Poprava francúzskej kráľovnej Márie Antoinetty

Karol Gazdík
24. októbra 2024   História   Francúzska revolúcia

V stredu 16. októbra 2024 sa pri príležitosti smutného 231. výročia popravy Márie Antoinetty zaodel viedenský Kapucínsky kostol do čierneho. Áno, presne ten kostol, pod ktorým sa nachádza slávna Cisárska hrobka Habsburgovcov. Chrámovej lodi dominovala v čiernom „odetá“ tumba na katafalku. Jej „vlastník“ bol identifikovaný portrétom, ktorý bol pred katafalkom vystavený. Bol to portrét francúzskej kráľovnej, za ktorej dušu sa v tento deň slúžilo v Kapucínskom kostole tradičné Requiem. Vskutku obdivuhodný počin, vzhľadom na súčasné čoraz viac liberálne orientované Rakúsko.

Mária Antoinetta, posledná kráľovná Francúzska pred pádom monarchie, je postavou bohatstva aj tragédie. Narodená ako rakúska arcivojvodkyňa v roku 1755, v 14 rokoch vydatá za Ľudovíta XVI. a žijúca vo Versailles, kde si len ťažko zvykla na prudérnu dvorskú etiketu.

Táto žena bola verejnosťou opovrhovaná pre jej extravaganciu v čase chudoby. Ako sa vyvíjala Francúzska revolúcia, bola stále viac a viac očierňovaná ako symbol excesu monarchie. Jedným z dôvodov bolo i to, že bola cudzinka, o čom svedčia aj nepekné označenia jej osoby typu „Tá Rakúšanka“ či „Rakúska pobehlica“. Hoci bola zobrazená ako ľahkovážna, bola oddanou matkou a kráľovnou, nepochopená v ére politického chaosu, venujúc sa neskôr dokonca aj charite. Výrok „Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče…“ NIKDY z jej úst nevyšiel; rovnako tak nebola zapletená v legendárnej afére s diamantovým náhrdelníkom, do ktorej bol ako obeť namočený aj kardinál Rohan. To už však nikoho nezaujímalo. Jej obraz zapadal do toho, ako ju chceli vidieť otcovia revolúcie a prezentovať ju ľudu Francúzska.

Poďme sa trochu viac pozrieť na jej posledné dni života a pripomenúť si nemilosrdnosť ospevovanej Francúzskej revolúcie. Nosným zdrojom tohto článku je kniha Pamäte parížskych katov – pamäte rodu Sanson písané rukami postriekanými krvou – rodu, ktorý sedem pokolení vykonával vo Francúzsku úrad popravných majstrov. 

Proces s väzenkyňou č. 280

Dňa 1. augusta 1793 vydal konvent dekrét, ktorý nariaďoval, aby Mária Antoinetta bola postavená pred revolučný tribunál. 2. augusta o druhej hodine ráno bol tento dekrét oznámený kráľovnej; vypočula ho bez známok pohnutia, zbalila si svoje šaty, objala svoju dcéru (dauphin jej bol odňatý už 3. júla), zverila svoje deti madame Elisabeth a pevným krokom nasledovala mestských úradníkov. Kráčajúc jednými dvierkami sa zabudla zohnúť a prudko narazila hlavou o rám dverí, až sa jej pustila z rany krv. Úradník Michonis sa jej opýtal, či si ublížila; odpovedala: „Nie, teraz už mi nič neublíži…“

V Conciergerie bola uväznená v miestnosti na konci chodby, ktorá viedla ku kaplnke; závesy rozhryzené krysami tam viseli ako handry, podlaha bola z tehál. Viedli do nej dvoje dvere a ústili dve okná, ktoré boli silne zamrežované a prepúšťali len málo vzduchu i svetla. Jedny dvere boli potom zamurované, a pretože Fouquier-Tinville rozhodol, aby dvaja strážnici vo dne v noci strážili uväznenú, bola miestnosť rozdelená prepážkou, ktorej dvere boli maskované španielskou stenou. Tak vznikli dve izby, v jednej boli strážnici, v druhej bývala Mária Antoinetta.

Vyšetrovanie sa preťahovalo. Čím viac sa zaoberali skutkami, ktoré boli kráľovnej kladené za vinu, tým menej dôkazov nachádzali pre zločiny, o ktorých boli tak presvedčení. Fouquier-Tinville nemohol preto spať a spis s obžalobou, ktorý spísal, sa stával v jeho očiach nerozlúštiteľnou záhadou. Dňa 22. vendémiaira Fouquier-Tinville konečne predložil svoj spis pre obžalobu. Pri čítaní tohto podivného spisu (v ktorom zdravý rozum a pravdepodobnosť sú práve tak často urážané ako jazyk, v ktorom je spísaný) je možné si predstaviť, v akých rozpakoch bol verejný žalobca. Spis uvádzal tieto body obžaloby:

1. Vdova po Ľudovítovi Capetovi v spolupráci s bratmi Ľudovíta Capeta a s biednym exministrom Calonnom premrhala hrozným spôsobom francúzske financie; poslala nevypočítateľné sumy cisárovi a tak vyčerpala národný poklad.

2. Jednak sama, jednak prostredníctvom kontrarevolučných agentov udržiavala styky a korešpondenciu s nepriateľmi republiky a oznamovala alebo dala oznamovať tým istým nepriateľom v rade dohodnuté vojenské a útočné plány.

3. Osnovala sprisahania a vzbury proti vnútornej i vonkajšej bezpečnosti Francúzska a k tomu cieľu roznietila občiansku vojnu v rôznych častiach republiky a ozbrojila občanov jedných proti druhým a tak preliala krv nesmierneho počtu občanov.

Smutnou súčasťou spisu bolo označenie vdovy Capetovej za nemravnú v každom smere a za novú Agrippinu.

V procese vystúpilo 26 svedkov s 26 obvineniami. Jeden zo svedkov, istý Jacques Hébert, reprodukoval výpoveď Antoina Simona, obuvníka a z vôle súdu opatrovníka jej syna – dediča trónu Ľudovíta XVII. Podľa neho kráľovná naučila svojho syna masturbovať a neskôr ho nútila, aby to robil čo najčastejšie. Podľa Héberta vraj chlapec Simonovi tiež povedal, že matka spolu s kráľovou sestrou si ho na noc brali medzi seba do postele a nútili ho robiť rôzne ohavnosti.

Keď Mária Antoinetta dostala možnosť, aby sa k tomu vyjadrila, povedala s veľkým sebaovládaním: „Apelujem na ženy a matky. Je tu medzi vami čo i len jedna, ktorá je schopná uveriť tomu, že by sa niečoho takého mohla dopustiť matka?“ Na chvíľu sa zdalo, že vo vzťahu ku kráľovnej začnú predsa len prevládať sympatie. No potom ešte vystúpilo 25 svedkov a prednieslo 25 obvinení a na záchvev sympatií voči kráľovnej sa úplne zabudlo.

Za činy, ktoré škodili Francúzsku, bola Mária Antoinetta, nazývaná revolučnými orgánmi občianka Capetová alebo väzenkyňa číslo 280, odsúdená na smrť. Podľa zákona z 10. marca predchádzajúceho roku jej boli ešte skonfiškované všetky jej statky. Keď Mária Antoinetta odchádzala zo súdnej siene, začalo obecenstvo zúrivo tlieskať. Za dverami, ktoré sa za ňou zavreli, bolo počuť výbuchy radosti nad jej blížiacou sa smrťou.

Čakanie na smrť

Po príchode do cely Mária Antoinetta požiadala, či môže napísať list pre madame Elisabeth, ktorá ho však nikdy nedostala. Popri rôznom spomínaní na staré časy napísala kráľovná v tomto liste aj nasledovné:

„Zomieram vo viere katolíckej, apoštolskej a rímskej, vo viere svojich bratov, v ktorej som bola vychovaná a ktorú som vždy vyznávala; nemajúc nádeje na nejakú duchovnú útechu, nevediac, či ešte existujú kňazi tohto náboženstva a či by ich príliš nevydávalo v nebezpečenstvo miesto, kde sa nachádzam, keby naň vstúpili.

Úprimne žiadam od Boha odpustenie všetkých chýb, ktorých som sa za svojho života dopustila. Dúfam, že vo svojej dobrote prijme moju dušu vo svojom milosrdenstve a dobrote; odpúšťam všetkým svojim nepriateľom zlo, ktoré mi urobili. Prosím všetkých, ktorých poznám, a zvlášť vás, o odpustenie všetkých ťažkostí, ktoré som, nechtiac, vám snáď spôsobila. Lúčim sa so svojimi tetami a so všetkými svojimi bratmi a sestrami…“

Po dopísaní listu prišiel za odsúdenou kráľovnou kňaz v službách republiky. Žalárnik ho uviedol ako občana Girarda, farára od svätého Landra. Mária Antoinetta zavrtela hlavou a zašepkala: „Farár! Teraz už nie sú!“ Žalárnik bol následne na odchode, aby ich nechal osamote s abbé Girardom, ale kráľovná ho vyzvala, aby ostal. Hneď nato sa sťažovala, že je jej zima na nohy. Abbé Girard jej poradil, aby si ich zabalila do vankúša; urobila to a poďakovala mu.

Osmelený jej vľúdnosťou, prosil ju abbé Girard, aby neodmietala duchovné útechy, ktoré jej prináša; dodal, ak má niečo proti jeho osobe, že na chodbe čaká generálny vikár, abbé Lambert. Kráľovná sa na nejakú chvíľu zahľadela na abbého Girarda, bol to starec úctyhodného vzhľadu; poďakovala mu za jeho horlivosť, ale povedala mu, že jej zásady jej bránia prijať odpustenie Pána prostredníctvom kňaza iného náboženstva. A pretože farár naliehal a bol veľmi dojatý, prosila ho s veľkou miernosťou, aby nenaliehal, pretože jej rozhodnutie je ako jej viera nezvratné. Abbé Girard preto so slzami v očiach odišiel.

Prečo vlastne Mária Antoinetta odmietala týchto „revolučných/konštitučných kňazov“? Problémom bola Civilná ústava kléru, ktorá definovala ich činnosť a ktorá bola z kánonického hľadiska schizmatická. Obzvlášť závažným problémom bola biskupská konsekrácia, ktorá nedávala novému biskupovi poslanie a patričnú jurisdikciu, ktorú mu môže inak udeliť len relevantná kánonická inštitúcia. Tým, že sa menovanie biskupov vo Francúzsku zredukovalo na formalitu, pretože to bol predseda volebného zhromaždenia, kto vyhlásil zvoleného biskupa (hlava II, čl. 14) a nie legitímne autority, spojenie s pápežom a Cirkvou sa prirodzene prerušilo. Preto túto schizmatickú reorganizáciu duchovenstva odsúdil 10. marca 1791 i sám pápež Pius VI., čo spôsobilo rozdelenie francúzskeho kléru na „konštitučných“ (prísažných) a „refraktérnych“ (odporujúcich) duchovných.

Deň popravy

V deň popravy už čakala kráľovná oblečená v bielych šatách. Na ramenách mala šatku, tiež bielu. Hlavu jej zakrýval čepiec upevnený čiernou stuhou. Bola bledá, nebola to však bledosť, ktorá je známkou strachu, lebo tá bledosť nebola na perách, a jej oči so širokými kruhmi, ktoré svedčili o prebdených nociach, žiarili živým leskom.

Dávam slovo Charlesovi-Henrymu Sansonovi, ktorý tento smutný deň detailne opisuje vo svojich pamätiach:

„Môj starý otec a môj otec obnažili (na privítanie kráľovnej) hlavy a tiež ju pozdravili mnohí z tých, ktorí boli s nimi; len dverník Nappier a niekoľko vojakov nevzdali úctu veľkej nešťastnici. Než sa niekto mohol ujať slova, vykročila Mária Antoinetta a povedala úsečným hlasom, v ktorom nebolo žiadne vzrušenie:

„Som pripravená, páni, môžeme ísť.“

Charles Henry Sanson ju upozornil, že je nutné urobiť niektoré opatrenia. Mária Antoinetta sa otočila a ukazujúc mu šiju, z ktorej boli vlasy ostrihané, povedala: „Je to tak dobre?“

Zároveň nastavila ruky, aby jej ich spútali. Zatiaľ čo môj otec jej zväzoval ruky, vstúpil do Siene mŕtvych kňaz abbé Lothringer a žiadal ju o dovolenie, aby ju smel odprevadiť. Abbé Lothringer (prísažný revolučný kňaz, ako z predošlého dňa odmietnutý abbé Girard) sa prihlásil už predtým, ale bol odmietnutý. Jeho naliehanie bolo kráľovnej zrejme nepríjemné, tak povedala: „Ako chcete, pane.“

Sprievod sa dal ihneď na pochod. Vojaci išli pred kráľovnou, po jej boku sa hľadel udržať abbé Lothringer; za ňou šli dôverník, vykonávatelia a iní žandári. Vstupujúc na dvor, uvidela Mária Antoinetta káru; zastavila sa náhle a na jej tvári sa zračila hrôza. Kňaz uhádol city, ktoré ju zmietali a vo svojom polonemeckom, polofrancúzskom žargóne ju vyzýval, aby napodobnila Krista, ktorý niesol svoj kríž, a hovoriac o vytrpení trestu, užil slová zločinu. „Povedzte chyby, pane,“ odvetila kráľovná a nepočúvajúc ho už, rýchlo kráčala ku káre.

Brána sa otvorila, francúzska kráľovná sa objavila uprostred svojho príšerného sprievodu a ihneď sa rozvlnil dav nakopený na nábrežiach a mostoch a prepukol v divoké preklínanie a vyhrážky. Dav bol tak hustý, že kára nemohla ísť dopredu, kôň sa plašil. Na chvíľu vznikol taký hrozný zmätok, že môj starý otec a môj otec, ktorí sedeli na predku káry, vstali a postavili sa pred Máriu Antoinettu. Na niekoľkých miestach prerazili zúrivci rad sprievodu a väčšina žandárov nadávala s nimi, namiesto toho, aby ich vytlačila. Jeden dôstojník revolučnej armády bol taký zbabelý, že hrozil kráľovnej pred očami zaťatou päsťou. Abbé Lothringer ho odstrčil a veľmi ostro mu vytkol jeho správanie. Táto scéna trvala asi tri minúty.

Môj otec často hovorieval, že sa Mária Antoinetta správala veľmi dôstojne. Bola to skutočná kráľovná tá žena, ktorá bez blednutia a bez sklopenia očí zniesla divoké pohľady davu; ktorá bez zachvenia počúvala revanie leva, ktorému ju predhodili ako korisť.

Keď sa kára zase dala do pohybu, krik utíchol. Len občas sa ozvalo volanie: „Smrť Rakúšanke, smrť pani Veto!“ Mária Antoinetta stála uprostred káry; Abbe Lothringer k nej hovoril veľmi živo a upokojujúco, no neodpovedala mu a zdalo sa, že ho ani nepočúva. Čím viac sa upokojoval ľud, tým viac strácali jej oči lesk, ľahostajne hľadela na dav a na budovy.

Keď išli okolo paláca Egalité, zdala sa byť rozrušenou; pozerala sa na domové čísla pohľadom, v ktorom bolo viac ako zvedavosť. Kráľovná predvídala, že nebude dovolené, aby jej poskytol poslednú útechu kňaz rímskej Cirkvi; znepokojovalo ju to. Neprísažný kňaz abbé Magnieu, ktorý sa k nej dostal do Conciergerie, jej sľúbil, že v deň popravy bude v jednom dome ulice Saint-Honoré a že jej dá rozhrešenie, aké sa dáva ľuďom v poslednom ťažení. Mária Antoinetta poznala číslo domu, hľadala a našla ho, a tu podľa znamenia, ktorému len ona porozumela, spoznala kňaza, sklonila hlavu a zašepkala modlitbu; potom sa pozdvihla jej hruď povzdychom uľahčenia a na jej perách sa objavil úsmev.

Keď prišli na námestie Revolúcie, kára sa zastavila práve oproti veľkej aleji Tuilérií; kráľovná sa na niekoľko okamihov bolestne zamyslela; silne zbledla, zraky jej zvlhli a zašepkala: „Moja dcéra, moje deti!“

Hlučné prípravy na popravisku ju priviedli zase k sebe a ako sa chystala na vystúpenie z káry; môj starý otec a môj otec ju podopierali; práve keď kládla nohu na zem, naklonil sa k nej Charles Henry Sanson a povedal jej ticho: „Odvahu, madame!“ Kráľovná sa rýchlo obrátila a akoby sa čudovala, že nachádza súcit u toho, ktorý ju viedol na smrť, odpovedala: „Ďakujem, pane, ďakujem.“ Zvuk jej hlasu sa nezmenil, zostal pevný a jasný.

Kára stála niekoľko krokov od popraviska. Môj otec ju chcel aj ďalej podopierať, no odmietla to: „Nie, Bohu vďaka budem mať dosť sily, aby som tam došla.“ Vykročila nie rýchlo, nie pomaly a vystupovala na stupne s takou velebnosťou, akoby to boli stupne veľkého schodiska vo Versailles. Po jej vystúpení na plošinu nastal na okamih zmätok. Abbé Lothringer šiel s ňou až tam a pokračoval vo svojom zbytočnom povzbudzovaní, môj starý otec ho jemne odstrčil, aby skrátil tie trápne muky.

Pomocníci sa chopili tej vznešenej obete. Keď ju priväzovali na dosku, pozdvihla zraky k nebu a zvolala veľmi silným hlasom: „Zbohom, moje deti, idem za vaším otcom.“ Sotvaže predniesla tieto slová, už bola doska pristrčená a nôž dopadol na jej hlavu.

V okolí popraviska sa ozvalo niekoľko výkrikov: „Nech žije republika!“ Dôstojník Grammont nariadil Charlesovi Henrymu Sansonovi, aby ukázal jej hlavu ľudu. Jeden pomocník šiel okolo popraviska s tou ohyzdnou korisťou, ktorej viečka sa ešte kŕčovito triasli. Kráľovnino telo bolo uložené do lacnej rakvy z bieleho dreva a vhodené do vápennej jamy cintorína sv. Magdalény; jej šaty boli rozdané chudobným.“

Z iného zdroja si pamätám, že pri vystupovaní na popravné lešenie zakopla kráľovná nechtiac o kata, na čo úctivo reagovala: „Prepáčte, neurobila som to naschvál.“ Aj to svedčí o jej veľkosti. Napriek pádu čelila Mária Antoinetta svojmu osudu s gráciou a vo svojich posledných chvíľach stelesňovala dôstojnosť. Jej tragický koniec odráža nepokoj kolabujúcej monarchie a cenu revolúcie. Aby toho nebolo málo, jej poprava odštartovala rabovanie a znesvätenie kráľovskej nekropoly v Saint-Denis. Všetko pod osvietenskými heslami „Sloboda, rovnosť, bratstvo“.

PDF (formát pre tlač)