré sa po uložení truhiel zamurovali a osadili pamätnými tabuľami z červeného mramoru. Posledný želiezovský gróf Kuno Coudenhove je uložený vo východnej časti hrobky. Jeho manželka, Ernestína Esterházyová, bola po pohnutých vojnových dobách napriek svojmu závetu pochovaná v Rakúsku. A tak jediné prázdne miesto v 60. rokoch 20. storočia zamurovali a je bez mramorovej tabule. Rovnako v hrobke nie je uložené ani telo grófa Jána Karola Esterházyho. Ten je pochovaný v Galante, odkiaľ rod pochádza. Do Želiezoviec sa vrátilo iba jeho srdce, ako si želal vo svojom závete.

Neogotická pohrebná kaplnka rodu Esterházyovcov, Galanta

Za rovnakým rodom sa ďalej presunieme do mesta Galanta. Miestna pohrebná kaplnka bola postavená v roku 1871 a je v nej pochovaná rodina Jozefa Esterházyho (Eszterházy), ktorá ako posledná z tohto významného rodu obývala miestny neogotický kaštieľ v Galante.

Pohrebná kaplnka bola v roku 1998 obnovená. Jej interiér zdobí olejomaľba s názvom „Ukrižovanie“ (rovnako stará ako samotná kaplnka) a kamenné barokové plastiky sv. Petra a sv. Pavla z roku 1741.

Pohrebná kaplnka pri Hajnej Novej Vsi

Ide o pseudorománsku pohrebnú kaplnku z konca 19. storočia, patriacu šľachtickému rodu Steiger-Münsingen von Rolle. V iných zdrojoch sa nesprávne uvádza rod Vizkelety. V súčasnosti je žiaľ v zúfalom stave, už dávno vykradnutá a chátrajúca. V roku 1932 sa vyšetrovalo jej vykradnutie.

Architektonicky ide o jednoloďový priestor s polkruhovou apsidou zaklenutou konchou, s trámovým stropom. Fasády so škárovaným kamenným murivom majú v priečelí polkruhový vstupný portál. Malý sakrálny objekt kryje sedlová strecha, v priečelí s murovaným štítom. Na vrchole je kamenný kríž. Ku kaplnke vedie voľné schodisko. Pozornosť upúta drevená kovaná vstupná brána. Stenu nad vstupom zdobí nápis PAX.

Súpis pamiatok na Slovensku z roku 1967 v interiéri uvádza oltár z čias stavby kaplnky so sochou Božského srdca, respektíve Najsvätejšieho Spasiteľa – viedenská práca. Mgr. Ľubomíra Záňová ma informovala, že vandali túto krásnu sochu z carrarského mramoru hodili do krypty, pričom hlava sochy sa na niekoľko rokov stratila. Miestny kňaz ju dal po rokoch zreštaurovať, no bál sa ju vrátiť späť do pohrebnej kaplnky. Preto je socha Najsvätejšieho Spasiteľa v súčasnosti umiestnená v kostole v Hajnej Novej Vsi.

Cez jačmenné pole vedie tichá niť,
chodník, čo v prachu vie len noha skryť.
Zlaté klasy šepkajú v mŕtvom vánku,
o mieste, kde spí krv starého stánku.

Medzi stromami, čo siahajú k nebu,
kde havran visí v každom z ich zbehu,
tam v hustom tieni, čo svetlo zlomí,
kaplnka drieme — v kamennej agónii.

Z diaľky len strecha, červená a šikmá,
jak dýka, čo mieri do srdca prítmia.
Steiger-Münsingen — to meno na skle vybledlo,
ako krv na rukách, čo z hrobu vyvrelo.

Nad vstupným portálom — tichý nápis PAX,
no v srdci tej svätyne vládne len strach.
Oltár je zlomený, len torzo z neho,
a v podlahe diera — do čierneho pekla.

A keď noc zhltne jačmenné pole,
a vietor sa v korunách modlí bez vôle,
v tej kaplnke čosi vstáva a spieva —
no PAX už neznamená pokoj, len zľutovania bieda.

Pohrebná kaplnka v Brodzanoch

Pohrebnú kaplnku s hrobkou pre šľachtické rodiny Friesenhofovcov, Oldenburgovcov a Welsburgovcov dal vybudovať vojvoda Elimar Oldenburg. Základný kameň stavby bol položený koncom júna 1891 a stavala sa podľa projektu mecklenburského architekta Greiffenhagena. Vojvoda vybral miesto na kopci Hôrka na južnej strane Brodzian. Z kopca, ktorý v tom čase nebol zalesnený, sa rozprestieral veľkolepý výhľad na široké okolie.

Po štyroch rokoch, 11. júla 1895 bola kaplnka konečne posvätená. Keďže mala slúžiť aj na bohoslužobné účely protestantov v Brodzanoch a v širšom okolí, posvätil ju biskup preddunajského dištriktu Fridrich Baltík. Pri slávnosti mu asistoval Pavol Bázlik, evanjelický kňaz zo Zemianskych Kostolian, ktorý bol priateľom Oldenburgovcov a do jeho správy patrili aj Brodzany.

V roku 1997 boli do krypty v kaplnke uložené urny s pozostatkami posledného majiteľa kaštieľa a brodzianskeho panstva – grófa Georga Welsburga, ktorý v roku 1945 emigroval spolu s rodinou do zahraničia, a jeho štvrtej manželky Ilony Hegedüsovej.

Architektonicky ide o jednoloďovú neogotickú kaplnku s polygonálnou apsidou a zvonovou vežou. Nad vstupným priečelím s ozdobným kamenným portálom a kružbou sa nachádza doska s citátom z Biblie. Štíhle lomené okná lode a presbytéria s jednoduchými kružbami boli pôvodne zdobené farebnými sklenenými vitrážami. Bohužiaľ, z pôvodného interiéru zostali len zvyšky dreveného oltára a niekoľko lavíc.

Veľkorozmerný oltárny obraz zobrazujúci Ježiša Krista so zviazanými rukami, ktorý namaľovala Natália Oldenburgová, sa podarilo zachrániť. V súčasnosti sa nachádza v evanjelickom kostole v Partizánskom. Harmónium, na ktoré hrávala vojvodkyňa Oldenburgová i jej hostia, je uložené v miestnom kaštieli.

Mauzóleum rodu Stummer, Horné Obdokovce

Kaplnka Panny Márie Pomocnice (Matky ustavičnej pomoci) je rodinná hrobka Stummerovcov, postavená na tú dobu v novom „revolučnom“ secesnom slohu – čím ďalej od pulzujúcich centier moderného života, tým sú secesné pamiatky v našom uhorskom prostredí zriedkavejšie. Preto je značnou raritou, že v Horných Obdokovciach nachádzame stavbu viedenskej proveniencie.

Keď v roku 1896 zomrela barónka Augusta Stummer von Tavarnok, pozval jej trúchliaci manžel barón Alexander do Obdokoviec viedenského architekta Emila Bresslera, aby navrhol stavbu ich rodinného mauzólea. Emil Bressler bol v tom čase úspešným architektom, ceneným vo Viedni aj v iných mestách monarchie. Výstavba mauzólea pod taktovkou hlavného staviteľa Jána Rumpelmayera z Bratislavy trvala dva roky, do roku 1898. Umeleckú a historickú hodnotu mauzólea zvyšuje pôvodná secesná železná ohrada s murovanými stĺpikmi a podmurovkou so vstupnou bránou. Vo vnútri mauzólea sa nachádzal drevený oltár s krížom a kovovým korpusom Krista, po bokoch sa vo výklenkoch nachádzajú vyobrazenia Panny Márie a svätého Jozefa. Samotná krypta sa nachádza v podzemí, k barónke Auguste bol neskôr pochovaný aj jej manžel barón Alexander.

Modliace sa dieťa z Horných Obdokoviec:

V strede cintorína, kde vietor spieva,
socha dieťaťa kamenné ruky spína.
Makabrózny úsmev na tvári z kameňa,
bdie nad hrobmi mŕtvych, kde vládne ozvena.

Umrlčí chlad mu srdce už dávno schladil,
v očiach má bôl hriechov, čo nikdy nezahladil.
Neďaleké mauzóleum rodu Stummer spí,
v tieni jeho múrov sa aj mesiac skryť bojí.

Horné Obdokovce stíchli v náručí noci,
dieťa sa modlí za duše príšelcov v márnici.
Ruky má popraskané, hlavu má sklopenú,
stráži sny zabudnutých, nádej už zlomenú.

Až príde svitanie, zvolá ho kameň späť,
zostane len šepot, hmlistý a bledý svet.
No kým sa nerozpadne v prach jeho tvár,
zostane strážcom hriechov, ticha a starých már.

Pohrebná kaplnka rodu Medňanských, Bohunice

Ide o neogotickú hrobku z roku 1866 s nárožnými fiálami a vežičkou vstavanou do priečelia. Má sieňový priestor a dvojpodlažný charakter s kryptou. Bohatá profilácia ústupkového portálu, fiály a vežička so zvonom na osi čelnej fasády, dekorované krabmi, vlys lemujúci celú stavbu, vypovedajú o náročnom riešení, ktoré sa vyznačuje vernosťou detailu, zaraďuje stavbu do obdobia prísneho historizovania. Nad vchodom do kaplnky sú erby rodov Medňanský, Kubíni a Gusner. Interiér je riešený tiež impozantne s hviezdicovou klenbou a bohatou polychrómiou.

Keď Alojzovi Medňanskému (Mednyansky/Mednyánszky) zomrela manželka s novorodeniatkom, jediným synom, z veľkej lásky dal v roku 1866 postaviť rodinnú hrobku s kaplnkou v neogotickom štýle. Pretože Alojz Medňanský nemal dediča, adoptoval si kolegu z uhorského parlamentu Juraja XVI. Kubíniho z Liptovskej stolice, ktorý sa oženil s jeho dcérou Janou a tým sa stal po smrti Medňanského majiteľom panstva. Alojz Medňanský bol tiež pochovaný v krypte kaplnky. V krypte sú uložené aj telá Medňanského dcéry Jany, ktorá zomrela dva roky po svadbe spolu so svojou dcérou Máriou počas epidémie cholery. Neskôr tu bolo uložené aj telo Kubíniho dcéry Zelmy z druhého manželstva a v roku 1902 aj telo samotného Kubíniho.

V roku 2008 kryptu v kaplnke násilne otvorili vandali a hľadali v nej cennosti. Keď nič nenašli, odniesli lebky pochovaných. Kaplnka sa pomaly opravuje: má oprávnenú strechu, vežu, vybudovaný oporný múr na spevnenie svahu. Smutnou je však samotná krypta pod kaplnkou. Už som videl množstvo chátrajúcich feudálnych sídiel či pohrebných kaplniek. Ten pohľad človeka vždy veľmi zamrzí. Avšak toto miesto bola enormne bolestivá skúsenosť. Rozbité rakvy, povaľujúce sa kosti miestnej šľachty, ktoré s hrôzou identifikujete, že z ktorej časti ľudského tela asi tak sú. Nikdy som nevidel nič makabróznejšie a v tomto kontexte smutnejšie. Túto návštevu som ukončil modlitbou Requiem a so slzami na krajíčku. Inak to ani nešlo…

O tomto smutnom stave v poetickom štýle:

Založil Alojz Mednyanský chrám z kameňa a snov,
v neogotike spísal tichý testament života slov.
V kryptách tlie telo Zelmy, dcéry Kubíniho rasy,
kam nechodí už nik, len vietor s ozvenou skazy.

Ponurá krypta šepce príbeh, čo mŕtvi tíško vravia,
rozbité rakvy zdobia temnotu, kde svetla lúč tratia.
Tlejúce kosti rozsypané – femur, stavce chrbtice,
medzi klenbami driemu rebrá, mĺkve stopy temnice.

V dvetisíc ôsmom vandali lebky odniesli v dlani,
zhasli tým plameň posvätný, chrám nechali v haní.
Kaplnka mlčí, mramor plače, v tieňoch spí márny sľub,
že úcta k mŕtvym prežije veky a nezlomí ju zloby zub.

Poeticky o cintoríne v Banskej Bystrici

Tie bystrické veže,
strážia hrobky clivé.
Na náhrobkoch ležia,
spomienky tak živé.

V tieni líp sa kýva,
závoj rannej hmly.
Vietor v tráve spieva,
piesne bez odmlky.

…

Anjel z mramoru tam stojí,
plače ticho, Pána Boha prosí.
K vežiam vzliada cez svoj závoj,
volajúc ich za modlitbu nástroj.

Krídla má jak z hmly a snehu,
v pohľade je ticho v bdeniu.
Nebo tmavne, zvony znejú,
duše k vežiam bôľ svoj nesú.

Poeticky o mestskom cintoríne v Nitre

Na nitrianskom vŕšku, v tichu snov,
kde vietor spieva cez kôru pňov.
Tam mestský cintorín bdie s výhľadom vznešeným,
na „Svätého Ladislava“ barokom zdobeným.

Zvon jeho veže, v úderoch nádeje,
hlasom, čo v mramor spomienku zaveje.
Medzi tými náhrobkami s tvárou Krista,
i detská tvár v plači sa blýska.

Erby tam svietia – šľachtický znak,
čas ich nezlomil, nezmyl ich prach.
V štíte lev drieme či krídlo sokola,
v pamäti rodu ostanú, i keď to ozdoba.

Tu Scheer, Michal Maximilián sní,
ktorého stavby neboli len sny.
A neďaleko, pod kameňom ticha,
spí Massányi, reštaurátorská liga.

Zvon stále zvoní; nie smrti je to hlas,
čo medzi náhrobky nesie večnosti jas.
Nádej sa chveje v každom jednom tóne,
že nakoniec príde k vykupiteľskej óde.

Poeticky o cintoríne v Leviciach

Na okraji mesta, kde mlčí čas,
kde sviečky blikajú v tichý jas.
Tam Levíc cintorín dýcha chladom,
kde spomienky kráčajú tichým radom.

Pod korunami stromov, kde tieň piety vládne,
každý kameň šepká príbehy dávne.
Sú to spiace príbehy večných obyvateľov,
čo v čase zanechali stopy svojich cieľov.

Tu slová znejú už len v modlitbe,
v srdci je pokoj, mier v hroboch uličke.
Kroky naše sú tiché, hlava v pokore sa skláňa,
vediac, že večnosť stiahne aj nás do prázdna.

Maďarská i slovenská nôta tu splýva,
ako rieka, čo v jeden prúd sa zlieva.
Dva jazyky, no srdcia rovnako bijú,
v tieni stromov sa oba v láske skryjú.

Hrobka rodu Tóth de Zekély, Ivanka pri Nitre

Obec Nyitraivánka ukrýva na miestnom cintoríne funerálny poklad, klenot pre oko tafofila.

Nápis na hrobke hovorí:

„Tu odpočíva

Veľadôstojný (ctihodný) Viliam Tóth de Zékely,

cisársky a kráľovský skutočný tajný radca, predseda snemovne magnátov a nositeľ Veľkého kríža Leopoldovho radu, vlastník pruského kráľovského vyznamenania Radu červenej orlice, bývalý uhorský minister vnútra a bývalý predseda hlavnej kráľovskej spoločnej učtárne. Narodil sa 28. mája 1832, zomrel 14. júna 1898/

a jeho manželka

Judita Tóth de Zékely, rodená Desseő de Emőke (Nagyemőke),
zomrela 15. novembra 1883 vo veku 49 rokov,

ďalej ich syn Viliam Tóth de Zékely, cisársky a kráľovský komorník, tajomník na veľvyslanectve v Srbsku a rytier Radu bieleho orla. Zomrel 20. marca 1891 vo veku 36 rokov.

A taktiež Otília Balogh de Galantha et Nebojsza, vdova Alexandra Desseő de Emőke (Nagyemőke), ktorá zomrela 26. júla 1876 vo veku 73 rokov.“

Hrobka rodu Thuróczy de Thurócz Szent-Mihály et Alsó-Köröskényi

Hrobku rodiny Thuróczyovcov nájdeme pri Kostole sv. Ondreja na cintoríne v Dolných Krškanoch (Nitra). Stránka mesta Nitry uvádza, že hrobka bola postavená koncom 19. storočia. Samotný kostol vznikol ako rodová kaplnka rodu Thuróczyovcov a to v rokoch 1738 až 1744, čo dokladá latinský nápis v nadpraží kamenného portálu, vedúceho do lode.

Predikát „Alsó-Köröskényi“ v mene rodu odkazuje priamo na Dolné Krškany (maďarsky Alsóköröskény). Maďarské, historicko‑geografické zdroje k Nitrianskej stolici uvádzajú, že rod Thuróczyovcov práve odtiaľ odvodzoval predikát, a pripomínajú aj ich úlohu pri stavbe miestneho kostola.

Latinský nápis nad vchodom do hrobky uvádza:

„V roku Pána 1881, dňa 28. februára, zbožne zosnulej Eve Thuróczy, rodenej Palásthy z Mező-Kesz, svojej veľmi milovanej manželke, na jej pamiatku obnoviť dal Ján Thuróczy z Dolných Krškán. 1884“

Hrobka Amálie

Vedľa miestneho Kostola sv. Ondreja v Dolných Krškanoch nájdeme ešte jednu zaujímavosť – neogotickú hrobku Amálie.

Podľa mne dostupných informácií, ktoré mi boli sprostredkovane odovzdané, bola Amália deva pochádzajúca z ďalšieho šľachtického rodu, ktorý sa tiež pričinil o zveľadenie miestneho kostola. Amália si však kvôli nešťastnej láske siahla na život, skočila do studne, kde utonula. Jej rodičia boli totiž proti jej vzťahu s istým akademickým maliarom, do ktorého sa zaľúbila.

Príbeh so „zaľúbeným akademickým maliarom“ patrí v Dolných Krškanoch k doloženým miestnym tradíciám, ale motív samovraždy Amálie skokom do studne som v dostupných online dôveryhodných zdrojoch zatiaľ nenašiel. Prehľadal som kombinácie SK/HU kľúčových slov, no bez relevantného výsledku. Ak taká správa existuje, bude dochovaná len v papierových fondoch. Pri neobvyklých úmrtiach zvykne byť v archívoch uvedená aj príčina, napríklad „öngyilkosság“ a priezvisko zosnulej osoby. Do konceptu tohto príbehu mimochodom nezapadá ani skutočnosť, že samovrahov v tej dobe nepochovávali do posvätenej pôdy katolíckeho cintorína.

S určitosťou môžem len ponúknuť informácie z farského a mestského webu, kde sa píše: „Kostol sv. Ondreja bol postavený grófom Ondrejom Thuróczym, ktorý bol majiteľom všetkých pozemkov a býval v kaštieli, ako cintorínska kaplnka pre svojich poddaných. Pôvodná stavba zaberala presbytérium, strednú loď s vežou. V roku 1904 bol kostol rozšírený prístavbou 2 bočných lodí. Ľavú dal vybudovať vtedajší župan Polónyi, ktorý s rodinou býval v Dolných Krškanoch. Na oltári v tejto lodi je obraz, ktorý namaľoval maliar zaľúbený do dcéry župana.“

Existenciu polónyiovskej kúrie v Dolných Krškanoch potvrdzuje uhorské genealogické fórum – radixforum.com. Prítomnosť tohto rodu tu teda bola a Amália mohla pochádzať práve z neho.

Mauzóleum Chotekovcov v Dolnej Krupej

Ide o jednopodlažnú centrálnu stavbu štvorcového pôdorysu, ktorá je členená pilastrami a zaklenutá kupolou. Výstavbu mauzólea dokončili v roku 1895 na objednávku majiteľa kaštieľa Rudolfa Choteka, ktorý doň dal pochovať svoju mladú dcéru i manželku. Označuje sa prívlastkom „neorenesančné“ a zaraďujeme ho k ukážkovým príkladom neoslohovej architektúry z prelomu 19. a 20. storočia na našom území. Vo väčšine prípadov u nás totiž prevažuje v prípade hrobiek a pohrebných kaplniek neogotický štýl, hovoriac o neoslohovej architektúre.

Prístavby hrobiek vystupujú na oboch stranách stavby. Na pochovávanie mali slúžiť aj podzemné priestory pod celým objektom. Stavba je zakončená kupolou so štyrmi oknami, ktorými preniká do interiéru svetlo. Vnútorné zariadenie je zredukované na minimum a predstavuje ho vlastne iba socha Krista Spasiteľa z roku 1895 od viedenského sochára A. Schmidgrubera s latinským nápisom „Ja som vzkriesenie a život“ a veľký obraz Ukrižovaného Krista. Na rozdiel od strohého interiéru je vonkajšok mauzólea pomerne bohato zdobený. Objavuje sa na ňom množstvo detailov antického tvaroslovia – archivolty, obelisky, nárožné akrotérie a bohato členené rímsy. Stavba napriek neveľkým rozmerom pôsobí monumentálne. Jediným vonkajším odkazom na Chotekovcov je nenápadná iniciála ich priezviska -Ch- na kovaní v polkruhovom okne nad vstupnými dverami.

V mauzóleu je pochovaných šesť príslušníkov rodu Chotekovcov. Rudolf Chotek dal doň po dokončení v roku 1895 preniesť telesné pozostatky svojej dcéry Anny aj manželky Márie, v roku 1903 tam spočinul aj on sám. Neskôr, už do podzemnej časti, pochovali aj jeho ďalšie deti Rudolfa Choteka II., Gabrielu Schönbornovú a v roku 1946 aj „ružovú grófku“ Máriu Henrietu Chotekovú, ktorá sa preslávila ako pestovateľka ruží. Práve Máriu Henrietu si v Dolnej Krupej každoročne začiatkom leta pripomínajú podujatím, ktoré je venované ružiam.

Mauzóleum v súčasnosti po rokoch snaženia patrí obci. Za národnú kultúrnu pamiatku zaplatila štátu viac ako 4500 eur, čo je desať percent z hodnoty určenej znalcom. Objekt mauzólea momentálne veľké investície nepotrebuje. Obec však do budúcnosti pripraví projektovú dokumentáciu na celkovú rekonštrukciu pamiatky a bude sa snažiť získať na ňu peniaze z rôznych výziev.

Mauzóleum rodu Migazzi, Zlaté Moravce

Ide o skutočné mauzóleum, čo znamená, že telesné pozostatky zosnulých sú priamo v interiéri kaplnky a nie ako v prípade hrobky či krypty v jej podzemnej časti. S takýmto niečím som sa zatiaľ stretol len v Krásnohorskom Podhradí.

Stavba bola postavená v roku 1887 v neorománskom slohu z otesaných kamenných kvádrov. Je tvorená impozantným jednoloďovým sieňovým priestorom s polygonálnym uzáverom svätyne. Do mauzólea sa vstupuje kamenným ústupkovým neorománskym portálom, nad ktorým sa nachádza veľké okrúhle okno so šesťlistovou ozdobnou rozetou. Samotný portál je tvorený plnými dvojkrídlovými dverami s bohatou kovovou výzdobou. Na trojuholníkovom štítovom priečelí sa nachádza kamenný kríž s trojlistovým ukončením ramien.

Ústredným motívom interiéru sú dva mramorové sarkofágy z čierneho rakúskeho mramoru s erbami z bieleho carrarského mramoru. Umiestnené sú vedľa seba. Oltár, ktorý nie je signovaný, je taktiež z bieleho carrarského mramoru, zdobený polodrahokamami. Výjav ukrižovania je vyskladaný obrazec na spôsob techniky pietra dura.

V mramorových sarkofágoch odpočívajú v zinkovej a drevenej rakve:

Tekovský župan, poslanec snemu, nositeľ Radu sv. Štefana, predseda Uhorského rybárskeho zväzu VILIAM MIGAZZI (1830 – 1896), posledný mužský potomok grófov z Wallu a Sonnenthurmu.

Viliamova manželka ANTÓNIA, rodená grófka Marczibányi (1838 – 1886), pochádzajúca z Púchova a Csoky. Bola zakladateľkou Červeného kríža v Tekovskej župe, opatrovateľka opustených chorých, chudobných a sirôt. Nositeľka Radu Hviezdneho kríža.

Zo 60. rokoch je známy prípad vlámania sa cez okno priamo do priestorov mauzóela, kde páchatelia odstránili vrchnú časť sarkofágu a obrali zosnulých o šperky a cennosti.

Okolo mauzólea je situovaný priľahlý štvorhranný, vyše dvojhektárový park, ktorého okružná cesta má tvar rovnostranného trojuholníka s hlavným motívom dvoch alejí previsnutých smrekov (lat. Picea abies inversa). Tie totiž vytvárajú jedinečnú a architektonicky dokonalú formu „smútočného smreka“. Ich sadenice doviezol priamo gróf Migazzi z parku Sanssouci pri Potsdame (Postupim). Celý park je ohradený a má 2 vstupné ornamentálne brány, vytvorené v roku 1921 zlatomoravským kováčom Júliusom Truchlíkom. Zaujímavá je pritom druhá brána – nemá pánty, kľučku a preto sa nedá otvoriť. Táto nezvyčajnosť má symbolický význam a má živým pripomenúť krátkosť a smrteľnosť života: „Dovnútra sa dostaneš, ale von – už nikdy.“ Tvorí tak akúsi „Bránu Večnosti“.

Pohrebná kaplnka rodu Botkovcov, Malé Vozokany

Rodina Botkovcov, ktorá sa do obce Malé Vozokany prisťahovala v polovici 19. storočia, si v rokoch 1903 až 1904 na miestnom cintoríne nechala postaviť pôvabnú, neogotickú pohrebnú kaplnku. Posledný príslušník rodiny opustil Slovensko v roku 1977. Hrobku zveril „… do pozornosti dôstojného pána farára v Nemčiňanoch a všetkým jeho blížnym“.

Podľa stránky obce je v hrobke kaplnky pochovaných šesť členov rodiny. Posledným bol v roku 1993 Teodor von Botka de Széplak et Szánto, ktorý venoval obci 105 portrétov z vlastnej tvorby. Na portrétoch zo začiatku 20. storočia sú prevažne obyvatelia obce alebo zamestnanci na panstve Botkovcov.

Neogotická pohrebná kaplnka rodu Feketeovcov, Košúty

V katastri obce Košúty nájdete až tri cintoríny. No čo zaujme viac sú rozhodne šľachtické pohrebné kaplnky. Prvou z nich je neogotické mauzóleum v parku kúrie, ktoré dala v roku 1903 postaviť barónka Michaela Feketeová. Je to menšia stavba obdĺžnikového pôdorysu s polygonálnym uzáverom, zaklenutá pseudogotickou klenbou. Fasády členia lomené okná v šambránach a pásová rustika. Steny budovy ešte dotvára rad oporných pilierov. Hlavná fasáda pred vchodom, ktorá je doplnená menšou terasou, je zakončená trojuholníkovým tympanónom, v ktorom je umiestnený väčší medailón s reliéfom erbu rodu Feketeovcov z Galanty.

Potomkovia rodiny Feketeovcov ešte žijú, naposledy bola do mauzólea v roku 2001 uložená pani barónka Ester Feketeová. Procesia s cínovou truhlou viedla od márnice až do súkromnej kaplnky mimo cintorína.

Kaplnka Sv. Jána Evanjelistu s kryptou rodu Újvendéghyovcov, Košúty

Ďalším funerálnym pokladom obce Košúty je baroková kaplnka Sv. Jána Evanjelistu (tá biela väčšia), ktorá je najstaršou stavbou v Košútoch. Postaviť ju dal v roku 1756 na vlastné náklady ostrihomský kanonik Ján Újvendéghy. Mali tu byť zadarmo pochovaní členovia rodiny a za poplatok 6 forintov aj cudzí zosnulí. Kaplnka je dnes v zlom stave a jej krypta je prázdna, bez náhrobných tabúľ. Vchod do krypty kryla kamenná doska s erbom rodu Újvendéghyovcov, ale tá je zlomená na dva kusy.

Kaplnka je jednoloďový priestor so segmentovým uzáverom zaklenutým náznakom kupoly s pruskou klenbou. Fasády objektu sú jednoduché, členené polkruhovo zakončenými oknami, na nároží pilastrami s rímsovou hlavicou. Hlavná fasáda je zakončená trojuholníkovým murovaným štítom, na ktorom sú dve niky, dnes prázdne. Nad kamenným portálom vchodu do kaplnky je možné vidieť reliéf erbu staviteľa objektu. Kaplnka bola v minulosti zdevastovaná, či už zatečením cez poškodenú azbestovú strešnú krytinu, alebo vandalizmom. Pamätihodnosť sa však, našťastie, podarilo z časti zrekonštruovať v čase, keď Ministerstvo kultúry SR vypísalo projekt s názvom Obnovme si svoj dom, v rámci ktorého sa podarilo získať ešte vtedy 180 000 slovenských korún.

Mauzóleum rodu Kissovcov, Košúty

Vedľa kaplnky Sv. Jána Evanjelistu v Košútoch sa ešte nachádza mauzóleum rodiny Kissovcov, ktoré dal v roku 1885 postaviť pre svoju manželku Rózu Alexander Kissovú. V roku 1900 tu bol pochovaný aj on.

Mauzóleum je malá neoklasicistická štvorcová stavba, ktorej fasády členia pilastre s rímsovými hlavicami a oválne okná v šambránach s klenákom. Hlavná fasáda je zakončená trojuholníkovým tympanónom, na ktorom je reliéf erbu zemianskej rodiny Kissovcov.

Hrobka rodu Erdődyovcov, Hlohovec

Najmenším sakrálnym objektom evidovaným v súpise pamiatok mesta Hlohovec je Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, ktorá je hrobkou rodu Erdődyovcov. Má obdĺžnikovú loď, presbytérium ukončené oblúkom a zaklenuté konchou. Do kaplnky sa vchádza cez portál s kamenným ostením, nad ktorým je tabuľa s nápisom a malá vežička. V interiéri kaplnky sa do súčasnosti zachoval hlavný oltár s pozlátenou barokovou plastikou Piety. Dlážka kaplnky je pokrytá pieskovcovou dlažbou a kryptovými kameňmi pochovaných príslušníkov šľachtického rodu Erdődyovcov.

Podľa novších výsledkov archeologického výskumu je presbytérium a podstatná časť lode vybudovaná výlučne z kameňa, vstupná časť kaplnky je tehlová. Kamenné a tehlové murivo je v súčasnosti oddelené vertikálnou cezúrou, ktorá pokračuje i v základnom murive. Z daného vyplýva, že pôvodná kaplnka bola kamenná a k nej bola v roku 1802 pristavaná tehlová, západná časť kaplnky spolu s vchodom a tabuľa s nápisom.

Toto konštatovanie dokladá i zápis v kánonickej vizitácii z roku 1780, v ktorom sa spomína kaplnka na cintoríne ako jedna z verejných sakrálnych stavieb mesta s tým, že roku 1730 bola opravovaná. Jej pôvodný staviteľ v tom čase nebol známy. Na základe písomného materiálu a archeologického výskumu je isté, že kaplnka nepochádza z roku 1802, ale je staršia. Môžeme pritom odôvodnene predpokladať, vzhľadom na pôdorys stavby a použitie kameňa ako stavebného materiálu, že ide o stavbu románsku, čiže najstaršiu doteraz stojacu architektúru mesta.

Pohrebná kaplnka je súčasťou nádhernej Hlohoveckej krížovej cesty, ktorá je svojou architektonickou i umeleckou stránkou jedinečným sakrálnym komplexom na Slovensku. Tvorí ju súbor štrnástich kaplniek zastavení krížovej cesty, tri viacfigurálne súsošia a už opisovaná kaplnka. Pozoruhodným doplnkom kalvárie sú hlavne súsošia Golgoty, Ukrižovania a Snímania z kríža. Kalvária vznikla ako poďakovanie za skončenie morovej epidémie v rokoch 1705 až 1708, ktorej v meste a blízkom okolí podľahlo viac ako tritisíc obyvateľov.

O lebkách na náhrobkoch:

1. Na náhrobku lebka bdie jak stráž,
mlčí, no hovorí viac než náš hlas.
Vo výraze ticho, čo veky drieme,
spomienka na dušu, čo tu už nie je.

Zub po zube, úsmev bez vášne,
pamätá dni trúchlivé krásne.
Hrobom sa mihne svetlušky svit,
a lebka vie, čo je v temnote hniť.

V tomto sĺz údolí stenajúci, plačúci,
krok za krokom kráčame, trápením žijúci.
Lebka sa díva — tichý je jej súd,
v očiach má prázdno, trestu to prút.

Nezdržiavaj sa, pútnik, kráčaj ďalej,
všetkých nás čaká u Boha nádej.
No možno raz zistíš — bez žiaľu,
že smrť je len brána do svetla v diaľu.

…

2. Makabrózna lebka na hrobe sa skvie,
jej úsmev mrazí, svedomie nám škrie.
No srdce tafofila v hrudi si hrá,
v objatí hrobov pokoj si má.

Symbol smrti hrdinstvo nám stíska,
v očiach sa mu pripomienka blízka.
Exitus letalis – tichý pád do tmy,
Koniec – tu už niet záchrany.

Dies irae – deň hnevu vzplápolá,
keď trúba na súde zatrúbi a volá.
A tá lebka z temnoty nám vraví:
„Aký strach nás schváti dravý,
keď sa pred očami zjaví,
všetkých skutkov Sudca pravý.“

Raz isto príde Sudca pravý,
knihy našich skutkov zračí.
No v nádeji vzkriesenia je jas,
možno spasí i posledného z nás.

Kňaz Carolus Gazdik zo Šumiaca

Na záver pre mňa čosi dosť osobné…

Keby som ako človek podľahol scestnej predstave o reinkarnácii, možno by som si povzdychol, že niekde v minulosti som niesol kňazskú štólu a kráčal ako pastier medzi ľuďmi. Také slová však patria do sveta heretickej fikcie. Pravdou je to, čo cítim teraz: prirodzená blízkosť k posvätnému, no zároveň hlboké vedomie vlastnej nehodnosti. „Non sum dignus“ – to je výrok, ktorý si denne pomyslím stojac pri oltári; výrok, ktorý som aj povedal biskupovi, keď ma volal do seminára.

Môj menovec však tú cestu prešiel. Carolus Gazdik, farár z Červenej Skaly, dnes miestna časť obce Šumiac. V jeho živote sa naplnila túžba byť vysvätený za Kristovho kňaza, člena posvätného rádu presbyterov.

Vidieť hrob svojho menovca, k tomu kňaza, znamená spoznať, že Boh si volí, koho chce. A či už nás povolá do služby pri oltári alebo za učiteľskú katedru, cesta svätosti je otvorená každému, kto ju chce kráčať.

Mená sa môžu zhodovať – ale povolanie, to je dar. Requiescat in pace, otec Karol. Možno sa raz naozaj stretneme – tam, kde mená Božích sluhov žiaria večným svetlom.

PDF (formát pre tlač)