V Teheráne si politickým gestom uctili Pannu Máriu a nazvali Jej menom stanicu metra

28. októbra 2025   Krátke správy

Mesto Teherán otvorilo stanicu vo svojom (prímestskom) metre, ktorá je zasvätená Panne Márii. Stanica, nazvaná „Maryam-e Moghadass“ (z perzštiny možno preložiť ako „Svätá Mária“ alebo „Posvätná Panna Mária“), je súčasťou linky číslo 6 a nachádza sa v blízkosti Katedrály svätého Sarkisa, ktorá patrí arménskej kresťanskej komunite.

Otvorenie sa uskutočnilo 18. októbra 2025, po desaťročí výstavby, a predstavuje dvadsiatu piatu stanicu na tejto linke. Medzi jej charakteristické prvky patria umelecké nástenné maľby a reliéfy, ktoré zobrazujú Pannu Máriu so zopätými rukami v modlitbe, Ježiša, holubicu symbolizujúcu Ducha Svätého a tulipány, ktoré v islamskej tradícii evokujú vernú lásku.

Okrem toho sú v nej zahrnuté verše zo súry Maryam (19. kap. Koránu venovaná Márii) a prvky inšpirované arménskym kresťanským dedičstvom, s cieľom vyjadriť úctu k iným náboženstvám. Autorka návrhu, Tina Tarigh Mehr zdôraznila, že tieto prvky majú podporovať spolunažívanie medzi náboženskými komunitami.

Toto zasvätenie je interpretované ako pocta arménskej kresťanskej komunite, ktorá je najväčšou náboženskou menšinou v Iráne, s počtom medzi 120 000 a 355 000 členov, a zároveň zdôrazňuje spoločnú úctu k Panne Márii, ktorá je uctievaná v kresťanstve aj v šiítskom islame, kde je považovaná za matku Ježiša (Isu).

Kardinál Dominique Joseph Mathieu, arcibiskup Teheránu a Isfahánu, opísal stanicu ako pozvanie na rozjímanie o Božej láske a výzvu nasledovať Máriinu cestu pokoja, pričom zdôraznil jej potenciál podnecovať pokoru a miernosť u každodenných cestujúcich.

Napriek tomu, v kontexte Iránskej islamskej republiky, kde je síce zaručená sloboda vyznania pre uznané menšiny ako sú kresťania, židia a zoroastriáni, ale konverzia z islamu na kresťanstvo je zakázaná a uplatňujú sa prísne obmedzenia, vyvolala táto iniciatíva diskusiu. Len pripomínam, konverzia z islamu na katolícku vieru sa v sunnitských moslimských krajinách na rozdiel od šiítskych krajín trestá smrťou.

Niektorí ju vnímajú ako úprimné gesto spolunažívania, kým podľa iných ide o propagandistický krok, najmä vzhľadom na správy o prenasledovaní kresťanských konvertitov – s najmenej 166 zatknutiami v roku 2023 a slabými podmienkami náboženskej slobody podľa medzinárodných správ.

Základné rozdiely medzi šiítmi a sunnitmi

Možno by bolo vhodné informovať našich čitateľov o základných rozdieloch medzi šiítskym a sunnitským islamom. K jeho rozdeleniu došlo v roku 632 po Mohamedovej smrti. Šíiti veria, že prorok určil za svojho nástupcu Alího, svojho bratranca a zaťa. Sunniti naopak tvrdia, že Mohamed nikoho výslovne neurčil a nástupcu si má voliť spoločenstvo. Po porážke šiítov v bitke pri Karbale v roku 680, kedy padol Alího syn Husajn sa dominantnou silou v moslimskom svete stali sunniti. Abú Bakr položil základy sunnitského kalifátu.

Pre šiítov predstavuje Alí a jeho potomkovia posvätnú líniu duchovnej autority – imámov. Šiítsky imám nie je len politickým vodcom, ale aj neomylným nositeľom Božej múdrosti. Sunniti odmietajú ideu neomylnosti a spoliehajú sa na právnikov a učencov – ulamá.

Šiíti tvoria asi 10 – 15 % všetkých moslimov, sunniti teda okolo 85–90 %. Geograficky prevládajú šiíti v Iráne, Iraku a Libanone, sunniti vo väčšine arabských krajín. Šiítska spiritualita je hlboko mystická a zdôrazňuje utrpenie a mučeníctvo. Pre sunnitov je islam viac o poslušnosti Božím prikázaniam a zachovávaní tradície.

Kľúčovým symbolom šiítov je tragédia Karbaly a mučenícka smrť imáma Husajna. Sunniti oslavujú radostné sviatky ako Eid al-Fitr a Eid al-Adha, kým šiíti držia pôsty a smútok počas Ašúry. Šiíti majú úctu k svätým, k hrobom imámov a často putujú k svätyniam. Sunniti kult svätých odmietajú ako neprípustné sprostredkovanie medzi človekom a Bohom.

Šiíti uznávajú Pannu Máriu (Maryam) ako najčistejšiu ženu a matku najväčšieho proroka Ježiša a často ju uctievajú symbolicky ako vzor pokory. Šiítske učenie používa filozofiu a rozum, sunnitské sa opiera o právny formalizmus. Šiíti často vytvárali menšinové komunity a rozvíjali teológiu trpezlivosti a obety. Sunniti boli väčšinou politickou mocou islamu, kým šiíti zostali duchovne introspektívni a mystickí.

Abbas ibn Ali, bratranec a zať proroka Mohameda, bol prvý imám šiítov. Známy bol svojou vernosťou, odvahou a skromnosťou, podľa šiítskej tradície nebojoval pre slávu, ale pre spravodlivosť a vieru. Zahynul v boji proti umajjovským sunnitským silám. Vzor bratskej vernosti a obetavosti. Jeho svätyňa v Karbale má pre šiítov nesmierny náboženský význam. Nazývajú ho Bab al-Hawáǧ (Brána milostí), pretože veria, že sa prihovára u Boha za trpiacich. Abbás ibn Alí je pre šiítov stelesnením lojality, odvahy a služby Bohu. Jeho smrť v Karbale je chápaná ako akt čistej obety, kde sa vzdáva seba, aby zachránil iných. Je šiítskym rytierom viery, podobne ako pre katolíkov sv. Juraj.

Vzťahy medzi katolíkmi a šiítmi

Zaujímavé sú vzťahy medzi šiítmi a katolíkmi, ktoré sú výrazne lepšie ako medzi katolíkmi a sunnitmi. Historicky sú miernejšie, úctivejšie a viac teologicky zrozumiteľné než vzťahy so sunnitmi. Je to aj vďaka tomu, že šiítske chápanie viery, mučeníctva a autority je istým spôsobom bližšie katolíckemu mysleniu než sunnitský radikalizmus.

Ako som už spomenul, šiíti majú úctu k Panne Márii, nazývajú ju Maryam (na rozdiel od talmudských židov, ktorí Pannu Máriu nenávidia), Maryam je v šiítskej tradícii považovaná za najčistejšiu ženu, matku proroka Isu (Ježiša) a vzor svätosti. Sunniti ničili katolícke chrámy a svätyne – šiítske aj katolícke. Wahhábisti (radikálna odnož sunny) v Mekke a Medine dokonca ničili hroby sunnitských svätcov. Katolíci a šiíti sa stretávajú v chápaní svätosti, obety a úcty k Márii, styčných bodov s katolicizmom je podstatne viac ako v prípade sunnitov.

Šiíti napríklad vo Svätej zemi počas existencie Jeruzalemského kráľovstva aj po strate Jeruzalema (1096 – 1292) bojovali často spoločne s katolíkmi proti sunnitom. Šíiti sú menšinou v islamskom svete a zažívali tvrdé prenasledovanie zo strany sunnitov rovnako ako katolíci (šiíti však tiež neboli precitlivelí, aj oni majú v mentalite rezať hlavy 🙂 ).

Katolícke misie v Perzii (Safíjovská ríša) neboli nikdy zničené násilím ako v sunnitských oblastiach. Mária, Ježiš a kríž sa objavujú dokonca aj v šiítskej poézii a mystike (napr. u Džámiho a Rúmího). V sunnitských krajinách (napr. Egypt, Sýria, severná Afrika) často čelili tvrdému odporu. Wahhábizmus a salafizmus sú vyslovene protikresťanské. Dobytie Konštantínopola (1453), expanzia Osmanov, ničenie katolíckych kostolov v 19. – 21. storočí, to všetko pochádza zo sunnitského prostredia, vraždenie kresťanov, to všetko pochádza zo sunnitského prostredia. So šiítmi bolo možné žiť síce v napätí, no s úctou, sunniti chápu len tvrdú ruku.

Šiítska mystika (’Irfán) má kontemplatívny charakter, blízky kresťanskej teológii svetla (napr. Dionýz Areopagita). Sunnitský islam, najmä v právnických školách, je racionálny a normatívny. Výnimkou sú súfisti, ale tí boli často sunnitmi iba formálne a mnohí z nich boli upálení za herézu. Katolícka a šiítska spiritualita sú obidve „trpiace, obetné a mystické“. Sunnitská je „juristická a kolektívna“.

Irán (šiítsky) napriek represívnemu systému občas prejaví gesto úcty k Márii, Ježišovi, kresťanom (ako napr. vyššie uvedená stanica metra). Saudská Arábia, Katar, Turecko (sunnitské krajiny) kresťanské symboly a verejné kostoly prakticky zakázali. Ak hovoríme o „lepších“ vzťahoch, šiíti sú pre katolíkov kultúrne aj duchovne pochopiteľnejší. Sunniti, najmä v modernom islamskom svete, sú viac ideologicky uzavretí a takmer neschopní teologického dialógu. Preto je zarážajúce, že pápež František preferoval dialóg so sunnitmi a de facto len okrajovo so šiítmi.

Na margo kontaktov pápeža Františka a šiítov. V marci 2021 pápež navštívil Irak a stretol sa s Ajatoláhom Alim al-Sisistánim, jednou z najvplyvnejších šiítskych náboženských autorít. Stretnutie bolo v tom čase hodnotené ako historické, pretože išlo o prvé stretnutie pápeža s vysokým šiítskym duchovným (so sunnitmi, ktorí vraždia kresťanov, sa pápež František stretával často, spolu s imámom zu Al-Azhar podpísal Deklaráciu o ľudskom bratstve v Abú Zabí v roku 2019…)

Na záver ešte niekoľko historických faktov o kontaktoch pápežov so šiítmi, od stredoveku po súčasnosť.

Pápež Inocent IV. (1243–1254) posielal listy mongolským chánom, medzi ktorými boli aj oblasti s šiítskym obyvateľstvom (Perzia). Tieto listy (napr. Cum non solum) neboli priamo teologickým dialógom, ale diplomatickou snahou získať spojencov proti sunnitským Turkom. Nešlo teda o rozhovor so šiítmi ako takými, ale o kontakt so šiítskymi regiónmi v Mongolskej ríši (napr. Irán, Azerbajdžan).

Pápež Mikuláš IV. (1288–1292) cez františkánske misie poslal posolstvá do Ilchanátu (mongolská Perzia), kde vládol Argún a neskôr Ghazan, vládnuci rod mal silné šiítske prvky. Misionári (napr. Giovanni da Montecorvino) informovali Rím o miernejšom postoji Peržanov ku kresťanom v porovnaní so sunnitmi. V 13. stor. išlo o nepriame kontakty, nie teologické, ale diplomatické a misionárske, s Peržanmi, ktorí mali už vtedy šiítsku identitu.

Pápež Lev X. (1513–1521) udržiaval tajné kontakty so šáhom Ismá’ílom I., zakladateľom Safíjovskej dynastie a tým aj šiítskeho Iránu. Cieľom bolo vytvoriť alianciu proti Osmanskej (sunnitskej) ríši. Poslovia, ako Pietro della Valle a ďalší, prinášali správy, že Peržania si „ctia Máriu a Ježiša ako svätých prorokov“.

Pápež Gregor XIII. (1572–1585) udržiaval kultúrny a diplomatický kontakt so šáhom Abbásom I. Veľkým (1588 – 1629) cez benátskych a portugalských vyslancov. Gregor XIII. podporoval jezuitov a kapucínov, ktorí založili misie v Isfaháne, Širáze a Hormúze. Safíjovci, hoci šiíti, umožnili týmto reholiam slobodne pôsobiť medzi arménskymi kresťanmi. Pápež poslal písomnú pochvalu šáhovi Abbásovi, keď obnovil chrámy kresťanov deportovaných z Gruzínska.

Pápež Klement VIII. (1592–1605) pokračoval v korešpondencii s Perziou. Jezuiti v tom čase písali, že šáh Abbás sa vyjadroval o Panne Márii ako o „čistej medzi ženami“. Medzi rokmi 1500 – 1620 existovala skutočná diplomatická korešpondencia medzi pápežmi a šiítskymi panovníkmi v Iráne. Cieľom bolo upevniť spojenectvo katolíkov a Peržanov v boji proti Osmanom a prehĺbiť aj kultúrne a náboženské kontakty a úctu.

V 18. a 19. storočí, keď už Osmani utrpeli porážku, pápež Pius IX. (1846–1878) a neskôr Lev XIII. (1878–1903) rozširovali kontakty s Perziou, ktorá bola stále prevažne šiítska. Vymieňali si zdvorilostné posolstvá a Perzia uznávala kresťanskú menšinu v Iráne. Lev XIII. vo svojom spise Praeclara gratulationis (1894) hovorí o modlitbe za jednotu všetkých, ktorí uctievajú Abrahámovho Boha, čo implicitne zahŕňa aj šiítov.

V 20. storočí pápež Pavol VI. (1963–1978) oficiálne nadviazal diplomatické vzťahy s Iránom (1966) počas vlády šáha Mohammada Rézu Pahlavího. Vzťahy boli priateľské, šáh podporoval katolícke školy a misie, Pavol VI. prijal iránskych diplomatov vo Vatikáne. Pápež Ján Pavol II. (1978–2005) po islamskej revolúcii 1979 si udržal opatrný dialóg s Teheránom, aj so šiítskymi duchovnými. V roku 1999 prijal vatikánsku delegáciu iránskeho prezidenta Chatámího, ktorý je šiíta a reformista. Pápež Ján Pavol II. sa vyslovil, že medzi katolicizmom a šiítskym islamom existuje „spoločná úcta k Bohu, Márii a prorokom“.

Pápež František (2013 – 2025) sa orientoval v prvom rade na kontakty so sunnitmi, a „aby sa nepovedalo“, v roku 2021 sa stretol s veľkým ajatolláhom Alím al-Sistáním v Najafe. Išlo o prvé priame stretnutie pápeža so šiítskou autoritou na najvyššej úrovni v dejinách, škoda len, že tento dialóg pápež František (v porovnaní s vatikánsko-sunnitskými kontaktami) zanedbával.

Dialóg pápežov so šiítskym svetom má dlhú, no prerušovanú tradíciu. Vzťah so šiítmi bol vždy kultivovanejší, osobnejší a menej ideologicky zaťažený. Každý pápež, ktorý hľadal v islame filozofickú hĺbku a nie moc, ju našiel u šiítov, nie u sunnitov. Ako sa ukazuje v histórii, so sunnitmi, ktorí katolíkmi pohŕdajú a ktorí chápu len tvrdý prístup je ťažké slušne komunikovať.

Branislav Krasnovský

Zdroj: Info Catolica.com, Catholic Star Herald.org, American Magazine.org, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)