Rytierske rády a byzantský Východ (Tretia časť)

Lucia Laudoniu
21. novembra 2024   Cirkev História

predchádzajúce časti:
Rytierske rády a byzantský Východ (Prvá časť)
Rytierske rády a byzantský Východ (Druhá časť)

***

Amanuensis – za týmto slovom sa skrýva otrok alebo slobodný občan, ktorý v starom Ríme poskytoval pisárske služby (ὑπογραφεύς). Na lepšie zapamätanie si tohto pojmu nám poslúži mnemotechnická pomôcka: a, ab (ablatívna predložka), manu (ablatív substantíva manus, ruka), ensis (latinský básnický výraz pre meč, gladius). Amanuensis musel byť svojmu pánovi vždy poruke (a manu), aspoň tak to naznačuje pôvod slova: https://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus:text:1999.04.0062:entry=amanuensis-harpers

Voľnejšia interpretácia pojmu amanuensis nás privedie k úvahe, že každý kresťan, ktorému nie je ľahostajná Ecclesia militans, by nemal mať strach vziať si do ruky (ad manum) duchovný meč (ensis) orthodoxie.

Tretia, záverečná časť našej minisérie o vplyve rytierskych cností na byzantské, osobitne východoslovanské kresťanské prostredie bude patriť meču maltézskych a „teutónskych“ rytierov. V neposlednom rade budeme hovoriť aj o tom, ako sa posvätné rytierske ideály odrážajú v byzantskej ikonografii a liturgii.

Ruský cár a maltézsky kríž

V roku 1798 sa Napoleon pokúsil získať kontrolu nad Egyptom a Sýriou a upevniť tak svoje postavenie v Oriente. Jedným z dôsledkov novej vojenskej kampane bolo dobytie strategicky dôležitej Malty. Eskalácia konfliktu viedla k schizme v Maltézskom ráde. Dôležité karty v rukách tentoraz nedržalo Francúzsko, ale – prekvapivo – Rusko.

Quid evenit? Keď Napoleonovi muži obsadili Maltu, rytieri svätého Jána nemali veľa možností, ako sa brániť. Rád už dlhší čas nevyužíval svoje vojenské kompetencie a orientoval sa prevažne na charitatívnu a diplomatickú službu. Defenzívne mechanizmy rádu preto len ťažko mohli vydržať nápor dobre vyzbrojenej Napoleonovej armády. V tejto napätej situácii vstupuje na scénu dejín ruský cár Pavol I., ktorý – ako sa dozvedáme z pútavého textu na blogu britského múzea Rádu svätého Jána Museumstjohn.org.uk – čakal na vhodnú chvíľu, kedy svoje detské rytierske sny premení na skutočnosť.

Adjektívum nepravdepodobný (v slovenčine by vhodnejšie vyznelo slovo nevierohodný alebo nepohodlný) má v názve článku z pera Sarah Wilkinsonovej (Cár Pavol I. – Nevierohodný veľmajster / Tsar Paul I. – The Unlikely Grand Master) svoje opodstatnenie. Je naozaj málo pravdepodobné, aby sa pravoslávny veriaci, ktorý bol voči Rímu v schizmatickej pozícii, stal veľmajstrom rímskokatolíckej rytierskej formácie.

Ďalšie obstaculum spočívalo v tom, že cár bol ženatý a neskladal sľub čistoty. Do tretice treba spomenúť, že bol aj politickou hlavou ruského národa a táto skutočnosť, ktorá v dejinách Maltézskeho rádu nemala precedens, cára ipso facto vylučovala z akýchkoľvek nárokov na úrad veľmajstra. Netreba sa preto diviť, že pápežský nuncius v Rusku cárove pretenzie neuznal, za čo sa mu autokrat „odvďačil“ tým, že nuncia zosadil.

Ako sa ruský gosudar dostal na tak vysokú pozíciu v katolíckom ráde? Cestu k insígniám mu otvorila kapitulácia Ferdinanda von Hompesch zu Bolheim – pôvodného veľmajstra, ktorý zložil svoj meč pred Napoleonovým tieňom.

Po tom, čo von Hompesch utiekol na územie dnešného Talianska, sa časť rytierov (ktorí veľmajstra vinili zo zrady) pridala k Ruskému veľkopriorstvu, ktoré cár založil ešte v januári 1797. Sloveso založil je prisilné – cár prakticky iba presťahoval Poľské veľkopriorstvo do Petrohradu.

Volaniu bájnej Sirény rytierskej módy podľahla aj časť ruskej šľachty, ktorá sa k tomuto zoskupeniu pridala z politických príčin, aby nestratila náklonnosť cára (neskôr sa karta obrátila a bola to práve šľachta, ktorá sa cára chcela zbaviť kvôli jeho údajne podlomenému psychickému zdraviu). Rady schizmatických rytierov posilnilo aj niekoľko Francúzov, ktorí sa domnievali, že cár dá zelenú ich územným nárokom na Malte.

Keď je trón hrobom

Tento gordický uzol mohla preťať iba Svätá stolica. Pápež sa rozhodol nepodporiť hru Pavla I. na suverenitu nad Zvrchovaným maltézskym rádom, hoci sa nedá vylúčiť ani skutočnosť, že cárove pohnútky boli úprimné. Titul protektora rádu mu zostal. „(Cár) počas svojej mladosti prejavoval veľký záujem o heraldiku a rytierske cnosti,“ píše Sarah Wilkinsonová. Bol to idealista a skôr by mu svedčala biskupská mitra než krvou pokropená cárska koruna.

„V dôsledku tejto fascinácie – a čiastočne aj v reakcii na činy svojej matky – považoval ruskú šľachtu za hlboko demoralizovanú. (Panovník) mal v úmysle sformovať ju do obrazu disciplinovanej, zásadovej a nadovšetko lojálnej štruktúry na spôsob stredovekého rytierskeho rádu,“ konštatuje britská autorka.

Je pozoruhodné, že pravoslávne veriaci monarcha si v otázkach disciplíny a morálky bral príklad z katolíckeho rytierskeho rádu, symbolu fúzie nehmotného (duchovného) a hmotného (svetského) spôsobu boja, čím – aspoň v latentnej rovine – uznal prínos rímskeho zmyslu pre luciditu a poriadok (ordo rerum), ktorý po páde Rímskej ríše naďalej žil v inštitúciách katolíckej Cirkvi.

Podľa istej (neoverenej a tak trochu konšpiračnej) teórie sa Pavol I. nakoniec stal katolíkom, čo by vysvetľovalo, prečo bol na neho spáchaný atentát. V komnatách palácov sa šepkalo o cárovej psychickej labilite, za touto „zásterkou“ sa však mohli skrývať aj iné dôvody, pre ktoré sa stal nepohodlným. Solus Deus scit.

Kompetencie ochrancu rádu prešli po smrti Pavla I. na jeho syna Alexandra I. Pavloviča, ten však nemal záujem rozvíjať „pro-maltézsku“ politiku svojho otca a pomyselné žezlo veľmajstra prenechal katolíkom. Nebola to posledná bodka za ruskou odyseou maltézskych rytierov. Dodnes existujú štruktúry, ktoré sa hlásia k duchovnému dedičstvu Ruského veľkopriorstva a ktoré nepovažujú naštepenie vznešených rytierskych myšlienok na pravoslávny strom za utópiu.

Nemecká rytierska stopa za Dunajom

Prestížny Rád nemeckých rytierov, ľudovo nazývaný „teutóni“, bol aktívny aj na území dolného toku Dunaja. Ochrana východnej hranice Karpát „ležala na srdci“ aj uhorskému kráľovi Ondrejovi II. Písal sa rok 1211 a nemeckí rytieri stavali v sedmohradskej Zemi Borza (Terra Borza, v rumunskej literatúre Țara Bârsei) prvé pevnosti a kostoly.

Názov pevnosti Oratea (nemýliť si s mestom Oradea), v niektorých prameňoch Oratia, pripomína latinské slovo orácia (oratio). Aj tu, vo valašskej župe Argeș, zneli orácie nemeckých rytierov. Z pevnosti zo začiatku 13. storočia, ktorá sa v nemecky písaných dokumentoch označuje ako Königstein, zostali len ruiny a modré nebo nad nimi.

K nebu sa týčili aj veže citadely Neamţ, ktorá rovnako zostala v ruinách. Nemecký pôvod prezrádza najmä (slovanskými jazykmi ovplyvnený) názov blízkeho mesta Târgu Neamț – Nemecký trh. Hypotézu, že cetatea (pevnosť) Neamţ je dielom nemeckých rytierov, v rumunskej historiografii zastával historik a filológ Bogdan Petriceicu Hasdeu, známy aj vďaka konceptu slovníka Etymologicum magnum Romaniae.

Ale späť k teutónom: predpokladá sa, že nemeckého pôvodu bola tiež pevnosť pri meste Siret v moldavskej župe Suceava – bývalé sídlo rímskokatolíckeho biskupstva zničené Zlatou hordou. Po stopách „teutónov“ na území dnešného Rumunska kráčal saský historik Thomas Nägler, autor významných prác o dejinách saského osídlenia v Transylvánii.

Renesancia teutónov v Rumunsku

Na prítomnosť teutónskeho rádu v krajine niekdajších starých Dákov sa usiluje nadviazať moderná organizácia, ktorá si hovorí Rád nemeckých rytierov v Rumunsku (Ordinul cavalerilor teutoni in România). Organizácia so sídlom v Bukurešti je relatívne nová, existuje len niekoľko rokov.

Katolícka Cirkev považuje rumunskú pravoslávnu frakciu teutónskeho rádu za samozvanú, pretože – hoci používa insígnie stredovekého západného rádu – nie je rehoľou a nepatrí pod duchovné vedenie pápežskej berly (fons honorum príslušného rádu teda nie je pápež, ani patriarcha). Stredovekí nemeckí rytieri sa hlásili k rímskokatolíckej viere, no súčasným veľmajstrom rumunskej „mutácie“ rádu je pravoslávny kňaz Daniel Smuc.

Novodobý (pseudo)teutónsky rád rozvíja v Rumunsku viaceré kultúrne a vzdelávacie aktivity zamerané na propagáciu rytierskeho ducha, čo je samo osebe chvályhodné. Akou cestou sa bude uberať toto spoločenstvo a či postupom času získa kánonický status, ukáže budúcnosť.

Renesancia rytierskeho spôsobu života so sebou prináša dve riziká: tým prvým je, že zostaneme „na povrchu“, priťahovaní stredovekou atmosférou a domnelou či skutočnou mystikou starobylých spoločností, ale katolícka podstata rytierskych ideálov nám bude unikať. S tým priamo súvisí druhé riziko: exstirpácia rehoľných cností z rytierskych rádov a umelá redukcia súčasných „nástupníckych“ rytierskych organizácií na akúsi novú zložku sekulárneho tretieho sektora.

Rytierske tendencie orthodoxných a východných katolíckych hierarchov

Takmer každá významná pravoslávna jurisdikcia má svoje vlastné rády, tituly a cirkevné vyznamenania, mnohé z nich sa definujú ako rytierske minimálne iuxta nomen. V tomto prípade nehovoríme o rehoľných komunitách (napĺňajúcich špecifické vojensko-politické a duchovné ciele podľa vzoru pôvodných stredovekých rádov), ale o rádoch záslužných, na ktoré sa charakteristiky tzv. falošných rádov (ordre de fantaisie) nevzťahujú. Tieto rády sa zvyčajne považujú za validné, pokiaľ je ich fons honorum riadne zvolený patriarcha.

Príkladom kánonického rytierskeho rádu sui iuris, ktorý patrí pod omofor prímasa Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi, je Patriarchálny rád jeruzalemského Svätého kríža. Rád bol založený v 20. storočí s cieľom šíriť katolícku vieru, podporovať kresťanské sociálne a kultúrne diela a kultivovať krásu byzantskej liturgie.

Sýrska katolícka cirkev (blízkovýchodná katolícka komunita západosýrskeho obradu) má vlastný Rád svätého Ignáca Antiochijského, ktorý je mostom medzi domácimi sýrskymi tradíciami a západným konceptom nobility.

Na tejto stránke nájdete prehľad pravoslávnych a východných katolíckych rytierskych rádov, ktoré sú legitímnymi subjektmi medzinárodného práva v duchu kritérií Medzinárodnej stálej komisie pre rytierske rády: https://www.icocregister.org/2006ecclesiasticaldecorations.htm

Obraz rytierstva v byzantskej liturgii

Hodnoty rytierstva osobitným spôsobom žijú aj vo východnej liturgii, spiritualite a ikonografii. Kalendár byzantského obradu je plný svätých rímskych vojakov, ktorí odmietli priniesť obeť modlám alebo deifikovanému cisárovi. Vojenský a rytiersky stav teda nie je prekážkou na ceste k svätosti.

Rytierskym duchom je preniknutý napríklad sviatok svätého archanjela Michala (Zhromaždenie k veľvojvodcovi Michalovi a ďalším beztelesným mocnostiam), ktorý sa v byzantskej tradícii slávi 8. novembra.

Byzantská cirkev nazýva archanjela Michala vrchným veliteľom nebeských vojsk („arcistratég“ – ἀρχιστράτηγος) a mocným bojovníkom pred úkladmi Zlého (v pohľade na tohto svätca sa Západ a Východ vzácne zhodujú).

Ikonografia pripisuje archanjelovi Michalovi atribúty starorímskej bohyne Justície (Iustitia) – meč a váhy, prípadne kopiju (pilum) namierenú na Satana. „Arcistratég“ Michal je vo východnej kresťanskej kultúre spoločne so svätým Jurajom považovaný za patróna rytierskeho stavu. Tento archanjel bol tiež rodinným ochrancom srbskej dynastie Nemanjićovcov. Obaja svätí majú spoločnú časť výtvarného registra (boj s drakom).

Kresťanskí rytieri boli in primis rehoľníkmi oddanými Bohu so špecifickým poslaním. Ich spiritualita bola in modo austero formovaná tým, čo tradične nazývame sensus catholicus. Pokiaľ „moderné“ rytierske rády rezignujú na vernosť svojmu autentickému rímsko-katolíckemu (alebo aj grécko-katolíckemu, ak hovoríme o ich východných pendantoch) étosu, skôr či neskôr sa zdeformujú na obskúrnu skupinku nostalgikov či filantropov. Lebo plameň rytierskeho ducha (a spolu s ním aj plameň záujmu o dejiny ako obraz živého Božieho pôsobenia vo svete) vždy zapaľuje Duch Svätý.

PDF (formát pre tlač)