Prefekt dikastéria Fernández dal ďalší desivý rozhovor: Treba reformovať. Žiadne odsudzovanie. Hlavne dialóg. Padla otázka: Načo potom bude dikastérium? -

Prefekt dikastéria Fernández dal ďalší desivý rozhovor: Treba reformovať. Žiadne odsudzovanie. Hlavne dialóg. Padla otázka: Načo potom bude dikastérium?


19. septembra 2023
  Krátke správy

Niektorí katolíci sa ešte nespamätali z rozhovoru, ktorý poskytol nový prefekt Dikastéria pre náuku viery arcibiskup Victor Manuel Fernández portálu National Catholic Register a už majú opäť o čom premýšľať. Pred štyrmi dňami totiž poskytol Fernández rozhovor prestížnemu jezuitskému časopisu La Civilta Cattolica (v 19. storočí bašta pravovernosti, dnes bašta progresivizmu), v ktorom naznačil, že posunie v dikastériu hranice možného smerom k pokroku.

Zdroj: wikimdia commons

Rozhovor s novým prefektom viedol známy heterodoxný a marxizmom šmrncnutý jezuita Antonio Spadaro, šéfredaktor časopisu La Civilta Cattolica a poradca pápeža Františka, s ktorým ho pojí blízke priateľstvo. Pred nedávnom bol vymenovaný za podsekretára Dikastéria pre kultúru a vzdelávanie a už sa v časopise Ill Fato Quotidiano stihol uviesť škandalóznym článkom s názvom Semená revolúcie, v ktorom opisuje Ježiša Krista ako rigidného nacionalistu (!), ktorý odmieta pomôcť kannanejskej žene a ktorého (Božieho Syna!!!) ona musela „obrátiť“ svojimi výrokmi. Spadaro hlási: „A Ježiš sa tiež javí ako uzdravený a nakoniec sa ukazuje ako oslobodený od strnulosti dominantných teologických, politických a kultúrnych prvkov svojej doby.“ (!!!)

Môžeme teda usudzovať, že rozhovor týchto dvoch očividne spriaznených duší má byť akýmsi nahliadnutím do vatikánskej progresivistickej kuchyne a prípravou veriacich na servírovanie nového teologického menu.

Fernández hneď skraja zaútočil na tých, ktorí sa opovažujú z pozície racionálneho výkladu doktríny a tradície kritizovať pápeža Františka. Obvinil ich z toho, že im ide o moc:

Tí, ktorí majú toto nastavenie mysle, tento spôsob uvažovania, údajne jedinú možnú štruktúru racionálnych princípov, tvrdia, že sú jediní, ktorí môžu správne interpretovať Zjavenie a Pravdu; len oni sú „vážni“, „inteligentní“ a „verní“. To vysvetľuje moc, ktorú si niektorí cirkevníci prisvojujú, zachádzajú až tak ďaleko, že určujú, čo pápež môže alebo nemôže povedať, a prezentujú sa ako garanti legitimity a jednoty viery. Koniec koncov, nastavenie myslí, ktoré sa považujú za absolútnych strážcov, je zdrojom sily, ktorú chcú chrániť pred všetkým. Nejde o rozum, ale o moc.“

Tak jednoznačné to však asi nebude. V prvom rade je otázne, či skutočne „niektorí cirkevníci“, dovolávajúc sa rozumu a objektívnosti výkladu Zjavenia a Tradície, „tvrdia, že sú jediní, ktorí môžu interpretovať Zjavenie a Pravdu“, ako tvrdí kardinál Fernández. Skôr to tak vyzerá, že mierne subjektivisticky ladenému novému prefektovi, odborníkovi na bozkávanie, asi prekáža tvrdenie niektorých cirkevníkov, že existuje objektívny a racionálny výklad Doktríny a Zjavenia, ktorý musia rešpektovať všetci, vrátane pápeža.

V druhom rade je otázne, či týmto cirkevníkom ide „o moc“ a nie „o rozum“. Vzhľadom na momentálne perzekúcie zo strany Vatikánu voči „týmto cirkevníkom“ by sa ten, komu ide „o moc“, správal predsa skôr ako – kardinál Fernández, alebo nie? V každom prípade je to on, kto má moc a nie ním označení „niektorí cirkevníci“.

V ďalších pasážach rozhovoru prišlo na pretras nekonečné Božie milosrdenstvo, pričom boli Božia spravodlivosť a logika ľudského hriechu očividne zatlačené do úzadia. Prefekt uviedol, že „Pánovo milosrdenstvo nesmie byť popierané teologickými úvahami“, čo sa dá zo súčasného cirkevného newspeaku preložiť asi nasledovne: milosrdenstvo je nadradené morálnym pravidlám, vyplynuvším z teologických úvah v minulosti a považovaným doteraz v Cirkvi za nemenné. Vzápätí sa však kardinál zastal heterodoxných, „mýliacich sa“ teológov a uviedol, že ich nechce odsudzovať, ale „chce sa im snažiť porozumieť, byť obohatený ich myslením a sprevádzať ich“.

Zaujímavé. Takže na jednej strane odmieta ortodoxné „teologické úvahy“, pretože brzdia Pánovo milosrdenstvo a vzápätí chce načúvať a byť obohatený heterodoxnými „teologickými úvahami“. Evidentne teda nie je pre neho mylná teologická úvaha, ako mylná teologická úvaha…

Pretavené do praxe – arcibiskup uviedol, že dikastérium „nebude poskytovať rýchle odpovede v štandardnom formáte“ na zložité otázky. Preložené z newspeaku: na morálne otázky nebudú jednoznačné a striktné odpovede. Ako ďalšiu, ešte podozrivejšiu inováciu ohlásil, že plánuje „inkulturovať Evanjelium“ (!) stretávaním sa s teológmi (aj s tými, čo brzdia Pánovo milosrdenstvo?) a navštevovaním biskupských doktrinálnych komisií „v rôznych regiónoch sveta“. Pôjde o prispôsobenie Evanjelia na obraz každej kultúrnej oblasti vo svete a ponechanie výkladu na pluralitu biskupských komisií? Uvidíme po Synode…

Na otázku o svojich teologických základoch odpovedal vypočítavaním mien z podivnej zmesi, vzájomne si odporujúcich zdrojov. Najprv zdôraznil svoju údajnú „prísne tomistickú“ formáciu, aby následne vymenoval svoje vzory, ktoré sú s touto formáciou minimálne v rozpore filozofickom, avšak mali vo svojej dobe aj problémy s cirkevnými zákazmi: Mauricea Blondela, Karla Rahnera, Hansa Ursa von Balthasara či Yvesa Congara. Došlo dokonca aj na ocenenie predstaviteľov Teológie oslobodenia, s ktorými mal problém ešte Ján Pavol II., dnes sú však v osobách Lucia Geru alebo Rafaela Tella, tvorcov ľavicovej Teológie ľudu, obdivovaní pápežom Františkom. Fernández na ich adresu uviedol:

Preniesli na mňa veľkú lásku k Cirkvi, vášeň pre evanjelizáciu, intenzívnu náklonnosť k chudobným a ich kultúre a schopnosť spájať teológiu s úzkosťami, snami a nádejami trpiacich ľudí.“

Od tejto apológie snov, nádejí a úzkostí ľudu sa odrazil k morálnej doktríne, ktorej sa týkajú niektoré konkrétne sny určitého špecifického ľudu. Podľa arcibiskupa pastoračná prax „otvára nové horizonty myslenia“ v otázkach morálky a viery. Teológia (zrejme tá správna, pokroková) je podľa neho schopná „vytvárať nové veci vo svete a v Cirkvi“ bez toho, aby vnucovala „antickú, stredovekú alebo modernú kultúru“. Evanjelium má byť podľa neho „prístupné ľuďom 21. storočia“. A ako na to? Však sa k tomu dostaneme…

Na otázku, či možno morálku redukovať na plnenie prikázaní (Spadaro nahráva na smeč) odpovedal kardinál: „Absolútne nie!

Následne sa odvolal na exhortáciu Amoris laetitia a za „veľmi dôležitý krok v morálnej teológii“ označil umožnenie prijímania znovu zosobášeným rozvedeným. Nové horizonty už sa črtajú…

Podľa kardinála má teda Cirkev byť „verná svojej vlastnej prirodzenosti“ a tou je podľa neho to, že je „v dialógu so svetom a decentralizovaná (!) v evanjelizačnej extáze (?)“. Cirkev by sa mala podľa neho reformovať a to tak, že „vyjde zo seba“:

Reformné hnutie zamerané na vyvedenie Cirkvi zo seba samej (!) nie je len pneumatologické, ale aj kristologické. V skutočnosti nás Duch uvádza do celej pravdy samotného Krista (porov. Jn 16,13). Preto nás Duch nevytláča z tajomstva vtelenia, ale naopak, stále viac nás uvádza do tajomstva Krista a jeho Evanjelia. Preto Duch a Evanjelium – ako objektívny paradigmatický zdroj – sú súčasne tým, čo umožňuje Cirkvi vyjsť zo seba v misijnej reforme.“

Nadšený Antonio Spadaro sa nakoniec rovno pýta, či vôbec bude Dikastérium pre náuku viery potrebné? To podľa nového prefekta, samozrejme bude. A kedy bude potrebný jeho zásah? Okrem iného aj vtedy, ak niekto povie, že „by mali byť všetci migranti zabití“. Vtedy bude podľa neho „potrebný rozhodný zásah“, pričom dodáva:

Ale zároveň to poskytne príležitosť rásť a obohatiť naše porozumenie. Napríklad v takýchto prípadoch keď bude musieť byť dotyčná osoba sprevádzaná v jej legitímnom úmysle lepšie ukázať božstvo Ježiša Krista, alebo keď bude musieť prebehnúť rozhovor o nejakých nedokonalých, neúplných alebo problematických migračných zákonoch.“

Ecce, jadro novej teológie – migranti. Všetko ostatné je zrejme relatívne, pretože Fernández ďalej prízvukuje: porozumenie je účinnejšie ako zvýšená kontrola a „teologické bádanie“ je účinnejšie pri herézach (o migrantoch?) ako odsudzovanie. Zároveň varoval pred tým, aby teológovia rozvíjali nejakú tému „vytrhnutú z kontextu“ a potom ju posúvali ďalej „so železnou logikou až do bodu, keď budú unesení istým obsedantným fanatizmom“.

Takže, aké bude teraz vlastne nejaké nemenné kritérium posudzovania? Zdá sa totiž, že železná logika, by nás mohla doviesť až k fanatizmu. Ťažko povedať, ale ohľadom cirkevného Magistéria a depozitu viery nový prefekt uviedol:

Magistérium nie je len depozitom, ale je aj živým darom, ktorý pôsobí prostredníctvom pápeža Františka.

Takže snáď tak…

BM

Zdroj: La Civilta Cattolica, National Catholic Register, The America-The Jesuit Review, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Po honbe na „extrémistov“ v nemeckej cirkvi prichádza podobný pohon aj v rakúskej cirkvi: Musíme zachrániť liberálnu demokraciu!

Liberálna demokracia je žalárom pre dobromyseľných a cestou do Pekla alebo Liberálna revolúcia ako nástroj diablovej vzbury

Totálny škandál na prvom Katolíckom svetovom dni detí v Ríme, organizovanom pápežom: Deťom tancoval transsexuálny umelec!

Křesťanství v pojetí Ortegy y Gasseta, II. část