Propaganda zrušenia celibátu pokračuje. Biskup Wiesmann: Kvôli celibátu strácame veľa dobrých ľudí. Ženy treba svätiť. Boh sa stal človekom, nie mužom!!!

19. septembra 2025   Aktuality   Cirkevná kríza

Povinný a doživotný kňazský celibát je dnes cirkevnou baštou, ktorá sa javí byť už dostatočne podkopaná a napoly zosunutá. A to tak kvôli beztrestnosti tzv. vyskočených kňazov, ktorí rezignovali na svoje sľuby a oženili sa, pričom sa v Cirkvi tešia naďalej vrúcnemu prijatiu, alebo dokonca zastávajú ďalej pastoračné funkcie ako laická výpomoc (!), ako aj kvôli celkovej hypersexuálnej nálade medzi veriacimi (podporovanej zhora), ktorá im vnuká „súcit“ s „úbohými“ kňazmi, čo sú podľa laikov ochudobnení o to najkrajšie v živote – o plnohodnotný sexuálny život.

Nemalú úlohu v danom trende samozrejme zohráva vnútrokatolícke závistlivé poškuľovanie po gréckokatolíckych kňazoch s ich možnosťou sobáša, ako aj ekumenické poškuľovanie po šťastných pravoslávnych a protestantských kňazských rodinkách.

Svoju dávku trhaviny pod celibátnu baštu položil najnovšie aj biskup Karl-Heinz Wiesmann, ktorý bude sláviť v októbri 40. výročie svojho kňazstva. V rozhovore pre Katolícku tlačovú agentúru (KNA) vyzval na zrušenie povinného celibátu pre kňazov a samozrejme nechýbali ani ženy – diakonky.

https://katholisch.de/artikel/64448-bischof-wiesemann-wir-verlieren-durch-den-zoelibat-viele-gute-leute

Situácia dospela v Cirkvi tak ďaleko, že jej biskup už ani nezahaľuje svoje preferencie, ktoré sú v rozpore s tradíciou a stále platnou disciplínou do náznakov a inotajov, ale otvorene hovorí:

„Zastávam sa zrušenia povinného celibátu ako podmienky kňazského povolania. Celibát, pravda, stále potrebujeme ako dôležitý duchovný spôsob života, v ktorom sa objasňuje a realizuje úplné kňazské odovzdanie sa tejto službe. Toto zostáva dôležitým duchovným životným plánom pre rehoľných aj svetských kňazov. Verím však, že existujú aj iné spôsoby vyjadrenia a prežívania tohto úplného odovzdania sa Kristovi a jeho Cirkvi. To je možné aj v manželstve a môže to v ňom vyniesť na svetlo ďalšie aspekty.“

Podľa neho je súčasný stav nedôveryhodný a zrušenie celibátu by mohlo dôveru spoločnosti ku kňazstvu a voľbe dobrovoľného celibátu obnoviť. Asi tak, ako to vidíme v anglikánskej Británii, že?

„Výlučné prepojenie medzi kňazstvom a celibátom by malo byť zrušené. Určité výnimky už existujú. To by mohlo v spoločnosti obnoviť dôveryhodnosť dobrovoľnej povahy voľby tohto životného stavu a jeho duchovného a existenciálneho významu.“

Optimistickú víziu, podobnú očakávaniu „nových Turíc“ a „novej jari“ po koncile, dopĺňa biskup Wiesmann o synodálno-anarchistickú víziu lokálnych rozdielov v cirkevnej praxi. Každá krajina si to urobí po svojom:

„Celibát by nemal byť absolútne viazaný na prax kňazstva. Viem si predstaviť, že niektoré miestne cirkvi, napríklad cirkev v Nemecku, by sa mohli vydať takouto cestou. Nemusí to byť rovnaké všade na svete.“

A dôvod? Cirkev podľa biskupa stráca množstvo dobrých potenciálnych kňazov. Po zrušení celibátu zrejme podľa neho čaká Cirkev ďalšia „nová jar“. Koľká už v poradí?

„Strácame veľa veľmi dobrých ľudí, ktorí nemôžu alebo nechcú praktizovať celibát. A strácame rovnako veľa dobrých ľudí, ktorí si kvôli celibátu ani nevyberú kňazstvo.“

Biskup Wiesmann je samozrejme aj za svätenie žien na diakonky. Pochválil sa, že počas jeho biskupskej služby v diecéze sa zvýšil počet žien v Generálnej duchovnej rade až na tretinu a na otázku, či je za ich čo najskoršie vysvätenie na diakonky odpovedal lapidárnym: „Áno“.

Myseľ otca biskupa putuje synodálne vpred, načúva a sprevádza, a tak len čo potvrdil svoje názory ohľadom svätenia žien na diakonky, doputoval až k spochybňovaniu toho, že Kristus ustanovil za kňazov výlučne mužov (ako to ešte prednedávnom záväzne tvrdil Ján Pavol II., ktorého počas jeho pontifikátu určite biskup Wiesmann často a s radosťou citoval):

„Teologický argument pre úplné vylúčenie žien z kňazskej služby podľa môjho názoru stratil veľa zo svojej presvedčivosti. Neexistuje žiadny absolútny teologický argument proti vysväteniu žien.“

Redaktor Norbert Demutha mu samozrejme následne predhodil práve zmienené tvrdenia Jána Pavla II., ale biskup Wiesmann, zrejme podľa logiky – nový pápež, nové učenie – starý pápež, staré učenie, odpovedá:

„Myslím si, že Cirkev by mala veľmi otvorene diskutovať o možnosti žien stať sa diakonkami. Dnes sa nachádzame vo veľmi odlišnom spoločenskom kontexte ako v minulosti. Otázka rovnosti medzi mužmi a ženami a spravodlivosti je dnes veľmi dôležitá.“

Nakoniec, pomocou krkolomných nemeckých slovných hračiek a neologizmov, neváha ani spochybniť mužstvo Ježiša Krista (!):

„A veríme v ľudské vtelenie (Menschwerdung) Boha, nie v mužské vtelenie (Mannwerdung) Boha. Boh sa stal človekom, nie mužom. (!!! Gott ist Mensch geworden, nicht Mann.)

Najmä vzhľadom na skutočnosť, že my, podobne ako pápež František vo svojej encyklike Fratelli tutti, kladieme do popredia nášho posolstva univerzálnosť spásy a teda aj rovnakú dôstojnosť všetkých, je dnes vylúčenie žien z kňazskej služby veľmi ťažké zrealizovať.“

Svätý Ján Mária Vianney, patrón kňazov, oroduj za nás!

Branislav Michalka

Zdroj: KNA. Katholisch.de, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)