O čom nás znovu poučili najnovšie mediálne problémy kardinála Duku? S liberálmi a progresivistami sa nedebatuje! Dialóg je len pasca…
Branislav Michalka
5. decembra 2024
Cirkev Spoločnosť
Komentár
Napísať, že českou mediálnou scénou v posledných dňoch rezonuje kauza rozhovoru kardinála Duku so žurnalistom Veselovským, by bolo zaiste prehnané. Väčšinu ľudí v Česku už katolícka Cirkev nezaujíma a tak ide v celej tejto kauze zo strany dominujúceho liberálneho režimu len o plnenie si štandardného liberálneho záväzku budovateľa Európskej únie a pokroku – ponižovať a ďalej rozkladať už aj tak značne nahlodanú Cirkev. Čiže, nič mimoriadne.
V skutočnosti jediný segment českého obyvateľstva, ktorý sa kauzou usilovne zaoberá, sú skalní a angažovaní progresivisti a liberáli (vrátane tých katolíckych), v očiach ktorých je kardinál Duka predstaviteľom konzervatívneho tmárstva, euroskepticizmu a konšpirátorstva, takže teraz majú výbornú príležitosť tváriť sa, že bol nachytaný na konzervatívnych hruškách, odkiaľ kvôli svojej údajnej neschopnosti viesť dialóg s novinárom spadol a udrel si svoje konzervatívne koleno.
Ani my však z tejto búrky v pohári vody, keď už tu je, nemusíme vyjsť naprázdno. Pre tradičných a konzervatívnych katolíkov to môže byť poučením a potvrdením pravidla, že s liberálmi sa nediskutuje a ak áno, tak len k vlastnej škode.
O čo v skratke v celej nafúknutej ťahanici medzi novinárom Martinom Veselovským a kardinálom Dominikom Dukom vlastne ide? Kardinál Duka sa nechal presvedčiť na rozhovor so zjavne progresivisticky ladeným žurnalistom, ktorý využil celé interview na dotieravý a aktivistický výsluch. V ňom sa žurnalista z pozície ideologickej moci a vedomý si toho, že reprezentuje oficiálnu ideológiu, snažil dokázať, že kardinálove názory sú pomýlené, zvrátené, ako aj v slušnej spoločnosti neakceptovateľné a dotlačiť ho k tomu, aby to buď sám pred kamerou uznal, alebo aspoň zostal na rozpakoch z toho, ako je mocou politickej korektnosti, ktorá mu zabraňuje účinne oponovať, zatlačený do kúta.
Keď už bolo zjavné, o čo pokrokovému žurnalistovi ide, začal sa kardinál Duka dvíhať z kresla, aby túto trápnu tortúru ukončil. Evidentne však neskoro a nakoniec, ku svojej škode, „dialóg“, zrejme so zaťatými zubami, dokončil.
A aké sú výsledky tohto plodného, obohacujúceho, sprevádzajúceho a otvoreného dialógu, ktorý je nádhernou ukážkou toho, na čo nás dnes neustále nabádajú rôzni kresťanskí liberáli a umiernení konzervatívci v túžbe po údajnom obohatení?
O tom, ako v Česku vnímajú televízny duel medzi „tmárskym“ kardinálom a pokrokovým novinárom (ktorý sa pri rozhovore tvári vľúdne a udivene, ako dobre vyškolený ošetrovateľ v sanatóriu pre dementných dôchodcov), tie najliberálnejšie stoky si môžu ctení čitatelia pozrieť tu:
https://www.latrine.cz/duka-odmita-lasku-mezi-muzi-a-navrhuje-milovat-dite
Z daného textu si môžeme vyvodiť, na čo je asi tak dobrý pre konzervatívcov, či nedaj Bože tradicionalistov „dialóg“ s liberálmi a progresivistami. Povedzme si to na rovinu, je dobrý len na ešte väčšie potupenie a zosmiešnenie katolíckej Cirkvi a viery zo strany ich nepriateľov. Toto je výsledok plodného dialógu, ústretovosti a obohacovania, a takto vylepšene teraz vnímajú liberáli kardinála Duku:
„Dnes som videl niečo tak ohavné, že vám o tom musím poreferovať. Duel (Čiže už nie dialóg?; pozn. red.) Martin Veselovský verzus kardinál Dominik Duka. Hotové peklo. Sám som to musel trikrát prerušiť a rozdýchávať. Raz sa to rozhodol prerušiť aj sám kardinál, pretože sa mu nepáčilo, že sa ho Martin Veselovský vypytuje na veci, ktoré verejne vyhlásil a na ďalšie podobné svinstvá (!). Veselovský sa s trpezlivosťou svätého Františka a precíznosťou chirurga snažil rozmotávať klbko kardinálových rozporuplných tvrdení a dokázal rozhovor doviesť do konca.“
Takže je to jasné: máme čerstvo kanonizovaného svätého novinára a na druhej strane zvrhlého kardinála, ktorý hlása, prepytujem – „svinstvá“. To sa nám ale ten dialóg obojstranne obohacujúco vyvinul.
A ako vnímajú tento dialóg české lesby? Aj u nich došlo ku kanonizácii súdruha novinára a k zatrateniu Jeho Eminencie:
https://www.lui.cz/aktuality/21053-zena-nemuze-byt-zenomuz-vzkazal-kardinal-duka-lesbam-co-touzi-po-manzelstvi-kvuli-drag-queens-malem-ukoncil-nataceni-rozhovoru
Pošmakoval si aj český bulvár a kardinál z dialógu, pre kresťanov údajne tak obohacujúceho, vyšiel pre sekulárnych divákov ako emocionálny zúrivec, ktorý sa vyhráža, že ukončí rozhovor:
https://www.expres.cz/zpravy/dominik-duka-martin-veselovsky-rozhovor-dvtv.A241202_114808_dx-zpravy_chlp
Najviac si dialóg a jeho dozvuky samozrejme užíva samotný redaktor Veselovský. Nielenže bol kanonizovaný sekulárnou kanonizačnou komisiou, ale ešte mediálne zúročil kardinálovo odmietanie svojich nezakryte aktivistických a s jasnou ideovou orientáciou kladených otázok:
No a jeho zamestnávateľ tiež:
A čože by to bolo za synodálne sprevádzanie, keby si do konzervatívneho kardinála nekopli aj vlastní kolegovia?
https://www.facebook.com/benedikt.mohelnik/posts/1261767761615070?ref=embed_post
Aké z toho plynie poučenie nielen pre tradicionalistických katolíkov, ale aj pre autentických konzervatívcov, resp. skutočne pravicovo orientovaných obyvateľov? Také ako vždy: nedávať rozhovory, nediskutovať, sabotovať dialóg.
Z logiky samotnej súčasnej moci jasne vyplýva, že strana natoľko mocensky dominantná, že si môže dovoliť ostentatívne popieranie elementárnej Bohom stanovenej normálnosti, a teda arogantne sa smiať do tváre samotného Stvoriteľa (viac než hocijakí pohania v minulosti), je tá posledná, ktorá by stála o nejakú diskusiu v zmysle skutočnej výmeny názorov, s dôrazom na slovo výmena. Jej cieľom je len rituálne demaskovanie údajného tmárskeho zla a katolík ochotný viesť za daných okolností dialóg, sa stáva automaticky dobrovoľným fackovacím panákom.
Nech je to zase a znova povedané: toto je vojna a kto to nechápe alebo sa bojí, ten nech zostane sedieť doma a vedie dialóg so svojím manželom/manželkou. Cieľom liberalizmu a progresivizmu je zničenie katolíckej Cirkvi. Tento cieľ dané ideológie deklarovali nespočetnekrát pri všetkých revolúciách od Francúzskej až po súčasný neomarxistický pochod inštitúciami. S tými, ktorí sa evidentne a kontinuálne usilujú o zničenie Cirkvi a opakujem – nespočetnekrát to deklarovali a len úplný blázon, naivný truhlík alebo vnútrocirkevný škodca to bude popierať, sa žiadny „dialóg“ nevedie.
Niekto by však samozrejme mohol namietnuť, že s nimi žijeme a rozprávame sa. Ako potom má vyzerať verbálna komunikácia medzi týmito dvoma duchovnými armádami?
Je to zrejmé: katolík nemá povinnosť diskutovať, to od neho Boh nikdy príkazom nepožadoval. To, čo od neho Boh požaduje, je – vyznanie viery. Deklaratívne, verejné zadefinovanie svojho katolíckeho stanoviska a viery. Ako to potom v mediálnej praxi má vyzerať? Podobne ako v každej vojne. Prichytený, zajatý katolícky vojak (ako pri podobnej situácii hovoril už sir Humphrey v seriáli Áno, pán minister: „Keď ho chytia a mučia novinári z BBC.“) nemá s tými, ktorým ide evidentne o škodenie Cirkvi diskutovať, ale len opakovať svoje krédo, čiže stanoviská vychádzajúce z katolíckej viery a morálky. Nakoniec progresívni tajtrlíci pochopia, že z „dialógu“ nič nebude a so zajatým vojakom nepohnú. Ešte prezieravejšie a múdrejšie je samozrejme nedať sa chytiť, čiže nepristúpiť na žiadne zbytočné kladenie otázok zo strany nepriateľa.
A pokiaľ už k niečomu takému dôjde, treba to vypočúvajúcemu liberálnemu súdruhovi poriadne sťažiť. Treba mu pokaziť jeho mediálny biznis a všetky jeho provokácie zabiť „v lufte“ klasickou metódou, ktorá nechá redaktora klásť siahodlhé komplikované otázky, na ktoré sa odpovedá jednoduchými, krátkymi odpoveďami, bez akéhokoľvek dovysvetľovávania.
V takom prípade by vyzeral „dialóg“ medzi kardinálom Dukom a žurnalistom Veselovským asi nasledovne:
„Pán kardinál, vy ste pred nedávnom publikovali stanovisko k otváraciemu ceremoniálu olympijských hier v Paríži, v ktorom ste prirovnali tieto hry k hrám v Berlíne 1936, alebo v Moskve 1980, čiže k hrám, ktoré organizovali nacisti a komunisti. Myslíte si, že toto vaše prirovnanie bolo adekvátne?“
„Áno.“
„Skutočne? Pretože mne to príde, že je to už trochu za čiarou. Vám to tak nepripadá?“
„Nie.“
„Mňa by však zaujímalo, keďže sa strašne zaujímam o názory katolíkov a kardinálov obzvlášť, na základe čoho ste dospeli k takejto paralele, ktorá je podľa mňa minimálne kontroverzná?“
„Chápem.“
„Prepáčte, pán kardinál, čo chápete?“
„Že vás to zaujíma.“
„Samozrejme, nezaujíma to len mňa, ale aj televíznych divákov, pretože Vy ste predsa verejný činiteľ a nesiete určitú zodpovednosť za svoje vyjadrenia, alebo sa mýlim?“
„Nie.“
Etc., etc., dialóg môže plodne pokračovať až dovtedy, kým sa z kresla nezačne dvíhať urazený novinár a nie nahnevaný katolík.
A nech ctení čitatelia dovolia, ešte jednu radu z manuálu prichyteného alebo zajatého katolíka:
Na zozname liberálnych mediálnych tortúr, je obľúbenou položkou obviňovanie chytenej obete zo všetkých možných ideozločinov. Liberáli a progresívci dobre vedia, že katolík chce väčšinou pôsobiť seriózne a bojí sa vyzerať ako extrémista alebo fanatik. Tak ho rovno obvinia z fašizmu, katolibanizmu, rasizmu, mačizmu, triumfalizmu a podobne. Ustrašený katolík urobí presne to, čo predpokladajú: začne sa obhajovať, vyvracať obvinenia, dokazovať a mučitelia sa zabávajú, ako sa pekne opeká na ražni.
Jediným východiskom z tejto trápnej situácie je:
a) rezignovať na serióznosť;
b) priznať všetky obvinenia a ešte ich preexponovať;
c) tváriť sa ľahostajne a prekvapene, prečo je súdruh redaktor rozhorčený.
Vtedy sa dostaví opačný efekt: progresívny tajtrlík uvidí, že jeho ideológiu neberie katolík vážne a jeho obvinenia majú pre neho cenu kravského environmentálneho koláča. Následne uvidí spokojný katolík, ako sa rozplynie bohorovný pokoj liberálneho vyšetrovateľa a ten sa začne rozhorčovať, urážať a odchádzať.
Toto je však už len, ako skauti dobre vedia, krabička poslednej záchrany. Skúsený katolík sa do žiadneho dialógu s nepriateľom samozrejme púšťať nebude. Pokiaľ ho niekto požiada o vysvetlenie viery, tak ju vysvetlí, pokiaľ je schopný vyvrátiť námietky proti viere tak ich vyvráti, ak nie, nech je radšej ticho a opakuje základné vyznanie, na urážky katolíckej viery odpovie podľa aktuálneho mocenského postavenia Cirkvi: buď potrestaním, alebo výsmechom, alebo mlčaním.
Všetko ostatné je kontraproduktívne a vedie len k ešte väčšiemu zosmiešneniu.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
