Svätý Pacifik zo San Severina

Branislav Krasnovský
23. septembra 2025   Cirkev

Františkánsky kňaz svätý Pacifik zo San Severina (1653 – 1721), vlastným menom Carlo Antonio Divini sa narodil 1. marca 1653 v talianskom mestečku San Severino Marche. Jeho rodičia sa volali Anton Mária Divini a Mária Angela Bruniová, obaja boli pôvodom šľachtici. Rodičia boli nesmierne bohabojní a mali veľkú radosť so svojho dieťaťa. Malý Carlo Antonio sa veľmi rád už od detstva modlil a každý deň sa zúčastňoval na slávení svätej omše.

Hneď ako sa naučil čítať a písať, začal čítať katolícku náboženskú literatúru, meditoval nad slovami kázne, ktoré počul, bol vynikajúcim žiakom a vzorom pre svojich spolužiakov. Mal krehké zdravie, no rodičia sa o neho starali s veľkou láskou a nehou a viedli ho ku Kristovi. Rodičia však nie vlastnou vinou prišli o všetky peniaze a vyšli na mizinu. Umreli, keď bol malý Carlo Antonio ešte v detskom veku.

Malý Carlo Antonio sa dostal ako sirota k svojmu strýkovi v San Severine, ktorý bol nesmierne prísnym a nevľúdnym mužom. K svojmu synovcovi sa správal veľmi nepekne a čoskoro si aj sluhovia začali z malého Carla Antonia robiť posmešky. Musel vykonávať najťažšie a najhoršie domáce práce, ostávalo mu tak málo času na štúdium, strýko ním otvorene pohŕdal.

Carlo Antonio sa však nikdy nesťažoval a keď ho chceli od strýka vziať ďalší príbuzní jeho matky, poďakoval sa im za prejavenú láskavosť, no odmietol opustiť strýkov dom, pričom všetkých uisťoval, že sa má veľmi dobre. Hovoril však naozaj pravdu, pretože sa odovzdal do Božej vôle a bol veľmi šťastný, že môže trpieť a trénovať sa v pokore a odriekaní.

Už ako sluha u svojho strýka nesmierne súcitil s biednymi a žobrákmi. Doslova si odtŕhal od úst a keď išiel na svätú omšu, tak ušetrené jedlo a niekedy aj peniaze dával žobrákom na uliciach. Vyrastal v chudobe, odriekaní a utrpení, v ňom sa naplňovali slová z Izaiášových nárekov (Nar 3,25–27): 25 Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho, k duši, ktorá ho hľadá. 26 Dobre je ticho čakať Pánovo spasenie. 27 Pre muža je dobre, keď nesie svoje jarmo od mladi.

Ako som naznačil vyššie, od detstva mal krehké zdravie, no vyznačoval sa hlbokou pokorou, veľkou zbožnosťou a trpezlivosťou. V 17 rokoch so strýkovým povolením vstúpil k františkánom (OFM), prijal meno Pacificus (mierumilovný). Vzorom mu boli starší rehoľníci, od ktorých sa učil pokore. S radosťou vykonával tie najhoršie práce a po vyučovaní a nariadených modlitbách a pobožnostiach odchádzal do kaplnky, kde pokračoval individuálne v modlitbách a rozjímaní.

Niektorí mladší spolubratia a novici nerozumeli jeho horlivosti a niektorí z nich ho dokonca obviňovali z pokrytectva. On sa im však pokorne poďakoval za ich slová a odpovedal im, že ho súdia správne, tak ako si zasluhuje. Starší spolubratia však videli, že ide o výnimočnú osobnosť a videli jeho veľké cnosti. 28. decembra 1671 zložil rehoľné sľuby a potom začal študovať filozofiu a teológiu a pripravovať sa k tomu, aby sa stal katolíckym kňazom.

Svätý Pacifik horlivo študoval, neprestával sa modliť a umŕtvovať svoje telo. Keď ho vysvätili za kňaza, ako gvardián sa staral o kláštorných novicov a učil ich rehoľným pravidlám. Pôsobil na viacerých miestach a nielen novicom, ale aj všetkým spolubratom dával príklad rehoľných cností, najmä v pokore a chudobe. Pri stolovaní vždy sedel na poslednom mieste, nosil staré habity, ktoré však vždy boli čisté.

Za kňaza bol vysvätený 4. júna 1678, potom pôsobil ako kazateľ a spovedník v strednom Taliansku na ľudových misiách. Vyučoval filozofiu v konvente v Montalbodde v Ancone a neskôr bol vikárom konventu v San Severine, odkiaľ ho preložili do konventu vo Forane.

Ako kňaz a spovedník brojil proti bohatstvu, pýche a prepychu, rozmarným zábavám, hýrivosti a márnotratnosti. Dbal, aby bratia žili v evanjeliovej chudobe a dokonca neposielal nikdy spolubratov zbierať almužny, ak boli v kláštornej kuchyni zásoby jedla na jeden deň.

Prijal akúkoľvek kritiku, považoval sa za najmenšieho zo spolubratov, umŕtvoval sa, postil sa trikrát týždenne, jedával len starý chlieb, pil vodu a počas piatkov a posledné tri dni pred Veľkou nocou dodržiaval absolútny pôst. Odpočíval len krátko na zemi, pestoval flagelantizmus, okolo bedier mal ostrý pás, ktorý mu neskôr zarástol do tela a aj v zime chodieval bosý. Problémy s nohami mal už od noviciátu, pretože sa mu na nohách otvárali rany, ktoré sa ťažko hojili a rany na nohách sa mu neustále zhoršovali.

Bol známy svojou nesmiernou dobrotou, jednoduchosťou a horlivosťou. Jeho osobný život bol presiaknutý modlitbou, všetky svoje aktivity začínal skoro ráno pred Bohom. Nadšene kázal v rôznych dedinkách a mestách stredného Talianska a v roku 1692 si ho zvolili v San Severine za gvardiána. Od roku 1693 pôsobil v meste Forana až do roku 1705. Už za svojho života mal povesť svätosti a ľudia ho vyhľadávali, pretože im dokázal poradiť – radi sa u neho spovedali a žiadali ho o modlitbu.

Jeho život bol výzvou pre mnohých, jeho horlivosť strhávala vlažných, jeho slová povzbudzovali veriacich katolíkov a jeho asketický život bol vzorom a zamyslením pre bohatých. Mal nesmierne rozvinuté sociálne cítenie a súcitil s trpiacimi. Skutky telesného i duševného milosrdenstva vykonával počas celého svojho života. Sprevádzal chudobných, chorých a umierajúcich, prinášal im útechu a duchovnú posilu, sprevádzal umierajúcich na ich poslednej ceste. Bol milovníkom samoty a mlčania (s výnimkou kázní a modlitieb).

Zachovali sa svedectvá jeho spolubratov o tom, že počas slávenia svätej omše sa mnohokrát dostal doslova do vytrženia a prestával vnímať, čo sa dialo v jeho okolí. Na jeho príhovor sa uskutočnilo množstvo zázrakov. Počas svojho života bol obdarený mystickými zážitkami, predpovedal mnohé udalostí vrátane zemetrasenia v Taliansku v roku 1703 a takisto víťazstvo Habsburgovcov nad Turkami v roku 1717, ktoré definitívne zlomilo osmanskú vojenskú moc (habsburgské ťaženie 1683 – 1717).

V roku 1705 sa mu veľmi zhoršil zdravotný stav, oslepol, ohluchol, a otvorená rana na nohe sa mu veľmi zhoršila a nehojila sa. No naďalej bol vzorom katolíckej trpezlivosti a pokory. To, že oslepol a ohluchol ho nesmierne trápilo, pretože nielenže nemohol sláviť svätú omšu ako kňaz, ale nemohol ani spovedať a pomáhať dušiam v ich boji proti diablovi. Kým ešte počul a mohol spovedať, poprosil vždy niektorého zo spolubratov, aby ho zaviedli do chudobincov, kde zomierali tí najbiednejší, spovedal ich a duchovne zaopatroval. Spolu so spolubratom, ktorý ho viedol navštevoval bohaté domy a prosil o almužnu pre tých najbiednejších.

Všetky skúšky a bolesti však prijímal s radosťou a spolubratom hovorieval, že je to vôľa Božia, aby takto trpel. Posledné roky svojho života už nemohol vstať ani z postele, to mu však nebránilo neustále sa modliť a ďakovať Bohu za svoje utrpenie.

Predpovedal svoju smrť, prijal potrebné sviatosti a potom so spolubratmi odriekal breviár a ďakoval Bohu za všetky dobrodenia, ktoré od Neho získal. Zomrel 24. septembra 1721 vo svojom rodisku San Severino, v rukách držal krucifix. Umrel vo veku 68 rokov s blaženým úsmevom na tvári, na jeho pohrebe sa zúčastnilo obrovské množstvo veriacich.

Kanonizoval ho pápež Pius VI. v roku 1786 a svätorečil ho pápež Gregor XVI. v roku 1839. Jeho liturgická spomienka sa slávi 24. septembra. Bol mučeníkom trpezlivosti, pretože napriek tomu, že stratil zrak a ohluchol, nikdy sa nesťažoval a žil život plný viery a dobra.

Sv. Pacifik je patrónom mesta San Severino Marche a v ikonografii sa zobrazuje vo františkánskom habite s knihou a krížom v ruke. Bol to jednoduchý, pokorný františkánsky kňaz, ktorý najväčšiu svätosť dosiahol nie veľkými činmi, ale trpezlivým znášaním svojej choroby a zdravotných problémov. Je vzorom tichej vernosti a radosti aj v utrpení.

Spolubratia františkáni na príklade sv. Pacifika videli, že aj keď jeho oči pohasli ako sviece, otvoril sa mu zrak viery. Keď ľudské oči zhasli, otvorili sa oči viery. Keď uši ohluchli, srdce začulo hlas Ducha Svätého. A keď telo zoslablo, vtedy duch vzplanul mocnejšie, ako fakľa v temnej noci.

Nebola to reč učenca, ani moc kniežaťa, čo z Pacifika učinila svätca. Bolo to jeho odovzdanie sa Bohu, tiché prijatie bolesti, trpezlivé znášanie slabosti, poslušnosť Božiemu vedeniu tam, kde človek už nevidí cestu. Svätý Pacifik nás učí, že svätosť nie je v sile tela, ale vo svetle ducha. On oslepol pre tento svet, no videl večnosť. On stratil sluch a už viac nepočul šum davu, no začal počuť anjelský chór. Stratil možnosť hýbať sa, no jeho kroky znejú dodnes v katolíckej Cirkvi.

Svätý Pacifik je vzorom pre všetkých trpiacich a chorých v bolestiach. Cudzie mu bolo zúfalstvo, aj v najťažšom období svojho života hľadel na svet očami katolíckej viery. Svätý Pacifik, slepý na zemi, ale vidiaci v Nebi, nech je nám orodovníkom, aby aj naše oči mohli raz hľadieť na Boha zrakom viery.

Modlitby k sv. Pacifikovi

Prvá modlitba

Ó, svätý Pacifik, lampáš viery v noci slepoty, ty, ktorému oči tela zhasli, no oči duše sa rozžiarili svetlom Neba, oroduj za nás!

Keď si prestal vidieť svetlo slnka, začal si vidieť jas Kristovej tváre. Keď si prestal počuť šum ľudských hlasov, začal si počul si šepot Ducha Svätého.

Keď si niesol kríž nemoci a samoty, stal si sa učiteľom trpezlivosti a pokory. Nedopusť, aby sme kvôli márnosti sveta ostali slepí pre večnosť.

Ó, svätý Pacifik, slepý pre zem, ale vidiaci pre Nebo, ved nás cestou Evanjelia, aby sme raz spolu s tebou uzreli tvár Najvyššieho. Amen.

Druhá modlitba

Bože, ty darca všetkých darov, ty si ozdobil svätého Pacifika cnosťou neobyčajnej trpezlivosti a láskou k samote. Na jeho príhovor daj, aby sme kráčali v jeho šľapajach a dosiahli rovnakú odmenu v Nebi ako on. Amen.

Tretia modlitba

Pane, sv. Pacifik zo San Severina sa stal kňazom, ktorý dokázal čítať vo svedomí ľudí. Keď k nemu prichádzali na svätú spoveď, pomáhal im hlbšie si uvedomiť svoje hriechy a prijať plnšie uzdravenie cez Tvoje odpustenie.

Prosím ho, aby sa modlil za mňa a mojich blízkych, aby sme si viac uvedomovali, čo nám hovorí naše svedomie.

Formuj naše svedomie, Pane, a pomôž nám, aby sme prestali ospravedlňovať svoje hriechy, vyšli zo zapierania toho, čo je v našich životoch zlé, mali odvahu čeliť bolestným miestam, ktoré potrebujú uzdravenie, a prekonali pýchu, ktorá nám bráni hľadať Tvoje odpustenie.

Svätý Pacifik, oroduj za nás.
Amen.

PDF (formát pre tlač)