Oltár v skrini? Áno, aj to je možné (Tretia, záverečná časť) -

Oltár v skrini? Áno, aj to je možné (Tretia, záverečná časť)

Lucia Laudoniu
20. februára 2023
  Cirkev História Kultúra

predchádzajúca časť:
Oltár v skrini? Áno, aj to je možné (Prvá časť)
Oltár v skrini? Áno, aj to je možné (Druhá časť)

***

Prívlastok Ecclesia militans právom patrí Kristovej Cirkvi. Bojujeme s našimi vášňami a hriechmi – to je neviditeľný boj.

Societas theanthropica (bohoľudská spoločnosť, termín je prevzatý zo slovníka gréckych otcov) bola počas svojich dejín pravidelne konfrontovaná aj s viditeľným bojom a dbala na to, aby inter arma neonemelo evanjelium, keď už mlčali musae et leges, ako to učí starorímske proverbium.

Oltár je trónom Najvyššieho, no je aj bojiskom o ľudskú dušu – a v tomto eschatologickom boji nikto nie je pasívnym pacifistom.

Sanctus medzi tankmi

Vojenskí duchovní ešte pred pár desaťročiami disponovali prenosnými oltármi v tvare kufríka. Keď sa odklopilo veko, uvideli sme kánonické tabuľky, kríž, dokonca aj umeleckú výzdobu, často v podobe malého litografického triptychu.

Rozkladacia drevená doska plnila funkciu oltárnej menzy, takže tieto kufríky neslúžili iba na uskladnenie a prenos posvätných nádob, ako je tomu dnes. Cestovná liturgická súprava mala pridanú hodnotu v podobe malého oltárika ad missam celebrandam.

Americký Úrad pre monitoring bezpečnosti rurálneho života a vojenských informácií (Farm Security Administration – Office of War Information) zrealizoval v roku 1943 sériu spravodajských fotografií newyorského arcibiskupa Francisa J. Spellmana, ako slúži svätú omšu v plenéri pre vojenských letcov v Tunisku. Negatívy zachytávajú hierarchu v rôznych momentoch bohoslužby. Nechýba pohľad na prenosný oltárik s kalichom a kúskom požehnaného plátna (antimensium Latinum), ktoré nahrádzalo oltárny kameň. Zachovali sa aj ďalšie zábery arcibiskupa Spellmana, ktorý sa pastoračne staral o príslušníkov americkej armády. Altaria Domini vyrastali v poľných lazaretoch aj na holej lúke.

Arcibiskup New Yorku Francis J. Spellman podáva sväté prijímanie vojakom na talianskom fronte. Fotografia pochádza z roku 1944.
Zdroj: Signal Corps Archive / commons.wikimedia.org

Podobné, častokrát umelo štylizované výjavy z poľných omší sa objavovali už na pohľadniciach z Grande guerre, tie vojenský konflikt výrazne romantizovali.

Medzi pamätníkmi kolovali chýry, že omší na bojisku sa zúčastňovali aj nepriateľské jednotky. Prítomnosťou na bohoslužbách protivníka riskovali svoju bezpečnosť a nebojme sa povedať, že aj život.

Aj vojna môže byť učiteľkou modlitby – dokonca horlivejšou, než mier. Objektívy anonymných spravodajcov zvečnili vojakov a kňazov spoločne sa modliacich obklopených obrnenými vozidlami. Improvizované oltáre so svietnikmi a krucifixom vyrastali aj priamo na korbe tankov. Kaplán David Herrmann použil jeden zo zničených japonských tankov, aby na ňom slúžil rekviem za zosnulých vojakov.

Rekviem na korbe tanku.
Zdroj: USMC Archives / flickr.com

Vojaci, pre ktorých bolo utrpenie na dennom poriadku, zakúšali plody Kristovej obety osobitným spôsobom. Naše ego, ktoré nám velí neísť do chrámu len preto, že vonku napríklad prší, sa pri spomienke na liturgie v zákopoch schúli do klbka ako zmoknutý psík…

Najvyššia obeť

Prenosné kalichové súpravy a vojenské oltáriky majú pôvod v stredoveku. Križiacke texty a situácia na frontoch v 20. storočí však majú čosi spoločné – popri pravdivej túžbe položiť život za Boha a blížnych je to, žiaľ, aj karikatúra martýrstva maľovaná strachom.

Kristov mučeník nespieva spolu s operným hrdinom Cavaradossim z Pucciniho Toscy to melodramatické „io muoio disperato“ („zomieram zúfalý“), ale pokorne vracia stvorené Stvoriteľovi v nádeji na večný život.

Benediktín Guibert z Nogentu zaznamenal zaujímavú udalosť, ktorá sa stala počas moslimského obliehania tábora Petra Pustovníka neďaleko Konštantínopola. Guibert tvrdí, že synovia polmesiaca zavraždili istého kňaza priamo pri slúžení svätej omše. Obetovali ho na tom istom oltári, na ktorom on sám krátko predtým priniesol sacrificium supremum. Aj stredovek mal svojich Óscarov Romerov, mučenícka krv ktorých sa dokonale zmiešala s Kristovou krvou.

Jean z Joinvillu, životopisec francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., nám zanechal správu o zachovávaní posvätného ticha (sacrum silentium) v improvizovaných kaplnkách uprostred bojového virvaru. Kráľ napomenul vojakov, lebo sa počas spievania omše hlasno rozprávali a vyrušovali tým kňaza. Dozvedáme sa, že v kráľovskom stane sa slúžila slávnostná missa cantata, nie missa lecta a „sakralita“ dočasnej kaplnky v ničom nezaostávala za sakralitou stabilného kostola. Cirkev bola aj v náročnejších podmienkach schopná kontinuálnej bohopocty so všetkou duchovnou i materiálnou nádherou, ktorá k nej neodmysliteľne patrí.

Prenosné oltáre boli na úžitok Božiemu ľudu aj počas prenasledovania Cirkvi. Prenasledovania nemajú charakter jednorazovej udalosti, tvoria skôr sínusoidu…

Mexický jezuita blahoslavený Miguel Pro bol pod drobnohľadom slobodomurárskej vlády, ktorá ho v novembri 1927 nakoniec zniesla zo sveta. Stalo sa tak na príkaz vtedajšieho mexického prezidenta, aktívneho slobodomurárskeho zasvätenca. Aj otec Pro celebroval tajné omše na prenosnom oltári, ktorý v prípade potreby skryl.

Kňazské diery a Božie kúty

Podobnou skúsenosťou si prešli katolícki kňazi v protestantskom Anglicku. Ich úkrytom sa hovorilo priest hole – kňazská diera.

Vchod do týchto tajných komôrok býval zatarasený falošnou skriňou, krbom alebo iným kusom nábytku, aby sa predišlo podozreniam zo strany nepriateľov pápeža. Kňazské diery slúžili na ochranu života duchovných rímskej Cirkvi, ktorí boli za vlády Alžbety I. v 16. storočí postavení mimo zákon a drasticky perzekvovaní. Pokiaľ to priestory domu umožňovali, súčasťou tajných kňazských úkrytov bolo liturgické vybavenie – kaplnka alebo aspoň oltárik, na ktorom sa mohla slúžiť eucharistická obeta.

Tento otvor do tzv. kňazskej diery – tajného úkrytu anglických katolíckych duchovných – bol súčasťou schodiska.
Zdroj: Quodvultdeus / wikipedia.org

Historické prenosné oltáre sú dnes muzeálnym artefaktom, no zdá sa, že ich čas opäť príde…, len čo „nevinná“ Alenka v dúhových šatočkách premení mundus noster (im)mundus na svoju ríšu divov, z ktorej sa nám bude od údivu zdvíhať obočie, prípadne aj čosi iné, napríklad žalúdok… Estne mihi libitum plura scribere? Smiem vari napísať viac? Jeden prst na ústa – a druhý na kríž!

Mimochodom, stillicidium patrí k najzaujímavejším latinským slovám, ktoré na mňa kedysi žmurkali z kníh. Ide o výraz z vitruviánskej teórie architektúry. Stilla znamená kvapka a cadere padať, takže stillicidium nie je nič iné, než dažďová voda žblnkajúca v odkvapovej rúre na streche etruského chrámu… Podobné žľaby (cymatium) a odkvapy by sme našli vo väčšine dórskych svätýň. A čo kvapká z nášho srdca? Je to aqua benedicta alebo kyselina? Patres Ecclesiae prirovnávali chrámový oltár k životodarnému prameňu. Nech je každý domáci oltár „Božím odkvapom“, stillicidium, ktoré zbiera kvapky z Prameňa prameňov a občerstvuje nimi náš domov.

Naši predkovia zasvätili Bohu roh obytnej miestnosti alebo jej východnú stenu. Vešali na ňu kríže, ikony a rôzne sakrálne maľby, tí menej majetní púťové chromolitografie. Na poličke so soškami a ružencami sa mohli nachádzať kvety, bylinky a posvätené sviečky – hromničky.

V Nemecku sa takto koncipovaný domáci modlitebný kút nazýval Herrgottswinkel (kút Pána Boha), regionálne tiež heilige Hinterecke (svätý zadný roh). Božie kútiky sa budovali dokonca aj v hostincoch a krčmách. Pre štamgastov boli akýmsi „výstražným trojuholníkom“, že aj v pelechu hriechu na nich hľadí Oculus Providentiae.

Tirolský ľudový „Boží kút“.
Zdroj: Naturpuur / commons.wikipedia.org

Variácie Božích kútov existovali naprieč západným kresťanstvom, minimálne vo forme domáceho kríža a obrazov sŕdc Krista a Panny Márie, ktoré vídame v starších dreveniciach nad jedálenským stolom. Rôzne formy ľudovej religiozity vzbudzujú záujem návštevníkov skanzenov.

Bozk dvoch stien

Obdoba Božieho kúta bola známa aj vo východokresťanskej sfére vplyvu. Byzantský „krásny“ alebo „červený“ kút (красный угол) sa od západného líšil absenciou sôch a prítomnosťou devocionálií typických pre gréckoslovanskú a rumunskú kultúru.

Filachto (φυλακτό) je u Grékov veľmi obľúbeným sakrálnym predmetom porovnateľným s latinskými medailónikmi – agnuštekmi. V malom vrecúšku alebo stuhe so znakom kríža bývajú všité posvätené úlomky vetvičiek a kvetov, ktoré zdobili veľkopiatočný epitaf (επιτάφιος, plátno s ikonou snímania z kríža a kladenia Pána do hrobu, v slovanských jazykoch plaščanica – плащаница). Filachto sa vyrába v monastieroch a môže obsahovať aj požehnaný medailónik. Kresťania byzantskej tradície veria, že filachto je účinná zbraň pred útokmi diabla, preto ju nosievajú so sebou, prípadne ju môžu umiestniť na čestné miesto k ikonám patrónov domu.

Filachto gréckych orthodoxných kresťanov.
Zdroj: archív L. Laudoniu

Olejová lampa na retiazke (lampada) visiaca pred ikonami, sviece, domáca stolová kadidelnica, vonné monastierske oleje, antidor a artos (požehnané chleby) – to všetko má v pravoslávnych, ale aj v mnohých gréckokatolíckych domácnostiach pripomínať lásku Spasiteľa k nám.

Okrem týchto devocionálií sú obľúbené cestovné ikonky (diptychy a triptychy) imitujúce usporiadanie ikon na ikonostase. Ikony svätcov, ktorí sú blízki konkrétnej duši, sú v kresťanskom domove samozrejmosťou.

Ikony Pána Ježiša a Božej Matky bývajú štandardne umiestnené v rohu miestnosti tak, aby Kristus visel na pravej strane rohu, ikona Sanctissimae Deiparae sa kladie vľavo. Dve steny tvoriace kút predstavujú dva „bloky“ dejín. Obraz Bohorodičky, nositeľky vteleného Slova, mysticky sprítomňuje epochu Kristovho prvého príchodu v ľudskom tele, archetyp Pantokratora a Učiteľa evokuje Jeho druhý príchod a súd nad národmi. Priestor medzi obrazmi (roh steny) symbolizuje „tmavý kút“ nášho sveta – čas, ktorý žijeme medzi udalosťami prvého a druhého príchodu Pána. Kút je potom bozkom, zmierením a objatím dvoch stien – dvoch časových pásiem, a nie vojnou medzi nimi.

Soľ a kvas

Nebolo to tak dávno, keď zbožní katolícki majstri a rezbári zhotovovali rôzne drevené kaplnky v tvare konzoly s priestorom na sošku alebo kríž. Mohli mať tiež podobu malej edikuly so stĺpikmi, prípadne zasklenej skrinky s dvierkami. Niektorým ľudovým kaplnkám vdýchli druhý život milovníci starožitností a vkusne ich zreštaurovali.

Socha svätej Johanky z Arku v drevenej vyrezávanej kaplnke – domácom oltáriku z prvých dekád 20. storočia.
Zdroj: archív L. Laudoniu

Epochálne kultúrne dielo Cirkvi spočíva okrem iného aj v tom, že účastníci bohoslužieb boli ustavične formovaní krásou, ku ktorej mali prístup gratis na každej omši. Nepotrebovali múzeá, ktoré – aj pri najlepšej snahe o odbornú reflexiu a edukáciu – takmer vždy vytrhávajú sakrálne umenie z jeho prirodzeného prostredia, ktorým bola, je a bude živá bohoslužba v konsekrovanom (časo)priestore.

Je pochopiteľné, že veriaci pociťovali túžbu priniesť si do svojich domovov kúsok vysokého liturgického umenia, ktorému boli pravidelne vystavovaní pri modlitbe v chráme.

Zmenšené verzie skutočných oltárov či ikonostasov mali posilniť puto veriaceho človeka s Bohom. Domáci oltár bol médiom bohoúcty, ale aj prostriedkom, ako integrovať do svojho domova kúsok miestneho kostolíka, s ktorým bol kresťan spätý od kolísky po smrť.

Otváracie stolové obrazové diptychy a triptychy, ľudovo nazývané oltár, sú v skutočnosti miniatúrami krídlového retabula, avšak bez oltárnej menzy. V gotickom období boli veľkým hitom a zostali v obľube až dodnes. Niektoré sú také maličké, že sa zmestia do dlaní.

Ľudia si ich spravidla brávali na cesty, ale napríklad aj do nemocníc. Mnohé z týchto drobných devocionálií patria medzi takzvané relikvie memento – sú spomienkou na púť alebo na významné duchovné miesto.

Malý otvárací domáci oltárik s ikonou kyjevského metropolitu Petra Mohylu.
Zdroj: archív L. Laudoniu

Privátne prenosné oltáre pomáhali posväteným pastierom rozdúchať plameň liturgie aj tam, kde by ho ľudia a (alebo) okolnosti najradšej zahasili.

Domáci oltár bol kvasom s mocou premeniť každý domov na Cirkev. Je pomyselnou štipkou soli, bez ktorej by duchovný život jednotlivca a rodiny skôr či neskôr stratil chuť.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024