O láske k nepriateľovi

25. januára 2026   Cirkev

„Milujte svojich nepriateľov“
(Mt 5,44)

Istý otec mal troch synov. Všetkých troch vypravil do sveta niečo zakúsiť a sľúbil im, že ten, ktorý z nich vykoná najslávnejší skutok, tomu dá najväčší podiel z majetku. Synovia sa rozišli po šírom svete a po rokoch sa takmer naraz vrátili domov. Otec ich predvolal a začal sa ich vypytovať, ktorý aký hrdinský skutok vykonal.

Najstarší rozprával, že po ceste náhodou prišiel do chalupy istého chudobného človeka na nocľah. Na jednej posteli ležal nemocný muž, na druhej stonala bezvládna žena, ich tri deti boli hladné a ležali otrhané na slame. Ako ich úbožiakov takto videl, odhodlal sa, že pár rokov u nich pobudne, aby im zaopatril chlieb, aby sa o nich postaral; dva celé roky slúžil pre nich, potom tomu mužovi bolo už lepšie, preto sa od nich. odobral

Otec objal svojho dobrosrdečného syna, pochválil jeho skutok. Potom sa pýtal druhého, nuž a ty aký hrdinský skutok si vykonal?

Ja som prišiel do jednej dediny, tá bola celá sťa ohnivé more, všade rozvrat, bedákanie, zúfanie. Istá mladá žena zalamujúc rukami, srdcervúcim bôľnym hlasom volala: Ratujte moje dieťa, vyneste moje dieťa! Tamojší zemepán držal v ruke mešec naplnený zlatníkmi so slovami toho budú tieto peniaze, kto zachráni dieťa tej chudobnej ženy. Bez váhania som vliezol medzi šľahajúce plamene do už-už spadnutého domu a zachránil som to nemluvňa. Peniaze som dostal. Peniaze i dieťa som odovzdal matke a nebadane som sa vytratil z dediny.

Šľachetne si učinil, synu – povedal otec, – tento tvoj skutok je zaznačený do knihy života. A ty, syn môj, prehovoril k tretiemu, ty si čo vykonal?

Otče môj, ja sa hanbím, môj skutok je ničomnosť oproti tomu, čo vykonali moji dvaja bratia. Keď som cestoval, stretol som sa s istým pocestným, ktorý ma úlisným spôsobom priviedol k tomu, že som mu všetko povedal, kto som, kam idem, čo mám a keď sa dozvedel, že mám peniaze, zákerne ma ohlušil, peniaze mi vzal, a keď ma ozbíjal, tam ma zanechal. – Dlho som nevedel prísť k sebe, lež keď som precitol, zarmútený som ďalej pokračoval v ceste. Prišiel som k jednej rieke, sadol som si na breh, aby som si odpočinul, keď tu zrazu počujem, že ktosi volá o pomoc, bežím v tú stranu, odkiaľ to volanie prichádza a s hrôzou vidím, že uprostred rieky zápasí s vlnami jeden muž, a ako sa lepšie prizriem, spoznal som v ňom toho pocestného, ktorý ma o peniaze ozbíjal. Zomri tam, bola moja prvá myšlienka, lež hneď som aj oželel túto myšlienku. O breh bol pribitý člnok, hneď a zaraz som ho odviazal a len tak-tak som stihol za ruku chytiť toho chlapa, vytiahol som ho na člnok a živého vyniesol na breh.

Za tvoj skutok bude ti odmenou Nebo, riekol otec, ty si vyplnil ten najťažší kresťanský zákon, keď si svojho nepriateľa obránil, za zlé dobrým si sa odplatil.

Tak je, drahí kresťania, najťažší príkaz Ježišov znie takto: „Milujte svojich nepriateľov!“ Ťažké je to, lež nie nemožné, ako to vyrozumiete z mojej dnešnej kázne. Počúvajte!

1. Každý človek má priateľov i nepriateľov, jedni ho chvália, druhí ho hania. Tak je to od počiatku sveta a tak bude do skončenia sveta. – Mnohokrát diabol poštve človeka oproti svojmu spolublížnemu; tak čítame v Jóbovej knihe (porov. Jób 1,2), že diabol poštval Chaldejcov a poštvaní Chaldejci napadli Jóbových pastierov, povraždili ich a dobytok zajali. Niekedy sám Boh dopustí, aby človeka pokoril jeho nepriateľ, ako keď lekár niekedy priloží pijavicu, aby odstránil nakazenú krv z tela nemocného, podobne i Boh pošle na nás nepriateľa, chce nás tým zbaviť našich nedokonalostí. – To sa stalo s kráľom Dávidom, ktorý pripravil o česť Uriášovu manželku, lež to horko odtrpel – jeho vlastný syn ho zapudil, tak že musel utekať, na úteku ho zahádzali kameňmi, zhanobili, potupili: ty krvilačný, prisluhovať Belialov. Dávid bez slova trpel toto potupenie, sťa zaslúženú pokutu Božiu.

A dajme tomu, že ťa bez príčiny nenávidia, prenasledujú, i vtedy máš milovať svojho nepriateľa, i vtedy máš odpustiť svojim vinníkom, pretože to je príkaz Boží, kým to neučiníš, neosožná je tvoja modlitba, neplatná tvoja spoveď, neprospešné tvoje počúvanie sv. omše.

Uznávam, že je to vec ťažká, potrebné je k tomu veľké sebazaprenie, aby sme mlčali, trpeli, odpustili, modlili sa, ba ešte i dobré činili svojim nepriateľom, ale predsa to nie je nemožné; ak by to nemožné bolo, Ježiš Kristus by nám to nebol prikázal. – A čo on zo svojej božskej moci prikázal, to najprv on sám učinil, keď Judášovi priateľským bozkom odpustil a na kríži sa za svojich mučiteľov modlil.

2. Boh to mohol učiniť, lež krehký človek nie je v stave to vykonať, povie niekto. – Veď ja chcem milovať svojho nepriateľa, lež akonáhle ho uzriem, zovrie vo mne krv; keď naň len pomyslím, už som mrzutý; keď hoci len jeho meno počujem, už sa vzbúrim proti nemu. Ach, to je nemožné; milovať svojho nepriateľa, milovať ho, dobré mu činiť, to je nad sily človeka.

Pravda, bratia, nemožné je to, ak sa len na svoju pokazenú prirodzenosť a na svoju bezuzdnú náruživosť spoliehaš, lež možné je to z milosti Božej. Pros o to ducha Kristovho, modli sa za milosť Božiu. Tam máš krásny príklad Svätých!

Sv. František Saleský mal jedného urputného nepriateľa, ktorý ho potupoval, hanobil, osočoval kde len mohol. Prečo? To nik nevedel. Sv. František sa s ním stretol na ulici. Láskavo sa ho spýtal, prečo mu je nepriateľom? Pre toto, zareval divokým hnevom a vystrelil na sv. biskupa, guľka trafila kňaza, ktorý išiel s biskupom a strelná rana kňazovi i smrť zapríčinila. Útočníka za tento zločin odsúdili na smrť. Sv. František dovtedy sa neuspokojil, kým pre útočníka od kráľa nevydobyl omilostenie. Omilosťujúcu listinu sám biskup priniesol do žalára. Lež ten hlúpy človek odsotil od seba sv. Františka a napľul mu do tváre. Sv. muž trpezlivo zniesol túto drzosť a s útrpnosťou mu riekol: „Z moci pozemského súdu som vás vyslobodil, teraz vás len o to prosím, čiňte pokánie, pretože upadnete do rúk Božieho sudcu, odkiaľ niet vyslobodenia.“

3. Či sa azda ešte domnievaš, že je nemožné milovať svojho nepriateľa? Prečo ukrývaš vo svojom srdci hnev dlhé mesiace, roky? Namietaš, že ty by si vďačne odpustil, ale že on ešte nebol prosiť u teba o odpustenie. – Nebol u teba, to ty choď k nemu! Vieš, čo hovorí sv. Pavol apoštol: „slnko nech nezapadne nad hnevom vaším“ (porov. Ef 4,26).

Čo to hovoríte, duchovný otče? Veď by ma ešte vysmial alebo vyhnal môj hnevník a iní by ma ohovárali, že sa takto ponižujem. Ak by ťa vysmial, to je jeho hriech, lež tebe Boh v tú istú hodinu odpustí. A čo by ťa za to všetci ľudia hanili, od Boha získaš pochvalu a stonásobnú odmenu za to obdržíš. Ak ale čakáš, aby nepriateľ prišiel k tebe, vtedy i odmenu ti odoberie.

Preto kňaz pri spovedi zvykol sa pýtať, či nemáš niekoho, s kým si pohnevaný a či ste sa už zmierili. Lebo po pravde, ten ktorý by mal odpustenie prosiť, to len sám Pán Boh vie, hnevník pri spovedi sa tak vyhovára, že kňaz nedokáže vec rozsúdiť, keďže vždy len ten druhý je na vine. „Prosím ponížene, on urazil mňa.“ Ale ty si mu neostal dlžen! Či si ty anjel a ten druhý diabol? Tak iste i ten druhý hovorí. Ak sa spýtame čo hneď i sto pohnevaných, že kto je na vine, každý z nich nám odvetí: ja som mu nič neurobil, on mňa urazil! Takí slabí sme my ľudia: brvno vo svojom vlastnom oku nevidíme, v cudzom však i smietku zbadáme.

I ty, i on sa previnil, úbohí spoluslužobníci ste pred Bohom, oba ste sa prehrešili, že ktorý z vás ťažšie, nad tým sa nedohadujte, lež jeden druhému zo srdca odpusťte.

Sv. Ján almužník slúžil sv. omšu. Počas nej ako sa obrátil k ľuďom, videl medzi nimi človeka, o ktorom počul, že sa na neho – prečo áno, prečo nie – hnevá. Ten sv. patriarcha zišiel schodmi od oltára, pristúpil k svojmu hnevníkovi, objal ho a nepustil ho, dokiaľ mu neprisľúbil, že sa už nebude hnevať, potom vrátil sa k oltáru a pokračoval v slávení sv. omše s týmito slovami Otčenáša: „a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom“.

Prítomní sa pustili do hlasitého náreku. Po sv. omši každý jeden z nich šiel k svojmu nepriateľovi a zmieril sa s ním. Takto čiňte i vy, drahí moji: vzbuďte vo svojich srdciach cit odpustenia, odtiaľto z kostola iďte rovno do domu svojho hnevníka a zmierte sa s ním. Veď viete: modlitba – vaša obeta – len tak bude užitočná, ak každému zo srdca odpustíte. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)