Rímsky kostol San Luigi dei Francesci, ikona rímskeho baroka známa troma nádhernými Caravaggiovými obrazmi (Prvá časť)

Branislav Krasnovský
20. novembra 2024   Cirkev Kultúra

Barok alebo Byť či nebyť?

Dospel som k názoru, že som už splnil svoj sľub, pri ktorom som uviedol, že nebudem dlhšiu dobu písať o baroku. Približne celý október som na portáli Christianitas.sk vedome nepísal o ničom, čo sa týkalo baroka, aj keď som sa občas nejakým tým barokovým marginálnym poznámkam a faktom vo svojich článkoch nedokázal vyhnúť. Verím, že čitatelia mi v článku pri San Lorenze odpustili, lebo tam som predsa nepísal o baroku, ale o protobaroku, 🙂 rovnako ako mi určite odpustili barokové vsuvky pri Bachovej Omši H moll alebo spomenutie barokových aspektov v Saraceniho tvorbe. 🙂

Počas tohto vskutku ťažkého mesiaca, keď som sa snažil nepísať o barokových témach a s bolesťou v zuboch a srdci som písal o „nebaroku“, som si konečne uvedomil, že som v mnohom podobný tomu známemu slovenskému bačovi, ktorý pri jeho návšteve na bačovskej konferencii v USA dostal otázku: Na čo myslí, keď vidí a počuje Niagarské vodopády?

Na otázku – samozrejme tlmočenú, veď ktorý slovenský bača by hovoril voľne a dobrovoľne po americky, slovenskí bačovia rovnako ako skladníci v českých šróbovniach dávajú prednosť latinčine, pretože znalosť latinčiny im umožňuje prečítať si Vergília v origináli – bača odvetil dôsledne a celou vetou, že keď počúva a vidí Niagarské vodopády, myslí na borovičku.

Keď sa ho zaskočený americký sprievodca opýtal, ako môže myslieť pri počúvaní a pozorovaní Niagarských vodopádov na borovičku, odvetil mu bača jednoducho, že on nevie prečo to tak je, ale on neustále myslí na borovičku.

Ja som v niečom podobný ako tento bača vo vtipe, len s tým rozdielom, že ja neustále myslím pri historických, umeleckých či teologických témach na barok a borovička mi nechutí.

Takže som sa rozhodol prestať v mojom prípade s antibarokovým flagelantizmom a masochizmom. Dosť bolo antibarokovej poroby a týrania, roztrhol som svoje reťaze, narovnal chrbát a s vervou som sa rozhodol opäť začať písať o barokovom svete, v ktorom mali tajtrlíci dokázateľne marginálne postavenie, pretože ako rád zdôrazňujem mojou nedokonalou španielčinou: „Un verdadero hombre barroco católico siempre estuvo a mano 1. un cuchillo, 2. un Rosario, 3. la Confesión y 4. la muerte supo dar y recibir“ (Skutočný katolícky barokový muž mal vždy na dosah ruky 1. nôž, 2. ruženec, 3. spoveď a 4. smrť, ktorú vedel dať i prijať).

V duchovne bohatom a sympatickom barokovom svete sa tajtrlíkom naozaj nežilo ľahko, v dnešnej tolerantnej spoločnosti sa cítia ako ryby vo vode…

Takže v dnešnom článku to budú opäť barokové bakchanálie v tom najklasickejšom prevedení, pretože sa budem venovať ďalšiemu z mojich obľúbených rímskych kostolov, San Luigi dei Francesci.

Tento kostol, nachádzajúci sa v blízkosti Anjelského hradu, Fontány di Trevi či Španielskych schodov obľubovali Francúzi žijúci v Ríme; som pri mojej prvej, ešte mladíckej návšteve Ríma niekedy začiatkom 90. rokov vynechal zo svojho zoznamu „potrebné navštíviť“, pretože bol „francúzskym kostolom“ a ja som na rozdiel od Španielov, Talianov či Portugalcov nikdy s Francúzmi veľmi nesympatizoval.

O niečo neskôr, keď som si však postupne podopĺňal svoje vedomosti o baroku, som si s bolesťou uvedomil, aký som bol sprostý, lebo som nevedel, že v kostole San Luigi dei Francesci sa nachádzajú tri ikonické obrazy môjho najobľúbenejšieho maliara Caravaggia… Nuž, mladosť, pochabosť…

Takže pri ďalšej návšteve Ríma niekedy do roku 2000 som tento chrám opäť cieľavedome navštívil. A ak milostivý Pán Boh dá a ja navštívim znova niekedy Rím, pozriem si opäť vybrané pamiatky, medzi ktorými bude opäť aj tento kostol. 🙂

Pár slov o kostole San Luigi dei Francesci, neskorej renesancii a ranom baroku v Ríme

Kostol San Luigi dei Francesi (Chiesa di San Luigi dei Francesi; po latinsky Sancti Ludovici Francorum de Urbe) je rímskokatolícky kostol svätého Ľudovíta v Ríme, na Piazza San Luigi dei Francesci, v štvrti Rione Sant’Eustachio. Od roku 1967 patrí medzi titulárne kostoly kardinálov.

Keď Saracéni v roku 898 severne od Ríma vyplienili opátstvo francúzskych benediktínov, utiekli preživší rehoľníci do Ríma. Časť z nich tu zostala až do roku 1518, keď neskorší pápež Klement VII. ešte ako kardinál zadal francúzskemu architektovi Jeanovi de Chenevière objednávku na centrálny kostol pre potreby Francúzov žijúcich v Ríme. Pozemok na výstavbu chrámu darovala kardinálovu neter, francúzska kráľovná Katarína Medicejská. Kostol zostal po Sacco di Roma v roku 1527 nedostavaný (O Sacco di Roma som písal v sérii článkov o Georgovi Frundsbergovi, pripomenúť si ich môžete tu: https://christianitas.sk/katolicky-landsknecht-georg-frundsberg-iv-zaverecna-cast/ )

Chenevièrov projekt v rokoch 1570 – 1589 doplnil Giacomo della Porta (okolo 1533 – 1602), ktorý je skutočným géniom v umeleckom svete. Giacomo della Porta bol významný taliansky architekt a sochár obdobia neskoršej renesancie a raného baroka. Bol úzko spojený s Rímom, kde pôsobil ako jeden z hlavných architektov a dokončovateľov niektorých z najvýznamnejších stavieb tej doby. Della Porta zohral kľúčovú úlohu v prechode od renesančného štýlu k barokovej monumentalite. Jeho učiteľmi boli Michelangelo a Vignola.

Pokiaľ Michelangelo je mnohým našim čitateľom pomerne dobre známy – nemyslím Michelangela z Ninja korytnačiek, ale geniálneho talianskeho architekta a staviteľa Jacopa Barozziho da Vignolu (1507 – 1573), ktorý zohral takisto kľúčovú úlohu pri vývoji renesančnej a ranobarokovej architektúry možno viacerí z našich čitateľov nebudú poznať.

Svoju kariéru začal v Bologni, odkiaľ sa dostal do Ríma, pretože jeho talent vypozoroval samotný veľký Michelangelo. Spoločne s ním vytvárali podobu Baziliky sv. Petra. Obaja neskôr prijali medzi seba podobne geniálneho mladého architekta a staviteľa Giacoma della Portu. Po smrti Michelangela v roku 1564 pokračoval v dokončovaní Baziliky sv. Petra Vignola spoločne s Giacomom della Porta.

Po smrti Vignolu v roku 1573 prevzal Giacommo della Porta štafetu a stal sa hlavným architektom viacerých významných rozostavaných rímskych sakrálnych stavieb.

Giacommo della Porta napríklad dokončil kupolu Baziliky sv. Petra v Ríme, pričom s umeleckou jemnosťou a technickou genialitou modifikoval pôvodný Michelangelov návrh tak, že robotníci dokázali kupolu dokončiť v rekordnom čase. Kupola, dokončená v roku 1590, sa stala jednou z najikonickejších stavieb Vatikánu a stala sa vzorom aj pre ďalšie sakrálne stavby po celom svete.

Vignola a della Porta sa spoločne podieľali aj na výstavbe známeho kostola Il Gesu v Ríme (tal. Chiesa del Santissimo Nome di Gesù all’Argentina) alebo skrátene Kostol Ježiša (tal. Chiesa del Gesù), pričom Vignola navrhol základný pôdorys tohto hlavného jezuitského chrámu, ktorý sa neskôr stal vzorom pre ostatné barokové chrámy a stavby.

Pôdorys kostola Il Gesu má tvar latinského kríža s ukončením v podobe apsidy podľa vzoru ranokresťanských bazilík. Vignola, ktorý na stavbe pracoval až do konca svojho života, touto koncepciou vyhovel religióznym požiadavkám zadávateľov stavby. Rádoví stavitelia po Vignolovej smrti stavbu i dokončili a v novembri 1584 vysvätili.

Dnešný vzhľad priečelia kostola, otvárajúceho sa do rovnomenného námestia, je teda výsledkom práce Vignolu a della Portu, ktorí v diele spojili prvky renesančného a barokového stavebného slohu.

Okrem prác na Bazilike sv. Petra po smrti Michelangela Vignola a jeho žiak della Porta pokračovali vo výstavbe známej a nádhernej talianskej Villa Farnese. Fasáda a interiér dokazujú Vignolovu schopnosť kombinovať a sú svedkom jeho citu pre monumentálnosť a zmyslu pre eleganciu. Vignola je považovaný za jedného z prvých pionierov manierizmu, ktorý determinoval vznik barokovej architektúry. Jeho projekty sú harmonické, geometrický presné a sú kombináciou funkčnosti a estetickej dokonalosti. Jeho architektonická príručka Regola delli cinque ordini d’architettura (Pravidlá piatich architektonických rádov), kodifikovala klasické architektonické proporcie svojej doby a ovplyvnila aj generácie budúcich architektov v celej Európe.

Vignola a della Porta sú považovaní za architektov Tridentského koncilu. Boli majstrami v navrhovaní funkčných, krásnych a umelecky jedinečných sakrálnych stavieb. Vďaka Ti Kriste za nich, pretože dnes tak môže každý katolík porovnať monumentálne dielo umeleckých géniov tohto obdobia s dielami modernistických architektov, tvoriacich skutočné estetické stavebné ohavnosti, pri pozorovaní ktorých sa ma zmocňuje nefalšovaná nervozita.

A to samozrejme nehovorím o výtvarnom umení. Taký umelecký talent ako Rupnik by nemohol Caravaggiovi a jeho žiakom ani len nosiť víno a jedlo na stôl, ba tí prchkejší z Caravaggiových žiakov, ktorí boli aj skúsenými barokovými duelantmi by pravdepodobne každého sexuálneho zvrhlíka, ktorý by sa dopustil násilia voči zasväteným ženským osobám, zadrhli niekde v tmavých rímskych uličkách garrottou, pretože prepichnutie kordom by bolo pre takúto kreatúru príliš aristokratické.

V pokračovaní si povieme bližšie o výzdobe kostola San Luigi dei Francesci a tiež o spomenutých troch Caravaggiových obrazoch. Keďže ide o barok, zdá sa, že som sa na úvod trošku rozpísal…

PDF (formát pre tlač)