V Nemecku nevedia, čo so starými sakrálnymi predmetmi. Odborníci však varujú: Neposielať do Afriky, lebo to pripomína kolonializmus!

9. apríla 2024   Krátke správy

So starými ľuďmi odchádzajú z Nemecka posledné zvyšky tradičnej katolíckej zbožnosti, aby boli nahradené dúhovými inováciami synodálnej cesty. Vzniká tým problém – čo so starými devocionáliami, ktoré zostanú po zosnulej babičke alebo deduškovi? Ako píše portál Katholisch.de, ktorý sa rozhodol poradiť svojim čitateľom, devocionálie „idú do koša alebo do recyklačného zariadenia“. Veď čo s nimi nakoniec aj robiť, že? Zastaralé a nepokrokové modlitby, maskulinizačné, antifeministické a málo abstraktné sochy a obrazy, triumfalistické a netolerantné sväté obrázky už nemôžu osloviť mladých a neustále ubúdajúcich veriacich.

Portál preto oslovil Mariu Baumannovú, vedúcu Oddelenia pamiatkovej starostlivosti v diecéze Regensburg, aby poradila čitateľom, ako sa vhodne po tradičnej zbožnosti zbaviť aj tradičných náboženských predmetov. Pani Baumannová vytvára v diecéze zbierku „ľudového náboženského umenia“, avšak do nej sa dostanú len lepšie kusy, „ktoré vykazujú výnimočné stvárnenie kresťanského motívu, sú vyrobené zo špeciálneho materiálu, alebo majú niečo spoločné s regiónom“. Ružence alebo iné masovo vyrábané predmety v tom „nie sú zahrnuté“.

Ľudia – katolíci, v pokrokovej snahe zbaviť sa prekonaného tmárskeho umenia, nosia pani Baumannovej všetko. Zrejme majú v podvedomí zvyšky vedomostí ohľadom toho, že devocionálie by sa nemali hádzať do koša, ani keď už nechápeme načo by tak asi mohli v tom sladkom 21. storočí slúžiť. Na takéto sentimentálne ohľady však diecéza nemá čas a priestor:

„Dedičia mi pravidelne ponúkajú Rafaelovu Sixtínsku madonu, pretože veria, že vlastnia veľké umenie. Ale tá je dostupná ako reprodukcia vo všetkých variáciách, či už ako tlač alebo maľba. Chcela by som mať aj originál (smeje sa Baumannová), ale ten visí v Obrazárni starých majstrov v Drážďanoch.“

Redaktor portálu pritakáva a dokladá, že devocionálií je príliš: „Nemôžete si predsa zavesiť päť krucifixov.“

Zaujímavé, žeby sa v nemeckých bytoch a domoch nenachádzalo päť miestností? Alebo inak: Rovnako ako môžu mať zrejme v dome len jeden krucifix, majú len jeden televízor a počítač?

Jedinú možnosť vidí Baumannová v poslaní devocionálií do zahraničia, napríklad do Chorvátska. Ale pozor, aj pri takomto zasielaní treba bdieť a neporušiť zlaté pravidlá politickej korektnosti synodálnej cesty:

„Do Afriky zámerne nič neposielame.“

A prečo? Nie je snáď povinnosťou kresťana pomôcť primárne ohľadom náboženských potrieb? Je to trochu zložitejšie:

„Aj keď to takto nevyzerá logicky, faktom je, že mentálne spojenie medzi misionárstvom a kolonializmom je stále príliš úzke.“

Tak, tak, posielať do Afriky ružence je prejavom kolonializmu, ale nariekať nad tým, že tam vlády prijímajú legislatívu proti LGBT zvrátenostiam (ako naposledy včera kardinál Fernández) a tlačiť na veriacich, aby sa prispôsobili euro-štandardom ohľadom homosexuálneho sprevádzania, to už prejavom kolonializmu zrejme nie je.

Niektoré predmety bude potrebné zrejme hodiť do koša, napriek tomu, že oficiálne by ich mali spáliť. Dôvod? Ochrana matky prírody:

„Pri náboženských predmetoch vyrobených z prírodných materiálov sa môžete opýtať kňaza, či ich môže spáliť pri najbližšom svätojánskom ohni. To však funguje len pri dreve. Plasty spôsobujú environmentálne problémy. Nezostáva nič iné, len predmet rozrezať na malé kúsky a odniesť do recyklačného strediska.“

Príroda je ochránená, tmárske a triumfalistické devocionálie sú zrecyklované, nič nebráni nástupu dúhovo farebného ruženca, ktorý je v očiach moderných znalcov estetiky na vyššej úrovni ako starý ruženec s ebenovými zrnkami, či starý krucifix s realistickým a klasicizujúcim korpusom. Čo by si katolíci viac mohli želať, však?

BM

Zdroj: Katholisch.de, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)