O pravej viere

13. októbra 2024   Cirkev

„Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých.“
(Ef 4,5–6)

Svätý Pavol i so svojím druhom Silvánom padol do väzenia. Pred ich žalárom sa bedlivo prechádzal ich strážnik. Zrazu sa strhlo zemetrasenie, brány žalára sa otvorili, okovy z rúk apoštolov spadli, strážnik vtedy padnúc k nohám apoštolov so strachom sa ich spýtal: „Čo mám činiť, aby som mohol byť spasený?“ Svätý Pavol mu odpovedal: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený.“ (Sk 16,31)

Kresťan! Chceš i ty byť spasený? Ver! Bez pochybovania drž za pravdu, čo Ježiš Kristus učil a jeho Cirkev skrze svojich posvätených sluhov ohlasuje. Vieru, a síce opravdivú vieru Ježiša Krista sa len z úst katolíckeho kňaza môžete naučiť, preto je potrebné, aby ste usilovne chodievali na nedeľné sväté náuky, z nich sa dozviete a naučíte, čo vám treba veriť, aby ste boli spasení.

Pokračujúc ďalej podľa katechizmu vám podám vysvetlenie a na dnešnom príklade vám vysvetlím, že bez viery nemôžete byť spasení a že svoje spasenie obsiahnuť môžete len v opravdivej viere, a síce v tej viere, ktorú katolícka Cirkev ohlasuje. Krátko, ale jasne chcem hovoriť, aby mohol každý porozumieť. Počúvajte!

1. Keď Mojžiš vyslobodil Židov z egyptského poddanstva, Židia museli 40 rokov putovať na púšti, dokiaľ sa nedostali do zasľúbenej zeme, do ich novej vlasti. (Ex 13,3–5)

My sme tiež len pocestní na tejto zemi, putujeme do našej krásnej nebeskej vlasti a aby sme v tomto našom pozemskom putovaní neblúdili, sťa ohnivý stĺp nám svieti naša svätá viera.

Viera nás naučila, že je Boh, ktorý človeka stvoril a stará sa oň ako dobrý Otec; že Boh je nekonečne spravodlivý, ktorý nehľadí na osobu, len naše skutky skúma. Viera hovorí, že nekajúcneho hriešnika za hrobom očakáva Peklo. Viera nám vraví, že Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna zaň vydal, aby každý, ktorý v neho verí, nezahynul, lež mal večný život; aby ani jeden hriešnik nezúfal, lebo ak pokánie činí, hoc by mal toľko hriechov, koľko vlasov na hlave a čo by bol aj zostarol v hriechu, ak sa však obráti, obsiahne odpustenie. Viera nám hovorí, že ak tu na zemi budeme Bohu verne slúžiť, v nebesiach sám Boh bude našou veľmi veľkou odplatou. Viera nám na uzde drží náchylnosti k zlému, chráni nás od úpadku do hriechu, dáva nám silu a smelosť, aby sme na ceste cnosti zostávali vytrvalí. Viera dávala mučeníkom tú hrdinskú silu, tú nepremožiteľnú trpezlivosť, tú nezlomnú vytrvalosť, že uprostred najhroznejších múk, i proti najstrašnejšej smrti vytrvali na ceste cnosti. Silu, trpezlivosť, vytrvalosť dodávala im tá ich viera, že večné blahoslavenstvo im bude odplatou za ich krátke pozemské trápenia.

Duši je tak potrebná viera, ako telu kúsok chleba. Ako telo obživuje duša, tak pre dušu je životom viera. Preto sa i apoštoli takto modlili k Ježišovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5)

2. Práve preto, pretože viera je k spaseniu nevyhnutne potrebná, Boh sám naučil ľudí pravú vieru, keď svojho vlastného Syna poslal na zem, ktorý za tri roky bez prestania učil, kázal čo máme veriť; po svojom Nanebovstúpení však rozposlal svojich apoštolov do šíreho sveta, aby títo naučili ľudí pravú vieru. Svoje učenie potvrdzoval zázrakmi a túto moc zázraky činiť odovzdal i svojim apoštolom; až do najnovších časov Boh nespočetnými zázrakmi oslávil našu katolícku vieru. Nech sa teda preukážu inoverci čo len s jedným-jedinkým zázrakom!

Kde je ten luteránsky kostol, kde je ten hrob kacírov, pri ktorom by bola modlitba vyslyšaná alebo chorý by našiel zdravie? Mnohokrát môžeme počuť alebo čítať, že sa istý kacír alebo žid na svojej smrteľnej posteli obrátil na katolícku vieru, ale na to nenájdeš príklad, žeby sa jeden katolík, hoc by bol aký nemravný život viedol, na smrteľnej posteli obrátil na inú vieru. Povestného Martina Luthera verným spolubojovníkom bol Melanchton. Toho sa raz pýtala jeho matka, či od nej žiada, žeby aj ona prestúpila na tú novú vieru, a tento kacírsky kazateľ tú odpoveď dal svojej matke, žeby len tak ostala, „lebo vraj v novej viere je ľahšie žiť, ale v starej viere je lepšie zomrieť“.

3. Pretože teda nie je všetko jedno, že v akej viere máme byť, je preto veľmi vážnou vecou vedieť, kde nájdeme tú pravú vieru, ktorú Ježiš z Neba priniesol a jeho apoštolovia na zemi rozširovali? Odpoveď na to je jednoduchá a vskutku ľahká: pravú vieru nachádzame jedine v katolíckej Cirkvi, lebo ostatné kresťanské cirkvi povymýšľali ľudia, katolícku Cirkev však založil sám Ježiš. Pravdu mal ten židovský rabín, ktorý istý čas trpezlivo počúval, ako sa kalvínsky kazateľ s katolíckym kňazom nad tým dohadovali, ktorý z nich je pravým nasledovníkom Kristovým. Napokon už ďalej nemohol zniesť ich nekonečné dohadovanie, a týmito slovami učinil koniec ich zvade: Ak Kristus ešte neprišiel, my židia máme pravdu; ak však už prišiel, ako to vy veríte, to vtedy katolíci majú pravdu, lebo človek so zdravým rozumom nemôže uveriť, žeby ste vy kalvíni, ktorí ste ešte len 300 rokov na zemi, lepšie vedeli, čo učil Kristus, ako katolíci, ktorí už 1900 rokov vyznávajú učenie Ježiša Krista.

Dobre viem, že vám, drahí moji, ani len z ďaleka nezíde na um pochybovať o pravdivosti našej viery, lež počul som už od viacerých, že keď sa zídete s inovercami, títo potupujú našu vieru, nepekné ohovárania sypú na našich cirkevných predstavených. Čo mám na to povedať, nuž len to poviem, že opravdivé zlato i vtedy rýdze zostane, keď ho i zašpinia, zakalia, lež klamstvo samo od seba sčernie, ani ho očierniť netreba. Chvála Bohu, my pokojne môžeme očakávať deň našej smrti, vtedy sa i beztak ukáže, či je pravou naša viera, ale kacíri neviem ako ustrnú, keď sa na druhom svete presvedčia o mnohých bludoch svojej viery.

Jeden misionársky kňaz v Amerike ohlasoval Kristovo evanjelium, i mnohí kalvíni chodievali na jeho kázne. Jedna takáto kalvínka po Božích službách ešte dlho zostala v katolíckom kostole, zvedavo si obzerala po kostole obrazy, sochy a celú výzdobu, zvlášť skúmala zázračný obraz Panny Márie. Misionár k nej podišiel a napomenul ju, aby sa nedotýkala obrazu, ale aby si radšej pokľakla a pomodlila sa pred ním. Kalvínka sa zarazene dívala na duchovného otca a takto sa vyhovárala:

„Priznám sa, že ja som kalvínka a my kalvíni sa neklaniame Márii.“

„Ani my katolíci sa jej neklaniame, – odvetil misionár, – ale pretože vieme, že Mária je na nebesiach, prosíme ju o príhovor. Myslím, i vy pripustíte, že je Maria na nebesiach.“

„Ó! To i my kalvíni tak myslíme, lebo veď Mária bola cnostná žena a matka nášho Pána Ježiša Krista.“

„To je pekné, že to pripúšťate, – hovoril ďalej misionár, – ale či veríte Vy, Pani moja, žeby Maria bola tiež kalvínka?“

Na toto ustrnula tá kalvínka a takto odpovedala: „No, toto už naozaj ani sama neverím.“

„Počujte, milá pani, – odvetil jej misionár, – ja by som nechcel byť členom takej cirkvi, ku ktorej Mária, Matka Pána Ježiša Krista nepatrí.“ Tieto slová tak hlboko dojali tú inak dobrosrdečnú kalvínku, že jej z očí slzy vyhŕkli a ponížene prosila misionára, aby ju prijal do katolíckej Cirkvi, že i ona chce byť členom tej cirkvi, ku ktorej i Matka Božia patrila.

Ó, Mária, panenská Rodička Ježišova! Aká je to blaženosť s Tebou spolu klaňať sa nášmu Bohu! Ako si ty niekedy očakávala blaženú, požehnanú hodinu, aby si porodila Spasiteľa sveta, tak očakávame my teraz deň Božieho narodenia. Dušu svoju očistíme vo sviatosti pokánia, nábožnejšie sa modlíme, viac sa postíme, úpenlivo prosíme, voláme do nebies k Pánu Ježišovi: „Prídi, prídi, Spasiteľu!“ Prídi a prines nám svetlo pravej viery, otvor každému človekovi kráľovstvo svojho Otca nebeského! Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)