O fašizme ako legitímnom dieťati osvietenstva a o pseudonáboženskom kulte „víťazstva“ pokroku nad sebou samým, ktoré máme oslavovať

Branislav Michalka
8. mája 2025   Politika   Komentár

A zase je tu deň, v ktorom ide celá Európa víťaziť nad „fašizmom“. Je to už druhý veľký pseudonáboženský sekularistický sviatok v priebehu jedného mesiaca, dokonca snáď najvýznamnejší sviatok v sekularistickom liturgickom kalendári. Sviatok, ktorý „svätia“ všetci duchovní dedičia osvietenstva: liberáli, socialisti, komunisti, anarchisti, nacionalisti, marxisti aj slobodomurári, kapitalisti aj odborári, aktivisti LGBT aj ich kresťansko-demokratickí „súperi“, Rusi, Američania, Číňania aj euroobčania.

Fašizmus a ostatné sekty osvietenského pseudonáboženstva

V tejto pestrej a víťazstvo oslavujúcej osvietenskej flóre a faune, vyrastajúcej z 18. storočia, však paradoxne nachádzame zároveň s jej ostentatívnym zaklínaním sa antifašizmom, aj všetky ideové ingrediencie víťazne porazeného fašizmu, látky a duchovné zdroje, z ktorých bol utkaný. Fašizmus je zlepencom všetkých horeuvedených ideológii, vrátane LGBT a naopak každá z horeuvedených ideológií v sebe obsahuje tak prvky fašizmu, ako aj ďalších ideológií vyrastajúcich z rovnakého základu. Je to nevyhnutné, pretože pochádzajú z toho istého zdroja a sú vzájomne komplementárne.

Preto sa s takou ľahkosťou dá obvinenie z „fašizmu“ použiť krížom-krážom medzi uvedenými smermi, ako to môžeme pozorovať dnes na dennej báze a nájsť pritom v tomto obvinení nejaký úlomok pravdy a nejaké ratio. Fašizmus, či ním myslíme špeciálne talianske politické hnutie, ktoré sa stalo vzorom pre všetky ostatné varianty tohto hmlistého termínu, alebo akúkoľvek tendenciu čo i len vzdialene sa na neho podobajúcu, ako to dnes radi robia predstavitelia horeuvedených osvietenských klonov, je totiž dieťa osvietenstva, rodný brat všetkých horeuvedených ideológií.

Fašizmus svojím politickým aktivizmom, štátnym dirigizmom detailov ľudského života, apelom na kolektivizmus, občiansku angažovanosť, národný centralizmus, etatizmus, futurizmus, geopolitiku a expanzionizmus, predstavuje dieťa modernej revolučnej a pokrokovej doby, nie pohrobka stredovekého reakcionárstva a partikularizmu.

Zacitujme z knihy Fašizmus od Noëla O’Sullivana základné zhrnutie podstaty omylu, či skôr úmyselného osvietenského zavádzania, z ktorého vyrastá všetka tá zahmlená optika, nazerajúca na fašizmus ako na „reakčný“ návrat do minulosti a stredoveku, brzdu evolúcie a pokroku:

„V rámci tohto myšlienkového pochodu vychádza konvenčná analýza z predpokladu, že modernú dobu môžeme analyzovať vlastne ako konflikt medzi tendenciami považovanými za „progresívne“ na jednej strane a tendenciami považovanými za „reakčné“ na strane druhej. Fašizmus je samozrejme považovaný za produkt regresívnych tendencií.“

To je však blud. Fašizmus je naopak súčasťou a dieťaťom nového sekularistického politického štýlu – revolučného aktivizmu, ktorý sa myšlienkovo i v praxi zrodil v 18. storočí. Postupné angažovanie čoraz väčších más na budovaní ideálneho politicko-sekularistického usporiadania sveta, ktorého je fašizmus legitímnym predstaviteľom, sa začalo práve v 18. storočí.

To samozrejme zásadným spôsobom narúša naratív zvyšku osvietenského ansámblu, ktorý sa túži od svojho porazeného príbuzného dištancovať a zároveň ho využiť dvojakým spôsobom: ako palicu na katolícky stredovek a všetko reakcionárske, a ako univerzálnu palicu na riešenie vzájomných rodinných osvietenských ideových a mocenských sporov, čiže ako formu univerzálnej nadávky. Či ešte presnejšie, aby sme nahliadli dôsledne pseudonáboženskú schému sekularizmu – ako formu obvinenia z herézy v rámci jedného spoločného kultu. Rovnako však, aj keď nie až s takou razantnou univerzálnou aplikovateľnosťou, sa v rámci osvietenského pseudonáboženstva môžu jeho jednotlivé sekty obviňovať aj z iných vybočení od spoločného osvietenského základu, avšak „fašizmus“ je momentálne tá heréza, ktorá je všeobecne najprijímanejšia.

Katolícky stredovek ako protiklad osvietenstva

Jednoduchým porovnaním dvoch základných prvkov, v ktorých sa líši katolícka stredoveká spoločnosť od modernej – osvietenskej, ľahko zistíme, že manipulatívne podsúvanie fašizmu ako reakčného návratu do minulosti je nezmysel. Politický aktivizmus a sekularizmus sú dva zásadné prvky modernej spoločnosti. Oba sú v protiklade k spoločnosti stredovekej.

Tá mala na rozdiel od moderného aktivizmu, dynamizmu a evolucionizmu tendenciu k statickosti, čakaniu na smrť a Posledný súd. Pozemské bytie vnímala len ako dočasný pobyt, ktorý musíme nejako so cťou prečkať a usporiadať tak, aby sme sa nedostali nakoniec do Pekla. Drobné pozvoľné vylepšenia, ak prišli, neboli hatané práve preto, že štátu na nich principiálne nezáležalo, avšak neboli ani vyžadované, či dokonca vykladané ako súčasť nejakého celoživotného „politického programu“ a záchrany. Predstava mobilizovania más, aby išli budovať „lepšiu“ a „pokrokovejšiu“ spoločnosť, ako to vidíme u všetkých osvietenských ideológií vrátane fašizmu, bola v katolíckom stredoveku nemysliteľná. Lepšia spoločnosť už totiž existovala – v Kráľovstve nebeskom a po smrti. Bola dokonale zriadená Bohom Stvoriteľom, a tak nebol dôvod ju amatérsky parodovať na zemi smiešnym pachtením sa za pozemským rajom.

S osvietenským nástupom moderného aktivizmu a dynamizmu súvisí tiež úzko, či skôr mu predchádza – sekularizmus, čiže zbavenie spoločnosti a štátu ústrednej náboženskej dimenzie a cieľa posmrtnej spásy. Tým sa ťažisko ľudských snáh logicky muselo presunúť, zo sféry transcendentnej do sféry pozemskej. Cieľom už nebolo nejako to tu do smrti prečkať, so cťou a Božou milosťou prejsť slzavým údolím sveta, ale naopak – udomácniť sa tu na zemi a zveľadiť pozemskú záhradku tak, keď už to záhrobné Nebo teda neexistuje, aby si ho ľudia trochu užili aspoň tu na zemi.

Vlastnosti tohto pozemského neba a predstavy ako má vyzerať sa môžu líšiť, ale samozrejme aj vzájomne dopĺňať a obrazu dobre namastenej a dokonale fungujúcej spoločnosti zodpovedá tak rovnostárska idyla komunizmu a radostnej kolektívnej práce, ako aj hierarchická a efektívna mašinka fašizmu, či raj liberálnej slobody a kapitalistickej prosperity. Ľahko u nich zistíme spoločné záľuby, ktoré svedčia o rovnakom pôvode: eugenika, eutanázia, efektívnosť, technokracia, hospodársky rast, zvyšovanie životnej úrovne, potláčanie tých, čo kazia budovateľské dielo, centralizmus, byrokratizmus, etatizmus, sociálne inžinierstvo atď. Vrátane vzájomného obviňovania sa, podobne ako pri všadeprítomnom fašizme, zo všetkých týchto prvkov navzájom, v prípade keď treba dokázať omyly a chyby konkurenčného osvietenského dediča.

Tento revolučný obrat si samozrejme, vyžadoval revolučné postupy – aktivizmus a mobilizáciu más. Úloha je totiž náročná, úspech v nedohľadne, treba preto každú ruku a nohu zapriahnuť, či už dobrovoľne (to je ten lepší prípad) alebo nasilu – do budovania lepšej spoločnosti. A to tým viac, čím menej sa ukazuje úspech. Treba pridať na tempe, aby sa ešte súčasná generácia dožila…

Rôznosť komunít, pováh, rás, etník, prirodzená hašterivosť a rozpory vrodené človeku vďaka dedičnému hriechu zavŕšili tento osvietenský proces v tom zmysle, že si automaticky každý z tých osvietených a ich dedičov predstavoval ideálnu spoločnosť inak. No a keďže skonštruovanie takejto spoločnosti je z pohľadu katolíckej teológie, ktorá operuje práve s porušenosťou človeka holý nezmysel, tak sa popri neúspešnom experimentovaní musel hľadať aj vinník neúspechu.

Neznesiteľná ľahkosť prezliekania osvietenských kabátov

Tým samozrejme nemohlo byť osvietenské nastavenie ako také. Spočiatku to bola nutne katolícka Cirkev a všetko temné, stredoveké. S pribúdajúcimi storočiami experimentovania a s tým ako upadala reálna moc Cirkvi, však vyvstala potreba vzájomného obviňovania sa za neúspechy budovania osvietenej spoločnosti priamo v rámci osvietenskej rodiny.

Tento koncept funguje dodnes a dokonale, pričom môže pokračovať donekonečna, pretože nikdy nedospeje a ani nechce dospieť v kritike ku koreňom sekularistického chaosu a konfúzie – k osvietenstvu. Chyby sa hľadajú v derivátoch a nie v základnej látke a podstate. Zlá bola vždy aplikácia, nie základné východisko.

Bez možnosti nahliadnutia jednotného zdroja všetkých ideologických gebuzín, ktoré sa pred našimi očami sporia „do krvi“, sa úbohí sekularisticko-pluralitní pokrokoví občania stávajú hračkou v sporoch, ktoré v zásade nič neriešia a neprinášajú nič nové, len neustálu recykláciu osvietenských paradigiem.

Všimnime si, ako ľahko sa osvietenská mentalita pohybuje v rámci teatrálneho diskurzu od jedného údajného extrému k druhému bez toho, aby pociťovala akýkoľvek záchvev zahanbenia. Inštinktívne alebo vedome totiž vie, že sa stále pohybuje v osvietenskom ideologickom priestore. Šmahom ruky sa z liberálnych osvietencov, akými sú napríklad Šimečka, Szoltés, Káčer, Korčok a pod., aby sme slovenským čitateľom priblížili persóny, ktoré poznajú, stávajú explicitní adorátori toho najvulgárnejšieho ukrajinského nacionalizmu, pričom ešte pred 20 rokmi metali síru na omnoho kultivovanejší, aj keď zaiste dostatočne insitný, nacionalizmus mečiarovský. Medzi ctiteľmi ukrajinského nacionalizmu nechýbajú ani aktivisti LGBT, čo môže prekvapovať len tých, ktorí nevedia koľko homosexuálov, od Ernsta Röhma, šéfa SA-manov, úderných jednotiek NSDAP, až po Coco Channelovú a Jeana Cocteaua sa angažovalo vo fašistických hnutiach.

Rovnakú ľahkosť môžeme pozorovať medzi bývalými slovenskými nacionalistami (o striktných fašistoch v štýle Giovanniho Gentile je na Slovensku s jeho averziou ku knihám zbytočné uvažovať), ktorí obhajovali nekriticky a do úmoru garnitúru prvej Slovenskej republiky, rečnili o boľševických hordách Červenej armády a hnusili si kult SNP (z pohľadu historickej pravdy oprávnene), ako teraz účelovo a pragmaticky spievajú častušky o osloboditeľoch zo statočnej Červenej armády (všetky tie znásilnené ženy a dievčatá, spomínané v toľkých memoároch, sa asi nakoniec poznásilňovali navzájom), velebia dokonca rozum a rozvážnosť súdruha Stalina, v euroázijskom multikultúrnom Putinovi vidia nacionalistu, rečnia o oslobodení a bez problémov navliekajú jednotlivé ideologické perly na osvietenský náhrdelník. A majú v podstate pravdu, pretože ten len naoko pôsobí rozporuplne, ale v skutočnosti sa jeho prvky dialekticky dopĺňajú.

Preto nebol nikdy problém, aby sa z komunistov ako Fico, Čalfa, Lorenz či Šimečka najstarší stali liberáli, (ktorými aj sú, nech to znie akokoľvek čudne šablónovitým hltačom žurnalistických dichotómií) kapitalisti, vyznávači trhu, plurality a podnikatelia, rovnako ako sa z tajomníka prezidenta Tisa, vyskočeného kňaza Štefana Polakoviča, heretického blondelistu a nacionalistu (vzor všetkých slovenských vyskočených kňazov, angažovaných v politike), mohol stať vyznávač osvietenca Voltairea, ktorého ódy na slobodu prejavu cituje vo svojej knihe vydanej po roku 1989. Preto sa z kresťanského demokrata Mikloška a jeho ideových dietok, môžu stať milovníci liberalizmu a bojovníci za jeho záchranu, a to nielen pred mierne hmlistým konzervatívnym nacionalizmom, ale aj pred zlým katolíckym tradicionalizmom, ktorý nerešpektuje výdobytky osvietenstva, Francúzskej revolúcie a II. vatikánskeho koncilu.

Falošné víťazstvo nad fašizmom – skutočné víťazstvo nad Cirkvou

Všetky tieto osvietenské sekty totiž nespája len základná osvietenská ideologická báza, ktorá im umožňuje prekonávať vnútorné rozpory, presúvať sa z jedného ideového kúta do druhého a meniť parciálne názory, ale predovšetkým ich spája averzia k tomu, čo osvietenstvu predchádzalo – katolícka spoločnosť zameraná na Bohom zjavené transcendentno, Svätú Trojicu, vykupiteľské dielo Božieho Syna Ježiša Krista a ľudský údel rozprestretý medzi starou a novou Evou.

V tomto sa stretávajú a dopĺňajú aj s fašizmom, ktorého zakladatelia boli nakoniec v drvivej väčšine pôvodne socialistami, slobodomurármi, nacionalistami, demokratmi a liberálmi.

A preto, pokiaľ sa Putin a Ursula von der Leyenová, Fico a Šimečka, Trump a Biden, Starmer a Medvedev, kresťanskí demokrati a socialisti, liberáli a nacionalisti vzájomne obviňujú z fašizmu, je to len ich vnútorný spor, na ktorom sa rozumný katolík nikdy nebude podieľať. Ich cieľom je vtiahnuť do týchto nekonečných konfúznych debát tých, ktorí s nimi nemajú nič spoločné a ktorí stoja na úplne opačnej strane barikády ako osvietenstvo.

Ide tu o zjavné pokračovanie mobilizačnej snahy osvietenského politického aktivizmu zainteresovať tých, ktorí sa nachádzajú mimo, do smiešnych sporov rôznych odtieňov pokroku a vytvoriť tak v nich dojem, že sa musia pridať na niektorú zo strán, ktoré pritom v skutočnosti všetky túžia po rovnakom cieli, ktorý je nezlučiteľný s katolíckou vierou – po sekularizácii Európy a reálnom zničení či ovládnutí katolíckej Cirkvi.

Pristúpiť na túto hru a manipuláciu, oslavovať údajné víťazstvo jednej osvietenskej frakcie nad druhou, naťahovať sa v smiešnych sporoch o to, kde, v ktorom meste a štáte, na ktorom monštruóznom sekularistickom kultovom mieste a s kým treba tento sekularistický pseudonáboženský sviatok svätiť, to je bláznovstvo nehodné katolíka, ktorý očakáva spásu od Všemohúceho Boha a z Neba. Nie z Bruselu, Londýna, Moskvy, Washingtonu, Pekingu či iného pozemského pelechu osvietenskej rakoviny.

PDF (formát pre tlač)