Oltár v skrini? Áno, aj to je možné (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
13. februára 2023   Cirkev História Kultúra

predchádzajúca časť:
Oltár v skrini? Áno, aj to je možné (Prvá časť)

***

Oltár je ako vysoká hora, ako nebotyčný Tábor, ktorý nás premieňa a zapaľuje nám srdcia. Väčšina etymológov sa zhoduje v názore, že pôvod stredovekého slova altare treba hľadať v spojení alta ara – vyvýšené posvätné miesto.

V predklasickom období latinského jazyka sa však oltáru nehovorilo ara, ale asa. Reč mužov v tóge prevzala tento termín z dialektu juhoitalských Oskov. Odborníci na indoeurópsku jazykovedu sú presvedčení, že starolatinské asa dalo meno obetnému ohnisku, na ktorom „tancovali“ ohnivé plamene.

Oheň – majster liturgie

Kresťanstvo, ktoré nesmierne prevyšuje všetky polyteistické náboženské konštrukty, spája oheň s Duchom Svätým – spolutvorcom a „majstrom ceremoniárom“ liturgie non plus ultra.

Oltár je neuhasiteľným plameňom eucharistického Krista, thronum igne erectum – trónom povýšeným ohňom Ducha a odetým do ohnivého zamatu našich modlitieb.

Úlohou starorímskych panien – vestálok bolo udržiavať imperiálny oheň a dbať, aby nezhasol. Spáľme naše hriechy na oltároch pravdivej viery, lebo popol pokánia bol kedysi ohňom.

Pec, kozub (fornax, na pečenie – furnus) tvorila spolu s oltárom Lárov (lararium) „srdce“ starovekého rímskeho domu. Kresťanské líca pri pohľade na zbožnosť niektorých pohanov, akokoľvek superficiálnu a umelú, blednú od hanby. Aké smutné! Pohania považovali oltár za horiace srdce svojho domu. A čo my, kresťania? Kde sú naše domáce oltáre? Prečo ich redukujeme na retro zátišie s ružencom, ikonkou či soškou v tieni televízora? (To, že na našom supermodernom prijímači sledujeme kresťanské programy, ešte neznamená, že sme ho „pokrstili“.)

Tajná zbraň

Tradícia Východu a Západu dala liturgický život rôznym typom privátnych oltárov a kaplniek. Predstavíme si najzaujímavejšie z nich.

Prvú časť nášho článku sme venovali kurióznym domácim oltárom ukrytým za dverami klasickej skrine. Ich domovom bol najmä ostrov Malta, v Da Vinciho zemi sa im hovorilo armadio – altare (skriňa – oltár).

Je peknou jazykovou náhodou, že armarium, armamentarium (v stredovekej taliančine armadio) bola skriňa pôvodne určená na úschovu zbraní (arma). Aj kresťanský oltár je armiger – nositeľ najmocnejšej zbrane, eucharistického Chleba. Genialita kresťanstva nespočíva v tom, že naším každodenným chlebom majú byť chladné zbrane. Princíp je opačný: z nevinného Božieho chleba sa stáva zbraň lásky, pred ktorou nikto neunikne.

Oltáre v skrini sme tu už mali, no čo by ste povedali na oltár v starom dube? Nie, nie je reč o malom krížiku pribitom na vráskavý kmeň. Poďme sa pomodliť do… bútľaviny stromu.

„Stromochrám“

V prostredí Ecclesiae orientalis vyrástlo niekoľko arulae (malých votívnych oltárikov, singulár arula) priamo v bútľavinách stromov odsúdených na „popravu“ sekerou.

Vznikol tak unikátny sakrálny priestor, do ktorého sa zmestí jeden človek, maximálne dvaja (predstavte si, že do kmeňa stromu dokonca vedú dvere!), zopár ikon a sviečky. A Boh.

Kaplnka v bútľavom kmeni je v podstate obrazom Cirkvi. Nejeden drevorubač by so svojou pílou ateizmu okamžite „dal dole“ starý a „deravý“ strom Cirkvi, ktorý je podľa neho už-už na spadnutie, nenesie ovocie a jeho dni sú zrátané… A potom príde Boh a pílu neverectva vyradí z prevádzky, aby v drevenej komnate spráchniveného stromu postavil oltár. Boh použije aj strom odsúdený na smrť a zaseje do neho zbožnosť, pokiaľ to uzná za vhodné…

Len pár metrov za dedinou Agia Varvara (Αγία Βαρβάρα, Svätá Barbora), asi dvadsaťdva kilometrov od gréckej Konitsy (Κόνιτσα), rastie tristo rokov starý strom, ktorému právom patrí prívlastok ἅγιος – svätý. Pri pohľade naň mi v ušiach znie refrén z piesne Copacul (Strom) „rumunského Duchoňa“ Aureliana Andreesca „trup din trupul ţării, sfânt“ („sväté telo z tela zeme“). Ekologické a novopohanské asociácie dajme nabok. Malý zvonček a niekoľko byzantských ikon Krista a Bohorodičky je neklamným znamením, že stojíme na kresťanskej pôde.

Prašné cesty vôkol Konitsy si pamätajú kroky známeho gréckeho askétu svätého Paisia. Budúci athoský mních chodieval do susednej dediny opravovať domy a vykonávať drobné tesárske práce. Miestni veriaci na čele s Harrym Poretsim sa rozhodli, že jeden zo stromov, vôkol ktorých svätec prechádzal, premenia na jedinečnú kaplnku zasvätenú starcovi Paisiovi (starec, po grécky γέροντας, vo východnom kresťanstve predstavuje titul duchovne vyspelého mnícha s charizmou viesť iných).

Neopatrní turisti pod storočnými stromami rozkladali oheň a grilovali. Najväčší a najstarší z nich bol už pripravený na spílenie a nebyť iniciatívy ctiteľov starca Paisia, asi by skončil zle… Bútľavina bola zvnútra spevnená kameňom a ozdobená ikonami.

Z kaplnky v dube sa stalo malé pravoslávne pútnické miesto, ktoré inšpiruje kresťanov (nielen) s byzantským duchovným dedičstvom, aby si tam, kde im to prírodné podmienky dovolia, vybudovali podobné súkromné svätyne v kmeni stromov.

Presvedčenie, že príroda nie je božstvom in se, ale klania sa svojmu Stvoriteľovi, sa dá vyjadriť aj takto. Pamätajme na to tvárou v tvár čoraz agresívnejšej agende niektorých ekologických aktivistov omámených elixírom panteizmu.

Kandylakia

Kaplnky v tvare miniatúrneho kostolíka na stĺpe strážia grécke cesty už po stáročia. Vo väčšine prípadov to nie sú stavby, do ktorých je možné vojsť, pripomínajú skôr malé kamenné makety byzantských svätostánkov s okienkami a dvierkami, vo vnútri ktorých horí kahanček. Ich neodmysliteľnou súčasťou je ikona patróna. Grék im nepovie inak, než kandylakia (καντηλάκια).

Vyrástli na okrajoch kľukatých a úzkych ciest, ktoré sťa stuhy objímajú horské masívy. Kaplnky – kandylakia sú spomienkou na stratené aj zachránené ľudské životy. Ich „sestrami“ v západnom kresťanskom svete sú Božie muky, ktoré často stoja na miestach dopravných nehôd. Tieto drobné sakrálne stavby nás pozývajú k modlitbe a zostávajú znamením opatrnosti, signum praecautionis.

Funkcia gréckych „kandylakií“ však presahuje hranice tragického mementa. Ľudia si ich stavajú na priedomí či v záhradách. Maličké kostolíky môžu byť aj domovom ikony „rodinného svätca“. V niektorých oblastiach býva dobrým zvykom, že rodina sa na sviatok svojho patróna stretne a spoločne sa modlí pri kaplnke nebeského ochrancu.

Tradícia oslavy rodinných svätcov má tuhý korienok napríklad v Srbsku, kde je známa pod menom krstná sláva (крсна слава) a spája sa s rituálnym točením a krájaním takzvaného slávskeho koláča.

O divinizácii vlastných predkov sa však nedá hovoriť, patróni sú prevzatí z cirkevného kalendára a z krstných listov významných predkov, prípadne zakladateľa rodu. Balkánski kresťania veria, že nad každou rodinou drží ochrannú ruku niektorý svätec alebo svätica, osobitne krstný patrón hlavy rodiny.

Útok na integritu rodiny je v tomto prípade aj útokom na svätcov, ktorí stmeľujú rodinné väzby. Rodina, ktorá si nectí svojho krstného patróna, sa rozpadne ako domček z karát.

Ďalšou funkciou gréckych prícestných svätýň je indikovať blízkosť chrámu alebo monastiera. Kandylakia je teda duchovným míľnikom, ktorý ukazuje pútnikom cestu do Božieho domu. V horských oblastiach sú kláštory často ukryté v skalách mimo zorného poľa cestujúcich. Prícestná kaplnka je teda vademecum a „Božia turistická značka“. Vedie nás k Bohu i k vlastnej duši naplnenej skalami a kameňmi, za ktorými sa však skrýva imago Dei.

Keď trojica nie je Trojicou

Titan Atlas vo fantázii antických ľudí podopieral nebeskú klenbu. Veľký rumunský religionista a pravoslávne pokrstený kresťan Mircea Eliade v diele Sacrul și profanul (Posvätné a profánne) poukázal na starý zvyk archaických národov stavať na križovatkách ciest stĺpy. Tie mali mysticky „preťať“ priestor a odvrátiť zlo. Topografický aspekt ustupoval magickému. Stĺp, axis universorum, mal spájať nebo so zemou.

Antickí ľudia bez Krista podvedome túžili po kríži, uvedomujúc si jeho význam a silu. Moderný pohan však po kríži šliape a nechce si pripustiť, že signum Crucis bolo základným orientačným princípom starorímskych zememeračov.

Rumuni stavali masívne a bohato dekorované kríže za mestami a dedinami alebo na strategicky dôležitých cestách, v modernej dobe sa objavujú aj medzi činžiakmi. Rumunský názov týchto drevených či kamenných krížov s ornamentmi blízkymi arménskym chačkarom je viac, než prekvapivý – troiţa (číta sa „trojica“). Na základe tejto terminológie je evidentné, ako málo rozumeli románski Rumuni cirkevnej slovančine (nesprávne staroslovienčine), ktorá bola popri gréčtine balkánskou liturgickou lingua franca.

Kríž sa v štandardnej rumunčine nazýva cruce (ablatív latinského crux). Možná asociácia s Presvätou Trojicou mohla vzniknúť z ľudovej interpretácie žehnania sa, ktoré má výrazný doxologický a triadologický charakter.

Kríž je vo východnej teológii nemysliteľný bez Trojice. Pán Ježiš, naplnený Duchom Svätým, priniesol svoju obeť v súlade s vôľou Nebeského Otca, dielo kríža je preto synergiou všetkých troch božských Osôb. Byzantská teológia nikdy nedospela k satisfakčnej teórii rozšírenej na stredovekom Západe, a hoci jej a posteriori neprotirečí, treba si uvedomiť, že Východ používa odlišný teologický modus exprimendi.

Na rázcestí života

Čo meno, to posolstvo a príbeh. Rumunské prícestné kríže – trojice (troiţe) sa v každom kúte krajiny nazývajú trochu inak. V Maramureši im prischlo meno răstignire (rozpätie, ukrižovanie), na severe Moldavska ich volajú cruci la răscruci (kríže na rázcestí). Staršie pramene o nich referujú ako o drevách (lemne z latinského neutra lignum, plurál ligna), keďže bývali zhotovené prevažne z tohto materiálu ľahko dostupného v transylvánskych lesoch.

Dácko-rímska kultúra dokonale prepojila antické pohrebné umenie s učením o kríži ako o strome života (lignum vitae). Autor monografie Troiţele – frumuseţe mistico-simbolica a realităţii creștine (Trojice – mysticko-symbolická nádhera kresťanskej reality) Mircea Cristian Pricop uvádza, že prvé rumunské trojice sú pokresťančenými pokračovateľkami grécko-rímskych funerálnych stél – kamenných pamätníkov v tvare bloku alebo stĺpa.

Zakladateľ trojičného kríža, ktorým mohol byť aj menej majetný sedliak, si zvolil svätého patróna, na počesť ktorého sa pri kríži každoročne slávili bohoslužby. Spoločné liturgické spomienky pri trojiciach sa v dnešnom Rumunsku konajú na sviatok Nanebovstúpenia Pána.

Niektoré rumunské ľudové trojice sú kompozíciou viacerých menších krížov spojených strieškou s geometrickými znakmi a vrúbkami, čím sa odlišujú od latinských prícestných krížov in terris catholicis. Niekedy bývajú umiestnené v kamennom prístrešku (vystihuje ho grécke slovíčko ναΐσκος – chrámik) s okienkami a dvierkami. Zmenšené varianty trojíc patria v kresťanskom obydlí na čestné miesto a spolu so štandardnými stolovými krížmi spoluvytvárajú atmosféru rumunského domáceho oltára.

Kríže, podobne ako grécke kandylakia, boli a sú záchytnými bodmi pri orientácii na rázcestí menom život. Kríž je duchovná „dopravná značka“, ktorá poukazuje na náročnosť a zraniteľnosť ľudských rozhodnutí. Učí nás, aby sme sa vždy vybrali cestou, na konci ktorej nás privíta Boh.

A čo nás čaká v poslednom diele trilógie o drobnej sakrálnej architektúre a jej vplyve na rozmach domácich oltárov? Predstavíme si nemecký Herrgottswinkel aj byzantský „krásny kút“. Prenosné oltáre vojenských kaplánov budú ďalšou kapitolou v kronike viery, ktorú mučeníci píšu vlastnou krvou.

PDF (formát pre tlač)