Novovymenovaný kardinál Vesco: Náš cirkevný model bol po stáročia patriarchálny, pápež robí revolúciu a kresťanstvo je vo svojej podstate náboženstvom menšiny

30. decembra 2024   Krátke správy

Dvaja dominikáni, ktorých pápež František vymenoval tento rok za kardinálov – Timothy Radcliffe a Jean-Paul Vesco, predstavujú v zbore kardinálov ofenzívnu progresivistickú úderku najtvrdšieho kalibru. Radcliffe sa špecializuje na LGBT propagandu a Vesco na feministické otázky, gender a rozvody.

Dnes publikoval portál Katholisch.de rozhovor s kardinálom Jeanom-Paulom Vescom, v ktorom kardinál pokračuje a napreduje v deštrukcii tradičných cirkevných foriem a v obviňovaní Cirkvi z toho, že v minulosti, toho či onoho, utláčala.

Príznačné je, že v rozhovore sa hneď skraja priznal k svojmu priateľstvu s Timothym Radcliffom:

„Je to muž, ktorého som vždy veľmi obdivoval a zdá sa mi takmer neuveriteľné (?), že sme boli vymenovaní za kardinálov v ten istý deň. Som rád, že sme mohli v dvoch rôznych fázach nášho života prežiť spoločné chvíle, čiže aj predtým. Od noviciátu sme sa spriatelili, a keď Timothy prišiel do Alžírska, precestovali sme spolu celý juh, veľa sme sa rozprávali a zažili veľmi pôsobivé chvíle.“

Redaktor následne označil Radcliffa za „priekopníka Svetovej synody“, čo vzhľadom na jeho viackrát opísané pro-LGBT aktivity vrhá na celú akciu záplavu svetla. Vesco v súvislosti so Synodou spomína revolúciu a to hneď viackrát:

„Verím, že výzvou pre Cirkev v najbližších rokoch je ukázať celému svetu bratskejšiu, jednoduchšiu a otvorenejšiu tvár dobrej vôle. „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35). Toto je revolúcia evanjelia, ktorú náš svet potrebuje viac ako kedykoľvek predtým! … Revolúcia pápeža Františka, ktorú sa snaží všetkými prostriedkami realizovať, sa podľa mňa odráža v zmene vzťahu Cirkvi k svetu.“

Podľa Jeho Eminencie je Cirkev katolíckou nielen preto, lebo má o tom pevne stanovenú a Bohom zjavenú vieru, ale podobne ako u Mons. Halíka, kvôli akémusi „napätiu“ medzi rôznymi princípmi:

„Cirkev nie je z tohto sveta, ale je vo svete, a preto musí byť spojená so svetom prostredníctvom podobnosti a odlišnosti, nielen jedného alebo druhého. A práve v tomto napätí je skutočne katolícka, nielen podľa dogiem svojej viery.“

Takže, ak tomu dobre rozumieme, podobne ako sme počuli nedávno u Mons. Halíka, Cirkev doteraz zrejme ešte nebola úplne katolícka, keďže 2000 rokov toto „napätie“ potláčala v prospech odlišnosti od sveta a formou dogiem? Ešte sa to zrejme len chystá…

A konečne došlo aj na obľúbenú tému kardinála Vesca – diskriminácia žien v Cirkvi. Nechýbajú ani osvedčené kultúrne floskuly, ktoré v duchu evolučného neomarxizmu posúvajú celý problém z roviny teologickej, čiže Bohom danej, do roviny kultúrnej – čiže danej vývojom:

„Náš cirkevný model je po stáročia patriarchálny. Kňazi sú muži a zastávajú zodpovedné pozície vo vedení a liturgii, čo sú dve oblasti, v ktorých ženy stále takmer úplne chýbajú. Prístup žien k oltáru by ukázal inú tvár Cirkvi a je pochopiteľné, že by to vyvolalo obavy a diskusiu. Vynára sa otázka: Je to teologická (r)evolúcia alebo kultúrna (r)evolúcia?“

Jeho odpoveď na túto dilemu je jasná:

„Zdá sa mi, že ide skôr o kultúrny vývoj ako o teologický a otázka diakonátu žien je istým spôsobom na priesečníku teológie a kultúry. … Som presvedčený, že vzájomné dopĺňanie sa mužov a žien je skutočnou príležitosťou pre Cirkev dneška aj zajtrajška, a to nielen pre nedostatok kňazov!“

Rozumejme: aj keby bolo kňazov dostatok, emancipácia musí nastať! Doterajší argument, že vysvätené ženy Cirkev potrebuje kvôli nedostatku kňazov, bude zrejme s akcelerujúcou revolúciou odhodený ako zbytočná záťaž a vec sa bude posudzovať z čisto feministických pozícií.

Nový kardinál sa vyznal zo sympatií k moslimom, s ktorými v Alžíri nažíva vo všeľudskom bratstve. Náboženstvo považuje popri tom za druhoradé:

„Radosti a ťažkosti spoločného života sú v prvom rade, a také by aj mali byť, ako radosti a ťažkosti medzi bratmi a sestrami ľudstva, najmä medzi nami navzájom. Samozrejme v spoločnosti, kde sme takou malou menšinou nemoslimov, môžeme byť vždy stigmatizovaní, súdení a posudzovaní na základe našej náboženskej príslušnosti, ale to je úplne nesprávne. To by znamenalo dať náboženským rozdielom význam, ktorý by nemali mať. Náboženské rozdiely majú len taký význam, aký im dáme my. Všetky fundamentalizmy to považujú za primárnu a nevyhnutnú identitu, ale to je omyl, je to prílišná politizácia toho, čo do sféry politiky nepatrí. Samozrejme, náboženská príslušnosť značne prispieva k našej identite ako jednotlivcov aj ako komunity, za predpokladu, že táto identita je otvorená pre ostatných a odlišná.

Kardinál dokonca zrejme už rezignoval na príkaz Nášho Pána, že máme ísť do celého sveta a krstiť v Jeho mene:

„Som presvedčený, že kresťanstvo je vo svojej podstate náboženstvom menšiny, odporu a nádeje!“

A to v čase, keď ešte stále kresťanstvo predstavuje najväčšie náboženstvo sveta:

https://en.wikipedia.org/wiki/Christianity_by_country

Čo nám tým chcel kardinál Vesco naznačiť? Že ideálom je, aby sa Cirkev a kresťanstvo zredukovali?

BM

Zdroj: Katholisch.de, titulný ilustračný obrázok, zdroj – youtube.com

PDF (formát pre tlač)