Prichádza čas na budovanie novej kresťanskej civilizácie. Najprv však treba začať od seba

Matej Gavlák
8. novembra 2023   Spoločnosť   Komentár

V lete som urobil (pre mňa) veľké rozhodnutie: prihlásil som sa na kurz klasického tanca. Nikto z blízkych si to nevie vysvetliť, keďže podobným veciam som sa vždy vyhýbal ako čert krížu. Ja som však len dospel k názoru, že pomaly nadchádza čas na budovanie novej kresťanskej civilizácie – a na to treba začať v prvom rade od seba.

Strážnik

Mojím veľkým celoživotným problémom je, že som človek značne nevšímavý. Nie je to naschvál, len mám skrátka posunutý prah všímavosti do veľmi, veľmi negatívnych čísel. Niekto ma preto musí „poriadne tresnúť po hlave“, aby som konečne zaregistroval niečo, čo je všetkým očividné už dlhšiu dobu, len mne to stále akosi záhadne uniká.

Kedysi som absolvoval dva a pol mesačný vojenský výcvik, čo ma zaraďuje do skupiny „vojak 2. stupňa v zálohe“. Keď som takto prechádzal takou tou stráženou bránou do oplotenej vojenskej základne, pristavil si ma strážnik – bol to pán v už pokročilejšom veku na vojaka – a povedal mi, že si ma pamätá, napriek tomu, že som bol nováčik akých bránou prechádzali sem a tam desiatky. „Ako to?“ spýtal som sa prekvapene. „Ty ako jediný chodíš slušne oblečený, kým tí ostatní chodia oblečení tak prisprosto športovo,“ odvetil strážnik a jeho slová sa mi vryli hlboko do pamäti.

Bola to vec, akú som si nikdy predtým neuvedomil, a síce, že sa – nevedomky! – natoľko odlišujem svojím vzhľadom od okolitého sveta, že je to až nápadné. No iste, je pravda, že všetci ostatní teda asi chodili v športovom tričku so šortkami pod kolená, kým ja som mal na sebe klasickú modrú košeľu a klasické dlhé nohavice. Lenže odvtedy som si začal ľudí – teda hlavne ich oblečenie – okolo seba viac všímať a dospel som k istému (aspoň pre mňa) zaujímavému záveru.

Oblečenie robí človeka

To oblečenie bežného človeka na ulici, vo vlaku, či na stanici sa výrazne mení k horšiemu. Tam, kde boli kedysi tričká s nápisom GymBeam, sú dnes polorozpadnuté tričká s takmer pornografickými výjavmi. Sukne sú čím ďalej, tým kratšie a tuctovejšie. Chlapčenské nohavice sú na lýtkach tak akosi „nemužsky“ zužované a sú v divných strakatých farbách. Niektorí chlapci dokonca chodia s korálkami okolo krku a maľujú si nechty, kým dievčatá sú doslova „vystrihané“ strojčekom na vlasy, a tak ďalej. Skrátka, toto už nie je ani tak „prisprosto športové“ ako skôr „frankenštajnovsky desivé“. Celoročný „helouwín“.

Môj vlastný šatník sa pritom v podstate nezmenil, niektoré košele som nosil doslova až do roztrhania, nohavice až do straty farby na kolenách a nové topánky si zvyčajne zájdem kúpiť až vtedy, keď v tých starých už zíva diera (na veľkú nevôľu mojej mamy, samozrejme). Je to so mnou skrátka zlé, ale, hádam, nie až také zlé.

Ľudia naokolo tiež prepadli tým najbizarnejším tetovaniam, veď dnes už niektorí majú potetované nielen celé ruky a nohy, ale doslova celé hlavy. A to som sa ja kedysi bál dať si na ruku čo i len malú tetovačku Mickeyho Mousea z najnovšieho čísla Káčera Donalda! Bolo to už veľmi dávno. V každom prípade, priveľa ľudí má dnes polovicu tela zakrytú roztrhanými handrami a druhú polovicu potetovanú mimozemšťanmi, motýlikmi, alebo čo to vlastne mali.

Čo mi to len pripomína? – kládol som si nejaký čas otázku. Á, už viem. Obrázky starých pohanov. Áno, starí predkresťanskí primitívni desiví násilnícki po krvi-narkotikách-a-sexe-bažiaci pohania holdovali podobnej „móde“. My sa dnes chválime pokrokom, že ideme dopredu, že sme technologicky vyspelá, progresívna generácia. A v skutočnosti – naše ulice sú toho plné dôkazov – ideme dozadu, až k sebazničeniu.

Mesto v plameňoch

Odpad od Boha má skrátka hrozné, ničivé následky nielen na naše duše, ktoré nevidíme, ale už aj na naše telá. Robí z ľudí nielen bezvercov, ale rovno pohanov, ak nie barbarov. Len si všimnite kresby na vlakových staniciach, akú „symboliku“ v sebe nesú. Len sa započúvajte do rozhovoru stredoškolákov niekde v McDonalde. Len vojdite do bežnej predajne s oblečením! To nie sú len miesta hrôzy, je to doslova pandemónium. Čisté barbarstvo, ba priam čisté šialenstvo.

Viete, prehnitý strom má jednu výhodu – napokon zhynie. Tak isto skončí aj táto naša dnešná „spoločnosť“. Zhynie. Doslova. Raz, keď som zavrel oči a zaspal, mal som sen. Bola noc. Videl som horieť celú Žilinu (moje krajské mesto). Mesto si podpálili jeho vlastní obyvatelia a to, čo nehorelo, to s veľkou zúrivosťou rabovali. Nad budovami som v žiari plameňov videl prelietavať vojenský vrtuľník; hlásil: „Vyzývame občanov, aby sa upokojili! Vyzývame občanov, aby sa upokojili!“

Hľa, barbari, pohania bez Boha vo svojom najvyššom dejinnom vývoji, v poslednej fáze svojej existencie! Kam sa to len prekopali. Že to nie je možné? Nielenže to možné je, ale v takej Amerike a v takom Francúzsku si to už aj ochutnali. Myslia si, že keď zváľajú kostoly, bude na svete lepšie; no keď zváľajú kostoly, nasledovať bude zvyšok mesta. Naše mestá sa totiž stavali okolo kostolov: tam, kde sa prijalo rozhodnutie postaviť katedrálu, tam prišli murári a remeselníci, a tam si postavili aj svoje domy. Nasledovali ich obchodníci a tí, čo ponúkali služby – a ajhľa, vzniklo centrum budúceho mesta!

Barbari však, tí žijú len v osadách. Či nie sú moderné mestské „slumy“ a „no-go zóny“ na Západe formou barbarských osád? Barbari nevedia žiť v meste, a keď im to aj je umožnené, napokon ho sami vlastnými rukami zničia.

Čas prípravy

Apokalypsa – výsledok bezverectva. Mám však aj dobrú správu – ba čo viac, je to správa priam vynikajúca. Tam, kde súčasný človek vidí „nový a radostný“ postkresťanský svet, ja vidím svet predkresťanský. Občas si pripadám ako svätý Patrik, keď prišiel do Írska, alebo ako svätí Cyril s Metodom, keď dorazili na Veľkú Moravu. Iste, čaká nás veľa, veľa roboty, ale my môžeme začať budovať svet s vyhrnutými rukávmi nielen podľa svojich predstáv, ale predovšetkým pre Krista Zmŕtvychvstalého, čo je to najväčšie privilégium, akého sa môže človeku dostať.

Dostávam sa teda pomaly oblúkom k téme, ktorú som načrtol na začiatku. Príde deň – a ten deň zrejme nie je až tak ďaleko –, kedy nám, katolíkom, bude opäť raz dané od základov vybudovať novú civilizáciu 21. storočia. Civilizáciu, ktorá bude pevná a stabilná, ktorej základným zákonom nebude pohanská ústava, ale Kristovo Evanjelium.

Ešte tá doba nenadišla, no myslím si, že už je najvyšší čas pracovať na sebe, aby sme boli pripravení, až budeme povolaní do služby. V prvom rade je, samozrejme, potrebné poznať základy našej viery. Je absolútne nevyhnutné poznať Ježiša Krista a Jeho učenie, poznať svätcov a ich taktiku, spoznať stredoveké kresťanské štáty a mechaniku, na základe ktorej fungovali. Toto nás v škole nikto nenaučí, na to sa musíme vzdelávať sami (napríklad aj čítaním portálu Christianitas.sk). Určite je dobré mať aj nejaké praktické zručnosti. Niekto by mal vedieť základy vojenských vied, iný architektúry a ďalší kultúry – a opäť ich obrátiť k službe Kristovi.

Buďme semiačkami novej civilizácie

A dôležité je, napodiv, aj to oblečenie ako vonkajší prejav. Tak, ako sa starozákonní Židia líšili od barbarov navôkol (aby tak zachovali svoju vieru), i my by sme sa mali odlišovať od bezvercov nás obklopujúcich. Nevhodnému oblečeniu kontrovať slušným a decentným. prinavráťme dlhé rukávy, kravaty, predstavme prvky tradičného slovenského obliekania sa!

Zmeňme svoj jazyk. Na tuposť a hrubosť odpovedajme rázne, ale slušne. Na nejednoznačnosť odpovedajme jednoznačnosťou, „naše áno nech je áno, nie nech je nie“. Na diablovo syčanie odpovedajme Kristovou múdrosťou, buďme mierni a pokorní k strateným a blúdiacim, ale rázni k nepriateľom Boha!

Prestaňme tiež robiť kompromisy so svetom – keď niekto žije dobrovoľne v hriechu, treba ho na to upozorniť. Ak sa svojho hriechu odmieta vzdať, nuž… nech nečaká našu návštevu vo svojom príbytku. Inak to nejde. Možno len tak si raz vstúpi do svedomia, zvlášť, ak sa budeme za neho aj modliť v tichosti svojho domova.

Buďme semiačkami novej civilizácie, civilizácie budúcnosti. Odmietnime barbarské tance a znovu objavme ako ľudia tancovali v 19. storočí. Literárne modernistické paškvily vymeňme za literárnu klasiku. Dajme prednosť starým filmom pred dnešnou tvorbou. Pretože človek všetko nasáva ako špongia – zlé filmy, knihy a spoločnosti z nás nevyhnutne vychovajú zlých ľudí.

Zmeňme svoje návyky už teraz, aby sme boli pripravení, až nás Pán raz povolá obnoviť Jeho vinicu.

P. S.: Skutočná kresťanská civilizácia vyzerá asi takto:

PDF (formát pre tlač)