Stojíme na prahu „epochy imperátorov“, ako ju predpovedal Oswald Spengler?

Branislav Michalka
9. novembra 2024   Politika   Komentár

Aj v prípade, že oprávnene zavrhneme spolu s Christopherom Dawsonom všetky za vlasy pritiahnuté antropomorfizmy a biologizmy v historicko-komparatívnej metóde Oswalda Spenglera a vo výklade celkového zmyslu a zamerania svetových dejín sa budeme pridŕžať neprekonateľného svätého Augustína a jeho diela Boží štát, nemôžeme úplne ignorovať určité evidentné a cyklicky sa opakujúce fenomény pri raste a úpadku civilizácií.

Spengler vo svojej povojnovej tvorbe, keď už sa stalo jeho najznámejšie dielo Súmrak Západu celosvetovým bestsellerom, avizoval príchod „imperátorov“, ako posledného civilizačného štádia v dejinách západnej civilizácie. Vzhľadom na to, že v období vzniku jeho publikácií sa európske štáty tešili zo svojej koloniálnej ríše, boli tieto slová omylom vztiahnuté na dané obdobie.

Z dnešného pohľadu a pri porovnaní s neustále oplakávaným dvojtisícročným štátnym idolom všetkých európskych vzdelancov – Rímskym impériom, sa však predmetná doba od roku 1918 až cca 2000 javí skôr ako obdobie občianskych vojen vo vnútri európskej civilizácie, takých, aké môžeme pozorovať v Rímskom impériu krátko pred príchodom Cézara.

Posledné udalosti okolo zvolenia Donalda Trumpa za amerického prezidenta nás vťahujú do atmosféry, ktorá nápadne pripomína atmosféru v Rímskej republike krátko pred jej transformáciou na imperátorský model vládnutia. Zaujímavý samozrejme nie je ani tak samotný Trump, ktorého zaiste nikto nebude doslovne porovnávať s Cézarom. Čo do inteligencie, samozrejme. Čo sa morálneho profilu týka, stojí Trump oproti Cézarovi (aj keď to znie pre mnohých neuveriteľne) neskonale vyššie.

To, čo je skutočne zaujímavé a podstatné, je povaha súčasného obyvateľstva západnej civilizácie a jeho očakávaní, ktoré veľmi pripomínajú náladu v starom Ríme po občianskych vojnách. Základné znaky si môžeme vymenovať postupne:

1) Populizmus

Ľudia, ktorých teraz prekvapuje súčinnosť sociálnych očakávaní a tém chudobných vrstiev s mocenským bojom oligarchov, sa evidentne nezaujímali o rímske dejiny. Inak by vedeli, že presne takáto sociálna vlna vyniesla na vrchol moci Cézara a jeho nasledovníkov. Stará konzervatívna rímska aristokracia považovala Cézara za populistu nadbiehajúceho vulgárnej spodine.

Podobné úkazy sa samozrejme odohrávali v európskej civilizácii aj po roku 1918, avšak čo výrazne odlišuje súčasnú epochu od vtedajšej je:

2) Únava z ideológií

Dnešná únava más z ideológii, ktorú mylne interpretujú práve vyznávači ľavicovo-liberálnej ideológie ako ideológiu, zásadne odlišuje súčasnosť od rokov 1918 – 2000, ktoré boli zlatým vekom ideológií a približuje ju ideologickej únave más za Cézara.

Masy v Rímskej ríši, etnicky rovnako premiešané ako dnešná západná civilizácia, už chceli len – pokoj, poriadok a normálnosť. Bojachtivosť a ochota ísť do vojen ich už opustila, rovnako ako súčasných príslušníkov európskej civilizácie, ktorí sa pozerajú na ukrajinsko-ruský konflikt ako na zjavenie pre nich nepochopiteľné.

Ešte pred 100 rokmi by ich rôzne ideológie vyhnali poľahky do poľa s puškou v ruke, dnes je to takmer nemožné. Rovnako ako v starom Ríme za Cézara a nasledovníkov. Občania impéria proste nechcú bojovať, to je všetko.

Imperátorom preto nebude nejaký bájny hrdina ovenčený vavrínmi, ktorý ich povedie k ideologickým víťazstvám, čo je vyložene demokratická predstava, akú v európskom priestore vo vzťahu k mestsky organizovaným masám začal šíriť demokrat Perikles, ale ten, kto im dokáže zabezpečiť pokojný život v impériu, po ktorom túžia.

3) Kozmopolitizmus

Nech už si pod tým predstaví každý niečo iné, jeden prvok je totožný u všetkých – zánik etnickej homogenity a rezignácia na národné záujmy.

Národne orientované zložky spoločnosti, ktoré vzhliadajú k Trumpovi ako k reinkarnovanému americkému nacionalistovi, pravdepodobne nepochopili situáciu. Tak ako boli napríklad za vlády Marca Aurelia vládcu a koordinátora kolosálneho etnického guláša, v ktorom si nepochybne etniká (tie čo nezanikli) uchovali určitú identitu, národy čoraz viac vťahované do roztočenej krútňavy impéria, tak budú s pribúdajúcim časom a upevňovaním skutočných impérií a podimpérií (USA, Čína, Rusko, obohatené o ďalších pohltených spojencov) vzhliadať zraky súčasných národov do centra impérií, od ktorého budú závisieť ich pokojné životy.

To, ako celý svet a najmä západný dychtivo sledoval americké voľby, je len predzvesťou toho, ako budú malé národy, či chcú alebo nechcú postupne považovať svoju zakrpatenú identitu za integrálnu súčasť imperátorského pokoja a stability. Prípadne za akýsi doplňujúci dôvod pre lokálne spory, ktoré bude musieť hasiť imperiálna moc v mene imperiálneho pokoja.

Mier, pokoj a normálnosť. Nezabúdajme na rozsiahle kampane, začínajúce už vládou cisára Augusta, ktoré volali po návrate starorímskych tradičných cností. A to tým viac, čím viac sa na cisárskom dvore páchalo zvráteností. To, čo vedel o dvore Iuvenalis a rímska mestská spodina, o tom nemali v provinciách takmer ani potuchy.

4) Synkretizmus

Opakuje sa situácia náboženského synkretizmu. Tento rýdzo svetský a pohanský jav, z ktorého by mali byť predstavitelia Cirkvi podľa dobromyseľného názoru vlastných veriacich automaticky vyňatí, ale nie sú (čo však nič nemení na tom, že Cirkev ako celok a tí katolíci, ktorí sú uchránení od tohto javu, si ďalej oprávnene nárokujú vo svete rovnakú úlohu jediného zdroja pravdy a spásy, akú mali aj doteraz), ani netreba dnes špeciálne dokumentovať. Výroky cirkevných predstaviteľov, ďaleko prekračujúce predstavu toho, čo je v rámci katolíckej teológie mysliteľné, sú pre nás zaiste dostatočným dôkazom o tom, kam až pokročili synkretické tendencie.

Že bol starý Rím v rodiacej sa imperiálnej epoche priam eldorádom všetkých náboženstiev a poverčivosti, o tom vedia všetci tí, ktorí sa o jeho dejiny aspoň trochu zaujímali.

5) Imperátori

Posledným a nepochybne najdôležitejším javom pri existencii imperátorského štýlu vládnutia sú – imperátori.

V nazeraní vykladačov Spenglera a možno aj v samotnom Spenglerovom uvažovaní došlo k drobnej zámene a slovnej výpožičke: existencia tzv. impérií sa začala stotožňovať s imperátorskou vládou. Ide však, len o vedecko-žurnalistickú hantírku.

Pohľad na európske kolónie viedol profesorov a novinárov k názoru, že ide o impériá, resp. o éru tzv. imperializmu. To je však rovnaký omyl, ako keby sme považovali kolónie Feničanov v britskom Cornwalle, alebo grécke kolónie na Sicílii za dôkaz o imperátorskej vláde. V skutočnosti sú kolónie kolóniami a to, že sa tak rýchlo a ľahko oddelili od svojho pána a zakladateľa malo byť dostatočne jasným dôkazom toho, že o žiadne skutočné impérium nešlo.

Taktiež predstava imperátora ako mladého a geniálneho vojenského selfmademana s antickým profilom v štýle Napoleona Bonaparta je dokonale romantická a scestná. Skutočný imperátor je a bude skôr trochu slizká postava s oligarchickým pozadím, príslušník rôznych „palácových stráží“ či „osobných gárd“, tajných služieb, či len šikovný odstraňovateľ konkurenčných kandidátov.

Zároveň imperátor nebude nikdy učebnicovým „samovládcom“, čo je z princípu ľudskej povahy zasiahnutej dedičným hriechom nedosiahnuteľné, ale viac či menej dobre živenou, o mnohom rozhodujúcou, ale v mnohom sa podriaďujúcou bábkou v rukách síl, ktoré tušíme alebo poznáme, ale ich detailné šachové partie domýšľame len veľmi náznakovo.

Nadchádza teda pravdepodobne ona doba imperátorov – garantov pokoja a stability, normálnosti, ale aj zavedenia štvania proti susedným imperátorom, ako bežnej občianskej povinnosti.

To samozrejme predpokladá aj vojny. Ale také, akým sa oddávame už teraz: na hraniciach impéria, žoldnierske a nenarušujúce v podstate pokoj centra. Rovnako tak vzbury a ich potlačenie. To všetko však preklenie túžba po pokojnom živote.

Aké bude miesto katolíkov v tejto epoche? Pokiaľ sú to katolíci typu Mons. Halíka, tak to bude nepochybne ich obdobie zlaté, už len kvôli zmienenému synkretizmu a ochote „načúvať svetu“. Pre katolíkov tradičných to bude zrejme obdobie, ktoré sa bude dať rozdeliť na dve časti: najprv radosť z návratu normálnosti a prirodzenosti, a následne možno prekvapivé zistenie, že táto normálnosť a prirodzenosť je pohanská, pričom v rámci „pokoja“ neznesie konkurenciu.

A teda opäť – do katakomb.

PDF (formát pre tlač)