Ultimátum ako nástroj euroatlantickej politiky? Zdá sa, že západní politici stále nepochopili, že na to, aby dávali ultimáta, im chýba to hlavné – sila

Branislav Michalka
14. novembra 2024   Politika   Komentár

V zrejmej snahe uchovať si tvár, hľadiac do krátera blížiaceho sa geopolitického debakla, rozhodli sa niektorí čerství euroatlantickí lídri demonštrovať svoju silu ohlásením svojej vôle vo forme ultimát. V uveriteľnejšej podobe tohto ultimatívneho prístupu máme do činenia s novými členmi Trumpovej administratívy, v menej uveriteľnej až polokomickej podobe ide o nových potenciálnych lídrov v Nemecku, alebo už etablovaných vo Francúzsku, Taliansku alebo Veľkej Británii.

Kongresman Mike Waltz, ktorý bol v utorok Trumpom vymenovaný za prezidentovho poradcu pre národnú bezpečnosť, akoby chcel pokračovať v kŕčovitej snahe USA plniť si ďalej úlohu svetového policajta. Aj keď sa počas predvolebnej kampane pod Trumpovým vplyvom zázračne transformoval zo skalného podporovateľa Ukrajiny na pragmatického izolacionistu, stihol tesne pred Trumpovým víťazstvom triumfálne vyhlásiť, že vie, ako by mohol nový prezident prinútiť Ukrajinu a Rusko k podpísaniu mierovej dohody.

A opäť sa spustil dobre známy verklík, ktorý tu počúvame už niekoľko rokov, o tom, ako padne Putin na kolená, keď sa mu znížia príjmy z vývozu ropy. Pritom metóda, ako to dosiahnuť, je v podaní Mikea Waltza len opakovaním doterajšej neefektívnej euro-mantry: posilnenie sankcií a zvýšenie predaja energií z USA a poskytnutie povolenia Ukrajine, aby mohla útočiť do ruského vnútrozemia:

„V prvom rade by sa mali posilniť energetické sankcie voči Rusku. Rusko je v podstate čerpacia stanica s jadrovým arzenálom. Putin teraz predáva viac ropy a plynu ako pred vojnou – prostredníctvom Číny a Indie. Ak to skombinujete s rozvojom vlastnej energetiky a zrušením obmedzení na vývoz skvapalneného zemného plynu, jeho ekonomike a vojnovej mašinérii rýchlo dôjdu zdroje.“

Aké jednoduché však? Keď si to spojíte s tvrdeniami z roku 2022, že ruská armáda má jedlo a muníciu už len na tri dni, tak možno dostanete tú správnu diagnózu.

Ďalší záchranca pošramoteného euroatlantického sebavedomia sa chystá prevziať moc v Nemecku. Friedrich Merz z CDU, ktorý je kandidátom na post nemeckého kancelára vyhlásil, že po víťazstve vo voľbách je pripravený telefonovať s Putinom a predložiť mu ultimátum: nech zastaví bojové aktivity do 24 hodín, inak Nemecko dodá Ukrajine rakety Taurus a zruší obmedzenia používania ich zbraní na celom ruskom území.

O mentálnom nastavení potenciálneho nemeckého kancelára svedčí aj to, ako sa chystá na prípadné konflikty Európskej únie s Trumpom. Podľa neho musí byť EÚ voči/proti nemu pevná a jednotná:

„Toto urobí v Amerike dojem. Na Donalda Trumpa nezapôsobí slabosť, ale len sila, dokonca až opozícia.“

Určite to tak je, a to nielen na Trumpa a Ameriku, ale úplne na každého. Ako napísal Louis Ferdinand Céline: „Svet v podstate pozná len dva argumenty – vyhranú vojnu a prehranú vojnu.“

Lenže práve v tom je zakopaný pes súčasného euroatlantického marazmu. Ten totiž evidentne nemá na to, aby v dohľadnej dobe vyhral nejakú vojnu. Môže sa pokúsiť o jadrovú, avšak tam by súťažná porota len veľmi ťažko a prácne zhľadávala víťazov, vzhľadom na rozsiahle úbytky obyvateľstva a dokonca aj nenahraditeľných politikov.

Jediné, čo teda zostáva, je – vyjednávať. To je to slovo, ktoré je v priamom protiklade voči slovu – ultimátum. Keď niekto nemá silu a moc na to, aby skutočne naplnil svoje ultimáta, tak sa len strápňuje, pokiaľ ich teatrálne vykrikuje. Pokiaľ vyjednáva, tak aspoň môže vyzerať, že je mazaný. Aj keď je v skutočnosti blbý.

Euroatlantická civilizácia dnes rozhodne nie je v stave, ktorý by umožňoval akékoľvek ultimáta. Dokonca ani v Afrike. To podstatné, čo tvorilo hybnú silu európskej expanzie v minulých storočiach – bojové odhodlanie, pocit kultúrnej nadradenosti a pátos šírenia pravej kresťanskej viery, to je už dávno preč. Práve vďaka takým tajtrlíkom, ktorých duchovní potomkovia sa dnes pokúšajú ukazovať nafukovacie svaly pomocou prázdnych ultimát.

Ako by vôbec mohlo niekomu napadnúť poslať súčasnú európsku populáciu na bojisko? Čo by tam vlastne robili, keď ich základným školením, ktoré im poskytol liberálno demokratický režim, bolo systematické odmietanie akejkoľvek disciplíny? Ako by vôbec chcel niekto tieto masy zmobilizovať a odoslať na nejaký front bez rizika, že sa vrhnú radšej na neho (keď už budú mať v rukách zbrane), než na vytipovaného nepriateľa? Akýkoľvek pokus v tomto smere môže skončiť len totálnym fiaskom.

Pokiaľ ide o profesionálne armády Západu, s ich 72 pohlaviami, transgenderovou inkluzívnou politikou, predraženosťou a nulovou motiváciou nechať sa zabiť za – (za čo vlastne?), tak tam je ešte menšia šanca na realizáciu ultimát ako pri masách. A na západnú techniku, rakety a podobné vojnové doplnky je zbytočné sa spoliehať bez adekvátneho typu potrebných ľudí.

Summa summarum. Na nejaké ultimáta môže Západ nadlho zabudnúť. Nezostáva mu nič iné, než prehltnúť podobne horkú pilulku ako množstvo veľmocí pred ním a vyjednávať.

Inak skončí rovnako ako v marci jeden z gigantov súčasnej európskej politiky, Emmanuel Macron. Ten sa tiež vyhrážal Rusku, že možno bude potrebné, aby francúzska armáda viedla pozemné operácie proti Rusku na Ukrajine. Dokonca nechýbal ani razantný dodatok:

„Sila Francúzska spočíva v tom, že to dokážeme.“

Trápne fanfarónstvo dovŕšilo dokonale hlúpe podceňovanie omnoho silnejšieho súpera:

„Nečelíme veľmoci. Rusko je len stredne silnou mocnosťou, ktorá má jadrové zbrane, ale ktorej HDP je omnoho menšie než HDP Európanov, nižšie než Nemecka a Francúzska.“

Aké asi bolo HDP Rímskej ríše, aká technika a aká životná úroveň, keď ju polonahí Germáni v nohaviciach rozvrátili? Keby sa vojny vyhrávali životnou úrovňou obyvateľstva, tak by Švajčiari boli najväčšími dobyvateľmi v dejinách.

A čo je potom Francúzsko, pokiaľ je Rusko len stredne silnou mocnosťou, ktorá má takú zanedbateľnú drobnosť, ako sú jadrové zbrane? Tento francúzsky fantóm bývalej mocnosti, s napoleonským komplexom v koncerte veľmocí, sa chce vyhrážať Rusku?

Čoskoro po Macronovom vyhŕňaní rukávov nasledovalo to, čo bude nasledovať pri každom takomto „ultimáte“ – blamáž. Macronov výrok musel dementovať jeho minister zahraničia Séjourné, ktorý uviedol, že Francúzsko nepošle žiadnych vojakov bojovať na Ukrajinu. A na druhý deň už Macron s hrdo vystrčenou bradou, všetkým na smiech, rázne vyhlásil:

„Nikdy nepovedieme ofenzívu, nikdy neprevezmeme iniciatívu. Francúzsko je mierovou silou.“

Nie, Francúzsko a Európa už nie sú silou, ani mierovou. Sú slabosťou. Tej samozrejme nemusí chýbať arogancia a pohŕdavé velikášstvo, ako vidíme pri vyhlasovaní ultimát. Lenže výsledok je aj tak vždy rovnaký. Hanba a poníženie.

Na to, aby mohla Európa (a jej derivát USA) dávať ultimáta, by sa musela stať znovu skutočnou Európou, ktorou už nie je. Je už len Európskou úniou.

PDF (formát pre tlač)