Trumpovo odmietnutie federálneho zákazu potratu a vyhováranie sa na subsidiaritu – Bráni podľa katolíckej náuky subsidiarita centrálnemu presadzovaniu morálky?

Jozef Duháček
17. januára 2025   Cirkev Politika Spoločnosť   Komentár, Potraty

Donald Trump počas svojho prvého prezidentovania v USA prijal niekoľko opatrení proti potratom, ktoré odrážali jeho pro-life politiku a názory. Medzi najvýznamnejšie kroky patria:

1. Obmedzenie federálneho financovania organizácií poskytujúcich potraty: Trumpova administratíva obnovila a posilnila pravidlo „Mexico City Policy“, ktoré zakazuje poskytovanie federálnych financií organizáciám, ktoré vykonávajú alebo podporujú potraty v zahraničí. Toto pravidlo sa týkalo organizácií, ktoré sa podieľali na potratoch v krajinách mimo USA.

2. Zákaz federálnych dotácií na organizácie ako Planned Parenthood: Trumpova administratíva sa snažila obmedziť financovanie organizácie Planned Parenthood, ktorá poskytuje aj potraty, a podporovala zákony, ktoré obmedzujú verejné financovanie týchto služieb.

3. Obmedzenia týkajúce sa potratu v neskorších štádiách tehotenstva: Trump podporoval zákony, ktoré zakazujú potraty v neskorších štádiách tehotenstva, konkrétne po 20. týždni, keď sa predpokladá, že plod môže cítiť bolesť.

4. Zmena súdnej rovnováhy: Trumpova administratíva vymenovala množstvo konzervatívnych sudcov, vrátane troch nominovaných do Najvyššieho súdu USA (Neil Gorsuch, Brett Kavanaugh, a Amy Coney Barrettová), ktorí majú sklon k podpore pro-life. Títo nominanti sa považujú za rozhodujúcich pri budúcich právnych sporoch ohľadom zrušenia alebo obmedzenia práva na potrat podľa rozhodnutia v prípade Roe verzus Wade.

5. Podpora štátnych obmedzení potratu: Trump podporoval štáty, ktoré prijali prísne obmedzenia týkajúce sa potratu, ako napríklad zákaz potratu pred detekciou srdečného tepu plodu (o čom v niektorých štátoch prebiehali spory) alebo obmedzenie prístupu k potratu na základe zdravotných kritérií.

Rozhodnutie v prípade Dobbs verzus Jackson Women’s Health Organization (ďalej budeme uvádzať skrátene ako Dobbs verzus Jackson) je historické rozhodnutie Najvyššieho súdu USA z 24. júna 2022, ktoré zrušilo rozhodnutie Roe verzus Wade z roku 1973, a umožnilo jednotlivým štátom, aby si sami určovali legislatívu týkajúcu sa potratu.

– V prípade Roe verzus Wade Najvyšší súd rozhodol, že právo ženy na potrat je chránené Ústavou USA, konkrétne v rámci práva na súkromie podľa 14. dodatku a zakázal štátom zakazovať potraty pred tým, než sa plod stane schopným života (zvyčajne okolo 24. týždňa tehotenstva).

– V prípade Dobbs verzus Jackson súd zrušil toto rozhodnutie a rozhodol, že Ústava negarantuje právo na potrat, čím vrátil túto otázku na úroveň jednotlivých štátov. To znamená, že jednotlivé štáty Únie teraz majú právomoc prijímať alebo rušiť zákony týkajúce sa potratu, čo znamená, že niektoré štáty mohli prijať prísnejšie zákony zakazujúce potraty, zatiaľ čo iné mohli zákony týkajúce sa potratu zachovať alebo ešte viac liberalizovať.

Toto rozhodnutie vyvolalo veľké politické a právne diskusie, pretože zrušenie Roe verzus Wade znamenalo, že federálne právo na potrat, ktoré existovalo viac než 50 rokov, už nie je garantované a otázka potratu sa stala záležitosťou štátnej legislatívy.

Donald Trump zaujal postoj, že táto otázka by mala zostať na úrovni jednotlivých štátov. Dobbs verzus Jackson však možnosť federálneho zákazu ponecháva otvorenú. A Trump odmietol presadzovať takýto zákaz, ba v skutočnosti bol proti nemu. V súčasnosti je federálny zákaz politicky nereálny a pravdepodobne takým zostane aj v dohľadnej budúcnosti.

Niektorí však zastávajú názor, že aj keď potrat je vraždou, bolo by nesprávne uvaliť naň federálny zákaz, aj keby to bolo politicky možné.

Svoje stanovisko obhajujú na základe federalistických dôvodov a tvrdia, že národný zákaz potratov by si uzurpoval právomoc, ktorá oprávnene patrí jednotlivým štátom. Niektorí argumentujú na základe prirodzeného práva, konkrétne tvrdia, že princíp subsidiarity vylučuje federálny zákaz. Ak by to bola pravda, znamenalo by to, že proti federálnemu zákazu potratov by mal vystúpiť aj pro-life katolík.

Filozof Edward Feser hovorí, že toto je biedny argument, ktorý spočíva v prekrútení princípu subsidiarity. To je zrejmé z toho, čo princíp subsidiarity naozaj hovorí, ako aj z toho, ako Cirkev pristupuje k otázke potratov. Klasická formulácia princípu subsidiarity je napríklad v encyklike Quadragesimo Anno pápeža Pia XI. V nej hovorí, že „je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá.“

Ak by toto bolo všetko, čo princíp subsidiarity znamená, bolo by jednoduché pochopiť, prečo by si niekto myslel, že o potratoch je treba rozhodovať na úrovni jednotlivých štátov. Ale to nie je všetko, čo princíp subsidiarity obsahuje. Pozrime sa na širší kontext tejto poznámky pápeža Pia XI. Tu je relevantný úryvok:

79. A keď hovoríme o reforme ustanovizní, myslíme prvotne na štát, a to nie preto, že od jeho pôsobenia treba očakávať všetku nápravu, ale preto, lebo pod vplyvom individualizmu, ako sme už povedali, veci dopadli tak, že niekdajšia bohatá forma spoločenského života, ktorý sa kedysi prejavoval celým radom rôznych združení, bola potlačená a takmer vymrela, takže dnes proti sebe stoja skoro sami občania a štát. Táto deformácia spoločenského usporiadania prináša nemalú škodu samotnému štátu, na ktorý padajú všetky ťarchy, ktoré znivočené združenia už nevládzu niesť, takže je zaťažený nesmiernym množstvom bremien a záležitostí.

80. Je celkom určite pravdivé a dejiny to potvrdzujú, že kvôli zmeneným podmienkam mnohé veci môžu vykonávať už len veľké združenia, hoci sa nimi predtým zaoberali aj malé. Predsa však musí ostať jasná veľmi dôležitá zásada v sociálnej filozofii: ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. A práve v tomto spočíva veľká ujma a zároveň rozvrat správneho usporiadania spoločnosti. Prirodzenou náplňou akéhokoľvek zásahu samotnej spoločnosti je totiž pomôcť výpomocným (subsidiárnym) spôsobom článkom (údom) spoločenského organizmu, a nie zničiť ich a pohltiť.

81. Je preto nevyhnutné, aby najvyššia autorita štátu presunula na menšie a nižšie združenia vybavovanie záležitostí menšieho významu, ktorými by sa vlastne sama len rozptyľovala. Tak bude môcť s väčšou voľnosťou, silou a účinnosťou riešiť veci, ktoré prináležia len jej, lebo len ona ich môže vykonávať; totiž riadenie dozoru, napomínania, či potláčania, podľa jednotlivých prípadov a potrieb.

Aby sa predišlo zmätku, treba poznamenať, že „štát“, v zmysle ako ho používa pápež Pius XI., znamená akúkoľvek centrálnu vládu, a teda v americkom kontexte by sa to primárne týkalo federálnej vlády, a nie vlád jednotlivých „štátov“ federácie.

Čo Pius XI. hovorí v tomto texte, je to, že ak môže byť nejaký spoločenský problém adekvátne riešený nižšími inštitúciami (čo by zahŕňalo rodiny, miestne zastupiteľstvá a regionálne vlády), potom by centrálne vlády mali tieto veci nechať na nich a nezasahovať. Ale Pius XI. tiež hovorí, že existujú niektoré veci, ktoré môžu vykonávať „len“ centrálne vlády. To prirodzene zahŕňa veci, ktoré sú správnou funkciou akejkoľvek centrálnej vlády za normálnych podmienok (ako napríklad národná obrana).

Zahŕňa to však aj veci, ktoré by miestne inštitúcie teoreticky mohli zvládnuť, ale v praxi nemôžu, kvôli „zmeneným podmienkam“ alebo „požiadavkám nejakej konkrétnej okolnosti“. Konkrétne, hovorí Pius XI., kvôli „individualizmu“ moderných čias sa tieto medziinštitucionálne orgány, ktoré tradične stáli medzi jednotlivcami a centrálnymi vládami, natoľko oslabili, že už nie sú schopné vykonávať niektoré funkcie, ktoré kedysi zvládali. A to tieto funkcie presunulo na centrálne vlády, ktoré sú jedinými agentúrami, ktoré ich teraz môžu vykonávať. Týmto spôsobom, aj napriek princípu subsidiarity, zostáva mnoho funkcií, ktoré „nevyhnutnosť vyžaduje“, aby vykonávali centrálne vlády, buď vždy a v princípe, alebo aspoň v moderných kontingentných okolnostiach.

Princíp subsidiarity požaduje, aby štát vytvoril priaznivé prostredie, v ktorom môžu jednotlivci, rodiny a dobrovoľné asociácie správne plniť svoje funkcie. Štát MÁ právo a povinnosť zasiahnuť, keď nižšie organizácie tieto funkcie neplnia, ako by mali, alebo nedokážu harmonizovať svoje činnosti pre spoločné dobro.

Toto môže zahŕňať opatrenia potrebné na ochranu samotnej inštitúcie rodiny. Katechizmus katolíckej Cirkvi v pasáži, ktorá potvrdzuje, že „podľa princípu subsidiarity by väčšie komunity mali dbať na to, aby si neuzurpovali práva rodiny alebo nezasahovali do jej života“, tiež učí:

„Rodinu treba podporovať a chrániť primeranými sociálnymi opatreniami. Tam, kde rodiny nie sú schopné plniť svoje úlohy, majú iné spoločenské celky povinnosť im pomáhať a podporovať rodinnú ustanovizeň. Podľa princípu subsidiarity (výpomoci) sa majú väčšie spoločenstvá vyvarovať toho, aby si neoprávnene privlastňovali práva rodiny alebo sa miešali do jej života. Dôležitosť rodiny pre život a blahobyt spoločnosti vyžaduje od samej spoločnosti osobitnú zodpovednosť za udržiavanie a upevňovanie manželstva a rodiny. Občianska moc si má pokladať za vážnu povinnosť „uznať, chrániť a podporovať ich pravú povahu, bedliť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho.“ (2209–2210)

Prirodzene, niet väčšej škody pre inštitúciu rodiny ako je potrat, ktorý predstavuje vraždu tých ľudských bytostí, kvôli ktorým samotná rodina existuje. A prirodzene, Katechizmus výslovne učí, že právo na život nenarodeného dieťaťa musí byť zakotvené v zákone:

Neodňateľné právo každého nevinného ľudského jednotlivca na život je konštitutívnym prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva:

„Občianska spoločnosť i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a nie sú ani koncesiou spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod. Medzi týmito základnými právami treba v tomto ohľade pripomenúť právo na život a telesnú neporušiteľnosť každej ľudskej bytosti od chvíle počatia až po smrť.“

„Vo chvíli, keď pozitívny zákon zbavuje nejakú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú im má občianske zákonodarstvo poskytnúť, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom. Keď štát nedáva svoju moc do služieb práv všetkých občanov a najmä tých najslabších, sú tým ohrozené samotné základy právneho štátu… Ako dôsledok rešpektovania a ochrany, ktoré treba priznať ešte nenarodenému dieťaťu už od chvíle jeho počatia, má zákon stanoviť primerané trestné sankcie za každé úmyselné porušenie jeho práv.“

Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť.

Predpôrodná diagnóza je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie… Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. Diagnóza sa nesmie rovnať rozsudku smrti.“ (2273–2274)

Katechizmus hovorí, že právo na život nevinných ľudských bytostí, vrátane nenarodených, musí byť štátom a jeho pozitívnym právom potvrdené ako také. Neuvádza žiadnym spôsobom, že by to platilo len pre miestne vlády a nie pre centrálne vlády. A aj keby niekto chcel tvrdiť, že takéto zákony nemusia byť prijaté federálnymi vládami, ak zákony na nižších úrovniach postačujú, tak to nijako neruší zjavné dôsledky učenia Pia XI. a Katechizmu – obaja hovoria, že centrálne vlády nielen môžu, ale musia zaistiť ochranu pred potratom, ak v praxi neexistuje iný spôsob, ako zabezpečiť práva nenarodeného dieťaťa.

Predstavme si, že niekoľko štátov v USA zakázalo potraty, ale iné nie. A predstavme si, že v tých, ktoré tak neurobili, by neexistovala politicky realistická možnosť potraty zakázať. Predstavme si však tiež, že bolo politicky uskutočniteľné zaviesť federálny zákaz potratov. Vyžadovala by úcta k princípu subsidiarity, aby sme sa zdržali federálneho zákazu?

Rozhodne nie; naopak, keď vezmeme do úvahy všetky predchádzajúce úvahy, je jasné, že by sme boli povinní vydať federálny zákaz. Pretože v tomto scenári neexistuje iný spôsob, ako chrániť právo na život, ktoré je, ako Katechizmus hovorí, „konštitutívnym prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva“. Vzhľadom na to, čo Pius XI. nazýva „zlom… „individualizmu““, ktorý infikoval modernú západnú spoločnosť a ovplyvňuje rétoriku „pro-choice“, je dosť možné, že len centrálne vlády budú môcť účinne potlačiť zlo potratov.

V kánonickom práve Cirkvi existujú niektoré hriechy, ktoré sú natoľko závažné, že spovedník od nich nemôže rozhrešiť. Dlho to zahŕňalo aj vykonanie potratu – až donedávna mohol dať rozhrešenie za tento hriech len biskup.

V roku 1588, v dekréte nazvanom Effraennatam, pápež Sixtus V. využil právomoc exkomunikácie, aby potlačil rastúcu prax potratov, ktorá sa počas renesancie objavila. Odvolal sa na Dekretálky (zbierka kanonicky záväzných rozhodnutí rímskych pápežov) V.I2.5 a uvalil sankciu exkomunikácie nielen za potrat, ale aj za podávanie antikoncepčných liekov. Taktiež rezervoval možnosť zrušenia exkomunikácie len pápežovi. Odsúdenie potratu ako vraždy nebolo nijako nové. Avšak niektoré aspekty ním uvalenej exkomunikácie nové boli: bola vyhlásená pre celú Cirkev (nielen pre niektoré diecézne alebo regionálne spoločenstvo); bola rezervovaná, aby ju mohol zrušiť len pápež (nie miestny biskup); a zahŕňala antikoncepciu rovnako ako potrat. To znamenalo, že akýkoľvek potrat a akékoľvek použitie antikoncepcie v Cirkvi muselo byť osobne rozhrešené pápežom.

Toto nariadenie sa v praxi ukázalo ako nefunkčné, takže neskorší pápež obmedzil exkomunikáciu len na potrat a dal miestnym biskupom právomoc ju zrušiť. Pointa však je, že Cirkev nepovažovala potrat za niečo, čo by sa malo riešiť len na miestnej úrovni. Naopak, považovala to za natoľko závažný zločin, že v istom čase mohla od tohto hriechu oslobodiť len najvyššia autorita v Cirkvi. Či sa otázkou potratu majú zaoberať nižšie alebo centrálne autority, to je prudenciálna otázka. Princíp subsidiarity však sám o sebe neznamená, že by v tejto veci vyššie autority nesmeli rozhodovať bez toho, aby si nezákonne uzurpovali moc. A to, čo platí o Cirkvi, platí, mutatis mutandis, aj o štáte.

Ak malo odvolanie na subsidiaritu poskytnúť Trumpovej neochote s potratmi nadobro skoncovať teologické krytie, potom neuspelo. Donald a jeho podporovatelia si môžu myslieť, že jeho postoj je dobrá politika, ale nie je možné obhájiť ho na základe prirodzeného práva alebo katolíckej morálnej teológie. Takže áno, jeho kroky proti potratom priniesli drobné zlepšenie, je to však stále príliš ďaleko od stavu, ktorý vyžaduje Boh, prirodzený zákon a elementárna spravodlivosť.

PDF (formát pre tlač)