Ticho – jeho sila a význam v živote kresťana

Karol Gazdík
30. októbra 2024   Cirkev Spoločnosť

Moje prvé prežité orchestrálne a slávnostné tridentské sv. omše (usus antiquior) ma upútali, okrem iného, aj jedným zaujímavým kontrastom. Obzvlášť som to pocítil počas zádušnej sv. omše, hudobne sprevádzanej Mozartovým slávnym Requiem D-moll, KV 626. Po prefácii sa rozozvučalo majestátne Sanctus tvorené mocným spevom a inštrumentálnym sprievodom. Veľkú silu tomu dodávali aj údery na tympany, čo vás ako účastníka tejto ohromnej liturgie privádzalo do totálneho úžasu. No odrazu, po dospievaní patričného textu, hlasy spevákov a hudobných nástrojov zmĺkli, dohrmotali aj blanozvučné tympany…

A nastalo TICHO! Dlhé ticho, na ktoré v pokoncilovej liturgii vôbec nie ste zvyknutí. Enormný kontrast s tým predošlým hrmotom, hrou a spevom. To ticho úplne zbystrí vašu pozornosť, intuitívne vycítite, že sa niečo deje, niečo prichádza. Ak máte takéto pocity, nemýlite sa. Nastáva totiž najsvätejší okamžik celej sv. omše – premieňanie. Okamžik, ktorého veľké tajomstvo je umocnené silou ticha.

Nie je však ticho len absencia zvuku? A ak je ticho absenciou zvuku, prečo má teda takú silu? Možno sa objaví pár skeptikov, ktorí by chceli tieto moje otázky o sile ticha spochybniť. Skeptikom však hneď na úvod pripomínam známe slovné spojenie „ticho pred búrkou“. Ticho je naozaj neuveriteľný „nástroj“. Ja ako učiteľ ho často využívam na skrotenie ruchu triedy a upútanie pozornosti džavotajúcich žiakov. Funguje ďaleko viac, ako zvyšovanie hlasu a krik. Stačí ostať ticho, pozerať na najrušivejšie „elementy“, ktoré sa behom pár sekúnd na to moje ticho naladia.

Je to naozaj veľmi silný psychologický prostriedok, ktorým vieme vytvoriť istú formu napätia, ktorá je „vinníkovi“ nepríjemná. Hlučnosť je totiž smrť myšlienok, parafrázujúc výrok Friedricha Nietzscheho. Hlučnosť skrátka do vyučovacieho procesu nepatrí. Využívam teda ticho, pretože „nič tak neposilňuje autoritu, ako ticho…“, poúča nás Leonardo Da Vinci.

Čo však ticho v živote kresťana? Poďme sa spolu na pár otáznikov okolo ticha pozrieť. A hneď na začiatok sa vrátime k tichu v liturgii…

Ticho v liturgii

Po hrmote, hre a speve Sanctus nastalo teda ticho Rímskeho kánonu. Prichádzalo premieňanie. Za mňa je to ticho jedna z najsilnejších predností tridentskej sv. omše – keď kňaz potichu šepká slová premieňania. Dobre vieme, že v liturgii katolíckej Cirkvi sa zakrývaním/zahaľovaním často vyjadruje mysterium fidei (tajomstvo viery). Vélami či prikrývadlami zakrývame napríklad kalich, cibórium, tumbu na katafalku, kríž; tichom zas zahaľujeme slová, ktoré patria hlavne Bohu. To, čo človek nevidí alebo nepočuje, o to má podvedome aj vyšší záujem cez prizmu zvedavosti. Tu je potom priestor pre tajomno a symbolizmus; celkové podčiarknutie niečoho veľmi výnimočného.

Vo svete statického hluku je ticho v liturgii vítanou úľavou a prestávkou pre mozog. Liturgické ticho nie je prázdne, je plné odpovedí. Stojí za zmienku, že nedávny výskum dokazuje, že ticho je pre náš mozog oveľa dôležitejšie, než sme si kedy dokázali predstaviť. Účinok, ktorý môže mať znečistenie hlukom na výkon kognitívnych úloh, bol dôkladne študovaný a zdokumentovaný. Taký hluk môže byť napríklad príčinou zníženej motivácie k duševnej modlitbe. Zatiaľ čo ticho dopĺňa naše kognitívne zdroje, hluk môže mať výrazný fyzický vplyv na ľudí, čo vedie k zvýšeným hladinám stresových hormónov. A to nie je vhodné zázemie pre modlitbu, či už osobnú alebo liturgickú.

Kognitívne funkcie najviac ovplyvnené hlukom sú pozornosť pri čítaní, koncentrácia, pamäť a riešenie problémov. Pochopiteľne k tomu patrí aj schopnosť modliť sa. Aj preto je dôležité sa pred sv. omšou stíšiť. Keď tiché prostredie podporuje nižšie úrovne zmyslového vstupu, mozog je schopný obnoviť niektoré zo svojich kognitívnych schopností, ktoré boli rozrušené nadmerným hlukom.

Zatiaľ čo hluk môže spôsobiť stres, ticho uvoľňuje napätie v tele v dôsledku zmien krvného tlaku a krvného obehu v mozgu. Ticho je príťažlivé. Upokojuje dušu aj telo. Pri akte modlitby mozog odpočíva, zatiaľ čo neustále internalizuje (vnútorne osvojuje/zvnútorňuje) a vyhodnocuje informácie.

Počas obdobia ticha v liturgických textoch má mozog slobodu, po ktorej túži, čo mu umožňuje objaviť svoje miesto vo vnútornom a vonkajšom svete. Ticho pomáha mozgu premýšľať o hlbokých veciach nápaditým spôsobom. Nenadarmo raz napísal americký romantický spisovateľ Herman Melville, že: „Všetky hlboké veci a emócie vecí predchádza a sprevádza ticho.“

V roku 2000 ponúkol pohľad na ticho v liturgii aj kardinál Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI. Veľmi výstižne ticho komentoval: „Odpovedáme spevom a modlitbou k Bohu, ktorý nás oslovuje, no väčšie tajomstvo, presahujúce všetky slová, nás pozýva do ticha. Musí to byť, samozrejme, ticho s obsahom, nielen absencia reči a konania. Mali by sme očakávať, že nám liturgia poskytne pozitívne ticho, ktoré nás obnoví.“

Jozef Ratzinger teda opísal liturgické ticho ako „ticho s obsahom… pozitívnym stíšením“. Myslel tým, že naše ticho v modlitbe nemá byť len meditáciou na vyprázdňovanie. Namiesto toho je ticho v modlitbe príležitosťou na hlbšie pochopenie samotnej omše.

O tichu sa v roku 2003 vyjadril aj sv. Ján Pavol II., citujúc všeobecnú inštrukciu liturgie hodín z roku 1971. Napísal: „Potrebujeme ticho, ak chceme prijať vo svojom srdci plnú rezonanciu hlasu Ducha Svätého a zjednotiť našu osobnú modlitbu bližšie k Božiemu slovu a verejnému hlasu Cirkvi.“ Hodnota ticha v liturgii však zostala stále kontroverznou a nepochopenou témou.

Štyri funkcie tichého čítania liturgických textov

V liturgickej tradícii Cirkvi môže mať mlčanie alebo tiché recitovanie textov štyri rôzne funkcie:

Po prvé, pre celebranta môže byť tiché recitovanie textu znakom toho, že text nie je adresovaný ľuďom, ale vyslovene Bohu. To je dôvod, prečo sa „kňazské modlitby“, ako napríklad Lavabo, hovoria potichu tak v tridentskej, ako aj v novej omši.

Po druhé, celebrant vytvára tichým čítaním určitých textov priestor, ktorý je vyplnený liturgickým spevom. Napríklad ofertóriové modlitby sa pri tridentskej omši odriekajú potichu a prípadne sa môžu potichu odriekať aj pri omši novej, čo sa však veľmi nepraktizuje. Teda medzi orémus a sekrétou je úkon obetovania; vtedy chór spieva ofertórium, čiže pieseň obetovania, ktorú kňaz potichu povie pred úkonom obetovania.

Po tretie, prinajmenšom od piateho storočia sa eucharistická modlitba (kánon) začala hovoriť potichu. Táto prax sa však v novej omši neuplatňuje. V tomto prípade je to ticho znakom jeho zvláštnej svätosti, podobne ako je „zmiznutie“ duchovenstva z dohľadu za obrazom ikony alebo ikonostasom na Východe. Ak spievanie textu dáva väčšiu vážnosť, potom jeho tiché vyslovovanie je znakom ešte väčšej dôležitosti.

Po štvrté tu máme ticho ako pauzu, tichú prestávku na súkromnú modlitbu medzi textami, ktoré sa čítajú nahlas. Je to črta rubrík novej pokoncilovej omše a bola zavedená aj v niektorých liturgických reformách pred II. vatikánskym koncilom, v rokoch 1955 a 1960. V každom prípade, liturgická reforma značne obmedzila miesto ticha v omši, teoreticky a ešte viac v praxi.

Ticho v modlitbe a v živote kresťana

Ticho je veľkou doménou mnohých rehoľných rádov, obzvlášť tých mníšskych kontemplatívnych. S tichom obzvlášť pracuje Kartuziánsky rád, ktorého zakladateľom je sv. Bruno z Kolína. Skvelým dokumentárnym filmom o tomto ráde je Le Grand Silence z roku 2005, na ktorého natočenie musel režisér Philip Gröning čakať niekoľko rokov, pokiaľ dostal povolenie nakrúcať v pôvodnom kláštore kartuziánskeho rádu La Grande Chartreuse. Jeden recenzent na ČSFD komentoval tento dokument naozaj výstižne:

„… Zo zdanlivo monotónneho ticha kláštornej cely sa rodia zvuky celého sveta, a to nie ako ozvena vonkajšej polyfónie, ale ako sen o nej. Pozorne započúvaný návštevník takéhoto miesta dokáže po dlhšej či kratšej chvíli sústredeného vnímania začuť, ako sa šum, nehybnosť, echo priestoru rozoznieva všeobsiahlou hudbou kaleidoskopicky súznivých nástrojov a ako sa nezrozumiteľné (a napríklad aj tiesnivé) mlčanie premieňa na životodarný dych bdelej bytosti…“

Ticho a stíšenie má svoje miesto aj v bežnom živote kresťana a to nielen u kňazov, ale aj u laikov. Okrem jeho katarzných a psychohygienických benefitov je vítaným prvkom aj pre každodennú modlitbu. Antoine de Saint-Exupéry, francúzsky spisovateľ a pilot, sa veľmi krásne vyjadril, že: „Láska je predovšetkým modlitba a modlitba je ticho.“ Mnohí sa modlíme v tichosti, v tichých myšlienkach najlepšie kontemplujeme. „Ak máme správne chápať a hodnotiť, musíme si vytvoriť oázu ticha, ponoriť sa do seba a do modlitby…“, potvrdzuje vyššie tvrdenie aj výrok sv. Jána Pavla II.

Podľa Matky Terezy je Boh priateľom mlčania. K svojej myšlienke ešte dodala výzvu: „Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“

Citlivá duša, vycibrená tichom a modlitbou, dokáže najlepšie reagovať na podnety od Ducha Svätého. Duch Svätý sa totiž neprejavuje len silnými burácajúcimi zásahmi v našich životoch, čo by sme mohli prirovnať k silnému vetru, ktorý dokáže pohnúť aj obrovskou loďou na mori. V takejto ťažkopádnej podobe – obrovská loď na mori – sa nachádzajú mnohé naše duše. No takéto duše nedokážu reagovať na jemné a každodenné vplyvy Ducha Svätého, ktorý viac pôsobí ako jemný vánok. Taký vánok, ktorý dokáže detegovať len citlivá meteorologická stanica. Snažme sa o to, aby naše duše boli citlivé ako tieto meteorologické stanice, vycibrené práve tým tichom a modlitbou.

Podnetnými zdrojmi pre môj článok boli postrehy Johna Paula Sonnena a Josepha Shawa o téme „ticho“ zo stránok liturgicalartsjournal.com a catholic.com.

PDF (formát pre tlač)