Po stopách dvorného maliara Mária Terézie

Karol Gazdík
25. septembra 2024   História Kultúra   Cestopis

Máriu Teréziu – matku 16 detí, zodpovednú a pracovitú ženu, hovoriacu 5 jazykmi, milujúcu manželku, zbožnú katolíčku, veľkú jedáčku (milovala čokoládovú polievku) a hlavne našu najvýznamnejšiu panovníčku, ktorá sa ako žena excelentne presadila v dobe, keď svet patril hlavne mužom – poznáme hádam všetci. Určite poznáme aj jej cisárskeho manžela, z ktorého „titulu manželstva“ ju aj dodnes nie celkom správne považujeme za vládnucu cisárovnú, hoci reálne zastávala len kráľovský úrad. Poznáme aj jej verných spolupracovníkov, z ktorých mnohí stáli pri jej reformách. No poznáme aj ľudí z jej okolia, ktorí „pod jej menom“ tvorili hodnoty umeleckého rázu?

Týmto článkom by som vám rád predstavil dvorného maliara Márie Terézie a niektoré jeho umelecké skvosty, za ktorými sa veru oplatí vycestovať…

Johann Baptist Wenzel Bergl

Ján Václav Bergl (1719 – 1789) bol barokový (niekde uvádzané aj rokokový) maliar českého pôvodu, ktorý to svojím talentom dotiahol až do hľadáčika Márie Terézie a stal sa jej dvorným maliarom. Študoval Maliarsku akadémiu vo Viedni a bol ovplyvnený benátskym iluzionizmom. Jeho učiteľom bol uznávaný maliar Paul Troger, ktorý mal na Bergla veľký vplyv. Jeho diela zdobia kostoly, kláštory a zámky nielen vo Viedni a Budapešti, ale aj u nás na Slovensku!

Mnohé z jeho obrazov zobrazujú rajské záhradné krajiny, ktoré s iluzionistickou zručnosťou harmonicky integroval do priestorovej architektúry. So svojimi idylickými krajinami plnými exotických rastlín a romantických scén vytvoril Bergl novú variáciu iluzívnej maľby.

Okrem vládnucej elity maľoval aj pre Cirkev. Jeho maľby nájdeme napríklad v kláštornom kostole Basilika von Klein-Mariazell, ďalej v augustiniánskej čitárni (kedysi) Viedenského dvorného kláštora augustiniánov, Bazilike Maria Dreieichen, záhradnom pavilóne v opátstve Melk, či v Stift Neukloster vo Viedenskom Novom Meste (Wiener Neustadt). Poďme si teda predstaviť niektoré z jeho diel.

Viedenský Hofburg a Schönbrunn

Z cisárskych honosných priestorov v paláci Schönbrunn a tiež v Hofburgu, v hlavnom sídle Habsburgovcov, sú za mňa najkrajšie a najzaujímavejšie práve miestnosti vymaľované rukou maliara Bergla – Berglzimmer. V Hofburgu sú to dve miestnosti, ktoré slúžili cisárovnej Alžbete zvanej Sisi na prezliekanie a v paláci Schönbrunn je to súkromný apartmán Márie Terézie na prízemí paláca, o ktorom možno hovoriť ako o „letnom byte“. Tieto izby sú dodnes ešte ťažko prístupné – roky predtým len počas štátnych sviatkov, v súčasnosti počas výnimočných výstav alebo len prostredníctvom skupinovej rezervácie, na ktorú som mal raz šťastie.

Jedna časť Berglových apartmánov sa nachádza aj v druhom krídle paláca Schönbrunn, kde sídli Detské múzeum. Ide o štvorizbový apartmán orientovaný do komornej záhrady pre dcéru Márie Terézie, arcivojvodkyňu Máriu Alžbetu, a tri izby na západnom záhradnom priečelí pre jej najmladšieho syna arcivojvodu Maximiliána. Do Detského múzea sa viete dostať kedykoľvek, no dodnes si pamätám tie trápne poznámky personálu, ktorý posmešne poznamenal, že či tam chcem ísť azda česať bábiky. Očividne ani pracovníci tohto paláca netušia, aké klenoty sa nachádzajú aj v tejto časti múzea.

Bergl bol skvelý iluzionista a krajinkár, čo v týchto miestnostiach aj naplno predviedol. Bohatá exotická fauna a flóra, pergoly, zábradlia či rokokové vázy, to všetko je tu k videniu a potešeniu zmyslového poznania. Moje episteme aisthesis bolo počas návštevy týchto miestností enormne zaťažené všetkými tými neskutočnými detailmi a simulovaným iluzívnym priestorom. Bergl si dával skutočne záležať, aby to, čo maľoval, bolo čo najreálnejšie. Preto jeho maľovaniu predchádzali dlhé štúdie fauny a flóry v zámockom skleníku alebo rozhovory s cestovateľmi.

Opisované miestnosti boli vymaľované vysoko realistickou barokovou technikou trompe l’oeil, v rokoch 1768 až 1777, ktorá klamala oči pozorovateľa ilúzií tretej dimenzie. V prípade priestorov v Schönbrunne ide pritom o dvojitú ilúziu. Maľby tu totiž znázorňujú tropickú exotiku, avšak v prízemí, kde sa miestnosti nachádzajú, je viac menej chladno a to aj napriek priamemu východu do záhrad. Aj na základe toho sa sem Mária Terézia veľmi rada sťahovala počas horúcich letných dní. Východné a juhovýchodné izby neskôr využíval korunný princ Rudolf. Zvláštnosťou je, že krátko po smrti Márie Terézie v roku 1780 boli maľby na stenách zakryté a na ich znovuobjavenie sa čakalo až do roku 1891.

Koncept umeleckého dizajnu podčiarkuje nárast funkčného významu miestností – čo miestnosť, to vzhľadom na jej funkciu odlišná výzdoba. Prvá miestnosť, ktorá slúžila ako predsieň, zobrazuje prírodnú scénu, ktorá bola takmer nedotknutá ľudskou rukou. Exotické vodné vtáky tu šantia v tropickej vegetácii. Priestorové akcenty udávajú len maľované portály, pričom prechod medzi stenou a stropom prechádza do popínavej vegetácie.

V druhej miestnosti, ktorá pravdepodobne slúžila ako prijímacia miestnosť, napovedajú o dvornej kultúre hodvábne závesy, pávy a košíky s ovocím. Pomocou nariasených ovocných aranžmánov sa opulentnosť prírody spája súčasne s jej pominuteľnosťou.

V tretej miestnosti, ktorú využívala „cisárovná vdova“ ako spálňu, vidíme pohľad do barokovej záhrady navrhnutej ako výraz kniežacej moci a nadvlády nad prírodou. Podobne ako v skutočnej záhrade Schönbrunnu s jemnými drevenými pavilónmi, výmaľba poslednej a zároveň najintímnejšej miestnosti, ktorá pravdepodobne slúžila ako pisáreň, v konečnom dôsledku evokuje interiér záhradného altánku. Takto opisuje „letný byt“ Márie Terézie s Berglovými maľbami oficiálna stránka paláca Schönbrunn.

Benediktínsky kláštor v Melku

Podobne ako v paláci Schönbrunn či vo viedenskom Hofburgu, aj v Melku možno obdivovať maľby barokového krajinkára a iluzionistu Johanna Wenzela Bergla. Priestory vymaľované jeho rukou nájdete v záhradnom pavilóne, ktorý postavil v rokoch 1747 až 1748 Franz Munggenast. Malo ísť o rekreačnú zónu pre bratov benediktínov. Strop vstupnej haly zdobí freska hovoriaca o triumfe svetla s alegóriami troch šťastných ročných období a štyroch vtedy známych kontinentov. Fresky v ostatných miestnostiach predstavujú exotické scény, napríklad objavenie Ameriky, rôzne cudzokrajné zvieratá a ovocie.

Pár slov by si samozrejme zaslúžil aj samotný kláštorný komplex, ktorý musel byť zdrojom naozaj veľkolepého pohľadu aj pre samotného Bergla. Prestavba kláštora do súčasnej barokovej podoby prebehla v rokoch 1702 až 1736 Jakobom Prandtauerom. Kláštorný kostol vyzdobil svojimi freskami Johann Michael Rottmayer a knižnicu so stredovekými rukopismi vyzdobil Paul Troger – učiteľ Bergla. V tej dobe dostal kláštor aj svoje charakteristické sfarbenie tvorené bielou a okrovožltou omietkou a prezývku Versailles mníšskej republiky. Aj keď vonkajšie rozmery ohromia každého návštevníka, dych mu vyrazí až 195 metrov dlhá cisárska chodba, mramorová sála a kláštorná knižnica, ktorá zahŕňa približne 100 000 zväzkov. Vrcholom všetkej nádhery, ktorá návštevníka privedie do nemého úžasu, je bohatá výzdoba interiéru kostola. Umelecký svet ho vyhlásil za najkrajší barokový interiér severne od Álp a na znak uznania ho nazval „Božou audienčnou sálou“.

Neobarokový kaštieľ v Horných Lefantovciach

Konečne sa presúvame v cestovaní za Berglovým umením aj na naše Slovensko. Skôr než predstavím jeden obrovský klenot, ktorý na Slovensku máme a takmer o ňom ani nevieme, mi nedá nespomenúť aj oltárny obraz vo farskom kostole sv. Martina v Holíči, ktorý bol pôvodne františkánsky. Jeho autorom je taktiež Johann Baptist Wenzel Bergl. Možno by ste sa zamýšľali nad tým, prečo tento tereziánsky maliar zhotovil oltárny obraz pre kostol v Holíči. Logickou odpoveďou je však zámok, ktorý stojí neďaleko kostola. Je to miesto, ktoré ako druhé na Slovensku často navštevovala cisárska rodina. Samotná Mária Terézia tu bola asi 30-krát na dlhodobých pobytoch.

Späť však k „Lefantovskému trezoru Berglovho umenia“. Tento kaštieľ vznikol barokovou prestavbou niekdajšieho kláštora pavlínov (Rád svätého Pavla Prvého Pustovníka). Ten bol postavený niekedy koncom 14. storočia Michalom z Lefantoviec. Pri neskoršej prestavbe (koniec 19. storočia) sa budova kostola rozdelila podlažím a zakomponovala do tela kaštieľa a vytvoril sa z nej reprezentačný vstup s balkónom – pozornému oku neunikne vonkajší gotický ráz stien bývalého kostola, s prítomnými „opornými piliermi“.

Tento gotický kostol bol však aj predtým upravovaný. Zásadnou úpravou prešiel v roku 1774, kedy dostal nové barokové klenby a na nich bohatú freskovú výzdobu od nášho maliara Bergla. Kláštor bol nakoniec zrušený cisárom Jozefom II. a následne chátral. V roku 1836 kúpil celý komplex František Edelsheim-Gyulay, ktorý v roku 1894 začal už so spomínanou prestavbou kláštorného komplexu na honosný kaštieľ v duchu neskorého baroka a klasicizmu. Projektovo celé dielo zastrešil významný uhorský architekt Jozef Hubert, ktorý prestaval aj Bojnický zámok.

Berglove fresky v tomto kaštieli znázorňujú výjavy zo života sv. Jána Krstiteľa. Sú aj pekne chronologicky usporiadané, kvalitou veľmi jasné, stále žiarivo „svieže“. Tento cyklus fresiek začína Zachariášovou službou v Jeruzalemskom chráme, kde sa mu zjavil anjel a oznámil mu, že Boh vyslyšal jeho modlitbu a dá mu syna; no následne Zachariáša za neveriacky postoj trestá prechodnou nemotou. Nesmie chýbať freska, kde sa Alžbeta stretá s Máriou, ktorá za ňou prišla z Nazaretu. Mária prišla pomáhať Alžbete a tá v prorockom osvietení v nej spoznala matku očakávaného Spasiteľa sveta. Ďalej tam vidíme aj výjav z pôrodu sv. Jána Krstiteľa, kde Zachariáš v ľavom dolnom rohu píše na tabuľku „Joannes est nomen eius“. Samozrejme nesmie chýbať freska s Jánovým životným pôsobením a cyklus končí s výjavom, kde Salome na tácke nesie svätcovu odťatú hlavu. V tomto poslednom výjave sa nachádza aj podpis maliara Jána Bergla.

Máriacsalád – zrúcanina kláštora Mariánska Čeľaď

Posledné miesto, ktoré na Slovensku v súvislosti s maliarom Berglom navštívime, prináša hlavne smútok. Ide o kedysi honosné a rozsiahle sídlo pavlínskych mníchov zo 16. storočia, s kúpeľmi, so záhradou, školou, s nemocnicou, rozsiahlymi pozemkami a čulým hospodárstvom. Dnes zostali z kláštora, žiaľ, už len ruiny obrastené zeleňou a zdevastované človekom. Pamiatka je v dezolátnom stave, stavebný materiál bol vo veľkej miere rozkradnutý. Zachovali sa tri krídla kláštorných budov okolo rajského dvora a krátke krídlo vybiehajúce na sever. Z kostola, ktorý uzatváral dvor na západnej strane, sa zachovalo iba presbytérium.

Názov Máriacsalád znamená Máriina (mariánska) rodina. V slovenskom výraze „čeľaď“ znamená vo všeobecnosti a najmä v minulosti: rod, ľud, pokolenie; všetci pokrvní príbuzní žijúci v tom istom dome, prípadne samotný dom; rodina; rodina spolu so sluhami; hradný ľud či branný ľud.

Podobne ako (pôvodne) pavlínsky kláštor v Lefantovciach, tak aj pavlínsky kláštor Mariánska Čeľaď bol zdobený rukou maliara Bergla. Mnohé z jeho malieb sú už nenávratne preč a tie fragmenty, ktoré sa zachovali – barokové vázy s kvetmi – sú už len chabým svedkom toho, že i sem prenikla tereziánska opulencia zhmotnená štetcom dvorného maliara našej osvietenej panovníčky. Na tomto mieste mi nedá nevyjadriť zúfalé želanie, aby rovnako smutne neskončili aj Berglove fresky v spomínanom kaštieli v Horných Lefantovciach. Bola by to pre nás obrovská strata…

PDF (formát pre tlač)