Sv. Angela z Foligna

30. marca 2025   Svätec týždňa

Angela, narodená okolo roku 1248 vo Foligne v Itálii nábožným rodičom, ktorí ju vo všetkej bázni Božej vychovali, sa stala manželkou jedného zámožného muža.

Bola to krásna pani, a pre túto svoju krásu oddala sa prepychu v odeve, ako aj márnivým kratochvíľam. Vždy viac a viac zabúdala na Pána Boha, a hoci sa stala časom matkou mnohých dietok, predsa jej bývali milšími hlučné radovánky, než tichá domácnosť. Z času na čas sa v nej síce ozvalo svedomie hlasom výčitiek, no ľahkomyseľnosť a roztržitosť, v akých žila, ho prehlušili. Keby sa Boh nad ňou nezmiloval, istotne by zahynula. Jedného dňa ju prepadol taký strach pred Peklom, že sa dala do usedavého plaču, a z ľútosti a z hanby nad svojím dovtedajším životom si napokon zaumienila úprimne sa vyspovedať zo všetkých svojich hriechov. Avšak prísne pokánie, ktoré jej spovedný otec uložil, jej nebolo po chuti. Jej ľútosť nebola totižto dokonalá – pochádzala len zo strachu, že kvôli hriechom bude uvrhnutá do pekelného ohňa. Zmocnil sa jej náramný zármutok; v noci ju desili strašné sny; márne sa bránila proti tejto úzkosti – ostalo jej len si zúfať a zúfať.

Tu sa však do toho zamiešalo milosrdenstvo Božie. Zjavil sa jej, ako rozpráva legenda, Kristus Pán a poučoval ju:

«Žiaden človek nemá výhovorky, žeby nemohol dosiahnuť večné spasenie. Potrebuje len, ako nezdravý lekárovi, vyspovedať sa kňazovi zo svojich hriechov a zachovať všetky jeho nariadenia. Môžeš byť uzdravená od tisícerých nemocí svojej duše liekom, ktorý ti ja podávam. Hriechy, ktoré si spáchala nádherným ozdobovaním sa, kaderením svojich vlasov, odkajal som ja ranami, čo som ich utrpel na hlave bolestnou tŕňovou korunou. Hriechy, ktorých si sa dopustila líčením svojej tváre, odkajal som tým, že moju tvár opľúvali Židia. Za hriechy, ktorých sa dopustili tvoje oči pozeraním na márnivé a zlé veci, učinil som zadosť tým, že som prelieval slzy tak horké. Za hriechy, ktorých sa dopustili tvoje uši počúvaním márnivých a zlých vecí, zadosť som učinil tým, že sa mi rúhali a že som musel počúvať zúrivý vreskot: «Ukrižuj ho!»

Za hriechy, ktorých sa dopustili tvoje ústa obžerstvom, kajal som sa ja hladom a smädom, ako i tým, že som okúsil ocot a žlč. Hriechy tvojho jazyka, márnivými rečami, rúhaním, posmievaním a luhaním popáchané, odkajal som tým, že som mlčal pri falošných žalobách, ktoré proti mne boli u súdu pozdvihnuté, ako i tým, že som sa modlil za svojich nepriateľov. Za hriechy tvojho krku, tvojich bedier, rúk i nôh, ktorých si sa dopustila márnivým tancom, nepotrebným sem i tam behaním, aby si niečo videla, alebo aby ťa iní videli, učinil som zadosť tým, že som niesol ťažký kríž a dal prebodnúť svoje nohy i ruky. Hriechy tvojho srdca, čo si sa ich dopustila hnevom, závisťou, hriešnou láskou a všelijakými žiadosťami i chúťkami, odkajal som tým, že bol bok môj otvorený kopijou.»

Takto hovoril k nej Vykupiteľ sveta, a až teraz sa jej pustili z očí slzy pravej ľútosti; neustále mala pred očami toto videnie najláskavejšieho Vykupiteľa. Jej úmysel bol od tejto doby nezvratný, úplne sa Bohu zasvätiť a niesť svoj kríž za ním. Odtrhla svoje srdce od všetkých pozemských radostí: nosila sa síce jednoducho, ale čisto a kadejakú márnivosť dala vyhodiť z domu i zo svojho srdca. Manželovi, predovšetkým však nábožnej výchove svojich dietok venovala teraz zvláštnu pozornosť.

Pretože sa úzkostlivo stránila sveta, posmievali sa jej, tupili a ohovárali ju; avšak Angela sa nedala už teraz pomýliť ničím. So všetkou horlivosťou hľadela nasledovať Pána Ježiša, obzvlášť ustavične rozjímala nad umučením a jeho smrťou, a priala si, aby s ním tiež mohla trpieť. A to sa jej i stalo. Jedno za druhým rôzne choroby zmohli jej nádejné dietky a i pomreli; tiež i manžel jej sa odobral do lepšieho života. Ako dietky tak i manžela k blahoslavenej smrti sama pripravovala. Keď už nič jej srdce k svetu nepútalo, rozdala všetok svoj majetok medzi chudobných a zaumienila si vstúpiť do tretieho rádu sv. Františka. Nebeské videnie ju utvrdilo v tomto predsavzatí.

Vydala sa teda na cestu do Assisi; niekoľko príbuzných išlo spolu s ňou. Na príkrej ceste pri jednej strašnej priepasti sa čosi pohlo a tu začula slová: «Som Duch Svätý, a chcem ísť s tebou do Assisi bez toho, žeby to tvoji spoločníci spozorovali. Miluj mňa, dcéra moja, lebo ťa milujem nevýslovne, viac než ty môžeš milovať mňa. Boh nežiada nič iné od duše, než aby ho milovala, pretože On ju miluje a preto, že On je láskou duše.» Tu si spomenula Angela na svoje hriechy, zahanbila sa a riekla: «Keby si ty bol Duch Svätý, nehovoril by si tak ku mne a nezvádzal by si ma k márnivosti.»

Duch Svätý jej odpovedal: «Pokús sa a mysli na veci márnivé.» Angela sa teda pokúsila, i hlavou krútila, chcejúc očami po okolí pozerať, ale kamkoľvek pozrela, zo všadiaľ počula hlas: «Pozri len na toto všetko, je to dielo mojich rúk.» Pri tom však videla i svoje hriechy a nenašla nič, na čom by si mohla zakladať. Svätý hlas spomína ďalej, že jej prišiel v ústrety i Kristus Pán so svojou Rodičkou. Plná nebeskej sladkosti ocitla sa Angela v Assisi.

Keď tu vkročila do kostola, videla na oltári, ako sv. František spočíva v lone Krista Pána a počula hlas: «Práve tak i teba objímam; ale zanedlho ťa opustím!» – Keď jej to videnie prešlo, klesla Angela na lavicu a zdalo sa, že je bez zmyslov.

Všetci sa preveľmi zľakli, keď zrazu začala volať: «Ó láska, ó láska, sotva som ťa poznala, a už ma opúšťaš!» Od tej chvíle trpela a biedila. – Veľmi často mávala nebeské vytrženie. Tu potom stála ako strnulá, nevidela, nepočula, oči jej žiarili ako hviezdy a tvár sa jej leskla ako ruža, i zdalo sa, že vždy viac a viac sa skvie. V kláštore, kde ju prijali, bola vzorom pokory a poslušnosti; a čím viac ju Boh povyšoval videniami, tým nehodnejšou sa zdala byť sama sebe. Jej láska k Bohu bola tak vrúcna, že bolestné nemoci, ktoré ju často a na dlhý čas navštevovali, len «dôkazmi lásky Božej» pomenúvala.

Konečne sa priblížila jej posledná hodinka. Lúčiac sa povedala: «Zanechávam vám ako dedičstvo život Krista Pána, teda chudobu, trápenie a opovrhnutie. Potom, požehnajúc sestry, riekla: «Dietky moje, niet väčšej lásky, než tá ktorá činí pokánie za cudzie hriechy. Ó dietky, po tejto láske túžte, nenáviďte hriech, nikdy však hriešnika, lebo skryté sú súdy Božie.» Než umrela, prestali jej bolesti a so slovami: «Blaženosť moja počala», – usnula v Pánu v roku 1309.

Angela z Foligna bola blahoslavená v roku 1693 pápežom Inocentom XII., pápež František rozšíril jej kult na celú Cirkev 9. októbra 2013. Zobrazuje sa ako františkánska terciárka, držiaca diabla na reťazi.

Poučenie

Mnohý čitateľ si snáď povie: Z týchto príkladov svätých a svätíc Božích mohol by si človek ľahko mohol začať myslieť, že ho Boh stvoril len pre zármutok, slzy, trápenie a kajúcnosť a nemožno mu ani sa zasmiať, ani sa rozveseliť. Avšak, to si milý čitateľ nemysli. Tú radosť, ktorú svetu naklonený človek nachádza vo svetských zábavách, tú nachádzali svätí v kajúcnosti. Tebe napokon ani Boh ani Cirkev nezakazuje byť veselým.

Nepostavil Hospodin nášho praotca Adama na osamelú pustatinu, ani ho neodsúdil do nejakej temnej jaskyne, ale do Raja ho uviedol, a obdaroval ho všetkým, čo potreboval, – chcel ho teda vidieť blaženého. Nekonečne dobrotivý Boh, vidiac, že je Adamovi samotnému smutno, zvolal: «Nie je dobre človeku byť samotnému ; učiňme mu pomoc podobnú jemu» (porov. Gn 2,10). A tak mu spôsobil prvú radosť, založiac stav manželský. Keď človek zhrešil, zmenili sa veci žalostivo; ale ani po páde nebránil mu Boh radosti života zakúšať a v srdci sa rozveseliť.

Že dopriať si radosti nie je proti Božej vôli, to nám ukázal i sám Kristus Pán. On, náš vzor a príklad, nepohŕdal obveselením. Keď sa napracoval, hľadal oddych v spoločenskom živote. Tak ho vidíme navštevovať dom jeho priateľa Lazára, a s ním i s jeho sestrami baviť sa dôverným rozhovorom; tam ho zase vidíme pozvaného od zámožných ľudí na hostinu, sedieť za stolom a prijímať pohostinstvo. Slovom: Pán Ježiš sám svojím príkladom učil, že kresťan sa veseliť smie. – Preto ani sv. apoštolovia a učeníci sa nezdráhali brať podiel v obveselení a ani veriacim v tom nebránili. Tak sa veselil Peter u stotníka Kornélia (Sk 10); tak Pavol nepohrdol poctou, akú mu veriaci na jeho apoštolských cestách preukazovali; sv. Ján Evanjelista, ako 90-ročný starec každý deň (podľa povesti) s vtáčikom sa na chvíľku bavieval, hovorievajúc: «Nemysli si o mne nikto nič zlé, že s týmto nerozumným tvorom sa zabávam; lebo myseľ mnohým zamestnaním unavená musí pookriať, aby nadobudla sily k novým prácam.» A podobne vraj hovorieval sv. Martin, biskup z Tours: «Obveselenie je niekedy výborným liekom na zahojenie mysle utýranej strasťami.»

Ale prečo teda Cirkev sv. k tomu vedie a radí, aby sa veriaci od radovánok svetských vzďaľovali; prečo sa ich svätí a svätice Božie tak vystríhali?

Aby sme rozkazom Cirkvi sv. dobre porozumeli, musíme si pripomenúť slová sv. Pavla: «Radujte sa v Pánu vždycky: opäť vravím, radujte sa» (porov. Flp 4), tzn. taká nech je vaša radosť, aby ste pri nej na Pána Boha nezabudli, ani blížneho neurazili, len triezvo a rozumne ju užívali, nikoho nepohoršili a dušu si hriechom nepoškvrnili. Jedine bezuzdnú neviazanosť zakazuje Boh a Cirkev, a sám ľudský rozum odsudzuje každú zábavu, ktoré nebýva riadená a krotená striedmosťou a múdrosťou. Napr. tancovať div sa človek nepotrhá, – to nie je veselosť, to je zabíjanie seba samého; piť bez rozumu a miery, pri tom viesť necudné reči, zvádzať bitky a vyvolávať spory; to nie je veselosť, to je zúrenie divých zverov; veseliť sa tak, že pri tom zabúdajú mladíci a panny na cudnosť a manželia na vernosť, to nie je kresťanská zábava, to sú sodomské nehanebnosti, pre ktoré za Lotových dní plamene z neba sršali. A takéto veselosti a zábavy Boh zakazuje a takýchto sa stránili svätí a svätice Božie ako ohňa! A pretože i sami snáď nimi predtým urážali Boha, alebo aspoň na vlastné oči videli, ako sa nimi Boh uráža a blížny pohoršuje, preto sami za ne pokánie činili a v umŕtvovaní svojho tela najvyššie zaľúbenie nachádzali.

Modlitba

Ó Pane, pritiahni moje srdce k sebe, buď mi i utrpením a bolesťami! Prečo by som netrpel ja, keď si Ty toľko za mňa trpel? Prečo by som netrpel, keď som toľko zhrešil? Ó Ježišu, pritiahni moje srdce k sebe! Amen.

PDF (formát pre tlač)