Rozhovor s Jeho Excelenciou, biskupom A. Schneiderom – aj o tom, čo je poslušnosť

Anna Kulanová
25. augusta 2023   Cirkev   Rozhovory

Milí čitatelia,

prinášame Vám niekoľko povšimnutiahodných postrehov z rozhovoru, ktorý viedla naša redaktorka FatimaTV, Anna Kulanová (www.fatimaTV.sk) s Jeho Excelenciou, otcom biskupom Athanasiom Schneiderom vo Viedni 21. augusta 2023, a témou ktorého bola aj poslušnosť a úcta k Eucharistii.

***

A. Kulanová: Dovoľte mi opýtať sa, prečo si myslíte, že prijímanie na ruku musíme zastaviť…?

Jeho Excelencia, biskup A. Schneider: V skutočnosti je súčasná prax prijímania na ruku najhlbšou ranou do mystického Tela Kristovho v našej dobe. Prečo? Najprv, pretože si musíme uvedomiť, čo je sväté prijímanie, čo je Eucharistia. … ak by sme si skutočne uvedomili, čo je sväté prijímanie, dokonca nie čo je, ale kto je sväté prijímanie. Je to neopísateľná nevýslovná Vznešenosť nášho Božského Vykupiteľa Ježiša Krista…, jeho Božstvo skutočne prítomné v tomto malom kúsku pod spôsobom Chleba a ak to vieme, tak sa musíme podľa toho správať podľa našej viery. A preto musíme zaobchádzať so svätým prijímaním najsvätejším, najdôstojnejším spôsobom, najbezpečnejším spôsobom…

A tak, moment svätého prijímania musí byť maximom úcty, opatrnosti. A teraz – prijímanie na ruku sa zmenilo na minimum vonkajšej úcty, opatrnosti. To nikto nemôže poprieť. Ďalším aspektom, ktorý sa často zanedbáva a jednoducho sa neberie do úvahy je, že cez prijímanie na ruku sa strácajú úlomky, čiastočky svätej Hostie – padajú alebo sa prilepia na prsty, či dlaň a potom spadnú, a to sa deje sústavne, to nikto nemôže poprieť.

Moja skúsenosť, a nielen moja, je, že keď používame pri svätom prijímaní paténu pod tvárou, tak často, keď sa pozriem po svätom prijímaní na paténu, nájdem tam malé čiastočky. Je to také časté, že je úplne evidentné, že ak nepoužijeme paténu, ale ruky, že tieto čiastočky spadnú. A padajú v katolíckych kostoloch vo veľkej miere, tieto malé čiastočky a úlomky padajú na zem a následne sa po nich šliape nohami ľudí. To je neprijateľné, to nemôže takto pokračovať, pretože svätá Eucharistia je srdcom Cirkvi. A keď sa zaobchádza s najsvätejším momentom takýmto minimalistickým spôsobom bez opatrnosti, snahy ochrániť najväčší poklad, ktorý máme na zemi – Telo Kristovo – potom s tým nemôžeme pokračovať…

A áno, poznám ten argument, protiargument, že v ranej Cirkvi bolo tiež prijímanie na ruku. Je to však len čiastočná pravda, polopravda. A polopravdy sú tie najnebezpečnejšie pravdy. Prečo? Lebo ukazujú ľuďom len polovicu pravdy. A ľudia tomu potom veria, akoby to bola celá pravda. Čo je v tomto prípade polovičná pravda?

Po prvé: v ranej Cirkvi to nebolo všeobecné pravidlo. V tých lokalitách, kde bolo podávané sväté prijímanie na ruku, nebolo ľuďom dovolené dotýkať sa svätej Eucharistie prstami. Nie, Telo Kristovo bolo položené na dlaň pravej ruky, nie ľavej ako je tomu dnes a ľudia museli hlboko skloniť tvár a vziať svätú Hostiu z dlane priamo ústami. A potom purifikovať dlaň jazykom, aby sa ani jediná čiastočka, ani jeden úlomok nestratili. Na to v ranej Cirkvi veľmi prísne dbali…, súčasná forma prijímania na ruku, ktorú máme dnes, teda vziať Hostiu do ľavej ruky a dvoma prstami vašej pravej ruky si ju vložiť do úst – toto gesto vymyslel Ján Kalvín, kalvinisti, (…) – to, čo máme teraz, je teda kalvinistický výmysel minimalistickej úcty k svätej Eucharistii. A my to musíme zastaviť. A to preto, aby sa rozmnožila viera, zvýšila úcta, nie aby sa znížila.

Ako povedala matka Tereza: „V dnešnom modernom svete sú dve bytosti, ktoré sú najbezbrannejšie. Je to nenarodené dieťa v lone matky, a Náš Pán Ježiš Kristus v Hostii počas rozdávania svätého prijímania.“ Najzraniteľnejšie, najbezbrannejšie. A uvedená prax prijímania do rúk, kalvinistická, tá, ktorú tu máme teraz, nie je praxou ranej Cirkvi, vôbec, nie je dokonca ani luteránska, je kalvinistická – rozmáha sa očividná neúcta a s časom príde aj strata viery…

Ďakujem za toto podrobné vysvetlenie. Povedzte mi prosím, ako je možné, že Vás aj pápeži počúvajú. Viem, že Benedikt XVI., po uvážení Vašich argumentov, až do konca pontifikátu dával sv. prijímanie na kolenách a do úst. Čo teda hovoríte tým, ktorí neradi vidia napomínanie a upozorňovanie na chyby v rámci Cirkvi, pretože veria tomu, že napomínanie je vlastne neposlušnosť a že poslušnosť je najväčšia cnosť…

Najskôr musím povedať, že som pápežovi Benediktovi XVI. veľmi vďačný, že prijal moju prosbu a moje argumenty, aby už nedával sväté prijímanie na ruku. Osobne som odovzdal pápežovi môj rukopis mojej malej knihy To je Pán, kde som podložil faktami z histórie a teologickými pastoračnými argumentmi, že prijímanie na ruku skutočne spôsobuje škody pre našu vieru a eucharistickú zbožnosť. Dal som mu svoj rukopis a poprosil som ho, aby prestal dávať prijímanie na ruku, lebo v prvom roku jeho pontifikátu, pápež Benedikt sám dával prijímanie na ruku v Bazilike sv. Petra. A ja som ho poprosil: „Svätý Otec, zastavte to, nepokračujte v tom“ a poslal som mu rukopis mojej prvej knihy.

On mi odpovedal vlastnou rukou podpísaným listom v nemčine, s jeho typickým nemeckým štýlom: „Ďakujem za Váš rukopis, prečítal som si ho a Vaše argumenty sú presvedčivé.“ Takže Benedikt XVI. povedal, že moje argumenty o nebezpečí prijímania na ruku sú presvedčivé. A potom ešte povedal: – Ale musíte vedieť, že vnútri Cirkvi sú mocné skupiny, ktoré sú proti Vašej žiadosti, aby sa sväté prijímanie dávalo iba po kľačiačky a do úst…“

Takže od roku 2008, na sviatok Božieho Tela, začal pápež Benedikt XVI. s podávaním výlučne do úst a pokľačiačky, a to až do konca pontifikátu, aj keď cestoval po Nemecku, aj inde požadoval, aby sa dalo kľakadlo, ľudia kľačali a on dával sväté prijímanie iba po kľačiačky a do úst. A potom, čo som to videl, som cestoval do Ríma, stretol som sa s pápežom a poďakoval som mu a on mi povedal: „Áno, táto forma po kľačiačky a na jazyk je najvhodnejšia.“ Robil tak až do konca svojho pontifikátu, aby tak šiel príkladom.

A k otázke poslušnosti… Musíme si objasniť, čo znamená poslušnosť. Samozrejme, je to veľmi vznešená cnosť. Existuje absolútna poslušnosť a existuje relatívna poslušnosť. Sv. Tomáš Akvinský vraví, že nemôžeme prejavovať absolútnu slepú poslušnosť ľudským bytostiam, ba ani Cirkvi – ako princíp.

Prečo? Lebo musíme prejavovať absolútnu slepú poslušnosť len Bohu, Jemu jedinému. Lebo ľudské bytosti, aj Cirkev, môžu robiť v praktických záležitostiach chyby. Zvyčajne poslúchať musíme, samozrejme, to je veľmi dôležitá a vznešená cnosť. Ale sú mimoriadne okolnosti v dejinách Cirkvi, kedy cirkevní predstavitelia prikázali alebo zaviedli nejaké vyhlásenia alebo praktiky, ktoré očividne podkopávajú čistotu a plnosť viery, uctievania Boha v Eucharistii – v týchto prípadoch nemôžeme poslúchať, pretože budeme poslúchať Cirkev starú, pápežov starých časov, ktorí nám prikázali, aby sme boli opatrní a vyhli sa dvojznačnosti v doktríne, aby sme sa vyhli akejkoľvek neúcte k liturgii. … V tomto prípade sme poslušní Cirkvi všetkých čias.

Samozrejme, keď nám pápež a biskupi prikážu prejavovať viac úcty Ježišovi Kristovi v Eucharistii, viac sa modliť a prejavovať lásku, poslúchneme radi, bude nám radosťou poslúchnuť, ale keď nám pápež a biskupi prikážu, aby sme preukazovali menej prejavov úcty k Ježišovi Kristovi, aby sme prijali nejednoznačné tvrdenia, potom by to bola nesprávna poslušnosť. Taká poslušnosť poškodzuje vieru a škodí celej Cirkvi. Prečo? Lebo samotný pápež a samotný biskup či spoločenstvo biskupov – oni nie sú vlastníkmi Cirkvi. Sú služobníkmi Cirkvi…

A máme tiež príklady napomenutia pápeža biskupom. Najprv to bol sám sv. Pavol. Bol podriadený sv. Petrovi. Peter bol prvý pápež. A v Antiochii v liste Galaťanom v kapitole 2, sv. Pavol verejne napomenul pápeža Petra kvôli jeho nevhodnému správaniu, ktoré škodilo Cirkvi. Urobil tak verejne, pred všetkými. A pápež Peter bol natoľko pokorný, že prijal jeho napomenutie. Sv. Tomáš Akvinský sa pýta, prečo dovolil Boh, aby Pavol verejne napomenul pápeža? Aby nás poučil, že v každej dobe môžu byť alebo môžu nastať situácie, pravdepodobne veľmi zriedka, ale môže sa to stať, že pápež alebo biskupi svojím správaním, slovami alebo činmi budú škodiť viere a podkopávať vieru alebo liturgiu. V takýchto prípadoch, vraví Tomáš Akvinský, podriadený môže – samozrejme s úctou, s láskou – napomenúť nadradeného v Cirkvi, a dokonca aj pápeža. A mali sme takéto prípady. Napríklad Sv. Katarína Sienská. Vynikajúca svätá, doktorka viery – ona napomínala pápežov svojej doby…Vidíte, toto je možné v Cirkvi. Sme rodina. A Cirkev kanonizovala Katarínu, hoci napísala list, v ktorom žiadala pápeža, aby sa vzdal, aby nepokračoval, ak sa neobráti. Takže toto nie je proti poslušnosti, ona bola poslušná. Vidíte, máme príklady, ale sú to veľmi zriedkavé prípady. A ak niekedy napomíname, mali by sme to robiť z lásky. Povedať to vždy s úctou, je to pomoc pre nadriadeného, aby sa zlepšila a vzrástla viera Cirkvi, aby sa zvýšila dôstojnosť, svätosť, úcta liturgie.

Ďakujem za túto podrobnejšie rozobratú prvú časť. A teraz sa dostávame k druhej časti nášho rozhovoru, ktorý je o tejto novej knihe s názvom Katolícka omša. Keď som bola mladá, nikdy som nepočula o tridentskej omši, nevedela som, že existuje. Vždy ma však znepokojovalo, keď sa nás kňaz snažil počas omše zabávať, všetkých počas nej zdravil, cítila som, že sme prítomní, aby sme uctievali Boha, nie pre našu vzájomnú zábavu alebo rozptýlenie. Toľko vecí, ktoré robíme, sa mi zdalo, že robíme pre vlastné potešenie a bolo by vhodnejšie robiť ich na inom mieste. Odkedy som začala navštevovať tradičnú omšu, zaznamenala som veľké požehnanie. Schádzame sa, aby sme trávili čas na kolenách prosením o odpustenie a v úcte k Bohu, vnímajúc jeho Svätosť. Nesústreďujeme sa na kňazovu tvár a gestá, ale na Svätostánok, pretože k nemu sme všetci čelom, on je v centre, a keďže sa toľko modlíme v tichu, zdôrazňuje to tajomstvo a je to očividne svätá slávnosť, nie pozemská, nie pre nás samých, pre naše potešenie. Klaniame sa pred Bohom. Nikdy to nevyjde z módy, pretože Nebo nepodlieha móde. Je to večné…

Teraz, keď je toľko inovácií a znesvätení liturgie, keď sa zavádzajú neautorizované vybočenia, často svojvoľné počínanie celebrantov, ako slávenie tzv. LGBT omší, čo sa viac a viac rozmáha… Apoštolská stolica už v roku 1970 oznámila a opäť v roku 1988 pripomenula potrebu ukončiť všetky experimenty, čo sa týka slávenia svätej omše. Prečo teda dnes potrebujú tradičné omše špeciálne povolenie, tie, ktoré sú v tisícročnej tradícii potvrdené a nie skôr tie moderné, na počesť LGBT a pod.? Prečo sa obmedzuje toto a nie skôr tamto?

Tento aspekt, ktorý ste teraz takto odhalili, je veľmi smutný. Je to zvláštny jav, ktorý sa jedného dňa zapíše do dejín Cirkvi ako veľmi smutný jav, podobný tým z tej doby, keď bola ariánska kríza, ariánska heréza zo 4. storočia. Spomínam si na slová sv. Bazila, … on jednoducho lamentoval nad situáciou na Východe, kde dominovali heretickí biskupi, ktorí seba samých považovali za katolíkov, ale boli heretikmi. Obsadili diecézy, mali administratívnu moc, ale nemali vieru. A sv. Bazil uviedol, že na Východe zostalo len málo verných biskupov ako sv. Gregor, Atanáz, skutočne málo. A sv. Bazil napísal toto: „Jediný zákaz a trest – dnes v Cirkvi (4. storočia, na Východe) je, že udržiavame tradíciu našich predkov – byť verný prostredníctvom tradície.“ Citujem slová sv. Bazila. To je jediný dôvod prečo nás zakazujú, prečo nás trestajú. A povedal, že pre tento dôvod, že veriaci a kňaz udržujú tradíciu, ich biskupi tých časov vylúčili z Cirkvi. A sv. Bazil píše pápežovi – sme nútení sláviť sv. omšu v lese, pod holým nebom, lebo sme vyháňaní z kostola s deťmi a so starými, s rukami nad hlavami a plačúci.

A toto bola situácia v 4. storočí na Východe a istým spôsobom sa to podobá tomu, čo ste opísali, že iba z jediného dôvodu, že ľudia a kňaz chcú dnes sláviť tradičnú omšu, tú istú omšu, ktorú slávili ešte pred 50 alebo 60 rokmi všetci kňazi v Cirkvi, ktorú slávili a slúžili takmer všetci svätci, ktorých poznáme a ktorí hlboko milovali túto formu omše, pričom táto omša im očividne pomáhala rásť v svätosti – ako toto môže byť teraz zakázané? To je rozpor. To v podstate znamená, takýto zákaz tradičnej omše je v podstate odmietnutím cirkevnej tradície samotnej, celej tradície, samotného princípu tradície. A to je nanešťastie veľmi smutný jav. Musíme sa modliť k Pánovi, aby zasiahol, aby nám znova dal pápežov, ktorí budú chrániť dôstojnosť a svätosť svätej omše, ktorí účinne zakážu znesväcovanie omše vo všetkých tých formách, ktoré ste spomenuli a znova zavedú formu omše, ktorá nám priniesla toľkých svätcov.

V čom je nebezpečenstvo neokatechumenátu? Aké škodlivé prvky vnáša tento trójský kôň do našej svätej katolíckej Cirkvi?

Nuž, neokatechumenický spôsob je vskutku problém v Cirkvi a nesmieme byť ohromení iba vonkajškom, tzv. ovocím tohto hnutia, napríklad tým, že majú veľké rodiny, s povolaniami, alebo idú do misionárskych krajín, to je dobré, alebo že sú proti potratom a antikoncepcii, to je bez debaty, ale tento jav nie je dostatočný. Aby to bolo skutočné katolícke hnutie, organizácia musí mať plnosť katolíckej viery v celistvosti. A to je problém.

Napríklad jestvuje veľa dobrých protestantských evanjelických spoločenstiev, ktorí sú proti potratu, ktorí sú proti antikoncepcii, ktorí majú veľké rodiny – 10, 12, 15 detí; evanjelici, ktorí idú na misie do Afriky s celými rodinami. Ale to nie je dostatočné. Potom by som mohol zavolať evanjelické spoločenstvo do mojej farnosti a povedať – robte tu misie – a oni potom premenia moju farnosť na evanjelickú farnosť. To je nebezpečenstvo neokatechumenického spôsobu. … Jedným z najhlbších a najnebezpečnejších omylov neokatechumenátu je, že majú tézu, teóriu, že od 4. storočia, od Konštantína, keď Cirkev získala svoju slobodu, až do II. vatikánskeho koncilu žila Cirkev v podstate v temnote.

Tak si predstavte, že 1700 rokov Cirkev nebola vedená Duchom Svätým. Už toto, už len tento pohľad je heretický. … chcú sa vrátiť k nereálnym trom storočiam predtým, ktoré si oni sami vymýšľajú, aká Cirkev bola, prekrúcaním cirkevných dokumentov, svojou ideológiou. A potom najhlbší a najnebezpečnejší omyl je, čo sa týka Eucharistie. Keďže Eucharistia je srdcom Cirkvi, útočia na srdce Cirkvi, lebo pre nich je svätá omša v podstate len večera – a to je protestantské.

Tak, keď máte toto odmietanie pravého poňatia, že svätá omša je v prvom rade Obetou na Golgote, ako nám to apoštoli už povedali, apoštoli a prví otcovia, nie z prvého storočia, ale už predtým, a celá Cirkev bez prerušenia toto vyznávala a oni to odmietajú – potom odmietajú, teda neokatechumenát odmieta srdce cirkevného učenia, srdce, čo sa týka svätej omše, to je srdce Cirkvi. A to je nebezpečné.

Premieňanie najsvätejšieho pokladu Cirkvi jednoducho na stretnutie spoločenstva pri jedle. Tak veľmi znižujú ústredné pravdy viery, pretože sv. Tomáš Akvinský jasne hovorí: „V Eucharistii sú zahrnuté všetky dobrá celej Cirkvi.“ A keď napádate Eucharistiu takýmto heretickým spôsobom, deformovaním, krivením, dotýkate sa celého dobra Cirkvi. A to je v podstate protestantské, už to nie je viac katolícke, toto ich chápanie Eucharistie. A tiež, majú silné protestantské hnutie vnútri Cirkvi a židovské, lebo zdôrazňujú sobotu rovnako ako židia…

(krátené)

PDF (formát pre tlač)