O Duchu Svätom

21. septembra 2025   Cirkev

„Všetkých naplnil Duch Svätý.“
(Sk 2,4)

Hiero, syrakúzske knieža, spýtal sa mudrca Simonidesa: „Čo je Boh?“ Mudrc si žiadal tri dni na rozmyslenie. Po troch dňoch sa zarmútený dostavil pred knieža, pokorne sa priznal, že akokoľvek rozmýšľal a hútal, jeho ľudský jazyk nie je v stave vypovedať, že čo je Boh.

Keby sa mňa niekto pýtal, aby som mu povedal, čo je Boh, ja by som jednoducho odvetil: „Boh je láska.“ Pretože však Boh je v troch osobách: Otec je láska, Syn je láska, Duch Svätý je láska, lež toto meno najviac prislúcha Duchu Svätému, lebo On je láskou Otcovou i Synovou. I do našich sŕdc vlial Duch Svätý božskú cnosť lásky: On zaštepil do rodičovského srdca starostlivú lásku k deťom. On naučí deti, že otca-matku majú milovať. On zapáli manželskú lásku. On povzbudí naše srdcia k milosrdenstvu k biednym. Preto slušnou a spravodlivou vecou je, aby tohoto Boha lásky každý poznal.

Podľa Ježišovho učenia dnes odpoviem na túto otázku: „Kto je Duch Svätý?“

Boh Duch Svätý zostúpil na Pannu Máriu a k počatiu ju povýšil. Bože Duchu Svätý, lúčom Tvojej milosti zúrodni moju slabú reč, aby Ťa z mojej kázne spoznali moji veriaci a nech povstane viera v ich srdciach. Príď, ó, Bože, Duchu Svätý!

Okolo Svätodušných sviatkov prišla istá nábožná starenka na spoveď. Duchovný otec jej naložil za pokutu, aby sa k poklone Ducha Svätého pomodlila ten desiatok z ruženca: „Ktorý nám Ducha Svätého z neba zoslal.“

Starenka sotva sa vzdialila od spovednice, hneď sa vrátila k nej a úzkostlivo sa vyhovárala duchovnému otcovi, že ona veru zabudla, za akú to dušu sa má ona modliť? Pre túto zábudlivosť ju pokarhal duchovný otec a vysvetlil jej, že Duch Svätý je Boh, tretia božská osoba vo svätej Trojici, ktorá od Otca i Syna od večnosti pochádza a ktorej spolu s Otcom i Synom sa klaňať máme. Toto nikdy viac nezabudnite, preto každodenne takto pozdravujte Svätú Trojicu: „Sláva Otcu, i Synu, i Duchu Svätému, jednému Pánu v troch osobách.“

Ženička sa so zahanbením vyhovárala na svoju nevedomosť, nuž ale že ona vo svojom živote málokedy počula kázeň o Duchu Svätom, že ako hlúpa stvora skoro ani nevedela, či je Duch Svätý.

Hľa, i medzi kresťanmi sa nájde koľko takých, ktorí ani predstavu nemajú o Duchu Svätom: nuž tak vtedy akúže predstavu mohli mať starodávni ľudia o Duchu Svätom, ktorý len neskôr zostúpil na zem?

Tak napríklad Židia poznali Boha Otca, lebo sa viackrát zjavil: Abraháma ako hosť navštívil, s Mojžišom sa zhováral štyridsať dní na hore Sinaj, v chráme Šalamúnovom stále zostával nad archou zmluvy. Ešte lepšie poznal svet Boha Syna: v deň Jeho narodenia sa mu klaňali betlehemskí pastieri, poklonu mu vzdávali traja králi z východu, tridsaťtri rokov žil na zemi, mnohí ho videli zomierať na Golgote.

Lež Duch Svätý sa až do toho času nezjavil svetu. Pravda síce, že Ježiš pôsobením Ducha Svätého sa stal človekom, pretože On utvoril telo Pánu Ježišovi z krvi Márie Panny a On vdýchol do neho ľudskú dušu, lež toto zázračné vtelenie sa stalo v tajnosti, len Maria a Gabriel o ňom vedeli, potom i Jozefa upovedomili o ňom, až ho napokon Pán Ježiš oznámil.

Ale prišiel čas, že i sám Duch Svätý sa zjavil svetu. Zjavenie Ducha Svätého sa stalo v desiaty deň po Nanebovstúpení Pána. Židia mali Turičné sviatky. K týmto sviatkom sa zhromaždili Židia z celého sveta do Jeruzalema. Apoštoli sa báli tohoto množstva, že ich napadne a ublíži im, preto sa ukryli do domu Večere Pánovej: pôstom a modlitbou prosili Ježiša, aby im už zoslal Ducha Svätého, o ktorom im prisľúbil, že im bude utešiteľom a osloboditeľom v nebezpečenstvách.

Uprostred tohoto úpenlivého prosenia a modlitieb svitla nad nimi tá svätá nedeľa. Tak okolo deviatej hodine ten dom naplnil hukot, ako keď veľký vietor hučí. Dom Večere Pánovej akoby bol zmizol zo svojho miesta, taká oslepujúca žiara naň zostúpila.

Ako toto zjavenie spozoroval ľud, všetci sa valili k tomu domu, aby ten zázrak mohli vidieť zblízka. Rozhnevaný zástup vyvalil dvere a zmeravený videl, že nad každým apoštolom blkoce ohnivý jazyk.

„A všetkých naplnil Duch Svätý“ (porov. Sk 2,4)

2. To hovorím, že Duch Svätý je Boh jednej bytnosti, jednej podstaty s Otcom i Synom a preto je On čistý duch: prečo teda zostúpil v telesnej podobe na apoštolov? Prečo? Práve v tom sa javí múdrosť Ducha Svätého. Keby bol len duševne na nich zostúpil, bojazliví apoštolovia by skoro ani neuverili, že prijali Ducha Svätého. Alebo ak by apoštoli i boli uverili, neboli by uverili Židia a pohania.

Ak by si ale niekto lámal nad tým hlavu, že ako je to možné, že jeden a nerozdielny Duch sa vznášal, koľko apoštolov bolo? To je práve také tajomstvo božstva Ducha Svätého, ako božstva Ježišovho: Sviatosť oltárnu tisíce – státisíce prijímajú a požívajú, a predsa všetci len jedného Ježiša berú do svojej duše.

Písmo Sv. tretiu božskú osobu Najsvätejšej Trojice nazýva Duchom Svätým. Veď i anjeli sú duchovia, svätí oslávení sú tiež duchovia, a týchto predsa nenazývame duchmi svätými. To preto, pretože anjeli a svätí sú len z milosti Božej svätými, lež nie vždy boli takými; Boh Duch Svätý je ale od svojej prirodzenosti a od večnosti svätým Duchom.

Vysvetlím vám to na príklade. Poznáte dúhu? Či viete, ako ona povstane na nebi? Na jednej strane nebeskej oblohy prší dážď a na druhej svieti slnko. Akonáhle osvieti slnko padajúce kvapky dažďa, vtedy zbadáme na nebi dúhu.

Boh Otec je na nebi večným slnkom, Boh Syn je tá z neba padajúca rosa. Z láskyplného objímania týchto dvoch božských osôb od večnosti pochádza sťa čarokrásna dúha: Duch Svätý.

Svätým je On, lež i svätým činiacim: totižto čistým bez škvrny, skvejúcim svätým učiniť môže i toho najväčšieho hriešnika. Svätým učinil Petra, toho zapierača Krista; Pavla, toho prenasledovateľa Cirkvi; Magdalénu, tú veľkú nemravnicu.

Zvláštnym svätým bol Pavol, takzvaný pochabý. Bol tým Božím darom obohatený, že videl do duše svojich spolublížnych. Raz sedel u chrámových dvier a pozeral na vchádzajúcich. Zrazu začal plakať a biť sa v prsia. Pýtajú sa ho, čo mu je, prečo plače? Nepovedal nič, len horko plakal. Po sv. omši zasa tam sedel vo dverách a pozeral sa na vychádzajúcich. Zrazu začal od radosti výskať, len mu tak slzy padali a vždy len opakoval: „Ľudia, klaňajte sa Duchu Svätému, lebo zázrak učinil, jeden náš druh sa stal svätým. Ľudia, klaňajte sa Duchu Svätému!“ A s týmito slovami zastal cestu jednému vychádzajúcemu mužovi a prinútil ho, aby rozpovedal, čo sa s ním stalo v kostole: „Lebo keď si vchádzal, tvoja duša bola taká tmavá ako pekelná priepasť, teraz pri vychádzaní skvie sa ti sťa vnútrajšok neba.“

Tento muž verejne vyznal pred zhromaždeným ľudom, že jeho duša bola preplnená ošklivými hriechmi. „Kňaz veľmi dojímavo kázal, že ako láskavo a dobrotivo odpúšťa hriechy Boh Duch Svätý, ja, hlboko dojatý, hneď po kázni som pristúpil k sv. spovedi. Akonáhle vyriekol spovedník nado mnou: „Odpúšťam ti hriechy v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého“, hneď som také čosi cítil, ako keď sa človek dostane z tmy na svetlo a akoby uložili z môjho srdca veľkú ťarchu. Ty snáď toho Ducha Svätého teraz vidíš v mojej očistenej, plesajúcej duši.“

Duch Svätý je len jeden. Tohoto Ducha Svätého sme prijali i my vo veľkonočnej sv. spovedi. Prečo sa na nás nejaví divotvorná moc Boha Ducha Svätého? Prečo?

Vyložte na slniečko kus blata a vosku, na oboje svieti slnko a predsa blato stvrdne a vosk sa roztopí. Odkiaľ pochádza tento rozdiel? Snáď zo slnka? Nie. Z rozdielnej prirodzenosti blata a vosku.

Práve tak sme my na vine, že sa nestávame svätými, ako onen človek. Ale ak máme silnú vôľu, tak i z nás môže Boh Duch Svätý učiniť svätých. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)