Reprezentanti katolícko – evanjelického „dialógu“ na Slovensku tvrdia, že Cirkev dnes už nevyžaduje návrat protestantov do katolíckej Cirkvi

10. februára 2025   Krátke správy

V rámci pripomienky 25. výročia podpísania Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení, ktoré bolo podpísané predstaviteľmi katolíckej Cirkvi a Svetovým luteránskym zväzom:

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/ekumenicke-dokumenty/c/spolocne-vyhlasenie-k-uceniu-o-ospravedleni

sa na stránke TK KBS objavil rozhovor redaktorky časopisu Nové Mesto – otvorení rozhovoru s evanjelickým biskupom Júliusom Filom a predsedom Rady pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy vdp. Ľudovítom Pokojným. V ňom sa predstaviteľ katolíckej Cirkvi vyjadril v tom zmysle, že dnes už katolícka Cirkev nevyžaduje návrat protestantov ku katolíckej viere.

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20250209004

Ľudovít Pokojný tvrdí, že postoj Cirkvi sa zmenil a označuje to za „evolúciu“:

„Mení sa to, je to vývoj, evolúcia.“

A dodáva:

„Napríklad predtým sme hovorili, že „oddelení bratia a sestry“ sa majú vrátiť k nám. Teraz však hovoríme, že sú to naši „bratia a sestry“, bratské cirkvi, sesterské cirkvi. To bol posun, ba skok. Prispeli k tomu mnohé charizmatické osobnosti, ktoré svojimi odbornými znalosťami v oblasti teológie, biblistiky, liturgiky a iných teologických odborov dokázali nájsť spoločné body.“

Cirkev predtým nemala dostatok „odborných znalostí“?

Katolícka Cirkev vždy učila, že ona je nutná k spáse a že mimo nej niet spásy. Preto tí, ktorí sú od nej oddelení, potrebujú sa do nej vrátiť, aby mali istotu spasenia. Citujme niektoré záväzné texty, ktoré to potvrdzujú.

Florentský koncil (1438 – 1445):

„Svätá rímska Cirkev, založená slovom nášho Pána a Vykupiteľa, pevne verí, vyznáva a ohlasuje, že nikto mimo katolíckej Cirkvi, ani pohania, ani židia alebo neveriaci, alebo heretici a schizmatici nebudú mať účasť na večnom živote, ale vrhajú sa skôr do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, ak sa pred smrťou k nej nepripoja. Až taký veľký význam má jednota tela Cirkvi, že cirkevné sviatosti len tým prispievajú k spáse, ktorí v nej zotrvávajú, a že pôsty, almužny a iné diela nábožnosti a cvičenia v kresťanskom boji len tým prinášajú večnú odmenu. „Nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba keby pre meno Krista vylial aj krv, nemôže byť zachránený, ak neostane v lone a jednote katolíckej Cirkvi.“ (N 318, D 714)

I. vatikánsky koncil, 3. zasadnutie (1870):

„Takisto odsudzujeme bezbožný názor tých, ktorí otvárajú nebeské kráľovstvo pod falošnou zámienkou, že: je nevhodné a rozhodne nie je na spásu nevyhnutné opustiť náboženstvo, v ktorom sa človek narodil, vyrástol, aj keď je ono falošné. Ba obviňujú Cirkev, ktorá vyhlasuje, že pravým náboženstvom je jedine ona, a ktorá všetky náboženstvá a sekty, ktoré sú odlúčené od jej spoločenstva, odmieta a zavrhuje. Domnievajú sa možno, že nespravodlivosť by mohla mať niekedy účasť na spravodlivosti a temnota na svetle a žeby Kristus mohol uzavrieť so satanom nejaký dohovor.“ (N 369)

Encyklika Pia XII. O mystickom Tele Kristovom – Mystici Corporis (1943):

„Všetkých, ktorí nepatria do Cirkvi, láskavo vyzývame, aby ochotne nasledovali vnútorné volanie Božej milosti a urobili všetko, žeby sa dostali z toho stavu, v ktorom nemôžu mať zaistené večné spasenie. Hoci majú akúsi neuvedomelú túžbu po tajomnom Tele Kristovom, jednako sú zbavení toľkých nebeských darov a pomoci, z ktorých sa tešia len tí, čo sú v katolíckej Cirkvi. Preto nech vstúpia do katolíckej jednoty a nech všetci zjednotení s nami v jednom tele Ježiša Krista kráčajú v jednej hlave vo zväzku vznešenej lásky. Neprestávajúc prosiť Ducha lásky a pravdy očakávame ich s otvoreným náručím, nie ako cudzincov, lež ako synov, ktorí vstupujú do vlastného otcovského domu.“

Z uvedeného je zrejmé, že katolícka Cirkev vždy od protestantov a iných sektárov vyžadovala návrat. V rozhovore sa však, napriek neustálemu tvrdeniu zástancov modernizmu a ekumenizmu o „hermeneutike kontinuity“ po II. vatikánskom koncile otvorene priznáva taká zmena, ktorá sa nielenže javí čitateľovi ako zreteľný prelom, medzi tým čo bolo po stáročia a tým, čo je teraz, ale samotným predstaviteľom katolíckej Cirkvi je tento prelom potvrdzovaný vetami typu:

„Okrem toho sme sa začali spolu modliť, čo sa predtým nesmelo.“

Nakoniec cirkevný predstaviteľ označil tú formu ekumenizmu, ktorú prezentoval – čiže nie návrat odpadlíkov do katolíckej Cirkvi, ale akési hmlisté zjednotenie cirkví za „podstatnú súčasť kresťanstva“:

„Tak prvá vec je, aby sme my duchovní, to znamená farári/farárky, kapláni/kaplánky, vedeli, že ekumenizmus je podstatnou súčasťou nášho kresťanstva. Znamená to, že ak idem slúžiť svätú omšu, nejdem ju slúžiť len pre katolíkov, slúžim ju pre všetkých, ktorí žijú s Kristom, ba dokonca pre celé ľudstvo. Samozrejme, sú tu normy danej cirkvi, ktoré musíme dodržiavať. Som v službe predovšetkým svojim veriacim, ale aj všetkým. To je prvá vec, ktorú si musíme uvedomiť všetci duchovní služobníci vo všetkých kresťanských cirkvách.“

Pripravuje sa tiež čoraz efektívnejšia infiltrácia na školách a stieranie významu jedinej pravej katolíckej viery:

„Ďalšia dôležitá vec je spoločne, nie samostatne, vytvoriť edukačné moduly do škôl, kde sa bude hovoriť novým spôsobom o ekumenizme, a to v pravde a zároveň v úcte, čiže v láske. Toto pripraviť by nemal byť problém. Udalosti, ktoré sme zažili ako cirkvi na Slovensku v našich dejinách, by sme mali vysvetľovať spoločne, nekonfrontačne, v pravde a s láskou. Vedieť povedať aj: Áno, bolo to takto, mrzí nás, že sa to stalo, nebolo to správne. Vtedy to ľudia považovali za správne, dnes vidíme, že to bolo málo evanjeliové alebo možno vôbec.“

Ľudia to vtedy považovali za správne? A nie náhodou Cirkev a jej predstavitelia? A už to nie je správne? Ako môže byť niečo v Cirkvi stáročia správne, dogmaticky ukotvené, dokumentami a encyklikami zdôrazňované a odrazu je to nesprávne?

Dokonca sa špekuluje o zjednotení znenia modlitieb a o rezignácii na katolícku výchovu detí v zmiešaných manželstvách:

„A rovnako dôležitá je spiritualita, čiže naša duchovnosť. Napríklad text modlitby Otče náš alebo Vyznanie viery máme rovnaké, ale vo vlastných zneniach. Bolo by pekné ich zjednotiť. Alebo konať spoločné duchovné obnovy. Je tu tiež otázka zmiešaných manželstiev, kde manželia chcú žiť podľa svojej viery, vychovávať svoje deti vo viere, ale ešte stále ich zasahujú nejasnosti (???) z minulosti. Preto premýšľame, ako im pomôcť.“

Netreba premýšľať a vymýšľať. Už to bolo dávno premyslené a vymyslené: treba sa vrátiť do katolíckej Cirkvi, ktorá je nevyhnutná na spásu.

BM

Zdroj: TK KBS, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)