Problematické odôvodnenie dokumentu Traditionis custodes

Jozef Duháček
4. júla 2025   Cirkev   Komentár, Liturgia

Objavili sa nové dôkazy, ktoré odhaľujú veľké trhliny v základoch Traditionis custodes (TC), dekrétu pápeža Františka z roku 2021, ktorý obmedzuje tradičnú rímsku liturgiu. Vatikanistka Diane Montagnaová získala záverečné vyhodnotenie (alebo zhrnutie, ak chcete) konzultácií s biskupmi, ktoré údajne „podnietilo“ pápeža Františka k zrušeniu Summorum pontificum, apoštolského listu Benedikta XVI. z roku 2007, ktorý dal slobodu slúženiu sv. omše v tradičnom Rímskom obrade (podľa misála Jána XXIII. z roku 1962) a vysluhovaniu sviatostí podľa predkoncilových liturgických kníh. Niekoľko postrehov z textu, ktorý Diane publikovala na substacku si dovoľujem vypožičať. https://substack.com/inbox/post/167259174?utm_medium=web&triedRedirect=true

Predtým nezverejnený text, tvorí kľúčovú časť oficiálnej správy Kongregácie pre náuku viery o konzultáciách s biskupmi z roku 2020 ohľadom Summorum pontificum a odhaľuje, že väčšina biskupov, ktorí odpovedali na dotazník, uviedla, že legislatívne zásahy do Summorum pontificum by spôsobili viac škody ako úžitku. Celkové vyhodnotenie odpovedí od biskupov teda priamo a otvorene protirečí oficiálnemu odôvodneniu, ktoré František v súvislosti s Traditionis custodes prezentoval a vyvoláva vážne otázky o jeho dôveryhodnosti. Keď František 16. júla 2021 promulgoval Traditionis custodes, povedal, že odpovede na dotazník odhalili situáciu, ktorá ho znepokojuje a zarmucuje a presviedča o potrebe zasiahnuť. V sprievodnom liste biskupom sveta povedal, že pastoračný cieľ jeho predchodcov bol často ignorovaný a príležitosť, ktorú ponúkli Ján Pavol II. a Benedikt XVI. bola zneužitá na rozširovanie rozdielov, posilňovanie rozporov a podporovanie nezhôd, ktoré poškodzujú Cirkev, blokujú jej cestu a vystavujú ju nebezpečenstvu rozdelenia. Povedal biskupom, že je prinútený ich vlastnými požiadavkami zrušiť nielen Summorum pontificum, ale aj všetky normy, pokyny, povolenia a zvyky, ktoré predchádzali jeho novému dekrétu – Traditionis custodes.

Biskup Rob Mutsaerts k Traditionis custodes poznamenal:

Použitý jazyk veľmi pripomína vyhlásenie vojny. Ján Pavol II. pevne veril, že biskupi by mali byť veľkorysí v povoľovaní tridentskej omše. Benedikt otvoril dvere dokorán so Summorum pontificum: „Čo bolo sväté kedysi, je sväté aj teraz.“ František cez Traditionis custodes prudko zabuchol dvere. Pripadá mi to ako zrada a je to facka do tváre jeho predchodcom.

Mimochodom, Cirkev nikdy nezrušila žiadne liturgie. Dokonca ani Trident tak neurobil. František túto tradíciu úplne porušuje. Motu proprio obsahuje stručne a silne niektoré návrhy a príkazy. Veci sú podrobnejšie vysvetlené pomocou sprievodného listu. Toto vyhlásenie obsahuje niekoľko faktických chýb. Jednou z nich je tvrdenie, že to, čo urobil Pavol VI. po II. vatikánskom koncile je to isté, čo urobil Pius V. po Tridente. To je veľmi ďaleko od pravdy. Pamätajte, že pred Tridentom boli v obehu rôzne prepísané rukopisy a na rôznych miestach sa spontánne objavovali lokálne liturgie. Situácia bola neprehľadná.

Tridentský koncil chcel obnovenie liturgie, odstránenie nepresnosti rubrík a preverenie ich pravovernosti. Tridentskému koncilu nešlo o prepisovanie liturgie, ani o nové prídavky, nové eucharistické modlitby, nový lekcionár či nový kalendár. Všetko bolo o zabezpečení neprerušenej organickej kontinuity. Misál z roku 1570 sa vracia k misálu z roku 1474 a tak ďalej až do štvrtého storočia. Od štvrtého storočia existovala kontinuita. Po pätnástom storočí existujú ďalšie štyri storočia kontinuity. Z času na čas došlo nanajvýš k niekoľkým menším zmenám – pridaný sviatok, spomienka alebo rubrika.

II. vatikánsky koncil v dokumente Sacrosanctum concilium žiadal o liturgické reformy. Ak uvážime všetky okolnosti, išlo o pomerne konzervatívny dokument. Latinčina sa mala zachovať, gregoriánsky chorál si mal ponechať svoje legitímne miesto v liturgii. Vývoj, ktorý nasledoval po II. vatikánskom koncile, je však veľmi vzdialený dokumentom koncilu. Neslávne známy „duch koncilu“ sa v samotných koncilových textoch nikde nenachádza. Len 17 % orácií starého Tridentského misála je v novom misáli Pavla VI. bezo zmeny. Sotva sa dá hovoriť o kontinuite, o organickom vývoji. Benedikt si to uvedomoval, a preto dal starej omši dostatok priestoru. Dokonca povedal, že nikto nepotrebuje dovolenie, aby ju slúžil („čo bolo sväté vtedy, je sväté aj teraz“).

Dokument, ktorý Diane Montagnaová získala však odhaľuje, že rozdiely, rozpory a nezhody vyplývajú skôr z nevedomosti, predsudkov a odporu menšej časti episkopátu voči Summorum pontificum, než z nejakých problémov spôsobených milovníkmi tradičnej rímskej liturgie. Naopak, oficiálna správa Kongregácie pre náuku viery znie, že väčšina biskupov, ktorí odpovedali na dotazník a ktorí veľkoryso a rozumne implementovali Summorum pontificum, boli nakoniec so Summorum pontificum spokojní. Dodáva, že tam, kde klerici úzko spolupracovali s biskupom, sa situácia úplne upokojila. Celkové vyhodnotenie odpovedí na dotazník, ktoré je možné stiahnuť zo substacku v originálnej taliančine a v anglickom preklade, tiež potvrdzuje presvedčenie, ktoré medzi tradičnými komentátormi Traditionis custodes vládlo už v roku 2021. Teda, že Traditionis custodes zámerne zveličuje a ako tragický veľký problém prezentuje to, čo má v oficiálnej správe Kongregácie pre náuku viery len malý okrajový význam. Text jasne ukazuje, že Traditionis custodes ignoruje alebo zatajuje, čo uvádza správa o liturgickom zmieri, ktorý Summorum pontificum obnovilo, a Traditionis custodes takisto ignoruje opakované postrehy biskupov, že staršia forma liturgie priťahuje do katolíckej Cirkvi mladých ľudí. Tento dokument tiež pomerne presne predpovedal, na základe odpovedí biskupov, čo sa stane, ak pápež pristúpi k zrušeniu Summorum pontificum.

Prípravu oficiálnej správy urobila sekcia Kongregácie pre náuku viery známa ako Pápežská komisia Ecclesia Dei, zodpovedná za dohľad nad dodržiavaním a uplatňovaním ustanovení daných v Summorum pontificum. Táto komisia disponovala potrebnými skúsenosťami a odbornými znalosťami. Na jar 2020 zaslal vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Ladaria dotazník predsedom biskupských konferencií po celom svete, aby ho rozposlali jednotlivým diecéznym biskupom; odpovede kongregácia zbierala do januára 2021. Materiál, predložený v niekoľkých jazykoch, bol spracovaný a analyzovaný.

Diane Montagnaová hovorí, že hoci celú správu na 224 stranách z februára 2021 nemá, má spoľahlivé informácie, že pozostáva z dvoch hlavných častí. Prvá časť ponúka podrobnú analýzu výsledkov prieskumu rozdelenú podľa kontinentov a krajín, a obsahuje grafy a tabuľky ilustrujúce dáta a trendy. Druhá časť, nazvaná „Zhrnutie“ (Sintesi), je stručnejšia a obsahuje úvod, zhrnutie pre každý kontinent, celkové vyhodnotenie (Giudizio Complessivo) výsledkov prieskumu a tematicky usporiadaný výber zo získaných stanovísk. Tento výber mal poskytnúť Františkovi reprezentatívnu vzorku odpovedí biskupov. Celkové vyhodnotenie začína poznámkou, že Summorum pontificum zohráva „významnú, hoci relatívne skromnú úlohu v živote Cirkvi“. Do roku 2021 „sa slúženie tradičnej liturgie na základe Summorum pontificum rozšírilo do približne 20 % latinských diecéz po celom svete a jeho implementácia bola „pokojnejšia a mierumilovnejšia, hoci nie všade“. František v Traditionis custodes uviedol, že „zohľadnil želania vyjadrené episkopátom a vypočul si názor Kongregácie pre náuku viery“.

Práve toto celkové hodnotenie je tou časťou správy, ktorá syntetizuje a interpretuje výsledky prieskumu, ponúka aj hodnotiaci záver vychádzajúci z dôkazov. Inými slovami, odráža informovaný úsudok alebo názor Kongregácie pre náuku viery. František mal k dispozícii nielen správu, ale podľa spoľahlivých zdrojov dostal od kardinála Ladariu aj pracovnú kópiu, pretože ho zaujímala. Hoci Vatikán nikdy nezverejnil obsah oficiálnej správy, v októbri 2021 získala Diane Montagnaová zbierku citátov – výber z odpovedí, označených iba krajinou alebo regiónom pôvodu. Vyvodzuje z nich niekoľko kľúčových poznatkov:

1. Nedostatok liturgického mieru a jednoty je spôsobený skôr menšinou biskupov, než prívržencami tradičnej rímskej liturgie. Liturgický pokoj, ako správa ukazuje, chýba skôr kvôli nevedomosti, predsudkom a odporu menšiny biskupov voči Summorum pontificum, než kvôli problémom vyvolaným tými, ktorí sú priťahovaní k tradičnej rímskej liturgii. Správa kongregácie pripomína túžbu Benedikta XVI. dosiahnuť prostredníctvom implementácie Summorum pontificum „vnútorné liturgické zmierenie“ v Cirkvi a Benediktovo uznanie potreby postupovať nie podľa hermeneutiky zlomu, ale podľa hermeneutiky obnovy v kontinuite s Tradíciou. Táto ekleziologická dimenzia hermeneutiky kontinuity s Tradíciou nebola niektorými biskupmi plne prijatá, uvádza správa. Tam, kde bola prijatá a implementovaná, už prináša ovocie a to najviditeľnejšie v liturgii. Ďalej správa ľutuje, že v niektorých diecézach nie je mimoriadna forma – teda tradičná liturgia – považovaná za bohatstvo Cirkvi, ale za pre pastoráciu nevhodný, rušivý a zbytočný prvok, ba dokonca za niečo nebezpečné čo by malo byť zakázané, potlačené alebo aspoň prísne kontrolované, aby sa nerozšírilo, ale postupne zahynulo a vymizlo. Správa napríklad konštatuje, že biskupi v španielsky hovoriacich regiónoch všeobecne javia malý záujem o implementáciu Summorum pontificum a to napriek požiadavkám veriacich. Odpovede talianskych biskupov naznačujú, že si celkovo tradičnú liturgickú formu veľmi necenia – až na niekoľko výnimiek.

Pokiaľ ide o neporozumenie alebo nevedomosť medzi menšinou episkopátu, správa poznamenáva, že niektorí biskupi uvádzajú, že Summorum pontificum zlyhalo vo svojom cieli podporovať zmierenie, a preto žiadajú jeho zrušenie – buď preto, že vnútorné zmierenie v rámci Cirkvi ešte nebolo plne dosiahnuté alebo preto, že Kňazské bratstvo sv. Pia X. sa ešte nevrátilo do plného spoločenstva s Cirkvou. Autori v reakcii poznamenávajú, že proces zmierenia v Cirkvi je často pomalý a postupný a pripomínajú, slová Benedikta XVI., že Summorum pontificum nie je určené pre FSSPX – FSSPX tradičnú liturgiu slúžilo a bude slúžiť bez ohľadu na dekréty rímskeho biskupa.

Správa uvádza, že niektorí biskupi sa obávajú „rozdelenia na dve cirkvi“ a veria, že skupiny okolo mimoriadnej formy „odmietajú“ II. vatikánsky koncil. Správa uznáva, že tento bod je „čiastočne pravdivý“, ale hovorí, že ho „nemožno zovšeobecňovať“. Dodáva, že pri upokojovaní rozrušených duchov a objasňovaní myslenia niektorých členov stabilných skupín je rozhodujúca pastoračná starostlivosť biskupa. Nakoniec správa poznamenáva, že niektorí biskupi by uprednostnili návrat k indultnému režimu, aby mali väčšiu kontrolu.

František v sprievodnom liste uviedol, že tradičnú liturgiu musí zrušiť, pretože niektorí ľudia, ktorí sa jej zúčastňujú – nezáleží na tom, ktorí alebo koľko z nich – „spochybňujú koncil“. A pochybovať o koncile znamená pochybovať o úmysloch tých istých otcov, ktorí na ekumenickom koncile slávnostne vykonávali svoju kolegiálnu moc cum Petro et sub Petro a vo finále pochybovať o samotnom Duchu Svätom, ktorý vedie Cirkev.

Romano Amerio označuje takúto mystifikáciu koncilu, ktorá prevyšuje každú doktrínu, dogmu a prax, slovom „circiterizmus“. Je to niečo, čo sa často vyskytuje v argumentoch progresívcov. Spočíva v odvolávaní sa na neurčitý a nejasný pojem, akoby to bolo niečo dobre známe, jasne definované a následnej extrakcii alebo vylúčení prvku, ktorý je potrebné extrahovať alebo vylúčiť. Pojem duch koncilu, či koncil, je presne takým výrazom.

Pretože nesmieme „spochybňovať koncil“ a František spájal pochybnosti o „koncile“ s misálom z roku 1962, musela byť latinská omša poslaná krátkou cestou na smetisko, aby Cirkev mohla pokračovať na dlhej ceste „koncilu“, ktorý nie je nič iné ako nepretržitý diktát Ducha Svätého. Na základe toho možno povedať, že heréza je tvrdošijné, po krste jestvujúce pochybovanie o „koncile“. Už to nie je pochybnosť o niektorom článku božskej a katolíckej viery. A jednota Cirkvi je iba a výhradne výsledkom pridržiavania sa „koncilu“. Pokiaľ niet pochýb o „koncile“, existuje jednota Cirkvi a Cirkev je v poriadku. Na jednotu v samotných základoch viery a základných princípoch morálneho zákona sa však toľko nenalieha.

Biskup Mutsaerts dodáva: Choďte do ktorejkoľvek farnosti, kde sa slúži stará omša. Čo tam nájdete? Ľudí, ktorí len chcú byť katolíkmi. Vo všeobecnosti to nie sú ľudia, ktorí sa zapájajú do teologických sporov, väčšina nijako nenamieta proti II. vatikánskemu koncilu (hoci proti spôsobu, akým bol realizovaný áno). Milujú latinskú omšu pre jej posvätnosť, jej transcendenciu, spásu duší, ktorá je jej ústredným prvkom, pre dôstojnosť liturgie. Stretávate tam veľké rodiny; ľudia sa cítia vítaní. Slávi sa len na malom počte miest. Prečo to chce pápež ľuďom odoprieť? Vrátim sa k tomu, čo som už povedal: je to ideológia. Alebo II. vatikánsky koncil – vrátane jeho implementácie so všetkými jeho odchýlkami – alebo nič! 

2. Väčšina biskupov, ktorí implementovali Summorum pontificum, s ním vyjadrila spokojnosť. Správa dodáva, že tam, kde kňazi a biskup konštruktívne spolupracovali sa situácia úplne upokojila. Biskupi najviac pozitívne naladení smerom k Summorum pontificum pozorujú, že staršia forma liturgie je pokladom Cirkvi, ktorý treba chrániť a zachovávať. Predstavuje dobro, ponúka nájdenie jednoty s minulosťou a návod, ako postupovať po ceste koherentného vývoja a pokroku, a v čo najväčšej miere uspokojiť potreby týchto veriacich. Podľa správy, väčšina biskupov, ktorí odpovedali na dotazník, uvádza, že legislatívne zmeny v Summorum pontificum by spôsobili viac škody ako úžitku. Na základe svojich zistení správa predpovedala, že oslabenie alebo zrušenie Summorum pontificum by vážne poškodilo život Cirkvi, pretože by znovu vytvorilo napätie, ktoré dokument pomohol vyriešiť.

Niektorí biskupi si mysleli, že reštrikcie voči Summorum pontificum by „podporili odchod sklamaných veriacich z Cirkvi k FSSPX alebo k iným skupinám, podporili by nedôveru voči Rímu, vyvolali by obnovenie liturgickej vojny a dokonca prispeli k vzniku novej schizmy. Navyše by to delegitimizovalo dvoch pápežov – Jána Pavla II. a Benedikta XVI., ktorí sa zaviazali, že týchto veriacich neopustia.

3. Správa zdôraznila dôležitosť, aby stabilné skupiny a komunity mali kompetentného sprostredkovateľa na inštitucionálnej úrovni, t. j. u Svätej stolice. Správa poznamenáva, že starostlivý dohľad vykonávaný tými, ktorí majú skúsenosti a odborné znalosti, pomáha zabrániť svojvoľným formám samosprávy a anarchie v skupinách, ako aj zneužívaniu moci niektorými miestnymi biskupmi. Biskupi vyjadrili spokojnosť a vďačnosť komisii Ecclesia Dei za jej prácu.

4. Správa Kongregácie pre náuku viery potvrdila Benediktovu intuíciu, vyjadrenú v Summorum pontificum, že mladí ľudia hľadajú v tradičnej rímskej liturgii formu stretnutia s tajomstvom Svätej Eucharistie, ktorá je pre nich obzvlášť vhodná. Poznamenáva, že biskupi pozorujú, že sú to najmä mladí ľudia, ktorí objavujú a vyberajú si túto staršiu formu liturgie. Väčšina stabilných skupín prítomných v katolíckom svete je zložená z mladých ľudí, často konvertitov na katolícku vieru alebo tých, ktorí sa vracajú po čase strávenom mimo Cirkvi a sviatostí. Sú priťahovaní posvätnosťou, dôstojnosťou a slávnostnosťou liturgie. Čo ich priťahuje, uprostred nadmieru hlučného a urozprávaného sveta, je znovuobjavenie ticha v rámci posvätných úkonov, zdržanlivé a podstatné slová, kázanie verné učeniu Cirkvi, krása liturgického spevu a dôstojnosť obradu.

Mons. Charles Pope, krátko po vydaní Traditionis custodes pripustil, že hnutie latinskej omše je rastúcou časťou Cirkvi. „Viete, vo väčšine oblastí Cirkvi náš počet všade klesá. Ale toto je druh mladej, živej a rastúcej časti Cirkvi.“ A títo „rigidní“ mladí ľudia, vrátane seminaristov a novovysvätených kňazov, predstavujú riziko. Riziko odhalenia skutočnosti, že to, čo sa tu 60 rokov buduje ako „pokoncilová Cirkev“, je len množstvo pominuteľných noviniek, ktoré ťažko držia krok s tým, čo vždy bolo a navždy ostane. Ako uviedol pápež Benedikt vo svojom sprievodnom liste k Summorum pontificum: „To, čo predchádzajúce generácie považovali za posvätné, zostáva posvätné a veľké aj pre nás a nemôže to byť zrazu úplne zakázané alebo dokonca považované za škodlivé.“

5. Správa potvrdila, že od vydania Summorum pontificum nastal v bývalých komunitách Ecclesia Dei rast počtu povolaní, ale poznamenala, že niektorí diecézni biskupi nie sú tým úplne spokojní. Mnohí mladí muži si pre svoju kňazskú alebo rehoľnú formáciu vyberajú inštitúty Ecclesia Dei namiesto diecéznych seminárov, čo niektorí biskupi zjavne ľutujú. Ekonómovia poznajú Greshamov zákon, ktorý hovorí, že znehodnotené peniaze vytlačia z trhu dobré peniaze. Tu však ten zákon funguje opačne – tradičná liturgia pomaly nezadržateľne vytláča liturgiu Annibala Buniniho a mladí hľadači Tradície pomaly, ale nezadržateľne vytláčajú starých ideológov koncilovej revolúcie. Ukazuje sa, že schopnosť vygenerovať nové kňazské a rehoľné povolania sa v poslednej dobe limitne blíži k nule. Niektoré slovenské diecézy tento rok nemali novokňaza a nových seminaristov tiež nieto a v západnom svete je to ešte horšie než u nás. Preto rastúci trend v tradičných inštitútoch vzbudzuje neľúbosť u biskupov, ktorí musia zatvárať farnosti a nemajú nových kňazov.

6. Správa odporučila štúdium oboch foriem rímskeho rítu ako súčasť seminárnej formácie. Vidí to ako prostriedok na podporu väčšej jednoty a pokoja, zvýšenie počtu diecéznych povolaní a prípravu primerane formovaných kňazov na slávenie rímskeho rítu.

7. Správa kongregície končí stanoviskom filipínskeho biskupa: „Nech majú ľudia slobodu vybrať si.“ A pripomínajúc nenahraditeľnú, hoci niekedy náročnú, úlohu a povinnosť biskupa pred Bohom starať sa o stádo, správa končí slovami pápeža Benedikta XVI. k francúzskemu episkopátu z roku 2008: „Som si vedomý vašich ťažkostí, ale nepochybujem, že v primeranom čase nájdete riešenia uspokojivé pre všetkých, aby sa vcelku tkaná Kristova tunika ďalej netrhala. Každý má v Cirkvi miesto. Každý človek, bez výnimky, by sa mal cítiť ako doma a nikdy nie odmietnutý. Boh, ktorý miluje všetkých mužov a ženy a nechce, aby sa niekto stratil, nám zveruje túto misiu tým, že nás ustanovuje pastiermi jeho oviec. Môžeme mu len poďakovať za česť a dôveru, ktorú do nás vložil. Snažme sa preto vždy byť služobníkmi jednoty.“

Celkové hodnotenie rozoslaných dotazníkov vychádza na svetlo krátko po tom, ako sa v niektorých amerických diecézach spustil hon na čarodejnice (farnosti, kde sa slúži tradičná liturgia) za účasti miestneho ordinára a artilérie Dikastéria pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí. Napríklad novoinštalovaný arcibiskup z Detroitu oznámil, že od 1. júla 2025 tradičná latinská omša už nebude vo farských kostoloch povolená. Citujúc reskript prefekta Dikastéria pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí kardinála Arthura Rochea z roku 2025, arcibiskup informoval svojich kňazov, že miestni biskupi už nesmú povoliť staršiu formu liturgie.

Predchádzajúci detroitský arcibiskup Allen Vigneron zhrnul, čo – podľa oficiálnej správy – väčšina biskupov od Vatikánu naozaj požadovala. Na otázku, čo by trinásť rokov po motu proprio Summorum pontificum odporúčal urobiť s mimoriadnou formou rímskeho rítu, arcibiskup Vigneron odpovedal:

„Moja rada je zachovať disciplínu a normy stanovené v Summorum pontificum a riešiť akékoľvek problémy, ktoré vznikajú, tým, že vyzveme kňazov a ľudí, aby ich dodržiavali. Motu proprio nám poskytlo pozoruhodne úspešný prístup k riešeniu sporov, ktoré existovali v Cirkvi ohľadom mimoriadnej formy. Disciplína, ktorú zaviedlo, prináša veľa dobrého ovocia, najmä v životoch veriacich a v obnove cirkevného pokoja. Nemám žiadne pochybnosti o legitímnosti mimoriadnej formy ako mimoriadnej. Jej slúženie ponúka platné skúsenosti so svätou liturgiou Cirkvi a dopĺňa riadnu formu. Takéto slúženie v žiadnom prípade neohrozujú riadnu formu zavedenú po koncile a obohacuje Cirkev v jej rozmanitosti. Podľa môjho názoru bolo Summorum pontificum pozoruhodným úspechom.“

Odôvodnenie zmyslu a prospešnosti Traditionis custodes bolo vždy pochybné vzhľadom na pozitívne ovocie, ktoré priniesol tradičný rímsky rítus, jeho rastúcu popularitu, najmä medzi mladými, jeho vplyv na rodinu ako „domácu cirkev“ a jeho schopnosť priťahovať kňazské a rehoľné povolania.

Otec Richard Gennaro Cipolla v otvorenom liste prefektovi Kongregácie pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí, kardinálovi Rocheovi napísal:

Vy a ostatní zodpovední v Ríme vo svojom nemotornom pokuse zrušiť spomienku na tradičnú rímsku omšu neuspejete. Predovšetkým preto, že vaša generácia sa v blízkej budúcnosti pominie. Ja sa pominiem s ňou, pretože som tiež z tejto generácie. Po druhé, pretože tradičná rímska omša je stredobodom pamäti Cirkvi, a pamäť Cirkvi, to je tradícia. Nie je to produkt jedného konkrétneho času, ani miesta. Je to výsledok väčšinou skrytého, ale nepretržitého rastu a rozvoja, spojený s prehlbovaním a vyjasňovaním korpusu doktríny a to všetko pod inšpiráciou Ducha Svätého. Jej špecifickosť, jej „rímskosť“ ju chráni, aby sa nestala hračkou konkrétnej kultúry, doby alebo jazyka. Nepotrebuje žiadnu inkulturáciu, pretože jej univerzálnosť je založená na katolíckej tradícii.

Vy a vaši confratelli v Ríme ste úplne mimo súčasného sveta, najmä úplne mimo mladých ľudí. Ste zamurovaní vo svojej vatikánskej pevnosti, ako by ste mohli poznať tých mladých mužov a ženy, ktorí objavujú hĺbku a krásu bohopocty v tradičnej rímskej omši a ktorí zároveň neprejavujú odpor voči II. vatikánskemu koncilu? Jediné, čo vedia, je, že našli perlu veľkej ceny, vďaka ktorej sú plní radosti. Medzi nimi je veľa mladých mužov z našich seminárov, ktorí si obľúbili tradičnú rímsku omšu a v budúcnosti budú hnacou silou uznania skutočnosti, že to, čo bolo posvätné včera, je posvätné aj dnes.

Novobjavený, alebo snáď nedávno uniknutý, dokument Kongregácie pre náuku viery a jeho zhrnutie odpovedí biskupov na prieskum ohľadom Summorum pontificum slúži na ďalšie rozmnoženie pochybnosti o základoch a dôveryhodnosti Traditionis custodes a posilňuje presvedčenie tradičných katolíkov, že odpor proti tradičnej liturgii nie je spôsobený nedostatkom dobrého ovocia, ktoré tradičný rítus nepochybne prináša. Ba ani sa nepotvrdilo, že tí, ktorí na základe Summorum pontificum chodia na tradičné omše do farností, sú zdrojom rozbrojov a rozdelenia, či en bloc odmietajú II. vatikánsky koncil, alebo legitimitu rímskych pontifikov. To robia iné skupiny ľudí, ktorí sa aplikácie Summorum pontificum nedovolávajú a ani do farských kostolov nechodia.

Ukazuje sa teda, že odpor menšej, ale vplyvnejšej časti episkopátu k Summorum pontificum má iné príčiny a dôvody, ktoré neberú ohľad ani na dobro veriacich, ani na dobro Cirkvi a v niektorých ohľadoch pripomínajú známy výrok nášho Pána: Sami nevchádzate a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.

Tradičná liturgia má už de iure plnú slobodu a plné práva na základe svojej úctyhodnej starobylosti, buly Quo primum svätého Pia V. a svojím prijatím spoločenstvom Cirkvi počas dvetisíc rokov. Skutočnosť, že sa táto sloboda neuplatňuje, je spôsobená „rozvážnosťou“ Božích služobníkov, ktorí sa ukázali byť nekriticky poslušní akémukoľvek rozhodnutiu cirkevných autorít namiesto toho, aby na prvom mieste poslúchali Boha, ktorý je pôvodcom a posledným cieľom Cirkvi, a tým sa previnili otrockou servilnosťou. Úplná sloboda pre tradičnú liturgiu raz bude určite obnovená aj de facto, ale spolu s touto obnovou bude nevyhnutne potrebné kriticky prehodnotiť nový obrad, ktorý bol pri vzniku mohutného dogmatického, ​​morálneho a liturgického rozkladu Božieho ľudu. Príde čas, v ktorom budú tieto nedorozumenia a omyly odsúdené a s nimi aj ich vyjadrenie v liturgickom kulte.

PDF (formát pre tlač)