Nudizmus ako evanjelizácia? Začal sa proces blahorečenia biskupa Labaku, ktorý žil nahý spolu s Indiánmi!

13. februára 2026   Aktuality

Spisy Mons. Labaku, ako napríklad slávna Kronika Huaorani, vydaná vo svojom štvrtom vydaní v roku 2003 samotným Apoštolským vikariátom v Aguaricu, ponúkajú v prvej osobe podrobný opis spôsobu života, ktorý biskup viedol a ktorý vyvoláva pohoršenie tak podľa vtedajších, ako aj dnešných štandardov.

To však zrejme nebráni v pokračovaní jeho blahorečenia. Len dva týždne po svojom nástupe na pápežský stolec, prijímajúc dedičstvo z predchádzajúceho pontifikátu, Lev XIV. podpísal pokračovanie procesu blahorečenia španielskeho biskupa Alejandra Labaku Ugarteho a kolumbijskej sestry Inés Arango Velásquezovej, doteraz označovaných ako „ctihodní“.

Mons. Alejandro Labaka sa narodil v Španielsku v roku 1920. V roku 1937 vstúpil do Rádu kapucínov. Za kňaza bol vysvätený v roku 1945, následne bol vyslaný ako misionár do Číny a potom do Ekvádoru, kde pôsobil ako apoštolský prefekt, najmä medzi indiánmi kmeňa Huaorani v Ekvádore.

Verný štýlu svojej doby sa neusiloval Indiánov evanjelizovať, ale ako hovoril: „Prijať od nich všetky „semená Slova“ ukryté v ich skutočnom živote a kultúre, kde žije neznámy (!) Boh“. Dnes je možno aj práve vďaka tomu drvivá väčšina týchto Indiánov protestantská.

Sestra Inéz Arango Velásquezová sa narodila v Kolumbii 6. apríla 1937. V roku 1955 vstúpila do noviciátu Kapucínskych terciárnych sestier Svätej rodiny a v roku 1977 sa presťahovala do amazonského regiónu Ekvádoru, kde sa zoznámila s Labakom, s ktorým zostala prakticky až do smrti, dokonca proti odporúčaniu svojich predstavených.

Mons. Labaka a sestra Inéz Arango Velásquezová, silne angažovaní v sociálnej oblasti, si boli vedomí konfliktu medzi domorodcami a ropnými spoločnosťami, ktoré sa usilovali o ťažbu na územiach obývaných Indiánmi Tagaeri, bojovným kmeňom amazonskej oblasti, medzi ktorými sa pokúsili sprostredkovať prímerie. 21. júla 1987, krátko po pristátí v džungli, boli obaja domorodcami brutálne zavraždení a prebodnutí kopijami.

Labaka bol, ako bolo jeho zvykom, nahý, zatiaľ čo sestra Inéz Arango Velásquezová bola oblečená.

Labaka a nudizmus ako „inkulturácia“

Z Labakových vlastných spisov (Kronika Huaorani) pochádzajú nasledujúce citácie:

„Požehnaný nudizmus Huaorani, ktorí nepotrebujú handry na zachovanie zásad prirodzenej morálky!“

„Oni chodili nahí, my sme začali chodiť rovnakým spôsobom. (…) Žili nahí a ja som často býval nahý ako oni.“

„Boh chcel v tomto ľude zachovať spôsob života, prirodzenú morálku ako v Raji (!!!) pred hriechom.“

Vo svojich spisoch opisuje, ako sa vyzliekol, aby sa predstavil rodine ako ich „otec, matka, bratia“, úplne sa vyzliekol a pobozkal im ruky, aby potvrdil, že sú jedna rodina. Obával sa, že by bol odmietnutý kultúrou Huaorani, keby bol príliš rigidný. Misionári podľa neho musia kráčať ako oni, ak sú s nimi v džungli. Musia sa správať prirodzene, nepozastavovať sa nad nudizmom a niekedy sa dobrovoľne vyzliecť, nie exhibicionisticky, ale aby nevytvárali pocity viny v kultúre s „mimoriadnou sexuálnou zrelosťou“. (!) (Keby v tomto spočívala evanjelizácia, keby to bolo o nudizme, tak by nahý behal predsa aj sv. František Xaverský).

V ďalších pasážach Labaka píše, že misionári sa majú vyzliecť skôr, než budú vyzlečení domorodcami, ako prejav úcty ku kultúre, – vyzliekol sa pri prechode močiarom spolu s domorodcami a rehoľnými sestrami…, pri jednej príležitosti, keď ho Indiánky zbavili „opasku“ zakrývajúceho intímne partie, zostali všetci nahí, pričom on to prirovnal k biblickému obrazu v knihe Genezis (Gn 2,25).

Ďalej sú uvedené opisy spoločného spánku v jednej miestnosti s mladými domorodcami, ich sexuálnych hier a provokácií, ako aj situácie, keď spal nahý pod jednou moskytiérou s mladým mužom, pričom tvrdí, že prijal zásadu „prijať všetko okrem hriechu“.

V jednej pasáži opisuje situáciu, keď mladí domorodci používali sexuálne gestá a dotyky, pričom sa snažil konať prirodzene (?) a neskôr si kládol otázku, či sa nestal „starým homosexuálnym mužom“, začo prosil Boha o odpustenie… (bez komentára).

A čo na to skutočná katolícka morálka?

Z pohľadu tradičnej katolíckej morálky nemožno nad uvedenými citáciami mávnuť rukou ako nad „kontextom doby“ či romantickou inkulturáciou. Cnosť čistoty, zdržanlivosti a kňazskej dôstojnosti nie je kultúrne podmienený doplnok, ale podstatná súčasť svedectva Cirkvi vo všetkých časoch a na každom mieste.

Inkulturácia nikdy nemôže znamenať prijatie praktík, ktoré objektívne vzbudzujú pohoršenie, ohrozujú hranice mravnosti alebo rozmazávajú rozdiel medzi misionárom a prostredím, do ktorého je poslaný. Misionár môže žiť chudobne, môže sa prispôsobiť strave či obydliu, no nemôže relativizovať kresťanskú antropológiu ani vytvárať situácie, ktoré vyvolávajú vážne otázky o rozlišovaní duchov.

Zároveň však treba priznať autoritu pôsobenia „advocatus diavoli“ – tradičná prax Cirkvi vždy skúmala kandidátov na oltár prísne, kládla nepríjemné otázky a preverovala možné nedostatky. Takéto preverovanie nie je útokom na svätosť, ale jej ochranou. Preto nie je nič nekatolícke na tom, ak veriaci vyjadria obavy alebo nesúhlas s konkrétnymi kandidatúrami. Proces blahorečenia nie je automatické vyznamenanie za dobré úmysly či sociálne nasadenie, ale skúmanie heroických cností a bezúhonnosti života.

Ak sa niekto pýta, či konkrétne skutky zodpovedajú tomuto štandardu, koná v duchu stáročnej cirkevnej tradície, nie v duchu vzbury. Modernisti by si mali uvedomiť, že kritické otázky nie sú „útokom na pápeža“ ani „spochybňovaním misie“, ale legitímnou súčasťou katolíckej sensus fidei. Svätosť sa nebojí svetla, a ak je autentická, obstojí aj pred najprísnejším skúmaním.

Branislav Krasnovský

Zdroj: InfoCatolica.com, sprievodný obrazový materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)