Pápež sa modlil v Turecku Vyznanie viery s 26 predstaviteľmi cirkví: V Kréde vynechal slovo „Filioque“. Chce ho katolícka Cirkev obetovať na oltári ekumenizmu?

1. decembra 2025   Krátke správy   Cirkevná kríza

Rozdelenie medzi katolíckou Cirkvou a Pravoslávnou cirkvou trvá už takmer tisíc rokov (1054) a aj keď zástupy historikov opakujú neustále, že prijatie slova „Filioque“ Rímom a pápežmi bolo pre pravoslávnych len nepodstatnou zámienkou k zavŕšeniu roztržky, ktorá sa reálne započala už za Fotia a bola zrejme neodvratná, zostáva toto slovo jedným z poznávacích znakov, ktorý odlišuje pravoverné katolícke náboženstvo od schizmatikov. Jeho používanie nebolo svojvôľou latinského kléru, ale výsledkom dlhodobého teologického a dogmatického bádania, ktoré začalo na Západe už od 6. storočia a postupne sa presadilo ako adekvátny a presný opis vzťahu medzi tromi Božskými osobami.

S veľkými rozpakmi preto niektorí katolíci hodnotia víkendové modlitbové stretnutie medzi pápežom Levom XIV. a 26 predstaviteľmi pravoslávnych aj protestantských cirkví v niekdajšej Nicei (dnes turecký Iznik). Pápež sa modlil spolu s ostatnými Vyznanie viery v podobe, ktorá neobsahovala pojem „Filioque“, čiže upresnenie toho, že Duch Svätý vychádza zároveň z Otca „i Syna“ (Filioque) a nielen z Otca. Podľa pravoslávnej teológie bolo neskôr vysvetľované, že Duch Svätý vychádza „skrze Syna“, ale nie z „i Syna“, aby sa ukázal rozdiel medzi katolíckou a pravoslávnou koncepciou.

https://thecatholicherald.com/article/pope-leo-xivs-nicaea-moment-and-the-missing-filioque

Význam pojmu Filioque sa odvíja od rozšírenia ariánskej herézy, ktorá spochybňovala božstvo Ježiša Krista. Aby sa definitívne predišlo akémukoľvek spochybňovaniu toho, že Syn je rovný Otcovi a Duchu Svätému, uznala Cirkev, že Duch Svätý vychádza z Otca aj Syna zároveň.

Počas bohoslužby pápež a zhromaždení vedúci predstavitelia recitovali Nicejsko-carihradské vyznanie viery v angličtine, pričom použili pôvodnú grécku formu bez pojmu Filioque.

Pápež Lev XIV. zároveň vyzval prítomných vedúcich predstaviteľov, aby pokračovali „cestami bratského stretnutia, dialógu a spolupráce“, najmä v globálnej klíme poznačenej násilím a nestabilitou: „Musíme dôrazne odmietnuť používanie náboženstva na ospravedlňovanie vojny, násilia alebo akejkoľvek formy fundamentalizmu či fanatizmu,“ vyhlásil pápež.

Podujatie nasledovalo tesne po zverejnení nového apoštolského listu pápeža s názvom In unitate fidei, ktorý bol publikovaný začiatkom týždňa. List v poznámkach pod čiarou uvádza o Vyznaní viery v súvislosti s Konštantínopolským koncilom:

„Výrok „a vychádza z Otca i Syna (Filioque)“ sa v konštantínopolskom texte nenachádza; do latinského kréda ho vložil pápež Benedikt VIII. v roku 1014 a je predmetom dialógu medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou.“

https://www.vatican.va/content/leo-xiv/en/apost_letters/documents/20251123-in-unitate-fidei.html

A práve posledná poznámka (okrem rozpakov zo spoločnej modlitby hlavného predstaviteľa kresťanstva na svete s predstaviteľmi schizmatikov a heretikov bez vyrieknutia Filioque) vyvoláva obavy. O aký dialóg by malo ohľadom pojmu Filioque vlastne ísť?

Predstava, žeby katolícka Cirkev naliehala na Pravoslávnu cirkev pri tomto dialógu, ktorý sa týka podľa dokumentu pojmu Filioque, aby tento pojem prijala, je za súčasnej situácie keď sa Vatikán ospravedlňuje Indiánom ešte aj za to, že má v múzeu náčelníkovu čelenku, krajne nerealistická. Ústupčivosť katolíkov a výpredaj Tradície, ktorý trvá už celé desaťročia skôr smerujú úvahy k tomu, že ten, kto sa bude musieť prispôsobiť v dialógu, budú katolíci. Nie nadarmo to bol pápež Lev XIV. a nie odpadlíci, kto sa pri spoločnej modlitbe prispôsobil.

Nech to teda obraciame zo všetkých strán, výsledkom „dialógu“ ohľadom Filioque môže byť buď len jeho zachovanie, s tým, že „ekumenický dialóg“ bude stagnovať, alebo jeho odstránenie, či skôr, ako sa to už tak robí v štýle salámovej metódy – zdobrovoľnenie, čím sa nám ekumenický dialóg presunie bližšie k cieľu, čiže k rozriedeniu katolíckej viery do takej podoby, v ktorej už nebude nikoho iritovať.

Portál The Catholic Herald píše:

„Pre niektorých katolíkov môže byť pápežova modlitba Nicejsko-carihradského vyznania viery v Nicei bez Filioque hádankou, kam až vlastne môže zájsť reálny ekumenizmus bez toho, aby sa z neho stalo niečo úplne iné. To je dôležité, pretože Cirkev nie je len diplomatickým aktérom. Učí pravdu o Bohu a ľudskej osobe a jej jednota nie je zakorenená v citoch, ale v doktríne.

Keď pápež a ekumenický patriarcha spoločne recitujú „Duch Svätý…, ktorý vychádza z Otca“, pričom vynechávajú vyznanie latinskej tradície „i Syna“, toto gesto sa okamžite interpretuje nielen ako pohostinnosť, ale aj ako teologický signál. Pre Cirkev, ktorá je čoraz viac nútená zmierňovať svoju doktrínu kvôli konsenzu, je táto stávka nepochybne vysoká. Problém tejto stávky spočíva v tom, že modlitba v Izniku nesvedčí len o teologickom spore alebo ekumenickej zdvorilosti. Odhaľuje hlbší vzorec v pokoncilových inštinktoch Cirkvi, a síce tendenciu uzdraviť rozdelenie symbolickým zmierením aj napriek tomu, že sa táto symbolika dotýka formulácií, ktoré obhajovali svätí, koncily a pápeži celé tisícročie.“

Tvárou v tvár stáročiam katolíckej latinskej tradície donútia nakoniec katolíkov podobné gestá klásť si otázku: Načo to vlastne všetko bolo dobré? Načo vlastne umierali svätci, pápeži, laici i rehoľníci za tieto pravdy viery, keď nám vlastne dnes Cirkev naznačuje, že na nich nezáleží a jediné čo je dôležité je to, aby sme sa na seba usmievali a spoločne recitovali tie formy, ktoré cirkevná tradícia odmietala ako nedostatočné celých tisíc rokov?

The Catholic Herald správne podotýka:

„Odhliadnuc od tejto modlitebnej udalosti, ak sa pozrieme na tisíc rokov cirkevných dejín, tak Západ vyznáva vychádzanie Ducha „od Otca i Syna“. Nejde o niečo menej dôležité, ale naopak o pilier západnej trinitárnej teológie, ktorý obhajovali svätý Augustín, Ambróz, Lev Veľký, koncily v Tolede a celá stredoveká tradícia.

Pápež Lev I. v roku 447 učil, že tí, ktorí popierajú, že Duch vychádza z oboch osôb, sa dopúšťajú „bezbožného bludu“. Koncily v Tolede vložili túto klauzulu, kvôli boju proti arianizmu. A keď bola v roku 1014 vložená do rímskej liturgie, uskutočnilo sa to ako kryštalizácia západnej viery, nie ako svojvoľná ozdoba. Keď sa teda pápež verejne modlí Vyznanie viery vedľa patriarchu Bartolomeja bez spojenia Filioque, katolíci sa prirodzene pýtajú, čo presne tým signalizuje?“

O tom, čo by to mohlo signalizovať a symbolizovať do budúcnosti konkrétne, je písané vyššie. V snahe zapáčiť sa východným schizmatikom, by sa mohli začať používať obe varianty ako rovnocenné. Cap sa nažerie a kapusta zostane celá. Presne ako pri požehnávaní-nepožehnávaní homopárov. Kto bude tvrdiť, že Cirkev zradila Tradíciu, tomu sa odpovie, že predsa ďalej môže vyznávať Filioque, pretože Cirkev sa nikdy od neho nedištancovala a ani sa ho nezriekla. Ale zároveň už nebude nutné ho vyznávať.

No a čo to symbolizuje všeobecne? Nič nové. Ide len o pokračovanie postupnej dekatolizácie Cirkvi a jej premenu z jedinej, svätej, apoštolskej a katolíckej na pluralitnú, inkluzívnu, tolerantnú a synodálnu.

Branislav Michalka

Zdroj: The Catholic Herald, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)