Svätý Ján z Boha. Muž, ktorý prešiel od smrteľných hriechov až k svätosti -

Svätý Ján z Boha. Muž, ktorý prešiel od smrteľných hriechov až k svätosti

Branislav Krasnovský
10. marca 2023
  Cirkev História

Sv. Ján z Boha patrí k veľmi zaujímavým portugalským svätcom s pohnutým životným osudom. Podľa katolíckej tradície sa život sv. Jána z Boha podobal loďke na šírom mori, ktorá náhle a prekvapivo vyplávala z pokojného domovského prístavu a plavila sa spočiatku po tichej morskej hladine. Tento idylický stav však čoskoro zmenila hrozná búrka a loďka Jánovho života sa začala zmietať medzi skaliskami, pričom hrozilo, že sa potopí, rozbije a padne na úplné dno. Ale milostivý Boh, ku ktorému sa vo všetkých fázach svojho života sv. Ján z Boha vždy v modlitbe utiekal, portugalského hriešnika neopustil a nakoniec vďaka Božej dobrote a pomoci doplávala doráňaná loď Jánovho života do bezpečného a nádherného prístavu – do Božej náruče.

Detstvo a rané roky

Svätý Ján z Boha, vlastným menom João Cidade (*8. marca 1495 – †8. marca 1550) sa narodil v portugalskom meste Montemor v chudobnej, ale veľmi nábožnej portugalskej katolíckej rodine. Rodičia veľmi živého chlapca vychovávali v katolíckom duchu a disciplíne. Raz, keď mal malý Ján 8 rokov, zavítal do jeho rodného mestečka Španiel, ktorý požiadal o nocľah. Počas večere tak pútavo rozprával o Madride a jeho chrámoch, že malý Ján sa rozhodol opisované mesto za každú cenu navštíviť.

Spoločne s týmto mužom sa potom tajne vydal do Madridu (podľa niektorých prameňov neznámy muž malého Jána jednoducho ukradol). Rodičia, ktorí nevedeli, čo sa stalo s ich synom, ho zúfalo hľadali. Zarmútená matka sa dostala do depresií, ochorela a o niekoľko mesiacov umrela od smútku. Otec po smrti manželky vstúpil do kláštora Menších bratov v Lisabone, kde zostal až do svojej smrti.

V kastílskom Oropese neznámy muž chlapca opustil (alebo dieťa utieklo, nevieme). Hladné dieťa, ktoré sa živilo žobraním pred kostolmi, nakoniec našiel a prichýlil zbožný španielsky katolík Francisco Mayoral, jeden z miestnych statkárov, ktorý Jána nechal na svojich majetkoch pásť ovce.

Malý Ján bol pracovitý a slúžil svojmu pánovi poctivo a verne niekoľko rokov. Statkár si ho obľúbil, naučil šikovného chlapca čítať a písať a natoľko mu dôveroval, že z neho spravil hlavného pastiera na svojich majetkoch. Z Jána sa stal silný a zdravý mladík, ktorého však stále, rovnako ako v detstve, trápila príliš bujná fantázia a túžba poznávať neznáme kraje. Táto túžba nakoniec zapríčinila, že Ján zo statku Francisca Mayorala utiekol a niekoľko rokov prežil ako tulák bez domova.

Žoldnier, o ktorom si nikto nemyslel, že sa raz stane svätcom

Tulák Ján sa dostal nakoniec až do Madridu, po ktorom už dávno túžil. Keď vypukla vojna medzi Francúzskom a Španielskom, nechal sa mladý tulák Ján, ktorý vo svojej obrazotvornosti videl, ako si v španielskej armáde v boji proti Francúzom vydobyje mečom slávu, bohatstvo, šťastie a lásku krásnych žien, naverbovať koncom roku 1520 do obávaných španielskych tercií.

Keďže Ján nebol zo šľachtického rodu a nevedel ani šermovať kordom či rapírom, nemal koňa a nevedel na koni ani jazdiť, zadelili ho do oddielu pikanierov. Úlohou pikanierov bolo chrániť strelcov z muškiet a šermiarov pred útokmi jazdectva. Pikanieri mali špeciálny výcvik a podľa zachovaných informácií, mladý Ján zvládol pikaniersky výcvik bez väčších problémov. Tercie pôsobili nielen na európskych bojiskách, ale aj v Afrike a Latinskej Amerike.

Španielske tercie
zdroj: youtube.com

Podľa zachovaných historických tradícií slúžil mladý Ján v španielskej jednotke, ktorej velil vojvodca Fernando Álvarez de Toledo y Zúñiga. Pod jeho vedením sa zúčastnil celého známeho ťaženia, ktoré sa zakončilo v roku 1524 znovuoslobodením španielskej pevnosti Fuenterrabia. Tú Španieli predtým stratili počas útoku Francúzov a baskických Navarrčanov v roku 1521. Do roku 1525 nakoniec španielsky panovník Karol V. Habsburský francúzskeho panovníka Františka I. z Valois porazil na všetkých frontoch (Španielsko, Taliansko, Burgundsko, Nemecko…).

Pre tých, ktorí sa orientujú v cirkevných dejinách 16. storočia, na tomto španielsko-francúzskom fronte bojoval v radoch španielskej armády aj známy baskický šľachtic Ignác z Loyoly, zakladateľ rádu jezuitov, ktorému v bitke o navarrské hlavné mesto Pamplona francúzska delová guľa rozdrvila pravú nohu a poranila ľavú nohu. Samozrejme, šľachtic Ignác z Loyoly v tom čase netušil, že v španielskej armáde v radoch obyčajných pikanierov bojuje aj ďalší budúci svätec Ján z Boha z Portugalska, ktorý je len o 4 roky mladší ako on sám.

Kto pozná životné osudy Ignáca z Loyoly, vie, že pri zranení sv. Ignáca z Loyoly zasiahla Božia Prozreteľnosť. Boh sa totiž rozhodol spraviť z hrdého baskického šľachtica svojho jezuitského kňaza, ktorý duchovne dozrieval počas liečby na nemocničnom lôžku. Približne v tom istom čase sa Boh po prvýkrát jemne, no dôrazne dotkol aj budúceho svätca Jána z Boha, ktorý sa vyhrieval na výslní vojenskej slávy. Milostivý Boh po prvý raz nechal budúceho svätca, aby sa zamyslel nad tým, či je vojenský život naozaj to pravé, po čom túži a či jeho spolubojovníci, ktorých si váži, sú naozaj muži hodní nasledovania.

Jednotka, v ktorej slúžil, získala po skončení ťaženia bohatú korisť, ktorú si muži jednotky strážili, aby ich o ňu nik neokradol. Počas toho, ako strážil korisť Ján spolu so svojimi priateľmi, niekto ukradol veľkú časť peňazí. Spolubojovníci z jednotky zúrili a chceli Jána a ďalších strážcov popraviť. Len príhovor veliteľa, ktorý Jána poznal ako vynikajúceho vojaka a čestného muža, zachránil Jánovi a jeho druhom život. Nepríjemná pachuť však zostala, a Ján sa dlho nevedel zmieriť s tým, že ho vlastní spolubojovníci brutálne zbili a po skončení ťaženia s ním už nechceli mať nič spoločné.

Po porážke Františka I. v roku 1525 sa vrátil chudobný Ján opäť do služieb Francisca Mayorala do Oropesu, ktorý sa mu stal druhým domovom, nevedel sa však už zaradiť do mierového života. Keď v roku 1528 španielski cisárski verbovači začali opäť hľadať mužov do armády, ktorá by odišla bojovať do boja proti osmanským Turkom v Uhorsku (po porážke pri Moháči v roku 1526 na uhorský trón nastúpil František I. Habsburský, brat Karola V. Habsburského, ktorý vládol v Španielsku, Nemecku, Burgundsku a veľkej časti Talianska, Karol V. bratovi pomáhal), nepokojný Ján sa opäť prihlásil do španielskej armády, aby mohol bojovať proti hordám Süleymana I.

V radoch španielskych tercií sa preslávil v bojoch pri obrane Viedne v roku 1529, kde španielski vojaci naučili osmanských Turkov báť sa španielskych hidalgov a neskôr bojoval proti Turkom aj na území dnešného Slovenska a Maďarska. Aj počas tejto kampane získal niekoľko vyznamenaní za odvahu. Španielske tercie na uhorskom fronte bojovali po boku nemeckých landsknechtov, a po uzavretí prímeria s Osmanmi a skončení kontraktu sa okolo roku 1535 vo veku 40 rokov vrátil späť do Španielska.

Bojová pieseň nemeckých landsknechtov
zdroj: youtube.com

Prerod z drsného vojaka na svätca bol nesmierne bolestivý

Ján po návrate do Španielska začal, ako už bývalý vojak, po prvýkrát podrobnejšie prehodnocovať svoj život. Už nebol najmladší, hlásili sa aj zranenia a čoraz častejšie začal premýšľať o smrti a zmysle života vôbec. Všimol si, že ľudia sa ho boja a uhýbajú mu z cesty, pretože z neho cítili násilie, hrubosť, tichú zúrivosť a hrozbu smrti. Prestal sa modliť a chodiť do kostola, začal navštevovať vykričané domy, kradnúť. Prestal tiež chodiť na spoveď a Svätú omšu. Počet jeho ťažkých a smrteľných hriechov neustále rástol. V noci, keď sa spotený budieval zo sna, myslel na svoj život a spomenul si aj na svojich rodičov, ktorých nevidel už viac ako 30 rokov. Pocítil nutkanie vrátiť sa do rodného Montemoru a zistiť, čo sa stalo s jeho rodičmi. Po návrate do rodného mesta sa dozvedel, že jeho rodičia už nežijú.

Práve na hrobe svojich rodičov sa drsný a vojnami ošľahaný vojak takmer po viac ako 15 rokoch vojenského a bohapustého života rozplakal. V jeho duši sa vynárali spomienky na nevinné detstvo v rodičovskej starostlivosti, odchod z domova, život pastiera či vojenský život, plný násilia a smrti. Dozrelo v ňom rozhodnutie činiť pokánie a napraviť svoje bezbožné skutky. Najprv sa rozhodol, že odíde do Afriky, kde bude pomáhať kresťanským otrokom a väzňom, alebo tu prijme mučenícku smrť. Vstúpil do služieb portugalského šľachtica, ktorého portugalský panovník Ján III. poslal do afrického vyhnanstva aj s celou rodinou. Všetci sa preplavili do Ceuty, kde však portugalský šľachtic vážne ochorel. Ján minul v starostlivosti o portugalskú rodinu všetky svoje úspory zo žoldu. Nakoniec sa situácia vyriešila tak, portugalskú rodinu panovník omilostil, mohli sa vrátiť do Portugalska a šľachtic svoje podlžnosti voči Jánovi vyrovnal.

Katolícka pevnosť Ceuta v Afrike
zdroj: wikimedia commons

Ján sa vrátil z Ceuty do Gibraltaru, kde si otvoril obchod s knihami, predával náboženské spisy a katechizmy, a jeho finančná situácia sa postupne zlepšovala. Za získané peniaze chcel začať vykupovať otrokov z moslimského zajatia. Neskôr si založil ešte jeden obchod v Granade, takže peňazí na vykupovanie otrokov mu utešene pribúdalo.

20. januára 1539 nastal v jeho živote radikálny obrat. V chráme sv. Sebastiána v Granade kázal sv. Ján z Avily. Ústredným motívom jeho kázne bola téza, že je lepšie umrieť, ako sa dopustiť hriechu. Slová tejto kázne Jána zasiahli hlboko do srdca, s hrôzou si uvedomil všetky svoje poklesky a hriechy. Podobne ako Apoštol sv. Pavol padol pri ceste do Sýrie na zem a po stretnutí s Kristom oslepol (Sk 9,4: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“), padol v granadskej katedrále na zem aj sv. Ján. Začal sa biť do hrude a prosiť o zmilovanie. Po Svätej omši bežal domov, rozdal všetky svoje knihy, sväté obrázky a behal po meste pričom žalostne kričal: „Beda mi hriešnikovi, zmilovanie, milosrdenstvo…“ Trhal si pri tom vlasy a kričal tak strašne, že ľudia nadobudli dojem, že sa zbláznil. Chytili ho a zavreli ho do miestneho granadského blázinca medzi duševne chorých.

V blázinci ho opatrovatelia upokojili spôsobom, ktorý poznali najlepšie a ktorý používali na upokojenie duševne chorých najčastejšie. Nemilosrdne ho zbili až do bezvedomia, a keď stíchol, hodili ho do kobky na slamu. Sem však prišiel za ním sv. Ján z Avily, pretože zaujímalo, čo sa stalo s mužom, ktorý sa počas jeho kázne zrútil. Tam v blázinci si vypočul aj generálnu spoveď zničeného Jána, ktorý sa po spovedi upokojil, pretože v ňom dozrelo rozhodnutie starať sa o úbožiakov a duševne chorých. Po niekoľkých týždňoch mu v blázinci sňali putá a dokonca mu povolili starať sa o duševne chorých. Po niekoľkých mesiacoch Ján blázinec v Granade opustil a išiel tam, kam ho povolal Boh.

Sv. Ján z Avily
zdroj: wikimedia commons

Svätec, ktorý v každom chorom videl Krista

Hneď po odchode z blázinca smerovali prvé kroky sv. Jána z Boha do chrámu Matky Božej v Extramadure. Ešte v blázinci v ňom dozrelo rozhodnutie starať sa o duševne chorých nešťastníkov, s ktorými veľmi neľudsky a ukrutne zaobchádzali, o čom sa presvedčil na vlastnej koži. Opäť začal pracovať, zoznámil sa s hlboko veriacimi mešťanmi a s ich pomocou v roku 1540 prenajal dom, v ktorom urobil 40 lôžok pre chorých. Stalo sa tak 8. novembra 1537. Od tohto dňa sa začína písať aj počiatočná história Rádu milosrdných bratov. K jeho prvým spolupracovníkom patrili António Martín, Pedro Velasco, Simon Avilla, Juan Garcia a ďalší, ktorých viedol sv. Ján z Boha svojím osobným príkladom k cnostnému a obetavému životu a starostlivosti o chorých.

Ján sám chodil po uliciach a pátral po chorých, ktorí umierali na ulici. Vozil týchto nešťastníkov do prenajatého domu, kde ich umýval, sýtil, dával im lieky a takisto ich povzbudzoval k pokániu a k dôvere v Boha. Každý večer žobral po uliciach s košíkom, na uliciach mesta volal pred každým domom v Granade: „Bratia a sestry, konajte dobro!“ Všetky peniaze, jedlo, oblečenie, ktoré dostal, nosil do domu svojim chorým zverencom.

Jeho starostlivosť o blížnych sa nesústredila len na skutky telesného milosrdenstva. Bývalý vojak začal navštevovať aj prostitútky, ktoré veľmi dobre poznal z minulosti, tentoraz však s iným cieľom. Dohováral im, pomáhal finančne, nabádal ich, aby zmenili svoj život. Pomáhal každému, kto potreboval pomoc, v prvom rade však chudobným a chorým. Obyvatelia Granady videli, aké krásne Božie ovocie prináša jeho činnosť a čoraz častejšie mu začali pomáhať.

Murillov obraz sv. Ján z Boha
zdroj: wikimedia commons

Každé dobré dielo vyvoláva nenávisť diabla a ten sa snaží takéto dobré dielo prekaziť. Nie všetci ľudia v Granade preto vnímali sv. Jána z Boha pozitívne. Mnohí ho za jeho chrbtom ohovárali, takže si ho predvolal granadský arcibiskup Sebastián Ramirez a spýtal sa ho, čo je pravdy na tom, že v dome, v ktorom sa stará o chorých, sa nachádza veľa lenivcov a ničomníkov, ktorým nerozvážne rozdáva almužnu.

Sv. Ján z Boha na tieto obvinenia odpovedal takto: „Nemôžem za to, že ak mám, tak dám almužnu každému, kto o ňu požiada. Nech sa každý pred Bohom spovedá za to, čo ja činím z lásky k Bohu a blížnym. No ale aby bolo jasné, v celom dome, ktorý vediem, je len jediný nehodný a neužitočný človek, ktorého poznám. Tým človekom som ja. Ostatní sú dobrí. Ale otec arcibiskup, prosím Vás, spomeňte si na Nášho Pána Ježiša Krista a na jeho slová o tom, že je potrebné nechať kúkoľ medzi pšenicou až do žatvy.“ (porovnaj Evanjelium sv. Matúša, Mt 13,24–30)

Od tej doby bol arcibiskup v Granade veľkým podporovateľom sv. Jána z Boha. Na príkaz granadského arcibiskupa Ramireza následne prestal sv. Ján z Boha nosiť žobrácky odev a zahalil sa do jednoduchého mníšskeho rádového habitu, taký istý mohli začať používať aj Jánovi spolupracovníci. Granadský arcibiskup neustále pomáhal sv. Jánovi z Boha, ktorý nebol teológom radami a všemožne ho podporoval v jeho charitatívnej činnosti, aby mohol konať skutky kresťanskej lásky.

V roku 1547 Sv. Ján z Boha dokázal nakoniec získať tak veľký finančný obnos, že mohol opraviť jeden opustený karmelitánsky kláštor v Granade. Katolícka tradícia zachovala aj informáciu o tom, že keď v kráľovskom blázinci v Granade, kde bol sv. Ján z Boha svojho času uväznený vypukol požiar, nikto nechcel ísť nešťastným zverencom pomôcť. Len sv. Ján z Boha vošiel nebojácne do plameňov a vytiahol odtiaľ všetkých, ktorí nedokázali utiecť. Plamene im nemohli uškodiť.

Sv. Ján z Boha vynáša chorých z horiaceho útulku
zdroj: wikimedia commons

Ustavičná námaha pri ošetrovaní chorých, skutky pokánia, neustále snahy získať milodary na chod nemocnice, skutky duchovného a telesného milosrdenstva, ktoré tento bývalý vojak vykonával, si vyžiadali daň aj na jeho zdraví. Smrteľne ochorel a začali ho liečiť v nemocnici, ktorú viedol. Neustále však utekal z lôžka a sám, hoci na smrť chorý, sa staral o ostatných, ktorí potrebovali pomoc.

Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, rozlúčil sa s ostatnými chorými a plakal, že sa o nich nevládze ďalej starať. K jeho smrteľnej posteli prišiel aj granadský arcibiskup, ktorý mu poskytol viatikum. Svätec mu oznámil, že ho trápia tri veci. Že za všetky milosti, ktoré od Boha získal slúžil Bohu nedokonale, že umiera, keď toľko ľudí potrebuje telesnú a duchovnú pomoc a že má dlhy za nemocnicu, ktoré nestačil splatiť.

Arcibiskup mu odpovedal: „Upokoj sa syn môj, čo sa týka tvojej prvej starosti, dúfaj v nekonečnú milosť Ukrižovaného Spasiteľa. Starostlivosť o tvojich chorých a všetkých chudobných, o celú nemocnicu preberám ja. No a tvoje dlhy sú naozaj maličkosť, ktorú s radosťou vyrovnám…“

8. marca prijal ešte raz po Svätej omši Eucharistiu a potom požiadal všetkých prítomných, aby ho opustili v jeho cele. Ľudia odišli, ale počuli, ako sa modlí: „Pane Ježišu, do Tvojich rúk porúčam svojho Ducha“. Keď neskôr vstúpili do jeho cely, našli ho mŕtveho kľačať pred Krížom, ktorý objímal. Zomrel vo veku 55 rokov, chorým a biednym dojemne slúžil viac ako 12 rokov.

Pohreb milosrdného Samaritána sa zmenil v Granade na nevídanú slávnosť. Jeho rakvu niesli vážení španielski kňazi, pohrebný sprievod viedol granadský arcibiskup, a na poslednej ceste vyprevádzali obľúbeného svätca tisíce veriacich. V roku 1630 pápež Urban VIII. Jána z Boha blahorečil a v roku 1690 pápež Alexander VIII. svätorečil.

Milosrdní Bratia, rád, ktorý prenikol aj na Slovensko

Svätý Ján z Boha nechcel založiť k ošetrovaniu chorých nový cirkevný rád. Tento bývalý vojak nebol teológ a ani nedokázal pre mužov, ktorí sa k nemu pridali, spísať zoznam pravidiel, podľa ktorých by sa mali riadiť. Ale približne 20 rokov po jeho smrti ošetrovatelia prijali regulu sv. Augustína s troma obyčajnými sľubmi (čistota, poslušnosť, chudoba), ku ktorým pridali ešte štvrtý sľub. Že budú bezplatne ošetrovať všetkých chudobných a chorých, bez ohľadu na náboženské vyznanie. Začali sa nazývať Milosrdní bratia Jána z Boha a pápež Pius V. schválil aj ich nový znak, ktorý dodnes používa španielska vetva rádu.

Najstaršia podoba rádového znaku Milosrdných bratov
zdroj: wikimedia commons

Po smrti sv. Jána z Boha sa stal jeho blízky spolupracovník António Martín hlavou spoločenstva. Členovia rádu sa neskôr starali aj o zranených vojakov na bojiskách, kde ošetrovali nielen katolíkov, ale aj protestantov a moslimov. Pápež Pius V. svojou bulou Licet ex debito 1. januára 1571 rád potvrdil ako rehoľnú kongregáciu. V roku 1572 malo Bratstvo v Španielsku už 9 veľkých nemocníc a Milosrdní bratia pôsobili aj v zámorí a vo všetkých oblastiach, kde vládli Habsburgovci. V roku 1582 už mali Milosrdní bratia vo svete viac ako 212 nemocníc a 2200 bratov a čoskoro získali v podobe sv. Egídia de Cassar a sv. Františka de Jesu Maria aj prvých mučeníkov. Najviac bratov rádu však zahynulo počas občianskej vojny v Španielsku v 20. storočí, kedy republikánski vojaci a anarchisti zavraždili v priebehu niekoľkých mesiacov viac ako 100 Milosrdných bratov.

V roku 1672 prišli Milosrdní bratia na pozvanie ostrihomského arcibiskupa Juraja Selepčéniho aj do Bratislavy. Ich najznámejšou nemocnicou je dodnes Nemocnica u Milosrdných bratov v Bratislave, ku ktorej patrí aj kostol. V kostole U Milosrdných bratov sa dodnes slúžia tridentské Sväté omše.

Kostol U Milosrdných bratov v Bratislave
zdroj: wikimedia commons / flickr.com

Milosrdní bratia postavili svoju nemocnicu a kláštor v blízkosti Laurinskej brány a starali sa v súlade s poslaním rehole najmä o chudobných občanov mesta. Nemocnicu vypálili počas tureckých vojen, na prelome 17. a 18. storočia kardinál Leopold Kolonič inicioval výstavbu nového kláštora, celý komplex bol dokončený podľa viedenskej predlohy až v rokoch 1723 – 1728.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024