O Cirkvi

5. októbra 2025   Cirkev

„Verím v svätú Cirkev katolícku,“
(Apoštolské vyznanie viery)

Medzi kráľmi na Východe najmohutnejším bol Nabuchodonozor, ktorého ríša sa rozprestierala po celom vtedy známom svete, jemu boli podrobené všetky národy zeme, poddaných mal nespočetne. Tento mocný, veľký pán v jednu noc rozmýšľal o budúcnom osude svojej ohromnej ríše, premýšľal až napokon zaspal. Zrazu sa strhol zo spánku, nahnevane vyskočil s lôžka, rýchlym krokom sem a tam pobehuje, rozmýšľa, úzkostlivo dumá, lež nijako sa nevie rozpamätať na svoj sen, no a veď sa mu predsa niečo snilo, naisto vie, že sa mu čosi mimoriadne strašné snilo, ale čo to bolo, nijako mu to na um prísť. Hneď dal zavolať svojich učencov, celkom bez seba im predniesol svoju vôľu, aby mu povedali, čo sa mu snívalo. Kým sa mudrci medzi sebou radili, náhodou sa tam zjavil prorok Daniel, ktorý po krátkej úvahe vyriekol, že on vyloží kráľov sen. Nato mudrci s radosťou uviedli Daniela pred kráľa a Daniel takto vyložil sen kráľa Nabuchodonozora:

„Ty, kráľu, si rozmýšľal o budúcom osude tvojej krajiny, čo sa s ňou stane, keď zomrieš. V tom si zaspal. Vo sne pred tebou stála obrovská socha, bola taká vysoká ako vrch. Socha mala hlavu zo samého zlata, prsia a ramená zo striebra, brucho, kríže a okolo obličiek z medi, listvy zo železa, nohy však z hliny. Tak dlho si si obzeral tú sochu, až sa jeden kameň z vrchu odvalil, skotúľal sa k hlineným nohám sochy, tie sa polámali, celá socha sa zvalila, na drobné kúsky sa rozbila, na prach sa rozmrvila a vietor ju hneď rozniesol, aby ani stopy po nej neostalo.“

„To je ono, toto sa mi snívalo, – zvolal vystrašený kráľ, zaiste si ty človek od Boha poslaný, ty mi budeš vedieť i vyložiť, čo ten sen znamená?“

„I to ti poviem s pomocou Božou, kráľu: Zlatá hlava sochy predstavuje tvoju ríšu. Keď ty zomrieš, tvoja krajina sa zmenší, to znamenajú strieborné prsia a ramená na soche. A opäť menšia krajina bude, krajina z medi, i túto spustoší štvrtá, totiž železná krajina, kým na ňu jeden kameň nespadne a hlinené nohy železnej krajiny nerozmrví na prach a vtedy Boh z Nebies vzbudí jedno kráľovstvo, ktoré sa viac nerozpadne, lež potrvá naveky.“

V deň turíčny sa splnila táto predpoveď proroka Daniela. Na Turíce založil Boh Duch Svätý toto kráľovstvo, totižto Cirkev svätú všeobecnú; apoštol Peter bol tou skalou, ktorá sa privodila pád železnej Rímskej ríše a rozdrvila hlinené nohy pohanstva. Cisár Nero dal síce sv. Petra na kríž pribiť, pohania sa domnievali, že kresťanskej Cirkvi je už koniec, ale vtedy sa Linus stal správcom Cirkvi; zabili i tohoto. Nasledoval Klement. Jedného za druhým zavraždili 29 pápežov, lež všetko márne. Cisársky trón padol, ríša Rímska zahynula, lež rímsko-katolícka Cirkev stojí po dnes a stáť bude naveky.

O tomto večnom kráľovstve Boha Ducha Svätého, o našej slávnej matke Cirkvi vám chcem teraz podať spasiteľné poučenie. Počúvajte!

Ľudské pokolenie štyritisíc rokov túžilo po Vykupiteľovi sveta. Konečne, po štyritisícročnom čakaní, narodil sa Ježiš, prisľúbený Mesiáš. Svätý Ján, evanjelista, s radosťou o Ňom píše, že sme Ho videli, sme Ho počuli, rukami sme sa Ho dotýkali a slasťou oplývajúc spočívali sme na Jeho srdci. A vskutku, človekom učinený Boh tak vďačný, tak milý, tak láskavý bol k ľuďom, že na svoje lono posadil a objímal malé deti; spolu jedával a priatelil sa s kajúcimi hriešnikmi; k Nemu sa utiekali chudobní a ubiedení, zároveň i zámožní a zdraví. Nuž a či táto blaženosť len tridsaťtri rokov, ba vlastne len tri roky mala trvať? Po Nanebovstúpení Pána sa malo už pominúť toto sväté spojenie medzi človekom a Bohom? Nie!

Hlbokou božskou láskou Ježiša okúzlení takto zvoláme s učeníkmi idúcimi do mestečka Emauzy: „Zostaň s nami, Pane, naveky, neodlúčme sa nikdy!“ Hľa, sotvaže vyslovili moje ústa horiacu túžbu nášho srdca, ešte som neotvoril evanjelium, aby som kolenačky prečítal poslednú večeru, už viete, že myslím na Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu. Vstúp do ktoréhokoľvek katolíckeho kostola, pred oltárom ti horiace večné svetlo šepce: „Tu je pod spôsobom chleba prítomný tvoj Spasiteľ, tvoj Boh: Ježiš Kristus.“

Pravda, mohli by ste, kresťanskí veriaci, povedať: „Prítomný je náš dobrotivý Boh v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, lenže nehovorí, nepočujete Jeho slová plné útechy ako naimská vdova, ktorej syna z mŕtvych vzkriesil; nepočujete Jeho odpúšťajúce slová ako Maria Magdaléna, Jeho sladkú reč ako zhromaždený zástup na vrchu ôsmich blahoslavenstiev, dobre, nepočujete; nuž teda odkiaľ viete pravdu ako apoštoli, ktorých po tri roky učil. Či vás, ako blúdiace ovce bez pastiera nechá? Ó, nie, drahí moji, Spasiteľ Ježiš nezabudol na vás, svojich neskorších učeníkov. Preto založil svoje pozemské kráľovstvo, totižto Cirkev svätú, aby všetkých ľudí žijúcich až do skončenia sveta k večnému spaseniu priviedol.“

Čo je Cirkev? Všetci na zemi žijúci katolíci pospolu. Teda Cirkev je nie z kameňov postavený dom, lež spoločnosť ľudí, takých ľudí, ktorí tú istú vieru vyznávajú, tie isté Sviatosti užívajú a pod jednu hlavu, pod rímskeho pápeža patria. V Cirkvi svätej apoštolovia sú učiteľmi, veriaci však učeníkmi.

V evanjeliu sv. Lukáša čítame, že Ježiš zhromažďoval veriacich, spomedzi veriacich vyvolil dvanástich, ktorých menoval apoštolmi: Petra a jeho brata Ondreja, Jakuba a jeho brata Jána, Filipa a Bartolomeja, Matúša a Tomáša, Jakuba a Šimona, Júdu Tadeáša a Judáša, ktorý ho zradil (porov. Lk 6,13). Týmto rozkázal, aby šli do celého sveta a kázali, ohlasovali to, čo počuli od neho. Ktorí uveria, aby tých pokrstili, Sviatosti im udelili a spravovali ich. Apoštoli sa podľa tohoto rozkazu rozišli po celom svete a rozširovali pravú vieru. V deň Turíc sa chytili svojej práce, hneď ako prijali Ducha Svätého, v spoločnosti sv. Petra apoštola vyšli na námestie Jeruzalema, Peter začal kázať, na jeho prvú kázeň tritisíc, na druhú kázeň päťtisíc sa dalo pokrstiť a hneď v tú samú turíčnu nedeľu vznikla prvá kresťanská náboženská obec. Apoštoli všade zakladali takéto náboženské obce. Spomedzi obrátencov lepších, nábožnejších a starších mužov vysvätili za biskupov. Tieto jednotlivé menšie náboženské obce, ako dietky jednej matky, spolu tvorili veľkú rodinu, svetovú obec náboženskú pod vedením sv. Petra, ktorú my voláme Cirkvou.

Ako v Noemovom korábe boli zastúpené všetky druhy zvierat, tak v Cirkvi sú spojení synovia rozličných národov, Kristus utvoril loď Cirkvi, sv. Peter je jej kormidelníkom, ostatní apoštoli sú jeho druhmi, ľudia sú cestovateľmi, jej kríž je stožiarom, a vetrom, ktorý ju do kráľovstva nebeského vedie, je Duch Svätý.

Takúto všeobecnú, na celom svete sa rozprestierajúcu Cirkev Ježiš Kristus len jedinkú jednu založil, toto je naša Cirkev katolícka. „Verím v svätú Cirkev katolícku.“

Prvý parník postavili Angličania začiatkom devätnásteho storočia. Keď prvý parník doplával ku Kórejskému polostrovu, tamojší obyvatelia sa hromadne tlačili na brehu, aby mohli obdivovať toho morského obra, ihneď si zaumienili, že i oni postavia takúto loď. Preto preskúmali tento anglický parník, zmerali jeho kolesá, videli ohromný jeho komín, že sa z neho dymí. O rok s veľkou šikovnosťou zhotovili i oni takúto loď. Keď loď slávnostne odovzdávali, všetci sa zhromaždili, i kráľ vstúpil na loď a dal znamenie, aby sa loď pohla. Vybraní silní junáci zapreli sa do kolies, na ohnisku podpálili veľkú hromadu uhlia, len sa tak dymilo z komína, avšak loď sa predsa nechcela pohnúť. Len vtedy zbadali, že v tej anglickej lodi je akýsi stroj a ten im chýba, preto sa loď nehýbe. Práve tak sa má vec i s kacírskymi náboženstvami. I tieto svoje zhromaždenie cirkvou nazývajú, svojich arcipastierov biskupmi, svoje kostoly vystroja vežami a zvonmi, lež chýba im sila vyvolávajúca pohyb – pôsobenie Boha Ducha Svätého, ich pastieri nemajú apoštolskú moc, nemajú božské splnomocnenie. Toto sa len v katolíckej Cirkvi nachádza. Pravú Kristovu Cirkev spravujú apoštoli. Ó, aká je to sláva pre nás, že my sme údmi tej Cirkvi, ktorej predstavení obdržali svoju moc od apoštolov!

Istý mladík predal všetok svoj majetok, vystúpil na loď, aby sa preplavil do Ameriky šťastie hľadať. Počas plavby sa strhla búrka, loď sa potopila, celý mladíkov majetok zahynul v mori, on sám ledva zachránil svoj život. Dostal sa do Ameriky, lež bez peňazí sa túlal po tom novom svete. Ako sa tak potĺka, zrazu počuje hlas zvona, ide za tým hlasom, príde do kostola, práve na sv. omšu zvonili. Vošiel i on, utiahol sa do jedného kúta. Onedlho pristúpil k oltáru kňaz, ozýva sa Glória in excelsis Deo, Dominus vobiscum a mladík sa tak cítil, akoby sa v kostolíku svojho rodiska modlil, začali mu padať slzy od radosti i povzdychol si: „Majetok svoj som stratil, poklady som nenašiel, ale našiel som moju Cirkev svätú.“

Ako ten mladík, ja nehodný v prach zeme padám a vďaky vzdávam Bohu, že som sa v tej Cirkvi zrodil, ktorej údov božská viera, nádej a láska spája v jednu velebnú veľkú rodinu v náručí Cirkvi svätej katolíckej. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)