Stefano Fontana: Európa smeruje k európskej občianskej vojne. Jej motorom je – zúfalstvo

22. septembra 2025   Cirkev Politika Spoločnosť   Komentár

Známy taliansky konzervatívny katolícky komentátor, ktorý pravidelne prispieva na tradicionalistický portál La Nuova Bussola Quotidiana, sa vo svojom najnovšom piatkovom príspevku zamýšľa nad otázkou, či stojíme pred „európskou občianskou vojnou“.

https://lanuovabq.it/it/la-guerra-civile-europea-figlia-dellesclusione-di-dio

Vo svojom článku cituje názory viacerých „prorokov“ európskej občianskej vojny, ktorí dokázali rozpoznať jej ideologickú a systémovú zakorenenosť priamo v základoch moderného nekresťanského európskeho systému, ktorého korene a vznik sa dajú datovať od Vestfálskeho mieru z roku 1648 a ktorý sa dištancoval od stredovekej predstavy univerzálneho kresťanského spoločenstva národov (Christianitas), založeného na spoločnom úsilí o spásu.

Fontana najprv načrtáva zjavný rozklad Európy súčasných dní, ktorý môžeme pozorovať voľným okom aj bez hlbších znalostí ideového kontextu európskych dejín:

„Európsku krízu poznačila nielen vojna na Ukrajine či neefektívnosť Európskej únie, ale aj vnútorné napätie v mnohých krajinách. Prípad Francúzska je významný. Tu máme značnú politickú a inštitucionálnu nestabilitu, spojenú so značným sociálnym napätím. Hnutie Bloquons tout je radikálnejšie ako Gilets Jaunes. Veľká demonštrácia proti imigrantom, ktorá sa v posledných dňoch konala v Spojenom kráľovstve, tiež svedčí o rozsiahlej a hlbokej sociálnej nespokojnosti. Výsledok nedávnych volieb v nemeckom regióne Porýnie-Vestfálsko ďalej potvrdil, že tieto voľby sú teraz zdrojom konfliktov a zákazov, ktoré nekončia po zatvorení volebných miestností. V Taliansku panuje „atmosféra nenávisti“ a ideologická delegitimizácia, ktorá by mohla vyvolať výbuchy.“

Následne si Fontana otvorene kladie otázku: „Sú splnené podmienky pre európsku občiansku vojnu?“ V odpovedi na ňu najprv cituje prezidenta Centra pre štúdium geopolitiky a námornej stratégie, bývalého admirála Roberta Dominiho, publicistov Roberta Vivaldelliho a Fulvia Scaglioneho, ako aj anglického profesora Davida Betza z King’s College London, ktorí tvrdia, že podmienky na odštartovanie európskej občianskej vojny sú splnené:

https://it.insideover.com/politica/cosi-leuropa-prende-la-strada-della-guerra-civile.html#google_vignette

Od týchto pozorovateľov nižšieho rádu sa následne presúva k osobnostiam ako Alexis de Tocqueville, Carl Schmitt, Eric Nolte, končiac až pri Josephovi Ratzingerovi (Benedikt XVI.), u ktorých nachádza opis príčin minulých európskych občianskych vojen aj tej blížiacej sa, zakorenených v samotnej podstate moderného európskeho systému, ako výraz „zúfalstva“, a to najmä nad stratou univerzálnej kresťanskej koncepcie spásy po tridsaťročnej vojne v 17. storočí:

„Carl Schmitt venoval mnoho strán téme európskej občianskej vojny. Podľa neho sa ideologický stav modernity, u Bodina a najmä u Hobbesa, zrodil zo „zúfalstva“ a tak je to s každou modernou občianskou vojnou. Tocqueville, možno prvý, predvídal, že aj demokracia dosiahne stále väčšie formy centralizácie, a preto aj demokraciu možno považovať za miesto novej „európskej občianskej vojny“ založenej na zúfalstve. Je veľmi dôležité, že v súvislosti s Tocquevillom Schmitt vo svojej poslednej knihe Ex captivitate salus uvádza, že mu chýbala koncepcia spásy, ktorá by mu umožnila prekonať zúfalstvo.“

Európska občianska vojna tak v podstate trvá s prestávkami, ktoré len odkladali jej finále kvôli vonkajšej európskej expanzii (koloniálnej, technologickej, ideologickej) od 17. storočia až podnes, a zrejme sa blíži buď k svojmu ďalšiemu periodickému výbuchu, akými boli napríklad roky 1789 – 1815 (Francúzska revolúcia a jej predĺžená ruka – napoleonské vojny) či 1914 – 1945 (I. svetová vojna, komunistické a socialistické revolúcie, II. svetová vojna), alebo k definitívnemu finále.

Fontana nezabudne citovať aj Jána Pavla II., ktorý dokonca považoval európsku občiansku vojnu z roku 1914 za ukončenú až pádom Berlínskeho múru v roku 1989 a existujúcu po roku 1945 ďalej v studenej podobe:

„V encyklike Centesimus annus (1991) Ján Pavol II. vyhlásil, že pád Berlínskeho múru, ktorý rozdelil Európu na dve časti, znamenal skutočný koniec druhej svetovej vojny. Uznal tak, že od roku 1945 do roku 1989 v Európe pokračovala „európska občianska vojna“, a to aj napriek tomu, že medzi štátmi nebola žiadna vojna.“

– Keď však hovoria dnešní pozorovatelia aktuálne o európskej občianskej vojne, tak majú na mysli určite jej horúcu podobu. Milióny imigrantov, ktorí zásobujú na dennej báze médiá svojimi krvavými útokmi proti kňazom, deťom, ženám, alebo priamo masovými masakrami, sú zrejme dostatočným svedectvom o narastajúcej horúcej atmosfére.

To je však všetko už len následok zúfalstva, rozpoltenia a straty univerzálneho kresťanského zmyslu pre spásu u Európanov. Ak by nedošlo k tejto primárnej chybe, moslimovia a imigranti by v Európe zrejme ani neboli. Fontana opäť cituje Jána Pavla II., aby lokalizoval príčinu:

„Téma európskej občianskej vojny nás vedie ku konceptom vykúpenia a spásy, s ktorými sa vraciame k Jánovi Pavlovi II. Aj dnes, povedal pápež, po skončení veľkých ideológií a totalitarizmov, pretrváva veľká ideológia zla; stačí si spomenúť na „právne vyhladenie ľudských bytostí počatých, ale ešte nenarodených“. „Deje sa to preto, lebo Boh bol odmietnutý ako Stvoriteľ, a teda aj ako zdroj určenia toho, čo je dobro a čo je zlo.“ Ján Pavol II. poznal dejiny Európy a zaznamenal existenciu aj dnešnej mimoriadnej „európskej občianskej vojny“ s následnými „pripisovaniami kolektívnej viny“ a videl jej pôvod v modernom zúfalstve, ktoré je druhou stranou pýchy modernity. S dedičným hriechom „človek zostal sám: sám ako tvorca vlastných dejín a vlastnej civilizácie, sám ako ten, kto rozhoduje o tom, čo je dobré a čo je zlo“, ako napísal v knihe Pamäť a identita.“

– Tým je odsúdený európsky človek, otec súčasnej globálnej civilizácie k neustálemu riešeniu tohto zúfalstva v studenej – ideologickej podobe, alebo v horúcej – vojnovej. Tábory, ktoré proti sebe stoja, či už modernisti a progresívci proti kresťanom, alebo rôzne tábory modernistov proti sebe, alebo nakoniec heretickí kresťania proti katolíckej Cirkvi, sa musia nevyhnutne neustále stretávať v konflikte, pretože strata už raz nadobudnutého univerzálneho katolíckeho konceptu spásy ich napĺňa nepriznaným zúfalstvom a následným hľadaním ideologických alternatív, ktoré spolu nutne musia bojovať, pretože Európan vyškolený stredovekou katolíckou Christianitas podvedome vie, že spása môže prísť len skrze jedinú pravú vieru. V modernej variante – jedinú pravú ideológiu.

Koncept „univerzálneho bratstva“ je v tomto kontexte smiešny a ponúka, podobne ako komunizmus, Európska únia a liberalizmus len ďalšiu utópiu, ktorá po svojom debakli ešte viac vyhrotí zúfalstvo, hnev z toho, že to zase nevyšlo a nenašla sa adekvátna náhrada za odmietnutý katolícky koncept spásy, čo prinesie znovu, ako hovoril Enoch Powell – potoky krvi.

Fontana končí svoj článok citovaním Josepha Ratzingera:

„Úvahy Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. o Európe dopĺňajú obraz: Európa sa dištancovala od Boha a tým sa pripravila nielen o Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, ale aj o Boha filozofov; to znamená, že sa zredukovala na „sebaobmedzenie rozumu“.“

Stefano Fontana na základe toho nakoniec konštatuje na adresu súčasnej Európy:

„Takto nevyhnutne upadla z náboženského zúfalstva do zúfalstva rozumu. Z tohto dôvodu sa Európa nenávidí a smeruje k sebazničeniu európskeho svedomia: Európa proti Európe, teda k európskej občianskej vojne.“

Pre portál Christianitas.sk spracoval Branislav Michalka

Zdroj: La Nuova Bussola Quotidiana, titulný ilustračný obrázok, zdroj – Roboflow Universe

PDF (formát pre tlač)