Satanovo pokušenie zbúrať hranice alebo Prečo Boh stvoril deliace čiary?

Radomír Tomeček
12. júna 2025   Cirkev Spoločnosť   Komentár

Pokrokový človek súčasného sveta nemá rád hranice. Predstavujú pre neho symbol starého sveta, ktorý pripomína, že ľudské možnosti sú ohraničené. Moderný človek súčasne často buduje hranice na tých miestach, kde pôvodne vôbec nestáli a nemali stáť.

Pojem hranica je používaný v nesmierne veľkom rozsahu oblastí, v ktorých predstavuje líniu, oddeľujúcu rôzne vlastnosti, územia, javy a pod. Bohom stvorený svet nemožno vnímať bez hraníc, ktoré zreteľne oddeľujú skutočnosti, ktoré majú stanovené vlastnosti a určenia. Ak človek nerešpektuje tento Boží poriadok, vyjadrený prostredníctvom zreteľných deliacich čiar, dôsledky jeho konania musia byť nevyhnutne deštrukčné. A to nielen pre neho, ale aj pre svet, v ktorom žije.

Preto je vhodné zamyslieť sa nad významom Bohom stanovených hraníc a nad dôsledkami pyšného ignorovania tejto skutočnosti. Revolučná snaha zbúrať tieto hranice prenikla nielen do myslenia globalistických budovateľov „sveta bez hraníc“, ale zasiahla aj rôzne oblasti života modernej Cirkvi.

Stvorenie sveta a jeho hraníc

Sväté Písmo poukazuje na existenciu hraníc v stvorenom svete už v prvej vete prvej knihy Starého zákona: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1,1)

Boh sa nazýva „Stvoriteľ“ preto, že stvoril svet z ničoho. Vyššie zmienené „nebo“ znamená neviditeľnú ríšu nebeských bytostí, teda anjelov. „Nebo“ v tomto zmysle neznamená oblohu plnú hviezd, ale duchovný svet, ktorý je neviditeľný. „Zem“ predstavuje hmotný svet, ktorý je viditeľný. Tieto dva svety sú odlišné, oddelené a možno povedať, že medzi nimi prechádza hranica.

Vesmír okolo nás (planéty, nerasty, rastliny, zvieratá a pod.) sú súčasťou viditeľného sveta. Anjeli a zlí duchovia patria do neviditeľného sveta. Človek podľa tela patrí do hmotného sveta a podľa duše do duchovného sveta. List Kolosanom a jeho kristologický hymnus vyjadruje Božiu stvoriteľskú činnosť krásnymi slovami:

„On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.“ (Kol 1,15–16)

V Božom stvoriteľskom diele možno vnímať hranice stvorených skutočností nielen z hľadiska ich vzájomnej odlišnosti, ale aj z hľadiska časových úsekov, kedy boli Bohom postupne stvorené. Boh akoby chcel zdôrazniť význam hraníc už pri stvorení sveta, napríklad aj nasledovným spôsobom:

„Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy.“ (Gn 1,4)

Potom Boh povedal: „Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!“ (Gn 1,6)

Tu Boh povedal: „Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky!“ (Gn 1,14)

Človek v Raji a prvé nedovolené zbúranie hranice

Aj pri stvorení človeka možno sledovať, ako Stvoriteľ vytvára svoje dielo tak, aby jeho jednotlivé zložky boli rozdielne a plnili svoje stanovené poslanie. Boh zdôrazňuje a vysvetľuje význam pomenovaní stvorených vecí už Adamovi, prvému stvorenému človekovi:

„Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno.“ (Gn 2,19)

Existencia rozličných pomenovaní pre rôzne Bohom stvorené skutočnosti súčasne vytvára prirodzené hranice medzi nimi. Aj preto zdravý rozum chápe, že napríklad mačka nemôže byť pes a človek nemôže byť opica. V súvislosti s existenciou veľmi podobných skutočností význam rôznych pomenovaní je ešte väčší.

Stvoriteľ postavil stvoreného človeka do Raja, krásnej záhrady v krajine Eden. Aj v tejto Božej činnosti možno sledovať zámer stanoviť hranicu, ktorá nesmie byť prekročená. Strom poznania dobra a zla bol umiestnený v strede Raja, čím bola zvýraznená jeho poloha, ktorá bola zreteľne ohraničená (Gn 2,8–9).

Naši prarodičia Adam a Eva mali v Raji všetky predpoklady pre šťastný život. Boli spravodliví a svätí, mali posväcujúcu milosť, telá nepodliehajúce chorobám, rozum veľmi osvietený, vôľu neoslabenú, panovali nad nižšími tvormi, žili v Raji a nemali zomrieť. Tento pôvodný a blažený stav ľudí vnímali aj niektoré pohanské národy, ktoré ho zobrazovali v povestiach o zlatom veku.

Strom poznania dobra a zla bol ohraničený nielen svojím miestom v Raji, ale bol spojený aj s časovo prvým Božím príkazom pre ľudí. Tento príkaz vytvoril po prvý raz hranicu medzi Bohom dovoleným a nedovoleným konaním pre človeka:

A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ (Gn 2,16–17)

Satan ako padlý anjel bol rafinovaný, vzal na seba podobu hada a zaútočil svojím pokušením na Evu. Presvedčil ju o tom, čo sama vnímala svojimi zmyslami:

„A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol.“ (Gn 3,6)

Adam a Eva boli obdarení mnohými Božími milosťami. Mohli preto ľahko odolať pokušeniu. Spáchali ťažký hriech, keďže konali vedome a dobrovoľne proti Božiemu príkazu. Satan bol pre nich v tom tragickom okamihu dejín vyššou autoritou než Boh. Tento otec lži presvedčil našich prarodičov, že prekročenie, zbúranie a ignorovanie Bohom stanovenej hranice prinesie človeku prospech.

Dôsledky pre ľudstvo boli tragické. Naši prarodičia stratili spravodlivosť a svätosť, stratili posväcujúcu milosť, rozum sa im zatemnil, vôľa sa oslabila a naklonila k zlému, boli vyhnaní z Raja a vystavení mnohému trápeniu v pozemskom živote a smrti.

Spáchanie hriechu ako stavba hranice medzi Bohom a človekom

Hriech (peccatum) v zmysle katolíckej mravouky predstavuje mravne zlý skutok človeka, protiviaci sa Božiemu zákonu, a to vo svojom predmete, v okolnostiach alebo v cieli. Je potrebné rozlišovať dedičný hriech a osobný hriech.

Dedičný hriech spáchali naši prarodičia Adam a Eva. Hriech, ktorý spáchali, prešiel so svojimi zlými následkami aj na potomkov týchto prarodičov. Boh reagoval na zbúranie hranice našimi prarodičmi v Raji tak, že celý Raj ohraničil svojou novou hranicou. Neposlušných prarodičov vyhnal za túto hranicu, ktorú dokonca nechal aj strážiť:

„A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.“ (Gn 3,23–24)

Adam a Eva spáchali smrteľný hriech, ktorý priniesol človeku fyzickú smrť a mnoho trápenia v pozemskom živote. Aj prirodzený plač dieťaťa pri narodení je pripomenutím toho, že život človeka nebude „prechádzka rajskou záhradou“. Na človeka bude čakať námaha pri práci, ohrozenie zo strany nebezpečných prírodných živlov, útoky zvierat a mnoho ďalších strastí. A najmä krehkosť vlastného tela, podliehajúceho chorobám, starnutiu, smrti a „rozpadu na prach“ (Gn 3,19). Žalmista poukazuje na príčinu tejto bolestnej ľudskej reality a priznáva:

„Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.“ (Ž 51,7)

Tragický stav človeka po spáchaní dedičného hriechu bolo možné napraviť len za cenu položenia vlastného života z lásky k Bohu, ktorý bol prvotným hriechom prarodičov nesmierne znevážený. Pán Ježiš Kristus bol jediným, kto to mohol napraviť a aj napravil. Jeho matka, Panna Mária, a aj On sám, boli oslobodení od dedičného hriechu.

Spasiteľ svojou smrťou na kríži vykúpil človeka a oslobodil ho od zlých následkov dedičného hriechu. Získal pre nás prostriedky milosti, ktorými môžeme znova nadobudnúť posväcujúcu milosť. Aj Adam a Eva boli obdarení milosťou očakávať budúceho Vykupiteľa a ľutovať svoj hriech. Bez tejto ľútosti by sa nikdy nemohli dostať z pasce, do ktorej spadli z vlastnej viny.

Tento mimoriadny záchranný Boží zásah do ľudských dejín predpovedali aj proroci pred narodením Vykupiteľa. Oni mohli po Jeho príchode na svet len túžiť, na rozdiel od nás. My sa môžeme už radovať z toho, že Jeho pravá Cirkev poskytuje sviatosti, ktorými môžeme získať a rozmnožiť posväcujúcu milosť, ktorú strácame spáchaním osobného hriechu.

Osobný hriech predstavuje vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho zákona. Vedomosť znamená, že rozumom poznáme hriešnosť činu. Dobrovoľnosť znamená, že vôľa sa slobodne rozhodne pre hriešny čin a súhlasí s ním. Prestúpenie Božieho zákona je porušením akéhokoľvek zákona, ktorý Boh sám zjavil, alebo oznámil prostredníctvom svojich zástupcov. Hriech možno spáchať myšlienkami a žiadosťami, slovami, skutkami a zanedbaním dobrého.

Spáchaním ťažkého hriechu staviame hranicu medzi Boha a seba, ktorá pripomína, že medzi Bohom a nami skončilo priateľstvo. Strácame nadprirodzenú krásu svojej duše, a práve preto sa stávame pred Bohom nečistými. Strácame zásluhy za všetky predtým a aj potom v tomto stave vykonané dobré skutky. Vystavujeme sa možnosti zoslania pozemských trestov na nás zo strany Boha, ktorý má záujem priviesť nás k pravému pokániu. Ak by k tomuto nášmu pokániu nedošlo, po smrti by sme museli vstúpiť do Pekla, na miesto strašných a večných pekelných múk.

Pravda o Bohu v stanovených hraniciach a blúdenie neverných duší

Svätý Tomáš Akvinský (1224 – 1274), taliansky katolícky kňaz, teológ, filozof a učiteľ Cirkvi, poukázal na skutočnosť, že závažnosť hriechu je stanovená odstupom, ktorý kladie medzi Boha a človeka. Hriech je ťažší tým viac, čím viac sa človek týmto hriechom oddeľuje od Boha. Hriech proti viere, resp. neviera najviac vzďaľuje človeka od Boha. Hriech proti viere je preto najväčším zo všetkých hriechov. (Summa theologiae, II-II q. 10 a. 3 co.).

Človek, ktorý neverí v pravého Boha a v Božie zjavenie bez vlastnej viny sa neprehrešuje nevierou. Do tejto kategórie patria ľudia, ktorým pravá viera nebola zvestovaná. Ak by však človek neveril z vlastnej viny, dopustil by sa hriechu neviery. Hlavnými dôvodmi páchania tohto hriechu sú pýcha, nešľachetný život, čítanie nevhodných kníh, stretávanie sa s nešľachetnými ľuďmi a pod.

Cirkev prostredníctvom svojej nemennej náuky vo veciach viery a mravov predkladá človeku svoje neomylné stanovisko o pravom Bohu, o Božom zjavení a o Bohom stanovených hraniciach pre život ľudí. Spasiteľ nás varoval, že nerešpektovanie tejto Pravdy a týchto hraníc môže priviesť človeka po smrti do Pekla. Hranica Pekla je večná a nemožno ju zbúrať. Abrahám podal svedectvo o tejto hranici slovami Spasiteľa, keď boháčovi, trpiacemu po smrti v Pekle, povedal:

„A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“ (Lk 16,26)

Bludárstvo, resp. kacírstvo, predstavuje odchýlenie sa od cesty, ktorú stanovuje Cirkev, predstavujúca riadny prostriedok k večnej spáse. Protestanti a schizmatici, ktorí žijú v nezavinenej nevedomosti o nesprávnosti svojej cesty a ktorí blúdia nie z nenávisti, ale akoby z lásky k Bohu, môžu dosiahnuť večnú spásu. Je to možné prostredníctvom zvláštnej Božej milosti a mimoriadnymi prostriedkami, teda náročnejším spôsobom, než skrze Cirkev.

Bludári, ktorí zámerne a vedome odporujú náuke Cirkvi, teda ktorí napriek napomenutiu a poučeniu zo strany Cirkvi chcú zotrvať mimo Cirkev, zostávajú svojou vlastnou vinou mimo Cirkvi a nemôžu byť spasení. Ak blúdiaci človek pochybuje o správnosti svojej pozície mimo Cirkev, ale z ľahkomyseľnosti odmieta vstúpiť do Cirkvi, rozhoduje sa pre chvíľkový prospech namiesto priateľstva s Bohom a večného šťastia. Tento človek odmieta nastúpiť na Noemov koráb, ktorý predstavuje Cirkev, a nebude sa môcť zachrániť pred vlnobitím „sveta v moci Zlého“ (1Jn 5,19). Tento človek odmieta Svetlo a volí si pobyt vo večnej tme:

„A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.“ (Jn 3,19)

Revolučná nenávisť voči Bohom stanoveným hraniciam

Plinio Corrêa de Oliveira (1908 – 1995), významný brazílsky katolícky tradicionalista, profesor a mysliteľ, je autorom diela Revolúcia a Kontrarevolúcia (1959). Revolúciu môžeme považovať aj za ničiteľku Bohom stanovených hraníc.

Revolúcia podľa zmieneného profesora predstavuje hnutie, ktorého cieľom je zničiť legitímnu moc a poriadok a nahradiť ju nezákonnou mocou alebo nezákonným stavom vecí. Revolúcia chce zničiť zákonný poriadok vecí, chce prevrátiť prirodzený poriadok vecí, chce vyvrátiť celkovú víziu sveta a spôsob bytia človeka.

Satanské revolučné sprisahanie je zamerané na ničenie stredovekého kresťanstva a kresťanskej civilizácie, predstavujúcej autentický poriadok medzi ľuďmi. Pápež Lev XIII. v encyklike Immortale Dei (z 1. novembra 1885) poukazoval na stredoveké kresťanstvo:

„Býval čas, kedy sa štáty riadili náukou sv. evanjelia, kedy kresťanská múdrosť a jej Božská sila prenikali zákony, štátne zriadenie, mravy ľudí a všetky poriadky a vzťahy občianskej spoločnosti. Vtedy prekvitalo všade náboženstvo Ježiša Krista, Ním založené, na pevnom základe úcty, ktorá mu patrí, ktorá sa teší všade priazni panovníkov a ochrane úradov. Kňazstvo a kráľovstvo, Cirkev a štát, žili v šťastnej svornosti a boli úzko spojené vzájomnými službami.“ (Bod 21)

Brazílsky profesor ďalej uvádza, že duch revolúcie spočíva na dvoch metafyzických pojmoch. Sú to absolútna rovnosť a úplná sloboda, ktorým slúžia dve vášne: pýcha a zmyselnosť.

So zreteľom na Satanovo pôsobenie na človeka, aby likvidoval alebo presúval Bohom stanovené hranice, vyššie uvedené konštatovanie má mimoriadny význam pre pochopenie pôvodu veľkých premien v Cirkvi a vo svete v posledných desaťročiach. Možno stručne poukázať aspoň na niektoré oblasti.

Moderná Cirkev a revolučné búranie hraníc v mene rovnosti

Rozhodujúci význam pre zavedenie prevratných zmien v modernej Cirkvi mal II. vatikánsky koncil (1962 – 1965). Moderná Cirkev sa stala symbolom likvidácie hraníc, ktoré boli v Cirkvi zreteľné počas mnohých storočí.

Šírenie rovnosti v modernej Cirkvi predstavuje presadzovanie kolegiality, smerujúcej až k rovnostárstvu, a k zavádzaniu demokratických nástrojov do cirkevného života. Dôsledkom tohto prístupu bolo stieranie rozdielov medzi postavením kňaza a laika, postavením kňaza a biskupa, a v súčasnosti aj postavením biskupa a pápeža.

Zásadné obavy voči dôsledkom tohto koncilu sa začali napĺňať hneď po jeho skončení. Konzervatívni kardináli boli vytlačení z Rímskej kúrie, a biskupi začali byť obmedzovaní mocou biskupských konferencií. Veľký neporiadok a anarchia nastali aj v rehoľných rádoch. Hranice rešpektované v Cirkvi počas celých jej dejín začali byť demolované.

Autoritatívna moc pápeža a biskupa, zverená jednotlivým osobám z Božej moci, bola odovzdaná v značnej miere kolektívnym orgánom s rozhodovaním na základe hlasovania. Aj postavenie farára a kňaza výrazne oslabili rôzne „demokratické orgány“, laické komisie a rady, ktoré modernému pastierovi diktujú, aká je aktuálna predstava „Božieho ľudu“, ktorá stala sa pre neho novým prikázaním. Príkladom tejto modernej tendencie je aj presadzovanie kontroverzného procesu „synodality“.

Napríklad koncilový dokument Lumen gentium (z 21. novembra 1964) vyzýva:

„Duchovní pastieri nech zas uznávajú a napomáhajú dôstojnosť a zodpovednosť laikov v Cirkvi, nech ochotne používajú ich rozumné rady, nech im s dôverou zverujú úlohy v službách Cirkvi a nech im ponechajú slobodné pole činnosti, ba nech ich povzbudzujú, aby sa dali do práce z vlastnej iniciatívy. Nech pozorne a s otcovskou láskou v Kristovi posudzujú podujatia, plány a túžby, ktoré im laici predkladajú.“ (Bod 37)

Postupný proces likvidácie tradičných hraníc medzi „svetom cirkevných pastierov a svetom oviec“ možno vnímať pri predstaviteľoch modernej Cirkvi aj v zosvetštených spôsoboch vystupovania na verejnosti a v spôsoboch obliekania sa. Akékoľvek zachovávanie vonkajších znakov, poukazujúcich na nositeľa autoritatívnej moci v Cirkvi, je vnímané stále viac ako nežiaduce.

Súčasne dochádza k stieraniu hraníc medzi Božím chrámom a svetom, napríklad v prenikaní svetských prejavov do katolíckych kostolov. Tieto stavby boli pôvodne určené pre nekrvavé sprítomnenie Spasiteľovej obety na kríži, teda pre svätú omšu. V súčasnosti sa premenili na miesta, do ktorých prenikli svetské prejavy a gestá (koncerty, predstavenia, diskusie, hostiny a pod., sprevádzané často aj potleskom).

Revolučná mentalita nenávisti voči jasne vymedzeným hraniciam zasiahla modernú Cirkev aj v súvislosti so zavedením novej omše po roku 1969. Tradičná katolícka náuka o podstatnom rozdiele a jasných hraniciach medzi kňazským stavom a laickým stavom bola narušená presadzovaním „demokratizácie liturgie“.

Táto tendencia prirodzene nerozlišuje medzi vyššou úlohou kňaza a podriadenou úlohou laikov. Koncepcia „aktívnej účasti ľudu v liturgii“ bola vymyslená z dôvodu rafinovaného zámeru šírenia revolučného rovnostárstva v Cirkvi. Príkladom „zbúrania hraníc“ v liturgickej oblasti po II. vatikánskom koncile bolo aj postupné odstraňovanie „oltárnej mriežky“, oddeľujúcej chrámovú loď od presbytéria, pri ktorej sa kľačiacim veriacim podávalo sväté prijímanie.

Výstavba sveta bez hraníc v duchu bratstva a harmónie

Dokument II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, resp. Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete (zo 7. decembra 1965), formuluje pozoruhodným spôsobom „najdôležitejšie otázky“ pre človeka súčasného sveta. Ak by niekto predpokladal, že tieto otázky musia nevyhnutne súvisieť s náročnou cestou človeka k pravému Bohu a k večnej spáse, bude sa mýliť:

„Už jestvujúce medzinárodné ustanovizne, tak celosvetové, ako aj regionálne, istotne poskytli ľudstvu veľké služby. Tieto inštitúcie sa javia ako prvé pokusy o položenie medzinárodných základov celosvetového spoločenstva na vyriešenie najzávažnejších otázok našich čias: napomáhať pokroku všade na svete a predísť vojnám každého druhu.“ (Bod 84)

Moderný katolík môže z vyššie uvedenej formulácie vyvodiť záver, že „najdôležitejšou otázkou“ pre neho v súčasnom svete má byť „otázka šírenia pokroku a mieru“.Zmienený dokument pokračuje:

„Cirkev sa teší duchu pravého bratstva, ktorý sa rozvíja vo všetkých týchto oblastiach medzi kresťanmi a nekresťanmi s cieľom neprestajne zintenzívňovať úsilia na zmiernenie nesmiernej biedy.“ (Bod 84)

Toto konštatovanie povzbudzuje moderného katolíka k bezhraničnej spolupráci so všetkými ľuďmi a k podceňovaniu významu a dôsledkov náboženských rozdielov. Jedným z týchto dôsledkov je rozdielne chápanie pojmu „bieda“, v závislosti od konkrétneho náboženského presvedčenia.

Moderná Cirkev rozvíjajúca „medzináboženský dialóg“ akoby zámerne chcela spolupracovať na likvidácii Bohom stanovených hraníc medzi pravdou a bludom, a prispievať k šíreniu duchovného a mravného zmätku vo svete. Napríklad „Pápežská rada pre medzináboženský dialóg“ vo svojom „Posolstve k mesiacu Ramadán a k sviatku Íd al-Fitr“, zo 17. apríla 2020, uvádza:

„Z tohto hľadiska stojí za to pripomenúť slová pápeža Františka, ktoré povedal pri návšteve mešity Heydar Aliyev, v Baku (Azerbajdžane), v nedeľu, 2. októbra 2016: „Je to veľké znamenie, že sa stretávame v bratskom priateľstve na tomto mieste modlitby, znamenie, ktoré je prejavom harmónie, ktorú spoločne môžu budovať náboženstvá, počnúc od osobných vzťahov a dobrej vôle zodpovedných“.“

V duchu budovania „bezhraničnej harmónie“ medzi súčasnými predstaviteľmi Cirkvi a obeťami falošných prorokov, predmetné posolstvo pokračuje:

„V mene Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg Vám opäť úctivo a v bratskom duchu zasielame priateľský pozdrav k nadchádzajúcemu mesiacu Ramadán a želáme radostné slávenie sviatku ‘Id al-Fitr.“

Mnohí cirkevní pastieri v modernej Cirkvi spravidla ani nechcú vyzerať pred svetom ako nekompromisní strážcovia hraníc, chrániacich zverené stádo pred vlkmi, šíriacimi falošnú duchovnú náuku. Práve naopak, poukazujú na rôzne nekatolícke a dokonca nekresťanské sekty, ako na zdroj cenného poznania pre katolíka. Hranice medzi Cirkvou a „svetom v moci Zlého“ (1Jn 5,19) sa zámerne stierajú.

Cirkev po poslednom koncile je zo strany sveta vnímaná stále viac ako súhlasiaca so zámerom búrania tradičných hraníc v tom najširšom zmysle. Globalistická výstavba „sveta bez hraníc“ už nie je blokovaná kritikou tradičnej Cirkvi. Moderná Cirkev v posledných desaťročiach poskytla celému svetu posolstvo, že hranice predstavujú skôr prežitok, než ochranu pred pádom do priepasti.

Súčasný svet je spojený s rastúcou nadvládou globalistických inštitúcií, vrátane Európskej únie. Tento slobodomurársky zámer, založený na faktickej likvidácii hraníc medzi národmi a štátmi, spochybňuje význam prirodzenej suverenity národov a štátov. Potláčanie a hanobenie národného povedomia je procesom, ktorý je úzko spojený so zámerom zbúrať Bohom stanovené hranice aj v živote jednotlivcov.

Práve preto môžeme sledovať globalistami podporované búranie hraníc aj medzi mužom a ženou, medzi manželstvom a konkubinátom, medzi človekom a zvieraťom a pod. Tieto deštrukčné procesy prebiehajú súbežne, vzájomne sa podmieňujú a predstavujú revolučnú vzburu proti Božiemu zákonu.

Satanovo pokušenie premohlo našich prarodičov a premáha mnohých súčasných šíriteľov pokroku, bratstva a harmónie. Božie slovo varuje človeka pred satanským pokušením zbúrať Bohom stanovené hranice:

„Takto sa odplácate Pánovi, ľud zadubený a hlúpy?! A nie je on tvoj otec, ktorý ťa stvoril, nie on ťa stvárnil a pevne postavil? Spomni si na dni zašlé dávno, uvážte roky všetkých pokolení! Spýtaj sa svojho otca a on ti vyjaví, starcov svojich a rozpovedia ti: kedy určoval Najvyšší kraje národom, kedy podelil Adamových synov, vymedzil národom hranice dľa počtu synov Izraelových.“ (Dt 32,6–8)

PDF (formát pre tlač)