Obnoviť individuálnu zbožnosť – Katolícka liturgia nemá byť kolektivistickým deklamovaním a skandovaním

James Baresel
26. júna 2025   Cirkev

V dvadsiatej kapitole knihy Strata a zisk svätý John Henry Newman podrobne opisuje, ako sa katolíci kedysi zúčastňovali omše:

„Každý na svojom mieste, so svojím srdcom, so svojimi vlastnými túžbami, so svojimi vlastnými myšlienkami, so svojím vlastným úmyslom, so svojimi vlastnými modlitbami, oddelene, ale v súlade, sledujúc, čo sa deje, sledujúc jej priebeh, zjednocujúci sa v jej zavŕšení; – nie namáhavo a vyčerpávajúco nasledujúc striktnú formu modlitby od začiatku do konca, ale ako koncert hudobných nástrojov, každý iný, ale zhodujúci sa v sladkej harmónii sa pripájame k Božiemu kňazovi.“

Presne sto rokov po vydaní Newmanovej knihy Monsignor Ronald Knox v diele Omša v spomalenom zábere vysvetlil, že „ak je pre vás ťažké alebo nudné sledovať omšu, oveľa lepšie je jednoducho kľaknúť si a modliť sa, s knihou alebo bez knihy, počas omše“ a že „Cirkev vás nezaväzuje sledovať texty omše; zaväzuje vás len – byť tam.“

Po ďalších tridsiatich deviatich rokoch otec Bryan Houghton – jeden z prvých veľkých tradicionalistických kňazov – zachytil klasickú katolícku zbožnosť v románe Juditina svadba (V českom jazyku vyšla pod názvom Juditin kříž) . Keď sa hlavná postava s rovnakým menom prvýkrát zúčastnila omše, ohromila ju skutočnosť, že „to vôbec nezodpovedalo jej predpojatej predstave o tom, aký by mal byť náboženský obrad“, pretože „to v žiadnom zmysle nebola komunitná služba; zdalo sa, že každý robí presne to, čo sa mu páči.“ Kňaz „sa v úplnom tichu zaoberal svojím náradím“. Otec rodiny sa sústredil na obrázky v nábožnej knihe Záhrada duše. Jeho manželka sa modlila ruženec. „Nikto nevenoval kňazovi ani najmenšiu pozornosť, rovnako ako kňaz nevenoval najmenšiu pozornosť zhromaždeniu.“ Judith si uvedomila, že to, čo každý robil svojím vlastným spôsobom, bolo uctievanie Boha.

Tieto spisy nerobia nič iné, len odrážajú oficiálnu doktrínu Cirkvi, ako je obsiahnutá v encyklike pápeža Pia XII. Mediator Dei, ktorá učí, že „talenty a charaktery ľudí sú také rozmanité a rôznorodé, že je nemožné, aby všetci boli rovnako pohnutí a priťahovaní spoločnými modlitbami, hymnami a liturgickými službami“ a že katolíci „môžu prijať inú metódu, ktorá sa ukáže ako jednoduchšia…, môžu s láskou meditovať o tajomstvách Ježiša Krista alebo vykonávať iné cvičenia zbožnosti alebo recitovať modlitby, ktoré sa síce líšia od posvätných obradov, ale stále sú s nimi v podstate v súlade.“

Vzhľadom na frekvenciu, s akou sa individualizmus v Spojených štátoch dostáva do poľutovaniahodných extrémov – a následné tendencie ľudí z iných krajín pozerať sa s podozrením na obhajobu niečoho individualistického zo strany Američanov – zdalo sa mi najlepšie začať s podporou individualistickej zbožnosti tromi významnými anglickými duchovnými autormi a dokumentom Magistéria. Ďalším dôkazom tradičnej rozšírenosti individualistickej zbožnosti je skutočnosť, že na jej rozsiahlu prítomnosť v kontinentálnych európskych krajinách nariekali takí raní zástancovia kolektivistickej zbožnosti ako Dom Lambert Beauduin, Dom Pius Parsch, otec Romano Guardini a otec Louis Bouyer.

Z jednoduchého dôvodu, že každý človek je individualita – každý s vlastnými individuálnymi talentmi a charakterom, ako poznamenal Pius XII. – by sa zdalo, že je jednoduché zdravým rozumom akceptovať, že všetci prinesú do spôsobu svojej modlitby aspoň nejaké individualistické nuansy. Zdalo by sa rovnako zrejmé, že katolíci si v priebehu tisícročí uvedomili a rozvinuli čoraz rozmanitejšie spôsoby modlitby na omši. Nemala by byť potrebná žiadna veľká inteligencia, aby si ľudia uvedomili, že najdôležitejšie je, aby sa duchovne čo najviac spojili s Bohom a s prinášanou obetou.

Zástancovia kolektivistickej zbožnosti prevracajú tradíciu a uprednostňujú to, aby sa ľudia vedome modlili ako súčasť skupiny pred tým, aby sa modlili čo najlepšie. Namiesto toho, aby si to priznali, tvrdia, že všetci sa budú na omši modliť najlepšie, ak sa budú modliť ako súčasť vedomého kolektívu. Namiesto toho, aby akceptovali, že oni sami sa lepšie modlia takto kolektívne kvôli svojmu individuálnemu charakteru, talentu a temperamentu, považujú svoje vlastné preferencie za vrodené ľudskej prirodzenosti. Dôkazy o tom, že niektorí sa lepšie modlia individualisticky, budú nimi zamietnuté príkladnou kruhovou logikou: trvaním na tom, že takíto ľudia „nie sú dostatočne otvorení“ kolektívnej modlitbe.

Keby sa takéto šialenstvo obmedzovalo len na ultramodernistických liturgikov, ako je Andrea Grillo, možno by nestálo za to sa tým znepokojovať. Aj propagácia tohto šialenstva tými, ktorí uprednostňujú „konzervatívnu novú omšu“ alebo obhajujú reformu reformy, by mohla mať len obmedzený význam, a to aj napriek spoločným záujmom, ktoré im umožňujú ovplyvňovať tých, ktorí sú oddaní starému. Avšak rastúca akceptácia tohto šialenstva v tradicionalistickejších kruhoch je iná vec.

Nie je jasné, do akej miery je používanie kolektivistických argumentov založené na skutočnom presvedčení, do akej miery ide o bezmyšlienkovité prispôsobenie sa kolektivistickému duchu doby a do akej miery je zakorenené v pokusoch nájsť argumenty, ktoré by mohli mať váhu u otvorených kritikov tridentskej omše. Je však úplne zmätené, keď vo všeobecnosti vynikajúca kniha vynikajúco obhajuje tichú tradičnú omšu (kde odpovedajú iba miništranti), ako aj individualistický výber katolíkov pri voľbe spôsobu modlitby – a potom ako ďalší „argument“ dodáva, že ešte efektívnejšie (Autor asi myslí – efektívnejšie ako v novej omši; pozn. prekl.) by bolo možné vytvoriť kolektívneho ducha tak, žeby sa ľudia sústredili na svoje malé misály, ktoré im umožňujú odpovedať jednotne počas dialógovej tradičnej omše.

Historicky mali katolíci malý záujem o zámerné pestovanie kolektívneho ducha, pretože chápali, že jediným podstatným „sociálnym“ aspektom omše bolo členstvo človeka v sociálnej inštitúcii – Cirkvi.

Súčasná záľuba vo vytváraní kolektívneho ducha nie je návratom k patristickej alebo stredovekej zbožnosti, ako tvrdia jej zástancovia. Je výsledkom vplyvu modernej kontinentálnej filozofie, ktorá povyšuje emócie nad intelekt, a preto sa zaoberá zbytočným „pocitom komunity“.

Článok vyšiel pôvodne na portáli rorate-caeli.blogspot.com (https://rorate-caeli.blogspot.com/2025/06/restore-individualistic-piety.html), pre Christianitas.sk ho vybral a preložil B. Michalka

***

Komentár prekladateľa:

Tento krátky, ale výstižný článok nám opäť do hĺbky osvetľuje rozdiel medzi deklarovanou papierovou „slobodou“ a reálnou slobodou. Zároveň prináša ďalší kamienok do mozaiky systému, s ktorým pracuje Revolúcia: pod zámienkou „oslobodenia“ ľudu spod útlaku zavádza v realite a v konečnom dôsledku omnoho väčší útlak: centralizáciu, byrokratizáciu, unifikáciu, kolektivizmus, normatívnosť detailov spoločenského života, technokraciu, priemyselný a výrobný utilitarizmus, permanentnú kontrolu, unifikované školstvo a povinné vzdelávanie, vrátane štátnej formácie od útleho veku, etc., etc.

Tento trend sa prejavil aj v revolúcii liturgickej. Súčasní konzumenti a účastníci svätých omší podľa Novus ordo missae, čiže nového omšového poriadku z roku 1970 úprimne veria, že táto revolúcia ich „oslobodila“ od údajne striktnej stredovekej liturgickej strnulosti, ktorá zväzovala ľudí a brzdila ich duchovný život.

Vyššie uvedený opis jasne dokazuje opak a oproti dnešnej liturgii, do ktorej sa musí podľa súčasného cirkevného naratívu každý zapojiť, aby mohol byť považovaný za skutočne praktizujúceho katolíka, vykazuje omnoho väčšiu individuálnu slobodu. Súčasný katolík musí, ak chce byť považovaný za skutočne praktizujúceho, s ostatnými skandovať odpovede kňazovi, spoločne so všetkými spievať, kľačať len vtedy, keď kľačia ostatní, zapájať sa aj do tých najinfantilnejších popevkov a gestikulácií, nemodliť sa individuálne modlitby počas omše, skrátka správať sa podobne ako to naznačovalo ľuďom známe kolektivistické heslo: Ten kto stojí na chodníku, nemiluje republiku. Kto sa po novom aktívne nezapája s kolektívom do „slávenia“, ten nemiluje liturgiu, je pasívnym katolíkom a teda vlažným.

Zažili sme dokonca aj kňazov nabádajúcich počas omše veriacich, aby sa viac zapojili a viac pridali ku kolektívu. Kňazov, ktorí otvorene zosmiešňovali individuálnu zbožnosť a hanili ju ako pýchu, či ako prejav separácie.

Nie je potrebné oplývať nadmernými kombinačnými schopnosťami, aby sa človek po aplikovaní tejto reálnej optiky, teda založenej na tom, čo reálne vidíme pred sebou a nie na tom, čo nám revoluční doktrinári hovoria, že máme vidieť, dopracoval k poznaniu koho vlastne liturgická revolúcia oslobodila v skutočnosti a kto sa chcel v skutočnosti zbaviť tradičných liturgických predpisov.

Opäť tu máme pred očami príklad a predobraz všeobecnej Revolúcie, v ktorej si elity zachovávajú moc aj východy, ale zbavujú sa povinností. Teda toho jediného, čo logicky zdôvodňovalo ich privilegované postavenie v očiach kresťana, ak si už odmyslíme nevyhnutnosť akejkoľvek hierarchie, aj tyranskej, kvôli dedičnému hriechu.

Cirkev ako posledný relikt starého sveta, absolvovala revolúciu ako posledná. A podľa konštantne nastaveného revolučného modelu boli v skutočnosti od liturgických povinností a striktnosti oslobodení nie veriaci, ale – klérus. To pokrokoví kňazi realizovali revolúciu v Cirkvi, oni sa potrebovali zbaviť toho, čo ich zväzovalo, ako v tom nakoniec pokračujú v prípade synodálnej cesty dodnes. Oni sa potrebovali zbaviť scholastiky, liturgického poriadku, zložitých predpisov, úkonov, celibátu a všetkého, čo činilo ich oprávnene privilegovaný stav takým vyčerpávajúcim, náročným a zodpovedným.

Takže, keď sa pozrieme pri novej omši pred seba, bez ružových okuliarov oficiálnej frazeológie a porovnáme tento obraz s obrazom z minulosti, čo vidíme? Vidíme unifikovaných veriacich, z ktorých sa stal kolektív a ktorí sú donútení, ak chcú byť považovaní za dobrých katolíkov, spoločne a jednotne skandovať tam, kde predtým každý z nich mohol prežívať liturgiu individuálne, podľa svojho naturelu.

Vidíme oproti tomu reálne oslobodeného kňaza, ktorý zaobchádza s liturgiou a liturgickými predpismi veľmi voľne až svojvoľne, v rozpore s univerzalitou Cirkvi a v protiklade k tomu, ako sám nabáda veriacich ku kolektívnym výkonom a čo viac: ku kolektívnym výkonom nie podľa liturgických pravidiel, ale podľa jeho údajne osviežujúcej a inšpiratívnej invencie, kreatívnosti a fantázie. Kým predtým kňaz pri liturgii dirigoval predovšetkým seba, prípadne miništrantov, teraz diriguje liturgicky celý kostol s tým dodatkom pre veriacich, že je to údajne oproti starému obradu oslobodzujúce.

Posledným štádiom revolučného zbavenia sa zodpovednosti zo strany kléru a ponechania si privilégií, je nepochybne súčasná revolučná synodálna cesta. V nej sa morálne bremeno za rozhodnutia v Cirkvi presúva na ľud (rovnako ako v demokratickom štáte), ktorému klérus údajne „načúva“, aby mohol plniť jeho vôľu. V skutočnosti si však plní ďalej svoj revolučný sen o zbavení sa zodpovednosti a ponechaní si privilégií. Reálne nikoho nepočúva a už vôbec nie konzervatívnu väčšinu laikov v Cirkvi. Frázami o načúvaní ospravedlňuje celú revolúciu ako zdola chcenú, či snáď dokonca nanútenú, podobne ako vojvoda Orleánsky, biskup Talleyrand alebo barón La Fayette počas Francúzskej revolúcie.

Klérus, zbavený zodpovednosti a nakoniec snáď aj celibátu, má napokon zaujať miesto akýchsi dozorcov nad laikmi, ktorým s nesmiernou láskavosťou a slobodomyseľnosťou prenechal – svoje povinnosti. Laici budú spravovať fary, sobášiť, krstiť, dávať posledné pomazanie, pochovávať a kňazi so svojimi rodinami (v lepšom prípade) budú asi dozerať, aby ich náhodou nenapadali nejaké konzervatívne myšlienky.

Táto cesta „slobody“ sa začala práve revolúciou v liturgii. Horeuvedený článok nám ponúka inú optiku na to čo je a čo nie je sloboda. Pokiaľ sa naučíme touto optikou nazerať na revolúcie aj na Revolúciu, pochopíme, že reálnu slobodu, ktorú nám postupne a za veľkých pastoračných obetí starého kléru priniesla Cirkev tým, že zmenila vedomie a srdcia Európanov, sme stratili nakoniec už aj v tom, čo považujeme za najdôležitejšie.

PDF (formát pre tlač)