Svätá Wilgefortis – ukrižovaná žena, ktorú si protestanti pletú s Pannou Máriou a tvrdia, že katolíci považujú Matku Božiu za spasiteľku

Jozef Duháček
19. decembra 2025   Cirkev História

V snahe zdiskreditovať katolícke uctievanie Preblahoslavenej Panny Márie a dokázať, že Mária zaujíma v katolíckej zbožnosti miesto Ježiša, niektorí protestanti občas tvrdia, že v rôznych katolíckych svätyniach po svete je Mária zobrazovaná ako ukrižovaná za hriechy ľudstva, čím sa vraj vysiela odkaz, že nie Ježiš, ale Mária je Spasiteľkou sveta.

Toto obvinenie sa objavuje v medzi evanjelikálmi populárnej knihe Fast Facts on False Teachings od Rona Carlsona a Eda Deckera (2003), kde autori hovoria o oltári v katedrále v Quite v Ekvádore, na ktorom je socha ukrižovanej Panny Márie. Rovnaké obvinenie sa objavuje aj vo videu Catholicism: Crisis of Faith od Lumen Productions, antikatolíckom videu produkovanom nespokojnými bývalými katolíkmi. Naznačujú tým, že katolíci veria, že za svoju spásu vďačia Márii, nie Ježišovi.

Je pravdou, že v katedrále v Quite v Ekvádore je vyobrazenie ukrižovanej ženskej postavy. Tieto vyobrazenia sa objavujú aj v mnohých španielsky a portugalsky hovoriacich krajinách; niekedy sa dokonca sochy ukrižovanej ženy nesú v procesiách. Problém fanatických kritikov katolíckej mariánskej úcty však spočíva v tom, že táto ukrižovaná žena nie je Panna Mária.

Ukrižovanou ženou je sv. Wilgefortis, známa v španielsky hovoriacich krajinách aj ako sv. Liberata. Je to vyfabulovaná ženská svätica známa tiež pod menami UNCUMBER, KUMMERNIS, KOMINA, COMERA, CUMERANA, HULFE, ONTCOMMENE, ONTCOMMER, DIGNEFORTIS, EUTROPIA, REGINFLEDIS, LIVRADE, LIBERATA a pod.

Legenda ju predstavuje ako kresťanskú dcéru pohanského kráľa Portugalska. Aby si zachovala svoj sľub čistoty, modlila sa k Bohu, aby znetvoril jej telo, aby sa vyhla otcovej vôli vydať sa za pohanského princa. Boh spôsobil, že jej na brade vyrástla brada, a jej otec ju dal ukrižovať. S touto legendou súvisí aj príbeh o chudobnom huslistovi, ktorému, keď hral pred jej obrazom (alebo pred jej ukrižovaným telom), darovala jednu zo svojich zlatých čižiem. Keď ho za krádež čižmy odsúdili na smrť, dostal možnosť zahrať pred ňou ešte raz, a pred očami všetkých mu „vykopla“ druhú čižmu, čím dokázala jeho nevinu.

Legenda nie je kresťanskou adaptáciou Hermaphrodita z gréckej mytológie, ani iných androgýnnych mýtov pohanskej antiky, pretože jej pôvod sa nedá vystopovať skôr ako do 15. storočia.

Historickosť sv. Wilgefortis bola spochybnená už v období protestantskej reformácie, keďže neexistujú žiadne záznamy o čase jej života, mene jej otca, relikviách jej tela a pod. Nakoniec bola považovaná za „bájnu“ sväticu (t. j. takú, ktorá bola medzi ľudom, neoficiálne uctievaná, ale v skutočnosti nikdy neexistovala).

Skôr vznikla v dôsledku nesprávneho výkladu slávneho „Volto Santo“ z mesta Lucca – zobrazenia ukrižovaného Spasiteľa oblečeného v dlhej tunike, s otvorenými očami, dlhými vlasmi padajúcimi na plecia a korunou na hlave. Tento krucifix, ktorý je podľa ľudovej tradície dielom Nikodéma (toho z evanjelií), je uchovávaný v bazilike v Lucce a je veľmi uctievaný miestnymi obyvateľmi. V ranom stredoveku bolo bežné zobrazovať Krista na kríži v dlhej tunike a s kráľovskou korunou; od 11. storočia sa však tento zvyk prestal používať a keď sa zmenil umelecký štýl, tunika začala v očiach ľudí neskoršieho stredoveku vyzerať ako ženské šaty. Tak sa stalo, že kópie „Volto Santo“ z Luccy, rozšírené pútnikmi a obchodníkmi po rôznych častiach Európy, už neboli vnímané ako zobrazenia ukrižovaného Spasiteľa, ale začali sa chápať ako obrazy ženy, ktorá podstúpila mučeníctvo.

Meno Wilgefortis sa zvyčajne odvodzuje od „Virgo fortis“ (silná panna), no Schnürer tvrdí, že Wilgefortis je pravdepodobne skomolenina z „Hilge Vratz“ (Vratz, Fratz – v starej nemčine to znamená tvár), teda „Svätá tvár“. To by podporovalo názor, že legenda vznikla z „Volto Santo“. Staré anglické meno Uncumber, rovnako ako nemecké Oncommer a ich ekvivalenty v iných jazykoch, vzišli z ľudovej viery, že každý, kto sväticu vzýva v hodine smrti, zomrie „ohne Kummer“, teda bez starostí. Keď sa kult sv. Wilgefortis začal šíriť v 15. a 16. storočí, jej meno sa dostalo do rôznych breviárov a martyrológií. Napríklad breviár vytlačený v Paríži pre Salisburskú diecézu z roku 1533 obsahuje krásnu metrickú antifónu a modlitbu na jej počesť. Jej sviatok sa slávil 20. júla. Najčastejšie je zobrazovaná pribitá na kríž: ako dievča vo veku desať až dvanásť rokov, často s bradou, alebo ako hádže svoju zlatú čižmu huslistovi hrajúcemu pred ňou, prípadne aj s bosou nohou.

Úcta k sv. Liberate rástla v neskorom stredoveku a vyvrcholila v 15. – 16. storočí, keď jej bolo v španielsko-portugalsky hovoriacom svete zasvätených mnoho kostolov. V Portugalsku sa dodnes každoročne koná procesia, pri ktorej je socha sv. Liberaty nesená ulicami. Úcta k tejto svätici bola po 16. storočí ukončená, keď ju katolícki učenci protireformačného obdobia definitívne vyvrátili ako historickú postavu, hoci miestna úcta pretrvávala, najmä v nemecky hovoriacich krajinách, až do modernej doby.

Je to fascinujúci príbeh a príklad toho, že nie každá legenda a tradícia v kresťanstve je nevyhnutne pravdivá. Ťažko ho však možno uvádzať ako dôkaz, že cirkevné dejiny či učenie sú zásadne pomýlené; Wilgefortis nikdy nebola oficiálne kanonizovaná, hoci jej meno sa objavilo v niektorých miestnych breviároch. Ba naopak, skutočnosť, že v 16. storočí bola legenda o Wilgerfortis kriticky preskúmaná svedčí o fakte, že Cirkev má regulačné mechanizmy.

Čo je zaujímavé, je spôsob, akým sú mnohí protestanti ochotní veriť svojim najhorším obavám, že katolíci v skutočnosti uctievajú Máriu namiesto Krista, že skutočne uveria, že tieto sochy sv. Liberaty zobrazujú Preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorá zomiera za naše hriechy na kríži (nehovoriac o tom, že takáto viera by odporovala inému katolíckemu presvedčeniu, ktoré je pre protestantov tiež neprijateľné: že Mária bola vzatá s telom do Neba, čo je v západnej tradícii vnímané ako udalosť, ktorá sa odohrala za jej života). Potvrdzuje to, že o katolicizme existujú v mysliach antikatolíckych fundamentalistov len tie najhoršie predstavy, a že radšej uveria aj tomu najhoršiemu bez dôkazov, než aby venovali päť minút hľadaniu pravdy. Túto chybu šíria ďalej medzi ostatných kresťanov, ktorí, hoci bez zlého úmyslu, nemajú dostatočné znalosti z katolíckych dejín či hagiografie, aby vedeli pravdu rozlíšiť.

Treba pripomenúť že je rozdiel medzi súkromnou úctou a verejným kultom. V minulosti bola miestna úcta k svätcovi vždy prvá, až neskôr ju Svätá stolica potvrdila kanonizáciou alebo dokonca zrušila či zakázala. Dobrým moderným príkladom je sv. Thorlak z Islandu (1133–1193), ktorého na Islande uctievali ako svätca už krátko po jeho smrti a úcta k nemu pretrváva dodnes, pričom pápež ho oficiálne kanonizoval až v roku 1984. Existuje však aj opačný postup, nesprávne volaný „dekanonizácia“, keď sa z rozhodnutia pápeža zakáže verejná úcta preukazovaná niektorým „svätým“, pretože nie sú dostatočné dôkazy o historickej hodnovernosti týchto postáv. V minulosti to napríklad boli Kakwykylla, Wilgefortis, Werner, Liban a mnoho ďalších, ktorí boli považovaní za legendárne postavy, no v niektorých krajoch sa im preukazovala úcta. Oficiálny postoj Cirkvi je taký, že verejná úcta je zakázaná, pretože neexistujú dostatočné dôkazy o ich existencii. Do toho, či si ich veriaci súkromne uctievajú aj naďalej sa Cirkev nemieša. 14. februára 1969 pápež Pavol VI. prostredníctvom apoštolského listu Mysterii paschalis odstránil mená viacerých svätcov z Všeobecného rímskeho kalendára na základe nedostatku dokumentárnych dôkazov o ich živote.

Nie sú však takéto prípady dôkazom toho, že Cirkev je omylná, keď sa mýli aj v takýchto dôležitých veciach?

Nie, nie sú. Treba si uvedomiť pár vecí. Kanonizácia v skutočnosti „nerobí“ niekoho svätým v pravom slova zmysle. Katolícka „kanonizácia“ je proces, ktorým Cirkev nakoniec uznáva niečo, čo už vykonal Boh.

V minulosti boli mnohé nároky na svätosť dotyčných osôb preberané z dávnych čias, najmä na základe verejného uznania alebo príbehov, ktoré sa šírili dlhodobou tradíciou a legendami. Je samozrejmé, že v časoch, keď bolo len málo ľudí gramotných a udalosti a správy sa často šírili len ústne, tak niektoré z príbehov a tvrdení o svätosti toho či onoho človeka boli pri šírení skreslené. Tomu sa skrátka nedalo vyhnúť. Viaceré príbehy o svätcoch sa ukázali byť viacerými odkazmi na tú istú osobu. Neraz došlo k zámene identít a v mnohých prípadoch nebolo možné oddeliť historické postavy od miestnych ľudových povestí a legiend. Až do 16. storočia mali plnú autoritu nad svätorečením miestni biskupi, čo spôsobovalo nemalé ťažkosti. Úctu k niektorým svätcom autorizovali biskupi, v iných prípadoch bola táto úcta v danej diecéze od pradávna tradovaná a zachovávaná.

Ale keďže si pápež a kúria boli vedomí nedostatkov a slabých miest tohto systému, tak proces formálneho uznávania svätosti prevzali vyššie cirkevné autority a kanonizačný proces bol nastavený tak, aby sa pravdepodobnosť, že bude k úcte oltára povýšený nesprávny alebo neexistujúci svätec znížila na úplné minimum. Od 16. storočia katolícka Cirkev dôkladne skúmala pravosť asi 10 000 (!) menovaných svätých, roztrúsených v oficiálnych zdrojoch, miestnych martyrológiách a ďalších historických archívoch, aby overila, či k ich kanonizácii skutočne došlo. Úcta k svätcovi sa nazýva dúlia – zatiaľ čo klaňanie sa Bohu sa volá latria. Svätý Augustín (De Civitate Dei X.2) rozlišuje dva druhy úcty: „jedna patrí ľuďom… a v gréčtine sa nazýva dúlia; druhá, latria, sa týka uctievania Boha.“

Svätý Tomáš Akvinský (II-II:103:3) zakladá toto rozlíšenie v rozdiele medzi Božou najvyššou vládou a tou, ktorú môže vykonávať jeden človek nad druhým. Katolícki teológovia zdôrazňujú, že rozdiel nie je v stupni, ale v podstate; dúlia a latria sú od seba vzdialené natoľko, ako je stvorené vzdialené od Stvoriteľa. Pokiaľ ide o svätých, úcta, ktorú svätým preukazujeme je úctou, vďakou, obdivom a slávou, ktorú vzdávame Bohu za to, že hriešneho a slabého človeka svojou milosťou pozdvihol k takej dokonalosti. Taká úcta znamená, že dotyčný svätec nám svojím životom ukázal príklad, ktorý nasledujeme alebo aspoň považujeme za hodný nasledovania.

Prísnejšie overovanie neznamená nedostatok úcty. Cirkev jednoducho konštatuje, že nedokáže potvrdiť udalosti spojené s úctou, ba ani samotnú existenciu danej osoby – a teda nie je možné potvrdiť, že kanonizácia skutočne prebehla. Takže ak to aplikujeme v prípade sv. Wilgefortis, tak sa nám zdá, že na základe nejakého nedorozumenia bolo Volto Santo z Luccy zamenené s identitou nejestvujúcej panny. Legenda, ktorá sa s touto pannou spojila vyzdvihovala jej lásku k čistote a odpor k sobášu s pohanom – teda vlastnosti, ktoré Cirkev vždy považovala za hodné obdivu a chvály. Na základe tejto legendy sa v niektorých krajinách rozšírila úcta k sv. Wilgefortis – Libertate, čo vlastne bola úcta vzdávaná Bohu za to, že domnelú Libertatu ozdobil takou žiarivou láskou k čistote a cudnosti, láskou ktorá je hodná, aby sme ju nasledovali. A na takejto úcte nie je nič zlé.

Zdroje:
Katolícka encyklopédia: Sv. Wilgefortis
P. Campbell, Ukrižovaná Panna Mária?

PDF (formát pre tlač)