Symbol pelikána v kresťanskom umení (Prvá časť)

Lucia Laudoniu
16. septembra 2022   Kultúra

Zákutia dominikánskeho konventu svätého Marka vo Florencii ukrývajú aj monumentálnu fresku s ukrižovaním, ktorej autorom je toskánsky básnik štetca Fra Angelico. Nad krížom vedľa postranných banderol (maľované stuhy s nápismi) hniezdi biely pelikán. Kedy priletel do kresťanskej ikonografie a prečo je pelikán kŕmiaci svoje mláďatá vlastnou krvou obľúbeným námetom dávnej múdroslovnej literatúry?

Nápis pod maľovaným operencom je našou prvou indíciou. Textologická stopa vedie k žalmom. „Similis factus sum pellicano solitudinis, factus sum sicut nyctiorax in ruinis. Vigilavi et factus sum sicut passer solitarius in tecto“ – čítame v žalme 102 (respektíve 101) a pellicanus solitudinis z kláštornej fresky dostáva biblické kontúry. Oblečme tieto verše do slovenských jazykových šiat: „Som ako pelikán na púšti (v samote púšte, pozn. naša), ako kuvik uprostred zrúcanín. Nemôžem spať (doslova bdel som, vigilavi je indikatív perfekta aktíva, pozn. naša) a som ako osamelý vrabec na streche.“ Žalmista zdôrazňuje pocit zdanlivej opustenosti nebeským Otcom. Medzi vtáctvom, ktoré cituje, kladie na prvé miesto pelikána – antický symbol sebaobetovania a lásky víťaziacej nad smrťou.

Svätý Augustín mal pri výklade tohto žalmu pravdepodobne poruke grécku prírodovednú zbierku Φυσιολόγος (v latinskom prepise Physiologus), ktorá vznikla koncom 3. storočia v Alexandrii. Staršia historiografia považovala tento text za starobylejší a datovala ho do 2. storočia.

Physiologus je predchodcom stredovekých konvolútov o dobovej faune, ktoré obsahovali aj rôzne príbehy o mýtických tvoroch od výmyslu sveta. Ich cieľom však nebola zábava, ale odovzdanie mravného poučenia. Týmto zbierkam sa hovorilo bestiaria (singulár bestiarium). Physiologus (v preklade z gréčtiny „Prírodoslovec“, spisovne Prírodovedec) zaujme napríklad rozprávaním o mŕtvych levíčatách, ktoré ožijú, keď na ne dýchne starý vodca svorky. Okrem neskoroantického „levieho kráľa“ nám neznámy alexandrijský učenec zanechal známy príbeh o fénixovi vstávajúcom z popola, či o jednorožcovi zrodenom v panenskom lone.

Mozaiku tajomných zvierat dopĺňa legenda o láskavom pelikánovi. Hovorí sa, že keď vtáčatá rastú, udierajú zobákmi svoju matku, ktorá ich v hneve usmrtí. Tri dni nad nimi žiali, no nakoniec ich privedie k životu. Otvorí si rany spôsobené zobákmi vtáčích detí a krvou z týchto rán oživí mláďatá. Zdá sa vám toto rozprávanie alexandrijského Gréka nelogické a kruté? Physiologus je kresťanský spis, za každou alegóriou drieme teologická poučka. Vtáčatá ďobajúce matku sú zrkadlom bolesti, ktorú Stvoriteľovi spôsobuje modloslužba a moloch pohanstva. Pelikán usmrcujúci mláďatá je obrazom spravodlivého Božieho hnevu a trojdňový nárek bájneho vtáka možno chápať ako narážku na veľkonočné triduum. Narácia vrcholí jasným kristologickým odkazom – salvifickou (spásonosnou) obetou Božieho Syna a dôrazom na liečivý význam Jeho Krvi.

Pelikán však v tomto prípade nie je alter Christus, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Je to matka Cirkev, ktorá plače slzami pelikána nad hriešnymi deťmi trhajúcimi Kristovo Telo. Cirkev nie bezdôvodne vidí v Eucharistii mysterium tremendum. Byzantská liturgia varuje, aby sme neprijímali ad damnationem (na odsúdenie), ale na uzdravenie duše a tela (ad medelam animae et corporis). Eucharistia je liek, no aj zbraň – pre zlo prudko smrteľná.

Rovnaká ideová niť (liečivá sila krvi) sa vinie indickou ľudovou rozprávkou, v ktorej rozzúrený pelikán zabíja svoje mláďatká. Svoj čin čoskoro oľutuje a vzkriesi ich cum pretiosissimo suo sanguine. Autor Physiologa sa zrejme inšpiroval indickou predkresťanskou fabulou, ktorú naplnil kresťanským sapienciálnym obsahom. Boh Starého zákona pripravil skazenému ľudstvu lekciu v podobe potopy (smrť stvorenia – mláďat), no daroval nám aj nevysychajúci prameň krstnej vody (krv pelikána). Matéria krstu je v tomto prípade opozitum smrtonosných vôd potopy. Stará voda život brala, nová ho dáva.

Orientálny pôvod má tiež bájka o vtákovi pravdy. Vraj pozná všetky tajomstvá živých aj mŕtvych a žije vysoko v horách. Kto sa k nemu túži dostať, musí prekonať rôzne nástrahy a skúšky, obraz výčitiek svedomia každého klamára. Prečo sa práve vták stáva personifikáciou pravdy? Schopnosť lietať mu podľa predstáv antických mudrcov prinášala nadhľad, o ktorom ľudia mohli len snívať.

Rímski pohanskí veštci (augures) predpovedali sled udalostí z letu vtákov (zdá sa, že „zárodok“ talianskeho blahoželania tanti auguri vzniká už v dobách antického Ríma). Bonis avibus sa konvenčne prekladá „počas šťastnej hodiny“, no presný význam tohto latinského ablatívu odkazuje na priaznivý let vtákov (avibus).

Jazyková analýza odkrýva nové a neznáme vrstvy ranokresťanského myslenia. Základom gréckeho mena pelikána je πέλεκυς, teda sekera. Pelikán (po latinsky pelecanus, u stredovekých pisárov pelicanus) dostal meno po sekere pravdepodobne kvôli vizuálnej podobnosti svojho tela, osobitne zobáka, s týmto pracovným nástrojom. Lenže aj Boh je ako sekera, ktorá odtína hriech z našich duší. Je kladivkom na stole sudcu. Otvorme si Evanjelium podľa Matúša: „Iam enim securis ad radicem arborum posita est, omnis ergo arbor, quae non facit fructum bonum, exciditur et in ignem mittitur.“ V slovenskom preklade Svätého písma stojí: „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“

Existuje pozoruhodné grécke slovo, ktoré preniklo aj do reči starých Rimanov, hoci v latinskej lexike patrí medzi zriedkavé – antipelargesis. Angličtina z neho „stvorila“ substantívum antipelargy. Vzťahuje sa na recipročnú pomoc detí rodičom. Antipelargesis je odmenou a poďakovaním zo strany detí za rodičovskú starostlivosť, oporu a lásku. Antickí Gréci boli presvedčení, že mladšie bociany (alebo pelikány, podľa toho, akú verziu príbehu máme pred očami) prichádzajú k svojim rodičom, ktorí už nevládzu lietať, a pomáhajú im s kŕmením. Koreňom gréckeho a latinského slova antipelargesis je preto πελαργός – bocian. Keď Charles Louis de Brutelle hľadal vhodné pomenovanie pre kvety, ktoré robia radosť mnohým našim blízkym, vybral si pôvodne grécke podstatné meno pelargonia a zachoval tak spomienku na staroveké bociany pomáhajúce rodičom.

V kresťanskom stredoveku však obe tieto myšlienky – predstava o bocianovi, ktorý sa nezištne stará o matku a idea pelikána, kriesiteľa svojho potomstva – splynuli v jedno. Termín antipelargesis dal z toho dôvodu meno láskyplným vzťahom rodičov a detí v oboch smeroch. Na toto učenie v roku 1573 nadviazala britská panovníčka Alžbeta I. Nechala zhotoviť svoj portrét so symbolom pelikána na hrudi, aby pripomenula poddaným, že je ich duchovnou matkou – a oni sú povinní preukázať jej antipelargesis.

Pelikány v rôznych podobách prenikli aj do heraldiky, typické specimen sui generis je erb a pečať amerického štátu Louisiana. Mýtický vták nechýba na stredovekých krížoch v byzantskom a gotickom štýle najmä talianskej proveniencie. Jeden z najkrajších príkladov krucifixu s pelikánom nájdeme v katedrále svätého Vavrinca v chorvátskom Trogire. Zoznam, kde všade máva krídlami tento antický symbol dokonalej obety, by bol veľmi dlhý.

Cesta za ekleziologickou a kristologickou explikáciou pelikána by nebola úplná bez ochutnávky z bohatého menu liturgickej poézie. Svätec Rumunskej pravoslávnej cirkvi Ján Jakub Chozevita (Ioan Iacob Românul de la Hozeva alebo Hozevitul) bol dva roky pustovníkom v jordánskej púšti. Mal výborné medicínske znalosti a liečil chorých. V jeho duchovných spisoch sa zachovala stará orientálna legenda o pelikánovi, ktorá mala priamy vplyv na byzantskú hymnografiu a v trochu modifikovanej podobe bola dokonca známa Leonardovi da Vincimu.

Keďže spomínaný rumunský eremita zomrel v roku 1960, základy modernej metodológie v historiografii a klasickej filológii mu neboli cudzie. Chozevitov pohľad na symbolizmus pelikána je o to zaujímavejší. V porovnaní s gréckym Physiologom kladie dôraz na priamu konfrontáciu Krista a diabla. Jedného dňa vraj zaliezol do hniezda pelikána jedovatý had. Kým nič netušiaca samica lovila ryby, had zaútočil na jej bezbranné mláďatá a smrteľne ich zranil. Vtom priletela ich matka a hada zabila v súboji. Keď uvidela, že vtáčatá sú otrávené a napoly mŕtve, prepichla si rebro zobákom a pokropila mladé svojou krvou. Tá začala pôsobiť ako antidotum (protijed) a mláďatá sa celkom uzdravili.

Legenda tlmočená orthodoxným mníchom sústreďuje na malej ploche všetky znaky antickej drámy, od expozície cez kolíziu, kulmináciu až po finálnu katharsis. Dôležitým motívom je víťazný boj pelikána s hadom, za ktorým treba vidieť pošliapanie pekelných mocností Ježišom Kristom. Hniezdo je symbolom rajskej záhrady, v ktorej diabol infikoval človeka jedom prvotného hriechu. Rozhodnutie pelikána zachrániť svoje ratolesti práve vlastnou krvou je sine dubio narážkou na Kristovo sacrificium a zároveň glorifikáciou Božej Krvi – protijedu na venenum hriechu.

Tradícia sebazraňovania pelikána mohla vzniknúť z nesprávnej interpretácie krvavočerveného sfarbenia jeho vaku na začiatku obdobia rozmnožovania. K rozšíreniu mýtu ďalej prispela tendencia vtáka odpočívať s mierne sklonenou hlavou so zobákom na hrudi.

Pelikány mali v antickej mytológii povesť zázračného vtáka, ktorú dala na pravú mieru až kresťanská eucharistická úcta. Prečo sa konanie pelikána v byzantských liturgických hymnoch kladie do súvislosti s Kristovým prebodnutým bokom, z ktorého vyšla krv a voda? Na ktorom mieste byzantská poézia harmonizuje s chápaním pelikána v tomistickej hymnografii? Eucharistický hymnus svätého Tomáša Adoro te devote so slávnym vokatívom Pie pellicane, Jesu Domine, si spolu s veršami nemeckého literáta 17. storočia a katolíckeho konvertitu Angela Silesia predstavíme v pokračovaní nášho článku o mýtickom vtákovi života.

PDF (formát pre tlač)