Tajomstvo Vianoc: Nebuďme povrchní a nenechajme sa okradnúť týmto svetom, ale „zatiahnime na hlbinu“ spoločne s Učiteľmi Cirkvi ku skutočnému sláveniu

Jakub Tužinský
27. decembra 2024   Cirkev   Komentár

Priatelia, roky som nechápal ako môže niekto napísať celú knihu napríklad len o tajomstve vtelenia a načo je vlastne dobré dookola opisovať to isté. Bránila mi v tom aj povrchnosť náuky protestantizmu. No v rozjímaní sa človeku otvára úplne nový svet, ktorý mi pomohol porozumieť. V rozjímaní nám Pán seba zjavuje do hĺbky a vtedy sa tajomstvá našej viery ožívajú a prechádzajú z rozumu aj do srdca a človek začína žasnúť… Z celého srdca nás preto všetkých pozývam k rozjímaniu nad slovami neopísateľným tajomstvom Vianoc. Nad tým, že Boh sa stal jedným z nás… Stal sa človekom, aby za nás mohol trpieť. Trpel za nás, aby nám svojím utrpením ponúkol záchranu od večného trápenia.

Poďme sa teda spolu s našimi vzácnymi Učiteľmi Cirkvi – svätým Bernardom z Clairvaux, sv. Augustínom a sv. Alfonzom z Liguori a zahĺbiť do tajomstiev Vianoc. Otvorme svoju myseľ a nájdime si chvíľu ticha, aby sa ich slová mohli dotýkať aj našich sŕdc…

Úžas nad vtelením

„Ak pri Pánovom príchode, ktorý oslavujeme, uvažujem o osobe Toho, ktorý prichádza, nemôžem pochopiť majestátnosť jeho velebnosti. Ak pozorujem tých, ku ktorým prichádza, pociťujem bázeň pred veľkosťou jeho dobroty. Iste aj anjeli žasnú nad novosťou, keď vidia pod sebou Toho, ktorého vždy uctievali nad sebou, a keď teraz vystupujú a zostupujú na Syna človeka. Ak sa zamyslím nad tým, kvôli čomu prišiel, snažím sa pochopiť, ak to dokážem, nesmiernu šírku jeho lásky. A keď premýšľam o spôsobe, akým prišiel, uvedomujem si toto povýšenie ľudskej prirodzenosti. Veď prišiel ako Stvoriteľ a Pán všetkého, prišiel k ľuďom, prišiel pre ľudí, prišiel ako človek.

Možno niekto povie: „Prečo sa hovorí, že prišiel, keď bol vždy a všade? Veď on bol na svete, svet bol stvorený skrze neho, ale svet ho nepoznal (Jn 1,10).“ A tak sa stane, že svet sa stane skrze neho. Neprišiel teda Ten, ktorý bol prítomný, ale ukázal sa Ten, ktorý bol skrytý. Preto aj ten, ktorý vo svojej božskej podobe prebýva v neprístupnom svetle, si vzal podobu človeka. Aby sa dal spoznať. Neubralo mu na sláve, že sa zjavil vo svojej vernej podobe, ktorú stvoril už na začiatku, ani nebolo nehodné Boha, aby sa v tejto podobe zjavil tým, ktorí ho nemohli poznať v jeho vlastnej prirodzenosti. Preto ten, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby, stal sa človekom, aby ho ľudia poznali.“ (svätý Bernard z Clairvaux, Kázaní pro dobu adventní a vánoční)

Tajomstvo vtelenia a Božia pokora

„Znova nastal deň narodenia nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista,
kedy Pravda vzišla zo zeme
a Deň zo Dňa sa zrodil do nášho dňa.
Preto ho môžeme ako každý rok osláviť:
Jasajme a radujme sa neho!

To, čo nám pokora tak vznešeného Boha pripravila,
dobre chápe viera kresťanov –
bezbožným srdciam to však zostáva nepochopiteľné.
Lebo Boh tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a odhalil ich maličkým.
Nech sa teda pokorní pevne prichytia pokory Božej,
aby s takou výdatnou pomocou,
akoby posadení na medzu vlastnej slabosti,
dorazili na Božiu výšinu.
Ale zatiaľ čo sa múdri a rozumní
snažia preskúmať hlbiny Božie
a pritom neveria v jeho poníženie
prehliadajú prosté skutočnosti,
a práve preto nie sú schopní dospieť ani k veciam vznešeným.

Zostávajú prázdni a ľahkomyseľní, namyslení a domýšľaví –
akoby zavesení vo vetre medzi nebom a zemou.
Áno, sú múdri a rozumní, ale patria tomuto svetu,
nie tomu, ktorý tento svet stvoril. Keby totiž boli
nadanie múdrosťou, ktorá patrí Bohu a ktorou je sám Boh,
pochopili by, že Boh môže na seba vziať telo,
a pritom sa nemusí v telo premeniť.

Pochopili by, že Boh prijal to, čo nie je,
a pritom zostal tým, čím je,
Pochopili by, že k nám prišiel ako človek,
a pritom od Otca neodišiel.
Pochopili by, že zostal tým, čím je,
a ukázal sa nám taký, akí sme my.
Pochopili by, že svoju moc vložil do malého dieťaťa,
a pritom sa nevzdal vlády nad celým vesmírom.

Celý vesmír je dielom toho, ktorý zostáva u Otca,
a dielom toho, ktorý k nám prichádza, je narodenie z Panny.
Panenská matka skutočne poskytla dôkaz o vznešenosti:
ako bola pannou pred pôrodom,
rovnako tak zostala pannou aj po pôrode.
Muž zistil, že počala, z muža však nepočala.
Bez pričinenia muža očakávala mužského potomka.

O toľko šťastnejšie a obdivuhodnejšie je, že sa jej dostalo
plodnosti bez toho, aby pritom stratila svoje panenstvo.
Tí múdri a rozumní budú radšej veriť, že si niekto
tento veľký zázrak vymyslel, než aby pripustili, že sa
mohol skutočne stať.
A tak v Kristu, Bohu i človeku pohŕdajú jeho ľudskosťou,
pretože v neho nemôžu uveriť,
a v jeho božstvo neveria, pretože ním nemôžu pohŕdať.

Čím viac ho však zavrhujú,
tým skôr prijímame telo človeka v pokore Božej.
A čím viac považujú za nemožné,
aby sa človek narodil tak, že panna porodí,
tým božskejšie také narodenie je.
Preto oslávme Narodenie Pána v hojnom počte a slávnostne!
Mužovia, radujme sa!
Ženy, jasajte!“
(svätý Augustín – Vánoční promluvy)

No napriek tomu láska nie je milovaná

„Raz počas vianočných sviatkov chodil svätý František z Assisi po cestách a lesoch, usedavo plakal nariekal. Keď sa ho pýtali, prečo tak plače, odpovedal: „Akoby som neplakal, keď vidím, že lásku nemilujú. Vidím, ako sa Boh stal takmer bláznom z lásky k človeku, a človek je taký nevďačný voči Bohu!“ Ak nevďačnosť ľudí tak veľmi zarmucovala srdce svätého Františka, uvážme, o čo viac zarmútila Srdce Ježiša Krista! Sotva sa počal v lone Panny Márie, videl krutý nezáujem a nevďačnosť, ktorej sa mu malo dostať od ľudí. Prišiel z Neba zažať oheň Božej lásky a táto jediná túžba ho priviedla na zem znášať mnohé rany a potupy:

„Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49)

Videl tiež nespočetné hriechy, ktoré budú ľudia páchať aj po toľkých dôkazoch jeho lásky. A práve to mu spôsobovalo nekonečnú bolesť, hovorí svätý Bernard Siensky. Veď aj my pociťujeme neznesiteľnú bolesť, keď vidíme, ako sa nám niekto odpláca nevďakom. Preto blahoslavený Šimon de Cascia hovorí, že nevďačnosť často zarmucuje dušu viac ako akákoľvek telesná bolesť. Akú bolesť musela spôsobiť naša nevďačnosť Ježišovi, ktorý nás ako Boh videl, že za jeho dobrodenia a lásku sa mu odplácame krivdami a urážkami:

„Zlom sa mi odplácajú za dobré a nenávisťou za lásku.“ (Ž 109,5)

Ale aj dnes sa zdá, že Ježiš Kristus chodí a žiali: „Svojim bratom som sa stal cudzincom.“ (Ž 69,9), keď vidí, koľkí ho nemilujú, ani sa k nemu nepriznávajú, akoby im neurobil nič dobré, ani netrpel z lásky k nim.

Ó, Bože, ako si aj dnes mnohí kresťania nevážia lásku Ježiša Krista?! Jedného dňa sa Spasiteľ zjavil blahoslavenému Henrichovi Susovi v podobe pútnika, čo chodil od dverí k dverám prosiť o nocľah, no všetci ho odháňali s nadávkami a urážkami. Koľkí sa podobali tým, o ktorých hovorí Jób: „Čo kričali Bohu: Odíď od nás! … A to on im plnil domy blahom.“ (Jób 22,17–18). Aj my sme v minulosti boli medzi týmito nevďačníkmi; chceme však nimi byť aj naďalej? Nie, veď‘ to si nezaslúži roztomilé dieťa, ktoré prišlo z Neba trpieť a zomrieť za nás, aby si získalo našu lásku.“ (svätý Alfonz Mária z Liguori, Vianočná novéna)

Nebuďme teda tí nevďační a povrchní, ale zo srdca vďační a vhĺbení do tajomstiev a slávenia týchto sviatkov, aby nám ich tento svet nemohol ukradnúť. A nech nám aj toto vhĺbenie sa pomôže byť viac prítomnými pre našich blížnych, viac pochopiť zmysel všetkých tých príprav, ozdôb či darčekov.

Veď predsa oslavujeme narodeniny Pána Ježiša – Bohočloveka…

PDF (formát pre tlač)