O láske k Bohu

11. januára 2026   Cirkev

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl.“
(Lk 10,27)

Ondrej, uhorský kráľ, nevládal ani zahraničných nepriateľov krajiny skrotiť, ani vnútorné vzbury v krajine utíšiť, preto si zavolal na pomoc svojho mladšieho brata, Adalberta, a ten ihneď v Uhorsku spravil poriadok: dotieravého nemeckého cisára v bitke dvakrát ukrutne porazil a skrotil i odbojných veľmožov krajiny. Preto potom kráľ Ondrej z vďačnosti jednu tretinu krajiny podaroval svojmu mladšiemu bratovi Adalbertovi a pred krajinskou radou mu prisľúbil, že po svojej smrti jemu poručí kráľovstvo. Neskôr však oľutoval kráľ Ondrej tento svoj sľub, lebo sa mu narodil syn a teraz už tohoto svojho syna by bol chcel ustanoviť za svojho nástupcu, preto vec tak pripravil, aby sa Adalbert sám zriekol kráľovskej koruny. Dal zavolať brata Adalberta do mesta Váskony, tam ho s hranou vďačnosťou prijal.

Po viacdňovom hodovaní dal kráľ zavolať svojho brata do jednej komnaty v zámku, kde na jednom drahom hodvábnom pokrovci bola položená kráľovská koruna a meč. Kráľ vydal rozkaz, že ak si jeho brat zvolí korunu, aby ho ukrytý kat naskutku zabil. Lež na jeho šťastie, keď šiel do paláca, župan Mikuláš mu pošepol do ucha: „Ak ti je tvoj život milý, zvoľ si meč!“ Knieža Adalbert neporozumel hneď túto dobrú radu, lež veľmi rýchlo ju pochopil, akonáhle vstúpil do sály. Keď ho kráľ Ondrej vyzval, aby si volil medzi mečom a korunou, Adalbert si zvolil meč. „Dobrý mi bude meč“, odpovedal princ Adalbert, „meč mi môže vydobyť i korunu.“

Nebeský kráľ predložil nám meč a korunu. Mečom je Desatoro Božích prikázaní a korunou je kráľovstvo nebeské. Nemúdro by sme konali, keby sme hneď za korunou siahli, pretože na tomto svete uprostred rôznych trápení života ľahko môžeme stratiť korunu nebeskú. Lež zručným obracaním meča, t. j. verným zachovávaním prikázaní si môžeme iste vydobyť nebeskú korunu vo svoje záhrobnej vlasti!

Na tom meči je nápis, sám Boh ho písal. Na jednu stranu napísal toto: „Miluj Boha nadovšetko“, na druhú stranu však naznačil toto: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ Ten prvý je dôležitejší, preto budem najprv hovoriť o láske k Bohu a až potom o láske k blížnemu. Počúvajte teda pozorne, kým vám vysvetlím, ako treba milovať Boha nadovšetko.

Keby som teraz na niekoho ukázal a povedal by som mu: „Počuješ, brat, ty nemiluješ Pána Boha!“ aké oči by ten vyvalil na mňa, zaiste by sa ohrádzal, ba snáď by i prisahal, že on veru miluje Pána Boha. A ja mu to i uverím. Veď je to celkom prirodzené, aby sme milovali Pána Boha, ktorý nás stvoril, múdrym rozumom, úplným telom nás obdaril, stará sa o nás, hriechy nám odpúšťa, svojho svätého Syna obetoval za nás.

Miluješ Pána Boha: to ti ja uznám, lež to je veľká otázka, či ti to i Boh za pravdu drží? Lebo ak v hriešnej známosti žiješ a nechceš sa zrieknuť tohoto hriešneho pomeru; ak v tvojom dome skrývaš ukradnuté veci a nechceš ich vrátiť; ak so svojím blížnym žiješ v nenávisti a nechceš sa s ním zmieriť; ak si zlorečníkom, preklínačom alebo opilcom a ak ani krížom slamy nepreložíš, aby si zanechal tieto hriešne zvyky: môžeš vždy od rána do večera prisahať, dušovať sa: ja milujem Boha, kto ti to uverí? Nepočul si ešte, čo povedal Ježiš? „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Jn 14,15)

Komu sa ťaží odtrhnúť sa od svojich hriechov, ten viac miluje svoje hriechy než svojho Boha. Taký sa môže modliť: „Ó, Bože môj, milujem ťa!“, môže prekrúcať očami k nebu, môže vzdychať, plakať, to všetko je len klam a mam. Boha nie slovom a zbytočnými vzdychmi treba milovať, lež srdcom a skutkom. Premáhaj sám seba, konaj všetko podľa Božieho príkazu a neprivoľ smrteľnému hriechu za žiadnu cenu sveta, vtedy bude opravdivou tvoja láska k Bohu.

Lež i to hovorí náš Pán Ježiš Kristus, že Boha máme milovať z celého svojho srdca, z celej svojej duše. V čom teda spočíva dokonalá láska k Bohu? V tom, keď seba samých Bohu úplne odovzdávame. Z príkladu tomu lepšie porozumiete.

Keď ja niekomu dačo podarujem, vtedy sa tej veci zrieknem, patričný tak nakladá s tou vecou, ako sám chce. Tak vtedy, ak sa ja Bohu úplne odovzdám, to toľko znamená, že jemu darujem zdravie, život, telo, dušu a všetko moje, aby s tým tak nakladal, ako on chce.

Ak by som len svoj majetok rozdal medzi chudobných, to by ešte nebolo úplné odovzdanie sa Bohu, pretože tým by som len zvyšok dal Bohu. Ak by som viedol tak prísny život, ako sv. Ján Krstiteľ, i to by ešte nebolo úplné odovzdanie sa Bohu, pretože tým by som len svoje telo dal Bohu. Ak by som podstúpil mučenícku smrť, ani to by nebolo úplné odovzdanie sa Bohu, lebo tým by som len svoj život dal Bohu. Tak treba milovať Boha nadovšetko, že mu odovzdám: svoje srdce, svoju dušu, svoju vôľu. To chcem, čo Boh chce; preto chcem, pretože to Boh chce; tak chcem, ako to Boh chce, a dotiaľ chcem, dokiaľ to Boh chce.

Boh rozkázal Abrahámovi, aby zanechal svoju vlasť a šiel bývať do zeme Kanaán. Abraham bez reptania hneď zanechal svoje rodisko, šiel ta, kde mu Boh rozkázal. Neskôr mu naložil, aby obetoval svojho syna, Izáka. Bárs viac miloval svojho syna Izáka, než svoj vlastný život, predsa bol pripravený obetovať ho, lež Boh to nedovolil, chcel ho len skúšať.

Nad sto kázní istejšie povzbudí tento príklad, ako máme Boha milovať nadovšetko. Kto takto miluje svojho Boha, ten sa opravdivo môže modliť: „Ó, Ježišu, tebe žijem, ó, Ježišu, tebe umieram, ó, Ježišu, tvoj chcem byť i v živote i po smrti!

Sv. Prosper hovorí, že istý skupáň umrel náhlou smrťou. Lekári ho otvárali, aby sa dozvedeli príčinu smrti. Lež nadmieru sa divili, keď mu pri otváraní nenašli srdce. Keď však otvorili jeho truhlicu s peniazmi, tam na zlatníkoch ležalo jeho srdce. Tento príklad dokazuje pravdu Sv. Písma: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6,21)

Ak opravdivo miluješ Boha, on je tvojím pokladom, u neho je tvoje srdce. Boha milujúci človek je taký, ako tá loď, ktorá síce rozličné cesty koná, ale na nej magnetická ihla vždy len na sever ukazuje; bárs človek vždy i nemôže zostávať v kostole a nemôže ustavičnou modlitbou zhovárať sa s Bohom, predsa aspoň myšlienkou mešká u Boha a preto i uprostred svojej práce zasiela vzdychy k Bohu: „Bože môj a všetko moje! Ó, Ježišu, Bože môj, milujem ťa! Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!“ Takouto láskyplnou žiadosťou túžili po Bohu Svätí, oni sa len za pocestných pokladali. Ich jedinou žiadosťou bolo spojiť sa s Bohom a ním naveky vládnuť. V srdci sv. Kataríny z Janova tak tuho plápolal svätý oheň božskej lásky, že sama vyjavila, že ak by z tohoto ohňa čo len iskierka padla do Pekla, Peklo by sa premenilo v Nebo a diabli v anjelov, a muky by sa stali sladkým potešením.

Mohol by si namietnuť: veď Boha nevidím, ako ho môžem milovať?

Kresťanský brat môj! Ty máš už zostarnutú matku. Stará je, i chorá je, ktorú ty úprimne miluješ. Čo miluješ na nej? Snáď jej sivé vlasy? Snáď jej vpadnutú tvár? Jej vráskavé ruky? Jej slabé údy? Nie! Ale miluješ jej dobrotu, jej vernosť napriek tomu, že telesnými očami nevidíš tieto jej vlastnosti. S očami tej istej viery, s ktorými vidíš dobrotu, vernosť svojej matky, môžeš vidieť velebné vlastnosti Pána Boha.

Teda, keď Boha milujem, nemilujem márnu krásu, sladkosť medu alebo vôňu kvetín, ale milujem teba, Pane Bože môj! Teba, ktorý si dal peknému krásu, sladkému sladu a vonnému vôňu. Teba milujem, najvyššia dobrota, jedináčik môj a všetko moje. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)