Neznáme alebo dobre utajené konverzie, II. časť: Autori sci-fi, ktorí objavili katolicizmus

Branislav Michalka
13. júna 2024   Cirkev História   Konvertiti

predchádzajúca časť:
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, I. časť: Katolíci z Divokého Západu

***

Katolícka viera a literárny žáner science-fiction, by sa mali podľa zabehaných pokrokových stereotypov uvažovania vylučovať. Katolík, podľa predstáv bežného agnostického liberála, ráno vstáva a večer líha na lôžko smútiac za stredovekom, čo je činnosť, ktorá mu bráni v nazeraní do budúcnosti. V skutočnosti nazeranie do budúcnosti patrí k obľúbeným katolíckym zábavám, aj keď väčšinou výsledky tohto nazerania nemusia byť príliš optimistické.

Už samotný vznik sci-fi literatúry je spojený s menom Julesa Vernea, mimoriadne zbožného katolíka (a politicky veľmi konzervatívneho), ktorý zmienky o svojej viere explicitne zakomponoval aj do mnohých svojich románov, čo spôsobilo neskôr jeho cenzorom nemalé problémy a trápnosti a už jeho vydavateľ musel niektoré jeho romány práve z tohto dôvodu odmietať, zamykať do trezoru alebo prerábať.

Avšak vzhľadom na to, že témou tohto článku sú katolícki konvertiti píšuci sci-fi a Verne bol katolíkom rodeným, nie je tu priestor pre zaoberanie sa jeho osobou. K naplneniu zmienenej kombinácie majú bližšie G. K. Chesterton či H. Belloc a bývajú v tejto kategórii aj uvádzaní, avšak v skutočnosti striktne vzaté, síce nepochybne boli konvertitmi a napísali aj nejaký ten román dejovo zasadený do budúcnosti (Napoleon z Nothing Hillu od Chestertona napríklad), avšak to pravé sci-fi, ak ich porovnáme napríklad s Verneom to nie je.

Prvenstvo sci-fi konvertitu by sa skôr dalo prisúdiť Robertovi Hughovi Bensonovi, ktorý v románe Pán sveta dokonale využil (a zároveň presiahol) možnosti tohto literárneho žánru. Jeho pozoruhodný život a dielo sú však zrejme už dostatočne známe a pokiaľ nie, tak si ctení čitatelia môžu urobiť o ňom obraz na základe dávneho textu z roku 2006 od autora tohto článku. Informácie o malej popularite Bensona v článku sú poplatné dobe vzniku, odvtedy sa už mnohé zmenilo a v roku 2018 vyšiel Pán sveta v reprinte:

http://www.stjoseph.cz/pan-sveta-dil-prvni-dil-druhy/

Sústreďme sa však na autorov mladších, väčšinou ešte žijúcich, pretože napriek tomu, že sa to bude zdať pokrokovým ľuďom neuveriteľné (povážte, v 21. storočí!!!), ešte stále sa nájdu medzi sci-fi autormi takí „výstredníci“, ktorí sa rozhodnú byť katolíckymi tmármi.

John C. Wright

K tým najznámejším v súčasnosti patrí americký autor John C. Wright, ktorý sa podobne ako mnohí iní katolícki literáti odvoláva na chestertonovskú tradíciu a to nielen v otázke konverzie, ale aj v otázke literárneho štýlu. Narodil sa v roku 1961 v Kalifornii a študoval právo, ktoré však v praxi príliš nezúročil. O to úspešnejší bol na poli literárnom. Ako významnú nádej novej generácie sci-fi autorov ho pri publikovaní jeho prvého románu s názvom Zlatá doba (The Golden Age) z roku 2002, privítal časopis Publishers Weekly a naznačil, že „môže byť najvýznamnejším novým talentom sci-fi v tomto začínajúcom storočí“.

Wrightova masívna literárna produkcia sa dočkala čoskoro uznania aj medzi čitateľmi a taktiež literárni kritici si nevedeli jeho romány dosť vynachváliť. Za román Siroty chaosu (Orphans of Chaos, 2005) bol nominovaný na udelenie ceny Nebula, každoročné ocenenie za najlepšiu sci-fi knihu v USA. V roku 2015 získal päť nominácií na cenu Hugo: tri za najlepšie novely, štvrtú za najlepšiu poviedku a piatu za eseje o sci-fi literatúre. V roku 2016 získal za román Somewither cenu Dragon za najlepší sci-fi román. Jeho diela vyšli aj v českom a teda pre nás dostupnom preklade.

Vo veku 42 rokov konvertoval Wright na katolícku vieru a spolu s ním aj jeho manželka a matka jeho štyroch detí L. Jagi Lamparová, ktorá je tiež známou autorkou fantasy literatúry a literárnou odborníčkou na Shakespearovo dielo.

V rozhovore pre National Catholic Register vyhlásil: „Som lojálnym synom svätej matky Cirkvi a verím a podporujem všetko, čomu ona verí a čo učí.“

O svojej púti k viere uviedol:

„Bol som ateistom od siedmich rokov a po celý svoj dospelý život až do krátkej doby. Moje dôvody pre nevieru v Boha boli čisto intelektuálne a racionálne: považoval som tento koncept za protirečivý, historické dôkazy za slabé, dôkazy podporujúce túto vieru za nepresvedčivé a nelíšiace sa od tvrdení iných náboženstiev, kultov a povier. Moja viera v nevieru sa v priebehu rokov narušila, keď som si pomaly uvedomil, že moji verní spojenci, ateisti, sa nielen mýlili, ale že sa ich mozgy priam oslepujúco mýlili vo všetkých hlavných politických a sociálnych otázkach dneška, od vojny a mieru, cez potraty a homosexuálny sex až po antikoncepciu. Naproti tomu moji nenávidení nepriatelia, kresťania, mali vo všetkých týchto otázkach pravdu, a to nielen správnosťou uvažovania, ale jemnosťou, prísnosťou, opatrnosťou: mali pravdu so správnosťou spravodlivých a čestných ľudí, ľudí príliš pokorných na to, aby predstierali, že sa nemýlia, keď sa mýlia a príliš pokorných na to, aby hovorili nepravdu.“

Svoje obrátenie pretavil aj do literatúry:

„V posledných siedmich knihách, ktoré som napísal (šesť sci-fi a jedna fantasy), boli mojimi protagonistami všetci rímsko-katolíci a Cirkev je v mojich knihách vykreslená tak, že je tým, čím hovorí, že je v skutočnom živote.“

Nedá mi ešte nakoniec nezmieniť Wrightov impozantný zjav, ktorý ho približuje k Chestertonovi aj telesne. Z pôvodne štíhleho mladíka sa postupom času, podobne ako Chesterton, transformoval na majiteľa tela pozoruhodných tvarov a rozmerov.

Dean R. Koontz

Ďalším konvertitom zo sveta sci-fi, ale aj hororu či trileru, je grafoman s úctyhodným počtom 105 románov na svojom konte. Narodil sa v roku 1945 v rodine brutálneho alkoholika, ktorý ho popri pravidelnom nasávaní, pravidelne mlátil. Jeho drobná matka sa pre neho stala symbolom odvahy, keďže sa dokázala rovnako pravidelne manželovi postaviť na odpor. V pokročilom veku Koontz o otcovi uviedol:

„Bol to gambler a násilník. Za 24 rokov zastával 44 zamestnaní a niekedy ho vyhodili, pretože zmlátil šéfa. Nikdy sme nevedeli, či si udržíme strechu nad hlavou. Používal som jeho správanie ako návod: zakaždým, keď som bol v rozpakoch ohľadom rozhodnutia s morálnymi dôsledkami, urobil som presný opak toho, čo som veril, žeby urobil v rovnakej situácii.“

O matke uviedol:

„Moja matka bola úplne iná ako môj otec – dobrá, čestná a veľmi milá žena s mnohými zdravotnými problémami. Vzhľadom na to peklo, ktorým ju obdaril, neviem, prečo s ním zostala. Niekedy o druhej ráno nám volali z barov, kde bol môj otec na podlahe v bezvedomí. Tak sme išli dve alebo tri míle, aby sme ho naložili do auta a priviezli domov.“

Jeho prvé dielo z roku 1968, Hľadanie hviezdy (Star Quest) bol sci-fi román, Koontz mal vtedy 23 rokov a svoju konverziu mal už za sebou. Obrátil sa na univerzite, paradoxne uprostred 60. rokov 20. storočia, keď väčšina jeho spolužiakov nasledovala oslnivé bludičky sveta hippies, halucinogénnej a ľavicovej revolty.

Nepochybne v tom zohrala úlohu aj jeho láska k snúbenici Gerde, s ktorou sa zoznámil ešte na strednej škole a ktorá bola katolíčkou. Dean bol fascinovaný usporiadanosťou jej rodiny, ktorú porovnával s vlastnou:

„Nakoniec som sa obrátil, pretože katolícka viera ma začala oslovovať a dávala mi odpovede na môj vlastný život. Pre konverziu som sa rozhodol počas vysokej školy. Katolicizmus umožňuje pohľad na život, ktorý vo všetkých veciach vidí tajomstvo a zázrak, čo protestantizmus len tak ľahko nepripúšťa. Ako katolík som videl svet tajomnejší, organickejší a menej mechanický, než sa mi zdal predtým, a mal som priamejšie spojenie s Bohom. Vnímam katolicizmus rovnako ako G. K. Chesterton – že podporuje bujarosť, radosť z daru života.

Myslím, že moja konverzia bola prirodzeným rastom. Dokonca aj v najtemnejších hodinách môjho detstva som bol neznesiteľný optimista, vždy som dokázal nájsť niečo, čo ma naplnilo úžasom, nadšením a potešením. Keď som sa dostal ku katolíckej viere, vysvetlilo mi to, prečo som sa vždy cítil – a vždy by som sa mal cítiť veselo a plný nádeje.“

O svojich románoch, medzi ktorými je 12 jednoznačných sci-fi kníh, ale tiež mnohé horory so sci-fi presahom, uviedol:

„Nevyhýbam sa tomu, aby sa v mojich románoch diali násilné veci a nepozastavujem sa nad tým. Ako kresťan cítim, že píšem knihy, ktoré majú morálny účel a je vlastne mojou povinnosťou písať o zle, pretože toto kráľovstvo patrí satanovi a on je kniežaťom sveta. Je to tu a je to medzi nami. … Zlo chodí medzi nami. Nie vždy to vidíme. Každý z nás sa v každodennom živote stretáva so zlom; každý deň nášho života sme pokúšaní k zlu. Nemyslím si, že je to skutočne kresťanský pohľad, ak o tom nechceme čítať alebo o tom premýšľať. Musíme to uznať, čeliť tomu a poraziť to. O tom je každá moja kniha.“

Viaceré z jeho kníh boli sfilmované, napríklad sci-fi horory Diabolské semeno (Demon Seed) a Prenasledovatelia (Watchers), ako aj ich niekoľko pokračovaní.

Gene Wolfe

Posledný zo sci-fi konvertitov v tomto článku je muž, ktorý je niektorými ctiteľmi nazývaný „Proustom sci-fi literatúry“, Gene Wolfe. Keď v roku 2019 a vo veku 87 rokov zomrel, jeho oddaní fanúšikovia sa domnievali, že nebol tak slávny, ako by si zaslúžil. Pripomínajú, že ešte ako neznámy autor si písal s iným spisovateľom – katolíkom, J. R. R. Tolkienom, ktorý ho uznal za hodného korešpodencie.

Kritici na jeho dielo dnes píšu ódy a nevedia sa dosť vynačudovať, kde sa vzal tento štýl v literárnej oblasti tak nečakanej. Duchovné pozadie tohto tichého a nenápadného autora, žijúceho so svojou rodinou v priemernom americkom meste Barrington v štáte Illinois, však bolo pre nich ešte zvláštnejšie.

Vydavatelia jeho diela dlho odmietali až nakoniec prerazil v roku 1972 so zbierkou troch noviel Piata hlava Cerbera (The Fifth Head of Cerberus). Tá bola okamžite nominovaná na ceny Huga, aj Nebula. O desať rokov neskôr prišiel prvý diel jeho vrcholného a slávneho tetralogického diela Kniha Nového Slnka (The New Sun Book).

Wolfe sa narodil v roku 1931, stal sa inžinierom, bojoval v kórejskej vojne, oženil sa a mal štyri deti. Jeho čitatelia však ani netušili, že za jeho sci-fi románmi sa ukrýva hlboko veriaci katolík, ktorého stretnutie s budúcou manželkou, veriacou katolíčkou, zachránilo od morálneho rozvratu po návrate z vojny v Kórei. Kontakt s jej katolíckou vierou ho privedol k intenzívnemu štúdiu viery a tá zarezonoval s jeho vojnovými skúsenosťami, v ktorých bol konfrontovaný s ľudskou podlosťou a potrebou individuálneho vykúpenia.

Zosobášili sa v roku 1952. Poznal ju však už od detstva, predtým než sa odsťahoval s rodičmi do Texasu. Keď tam prišla raz na návštevu, zamilovali sa do seba.

Po prvotnom literárnom úspechu ďalej intenzívne pokračuje v rozširovaní svojich vedomostí o literatúre. Študuje Shakespeara, Homéra a Prousta, aby našiel literárne zdroje umožňujúce rozšíriť obzor sci-fi literatúry. Popritom sa ďalej intenzívne vzdelával vo svojej viere, ktorá sa stala neotrasiteľným majákom jeho života.

The New York Times po vydaní záverečného dielu tetralógie Kniha Nového Slnka: Tieň mučiteľa (The Shadow of the Torturer), Zmierovačov pazúr (The Claw of the Conciliator), Liktorov meč (The Sword of the Lictor), Autarchova citadela (The Citadel of Autarch) popri Proustovi v súvislosti s Wolfeho dielom ešte zmienili „spenserovskú alegoričnosť, swiftovskú satirickosť, dickensovské sociálne cítenie a wagnrovskú mytologickosť“. Portál The Ringer k nim pripája svätého Augustína a Henriho Bergsona.

Aj tieto romány, podobne ako v prípade Johna C. Wrighta, sú dostupné pre slovenského čitateľa v českých prekladoch.

Záver Wolfeho života bol pre neho skúškou. Jeho milovaná manželka Rosemary trpela Alzheimerovou chorobou a nakoniec ho ani nepoznávala. Zomrela v roku 2013, po viac ako 60 rokoch manželstva. Keď s Wolfem v roku 2014 redaktor Jason Pontin z portálu MT Technology Review robil rozhovor, opísal interiér jeho domu nasledovne:

„Dom bol takmer prázdny, okrem vlastných kníh autora, niekoľkých rodinných fotografií (vrátane jednej s neuveriteľne mladým Wolfeom v uniforme), niekoľkých kusov nábytku a provizórnej kaplnky so sochou Panny Márie, ružencami a Bibliou pred oknom s výhľadom na zadný trávnik.“

Wolfe redaktorovi uviedol, že najviac ho v živote ovplyvnili dve veci: G. K. Chesterton, jeho šarm a ochota hádať sa o hocičom a kniha Štandardná príručka pre inžinierov-mechanikov. Pontin sa ho spýtal na jeho katolícku orientáciu a citoval obvinenie, že je „veľmi rafinovaným, ale aj veľmi dôrazným rímskokatolíckym propagandistom“. Wolfe na to odpovedal: „Som spisovateľ, ktorý je katolíkom, ako mnohí z nás.“

PDF (formát pre tlač)