Slovenský výtvarník z Mníchova Martin Oscitý pre Christianitas.sk: „Umenie je vecou svedomia“ (Prvá časť)

7. apríla 2025   Kultúra Spoločnosť   Rozhovory

Horácius v jednej zo svojich básnických vízií opisuje loď zmietanú vetrom. „Fortiter occupa portum! Nonne vides, ut nudum remigio latus?“ – „Odvážne hľadaj prístav! Či nevidíš, že bez vesiel je tvoj bok?“ Maliar bez štetca, to je loď bez vesla.

Nie každá plavba vedie k ostrovom blažených – μακάρων νῆσοι –, ktoré si vysnívali starí Gréci. Loď súčasného umenia, omámená spevom hriešnych Sirén, sa často rozbíja o skaly amorality, dekadencie a hnusu.

Náš dnešný hosť, všestranný maliar, grafik, ilustrátor, dizajnér a spevák žijúci v Mníchove Martin Oscitý používa štetec ako meč na herézy. Dnes bude maľovať aj slovami.

V prvej časti rozhovoru z dielne našej redaktorky Lucie Laudoniu sa zamyslíme, aké je miesto katolíckeho umelca na šachovnici života. Čo si majster Oscitý myslí o používaní umelej inteligencie vo výtvarnom umení, a ktoré modlitby má rád?

***

„Filozof štetca“ Martin Juraj (Georg) Oscitý (* 1952, Bratislava) už v detstve prejavoval výrazný výtvarný talent. Lásku ku kresťanským a kultúrnym hodnotám mu vštepovala jeho matka, známa klaviristka, spisovateľka, prekladateľka a teologička Eva Plešková. Dvere do slobodného sveta mu však otvorila až emigrácia do Švajčiarska v roku 1968.

Počas štúdií na Umeleckej priemyslovke v Berne (1971–1974) a na Akadémii výtvarných umení v nemeckom Mníchove (1976–1982) si vyskúšal viaceré výtvarné techniky, aby si napokon vyvinul vlastný umelecký jazyk, spájajúci renesančné, surrealistické, mystické, kozmologické i fantazijné „atómy duše“.

V roku 2000 založil vlastný výtvarný smer vizionárskeho umenia na klasických základoch – vision art. Vystavoval vo viacerých európskych krajinách i v zámorí. Jeho druhou múzou je hudba, pôsobí vo viacerých speváckych zboroch.

Martin Oscitý je držiteľom Ceny Fra Angelica, ktorú Konferencia biskupov Slovenska udeľuje významným katolíckym osobnostiam vedy a umenia. Ako hlboko veriaci katolík prechádza mýtnicami času, za ktorými na neho čakajú starí majstri, na pleciach ktorých stojí.

***

Súčasné sakrálne umenie je poznačené stigmou hlbokej krízy. V chrámoch sme konfrontovaní s priemernosťou, dokonca aj s rúhaním. V minulom roku mnohých veriacich pohoršila blasfemická socha rodiacej Panny Márie, ktorá bola vystavená v lineckej katedrále. Čo môžeme urobiť pre to, aby sakrálne umenie opäť dôstojne oslavovalo Pána Boha?

Tak to je ozaj vec svedomia. Musíme vedieť, aké sú naše ciele. Trendom dnešnej doby je choroba sebarealizácie za každú cenu. Byť akože originálom, ale nenechať si diktovať nikým, ako na to. Nezodpovedať sa nikde a nikomu.

Pretože je ťažké vymyslieť nové veci, tak je najjednoduchšie, keď kritizujeme to, čo už vytvoril niekto iný. Sväté Písmo nás učí, že diabol je „Božia opica“. Napodobňuje ho a dokonca sa vyjadruje slovami Evanjelia, aby upútal na seba pozornosť, získal si dôveru a zožal náš obdiv…

Keďže na svete je stále menej fundovaných ľudí, tak je aj málo odporcov a kritikov. Nie nadarmo podotkol Karl Rahner, keď bola reč o tom, ako má vyzerať budúcnosť Cirkvi vo svete, tak jasne povedal: „Ak nebude Cirkev mystická, tak neprežije!“

My plávame, obrazne povedané, na povrchu a nejdeme do hĺbky. Strácame schopnosť byť kritickými, lebo máme veľké medzery v poznaní. Jeden z veľkých hriechov je lenivosť. Ľudia behajú s mobilmi po ulici a sedia v plných autobusoch a električkách, zamestnaní pohľadom do najnovších správ, mobilu. Majú plnú hlavu zbytočností…

Démon je majster v tom, ako odvádza pozornosť od podstaty a hodnôt, pre ktoré je človek stvorený. Zlý duch ho robí na svoj obraz, a tak je to aj v umení. V Amerike sa tomu povie Trash-Art. Odpadové umenie alebo umenie z odpadkov. Bohužiaľ, aj duchovného rázu. Je to výkrik ľudskej duše, opantanej silou podsvetia, ale túžiacej po spáse. Akási agónia duše.

Keď je tu otázka, čo proti týmto „vývrtkom“ ľudskej tvorby môžeme robiť, tak iste to nepodporovať. Poznáme deväť cudzích hriechov. Mali by sme sa nad nimi veľmi dobre zamyslieť! Napríklad radiť iným zle, zvádzať ich na niečo nesprávne, chváliť to, čo je hnusné, podporovať to – a celý rad iných dôležitých aspektov…

Jeden z ďalších trikov zlého ducha je, že používa naše okolie, teda dôveryhodných ľudí na to, aby nás zviedol z cesty a presvedčil nás o správnosti iného názoru. Odporúčam čítať len dobrú literatúru, nechodiť na výstavy, ktoré sú plné ohavností, cibriť si svojho kritického ducha a svedomie, aby sme vedeli rozpoznávať duchov.

Učme sa odolávať ponukám ísť na zlý film, čítať pochybnú literatúru a vidieť obrazy kohosi „slávneho“, kto znehodnocuje chrám morálnych hodnôt, na ktorých je postavená Európa a svet s celým vesmírom.

V univerze vládnu také zákonitosti, že ak by sme pozmenili konštanty, tak neexistujeme. Mali by sme sa nad tým hlboko zamyslieť, lebo úcta ako taká je fundament serióznosti. Ja hovorím, že každé umelecké dielo je vizitkou duše jeho protagonistu.

Aké je podľa Vás poslanie kresťanského výtvarníka v súčasnosti?

Ako som už naznačil. Umelec je v službe… Kedysi slúžil skoro anonymne v službách kráľov, šľachticov a Cirkvi. Bol sluhom.

Dnes propaguje umelec svoj názor na svet, reprodukuje obraz sveta na svoj spôsob. Koná individuálne a jeho záujmy sú najmä také, aby rástla jeho popularita či sláva, aby to finančne utiahol, blokoval konkurenciu a iné osobné aspekty.

Je málo umelcov, ktorí silou svojej viery a presvedčenia pokračujú v tvorbe hodnôt, ktoré slúžia kráse, múdrosti, náboženským hodnotám a pod. Ja ich obdivujem. Treba si aj tu dať pozor na druhý extrém – gýče a povrchnú religiozitu.

Spiritualita iných národov má inú symboliku a myslenie. Nemiešajme to. V galériách vidno ezoteriku a „divné vývrtky“. Spomenutý obraz rodiacej Matky Božej je len jeden príklad. Ide o znehodnocovanie svätých hodnôt. Nenechajme sa nimi manipulovať.

Umelec sa zodpovedá za svoje diela pred sebou a pred Bohom, nie pred svetom! Každý človek je jedno univerzum, samé pre seba, ale integrované do väčšieho univerza. To všetko má svoj pôvod a svoju hierarchiu. Umelec, ktorý poukazuje na krásu a hodnoty, ktoré nás robia podobnými Bohu, je na správnej ceste.

Perlička: Už ako malý chlapček som si myslel, že umenie je darom Ducha Svätého, tak som si cenil krásu v umení!

Mladí ľudia sú v dnešnej dobe očarení umelou inteligenciou. Myslím si, že pripisovať počítačovým jazykovým generátorom ľudskú inteligenciu je veľmi prehnané. V tejto súvislosti mi prichádza na um jedno caveat: stroj nemá a nikdy nebude mať dušu, emócie, empatiu. Umenie generované modulmi umelej inteligencie preto nemôžeme považovať za autentické, je to iba vysoko sofistikovaný eklekticizmus. Ako sa na túto problematiku pozeráte Vy? V čom môže umelá inteligencia umeniu pomôcť a v čom mu naopak môže uškodiť?

Je to ako s ohňom. Môžeme sa zohriať a môžeme sa popáliť! Keď sa nájde nová technológia, treba si to ceniť, ale vedieť s tým aj narábať! S autom a jazdou je to to isté. Pravidlá etiky a morálky treba integrovať.

Keď Einstein videl, že jeho vynálezy a pokrok využívať atómovú energiu boli zneužité, bol z toho nešťastný. Preto je dôležité – ak má byť umelá inteligencia novým prínosom pri zveľaďovaní ľudského pokroku –, aby boli vytýčené jasné hranice jej používania.

My umelci sme radi, keď máme počítače a môžeme si vyhľadať informácie, čo nahrádza mnohé hodiny strávené v bibliotékach. Spomínam na svoje študijné časy! Pomáhame si projektormi pri prenášaní motívov na stenu. Aj svetelné pulty majú svoj zmysel, štetce bez štetín, ale z umelej hmoty, prepúšťajúce vodu a iné. Dnes nemusíme denne miešať farby z pigmentov ako Michelangelo, a až potom začať maľovať. Kúpené produkty sú dnes kvalitné.

Je správne, že ľudskú dušu netransformujeme do umelo generovaného modulu. Je to však geniálna pomôcka. Spomenul som počítač a možnosti rýchlo meniť farebné a kompozičné variácie. Dnes existujú aj umelci, čo sedia celý deň za „komputerom“ a tvoria diela na počítači. Na výstavu to už len vytlačia. Digitálne umenie. Spomínam si na dlhú diskusiu pred dvadsiatimi rokmi: v istom spolku nevedeli, či dajú na výstavu takto vytvorené diela. Či je podiel ľudskej geniality dostatočne veľký, alebo či technické vymoženosti prevzali túto úlohu.

Keď som v sedemdesiatych rokoch študoval vo Švajčiarsku na grafickej škole, tak sme už vtedy mali experimentálnu tvorbu. Nazývali sme to „Effekthascherei“. Prehnanosť efektov. Napríklad tečúce farby po plátne, odtlačky, náhodne pohodené predmety a iné. Musím sa priznať, že príroda je takýchto „náhod“ plná. Pohráva sa so všetkým.

Diela Maxa Ernsta sú často kombináciou experimentu a ľudského ducha. To je vydarená tvorba. Sám som mal fázu, keď som tvoril podobne a získal tak vzácne skúsenosti. Raz mi vykvapkala červená farba z poličky na plátno. Všimol som si to až o niekoľko dní. Žasol som, lebo som v tom spoznal Kristovu tvár v momente utrpenia na kríži. Doplnil som to svojou predstavivosťou. Mne by to nikdy tak nenapadlo.

Leonardo hovoril svojim menej nadaným žiakom, aby sa pozerali na opadnuté omietky. Čo v tom vidia? Tvrdil: „Sú to hotové kompozície veľkých bitiek alebo prírodných scenérií.“ Predstavivosť a sugestívne myslenie je mimoriadne dôležité pri tvorbe, Leonardo preto zdôraznil: „To, čo si vieme predstaviť, to vieme aj vytvoriť.“

Báseň je hovoriaci obraz a maľba je básňou, ktorá mlčí. Poema pictura loquens, pictura poema silens. Tieto slová patria starogréckemu básnikovi Simonidovi z Keu. Vidíte nejaké paralely medzi výtvarným umením a poéziou?

Súhlasím. Obrazy by ale mali hovoriť sami za seba. Kto do nich vie vložiť svoju poéziu, o to lepšie. Dnešná doba sa však odkláňa od krásy poézie a je experimentálna…

Od počiatkov renesancie rástol individualizmus a umelci sa začali podpisovať pod svoje diela. Neboli len súčasťou svojej epochy, ale dávali jej impulzy a zdôrazňovali dôležitosť človeka v celej jeho komplexnosti. Už starí Gréci tvrdili: v zdravom tele zdravý duch. Renesancia to prehĺbila a hľadala nielen perspektívu, krásu prírody, ale hlavne hĺbku duše. Šlo o podstatu. Teda kto sme, čo je našou úlohou? Človek začína preberať zodpovednosť za celú planétu.

V dnešnej dobe sa aj ja snažím držať túto štafetu a pokračovať v prejave hodnôt našich vzácnych predkov. Tvrdím: Ak sme boli stvorení na obraz Boží, prečo to neprejavujeme aj v umení? Pozor, klaďme si otázku: Komu slúžime?

Narodil som sa 500 rokov a pár dní po Leonardovi da Vincim. Táto náhoda ma akosi zaväzuje vo svedomí nielen k všestrannosti, ale hlavne vedieť podať na plátno hodnoty, ktoré robia človeka zodpovednou bytosťou. Ideálne je robiť obrazy ako „božské iskry“, hlavne keď sú orientované na substanciálne hodnoty.

Vašu otázku by som si dovolil doplniť. Obraz celkom nemlčí. Je to reč farieb a foriem, má svoju energiu a vplyv na celého človeka. V ideálnom prípade by nás pohľad na umenie mal robiť šťastnejšími. Ja osobne sa zhováram s mojimi obrazmi. V hĺbke svojho srdca a v imaginácii si predstavujem, ako moju tvorbu sprevádzajú umelci, ktorí nás predišli do večnosti. Počúvam v duchu ich slová a rady.

Iné rady mi dali moji profesori: „Buď sebe samému kritériom a najlepším kritikom a daj si pozor na chválospevy“. Iná rada: „Meraj sa len s najlepšími!“

Mimochodom, starí Gréci mali aj iných gigantov, ako bol básnik Simonides. Napríklad Feidias v sochárstve alebo Apelles, ktorý mal motto „Nulla dies sine linea.“ – „Nepremrhaj ani jeden deň bez toho, aby si nekreslil.“ Je to voľne preložené, ale držím sa toho podľa možnosti.

Výtvarní umelci majú v Nebi vzácneho patróna – Fra Angelica. Tento skromný dominikán maľoval svetlom svätosti. Aký máte názor na jeho tvorbu?

Pamätám si na svoju prvú prednášku o ňom v škole. Rok neskôr o Beethovenovi. Fascinovala ma myšlienka, že nikdy nekorigoval svoje diela. Vraj to je Božia vôľa, keď sa stane chyba. Maľoval a modlil sa pritom, veď bol mních a používal, pokiaľ viem, vaječnú temperu známu z antických dôb. Lepšieho patróna umelcov nemôžeme mať!

Zhodou okolností som na Slovensku pred štyrmi rokmi dostal cenu Fra Angelica, ktorú udeľuje biskupská konferencia za zásluhy o rozširovanie kresťanských hodnôt v tvorbe, vedeckej činnosti a pod. Veľmi si to cením, lebo myšlienka založiť svoj smer vizionárstva smeruje práve touto cestou: poukázať na krásu, duchovné hodnoty, božskú inšpiráciu, jej silu v myslení a tvorbe a jej široké spektrum prejavu a kozmologické súvislosti, teda na vedu.

Snahy tohto druhu som v umení inde nenašiel. Je to skrátka odklon od povrchnej, bezduchej tvorby a návrat k hodnotám. Mám motto: „Ak Boh stvoril človeka na svoj obraz, tak to treba zreteľne prejaviť.“ Pre umelca to tiež platí. Myslím si, že dnešná doba nedozrela na toto poznanie a nachádza sa v stave dekadencie.

Niekde som napísala, že krása je ako modlitba, ktorá prekonáva čas. Každá úprimná modlitba je svojím spôsobom nadčasová a krásna, hoci sa prejavuje v čase. Máte obľúbenú modlitbu? A existuje nejaká „špeciálna“ modlitba maliara?

Ruženec je kráľovskou modlitbou, ale treba mať na to pokoj. Otčenáš, Zdravas a Sláva je môj „trojakord“, ktorý mám stále pri sebe. Najmä keď počujem sanitku, keď ma prekvapia zlé správy, neľudskosť…

Špeciálnu modlitbu nepoznám, ale denne si vizualizujem prítomnosť anjela strážneho, mojich predkov a myšlienky mi lietajú do Neba. Rád sa prihováram žobrákom. Vždy vidím pred sebou Krista, ktorý ma skúša, či som nezabudol byť v tomto svete milosrdným Samaritánom.

***

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)