Nerozlučiteľnosť katolíckeho manželstva, I. časť: Dejiny doktríny o nerozlučiteľnosti a jej odporcovia

Jozef Duháček
16. januára 2026   Cirkev Spoločnosť   Manželstvo

Skôr ako pristúpime ku katolíckej náuke týkajúcej sa nerozlučiteľnosti, je potrebné pripomenúť podstatnú vec: Aký je cieľ/ciele manželstva a ako sú hierarchicky usporiadané? Keďže o tejto veci panovala a panuje už dlho nejasnosť a to aj medzi katolíkmi, osviežme si to.

Sv. Tomáš Akvinský učil, že cieľom manželstva je spojenie muža a ženy k splodeniu a výchove detí a k spoločnému rodinnému životu. Starý CIC 1917 hovorí: Prvotný cieľ manželstva je splodenie a výchova dieťaťa: druhotný vzájomná pomoc a liek proti žiadostivosti. Keďže spory o veci pretrvávali, 1. apríla 1944 Sv. Ofícium na dubium „Či možno prijať mienku niektorých moderných autorov, ktorí alebo popierajú, že prvotným cieľom manželstva je splodenie a výchova dietok, alebo učia, že druhotné ciele manželstva nie sú podstatne podriadené prvotnému cieľu, lež že sú rovnako hlavné a nezávislé“odpovedalo záporne.

Po IIVK sa, ako všade inde veci zmenili a dnes panuje názor, že plodenie a výchova detí nemá medzi cieľmi manželstva prioritu, ba niektorí učia, že je podriadené spoločnému životu a vzájomnému dopĺňaniu sa. KKC 2363 Spojením manželov sa uskutočňuje dvojaký cieľ manželstva: dobro samých manželov a odovzdávanie života. Tieto dva významy alebo hodnoty manželstva nemožno oddeliť bez toho, aby sa nenarušil duchovný život manželov a nevystavili sa nebezpečenstvu dobrá manželstva a budúcnosť rodiny.

Cirkevný právnik potvrdzuje, že v chápaní manželstva sa po koncile udiala nie evolúcia, ale revolúcia:

Manželská plodnosť a reprodukcia spoločnosti už nie je tým centrom, okolo ktorého sa točí celé učenie Katolíckej cirkvi o manželstve. Už nie je primárnym cieľom manželstva, pretože to má dnes tri rovnocenné ciele. Vypadla aj z kánonickej definície manželského súhlasu, teda právneho úkonu, ktorým vzniká manželstvo.

Kódex kánonického práva z roku 1983 definuje manželstvo v kán. 1055 §1 nasledovne:

„Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života a ktorá svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí, Kristus Pán povýšil medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“

Tie tri ciele manželstva sú: celoživotné spoločenstvo (lat. consortium totius vitae); dobro manželov (lat. bonum coniugum); plodenie a výchova detí (lat. bonum prolis). Tieto ciele si neurčujú samotní manželia, ale pochádzajú z prirodzeného práva, čiže z pohľadu kánonického práva platia i pre platnosť prirodzeného manželstva, hoci civilné zákony ich nemusia takto vnímať. (https://svetkrestanstva.postoj.sk/99249/ako-katolicka-cirkev-menila-pohlad-na-manzelstvo)

Pokiaľ by naozaj bola pravda, že plodenie a výchova detí nie je dôležitejšie ako spoločný život a dobro manželov, potom sa z tohoto prevrátenia cieľov dá ospravedlniť aj antikoncepcia, aj potrat (pokiaľ by dieťa bolo prekážkou spoločnému životu a manželskému dobru), rozvod ba dokonca aj homosexuálne manželstvo. Veď aj homosexuáli môžu viesť spoločný život a napĺňať sa a Fiducia supplicans naozaj hovorí o pozitívnych elementoch v sodomských zväzkoch. Toto všetko priniesla zmena v hierarchii cieľov manželstva a odstránenie priority plodenia a výchovy detí.

Z podstatného cieľa manželstva vyplýva, že musí mať dve podstatné vlastnosti: musí byť monogamné a nerozlučiteľné.

Starý CIC hovorí, že „Kristus“ povýšil samotnú manželskú zmluvu medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti. Preto nemôže medzi pokrstenými byť platná manželská zmluva, ktorá by nebola sviatosťou. Opačný názor zaviedli protestanti, pre ktorých je manželská zmluva na úrovni kúpnopredajnej zmluvy a je možné ju ľubovoľne upravovať, prípadne rušiť, ak sa na tom dohodnú obe stránky zmluvy. Rozvod manželstva bol jedným z protestantských lákadiel, ktorým na svoju stranu reformátori verbovali kniežatá, ktoré z dynastických či iných dôvodov túžili zapudiť svoje manželky a zobrať si iné. Protestanti by bez podpory kniežat, ktorí chránili popredných buričov, neprežili.

Katolícka náuka o manželstve v tejto veci sa dá zhrnúť do nasledujúcich tvrdení:

– V kresťanskom manželstve, ktoré bolo obnovené k pôvodnej nerozlučiteľnosti samotným Kristom, po konzumácii manželstva nikdy nemôže dôjsť k rozvodu.

– Nekresťanské manželstvo môže byť za určitých okolností v prospech viery zrušené.

– Kresťanské manželstvo pred konzumáciou môže byť zrušené vstupom do rehole alebo zásahom pápežskej autority.

– Rozluka od lôžka a stola je povolená z rôznych dôvodov, najmä v prípade cudzoložstva alebo odpadnutia od viery zo strany manžela alebo manželky.

Tieto tvrdenia si teraz vysvetlíme.

V kresťanskom manželstve, ktoré bolo obnovené k pôvodnej nerozlučiteľnosti samotným Kristom, po konzumácii manželstva nikdy nemôže dôjsť k rozvodu

Nemožnosť rozvodu bola ustanovená samotným Kristom podľa svedectva apoštolov a evanjelistov: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“ (Mk 10,11–12; porov. Mt 19,9; Lk 16,18). Podobne hovorí svätý Pavol vo svojom Prvoliste Korinťanom: „Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža – a ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom a muž nech neprepúšťa manželku.“ (1Kor 7,10–11). Týmito slovami Kristus obnovil pôvodnú nerozlučiteľnosť manželstva, ako bola ustanovená Bohom pri stvorení a zakorenená v ľudskej prirodzenosti. Toto výslovne vyhlásil farizejom, ktorí sa odvolávali na rozluku povolenú Mojžišom: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak.“ (Mt 19,8); „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ (Mt 19,4–6). Trvalosť manželstva pre celé ľudstvo podľa prirodzeného zákona je tu potvrdená a spečatená Božím pozitívnym príkazom.

Pius IX. v Sylabe omylov odsúdil takýto blud: „Podľa prirodzeného zákona nie je manželský zväzok nerozlučiteľný a v určitých prípadoch môže byť rozvod v pravom zmysle schválený svetskou autoritou.“ Určitá nerozlučiteľnosť manželstva, nech už je uzavreté akokoľvek, mu musí byť teda priznaná aj podľa prirodzeného zákona, aspoň v tom zmysle, že manželstvo, na rozdiel od iných zmlúv, nemôže byť zrušené iba na základe vôle zmluvných strán. Takáto zrušiteľnosť by bola v priamom rozpore s podstatným a prvým cieľom manželstva, ktorým je riadne rozmnožovanie ľudského rodu a výchova detí. Sv. Tomáš a väčšina katolíckych učencov považujú rozlučiteľnosť manželstva za odporujúcu aj sekundárnym požiadavkám prirodzeného zákona.

Napriek Božiemu zákonu o nerozlučiteľnosti manželstva sa v priebehu času rozvod v zmysle úplného rozpustenia manželstva viac či menej rozšíril medzi všetkými národmi. Mojžiš našiel tento zvyk aj medzi izraelským ľudom. Ako zákonodarca ustanovil v mene Boha (Dt 24,1): „Ak si muž vezme ženu a bude s ňou, a nenájde priazeň v jeho očiach pre nejakú nečistotu, napíše jej rozvodový list, dá jej ho do ruky a prepustí ju zo svojho domu.“ V Kristových časoch prebiehala ostrá polemika medzi novou, miernou školou Hillela a prísnou, konzervatívnou školou Šammája o prípustných dôvodoch pre rozvod. Odtiaľ pochádza otázka, ktorou farizeji pokúšali Pána Ježiša, či je dovolené prepustiť manželku z akéhokoľvek dôvodu. Vyháňanie manželky pre malicherné dôvody ostro odsúdil Boh ústami prorokov Micheáša (Mich 2,9) a Malachiáša (Mal 2,14), no neskôr sa veľmi rozšírilo. Kristus otvorene a výslovne zakázal to, čo bolo na začiatku nedovolené, ale neskôr povolené „pre tvrdosť ich srdca“.

Úplné vylúčenie absolútneho rozvodu (divortium perfectum) v kresťanskom manželstve je vyjadrené vo vyššie citovaných slovách (Mk 10; Lk 16; 1Kor 7). Slová v Evanjeliu podľa Matúša (Mt 19, 9), „okrem prípadu smilstva“, však vyvolali otázku, či prepustenie manželky a rozviazanie manželského zväzku nebolo povolené z dôvodu cudzoložstva. Katolícka Cirkev a katolícka teológia vždy tvrdili, že takýmto výkladom by sa Matúš dostal do rozporu s Markom, Lukášom a Pavlom, a konvertiti poučení Pavlom a Markom by boli uvedení do omylu o skutočnej náuke Ježiša Krista, čo je neprípustné. Keďže to je v rozpore s neomylnosťou apoštolského učenia a neomylnosťou Svätého Písma, veta v Matúšovi sa musí vysvetľovať ako prepustenie nevernej manželky bez rozpustenia manželského zväzku. Takéto prepustenie nie je vylúčené paralelnými textami u Marka a Lukáša a Pavol (1Kor 7,11) jasne naznačuje možnosť takého prepustenia: „a ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom.“

Stručnosť v Matúšovi (Mt 19,9), ktorá sa nám zdá tvrdá, je vysvetliteľná tým, že evanjelista už predtým vec jasne vyložil: „Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, spôsobí, že cudzoloží; a kto si vezme prepustenú, cudzoloží.“ (Mt 5,32). Tu je vylúčená každá výhovorka pre opätovný sobáš či zrušenie prvého manželstva. Dokonca aj samotné prepustenie manželky, ak je nespravodlivé, vystavuje ju nebezpečenstvu cudzoložstva, a preto sa vina pripisuje mužovi, ktorý ju prepustil – „spôsobuje, že cudzoloží“.

Katolícka exegéza jednohlasne vylučuje prípustnosť absolútneho rozvodu z Matúša (Mt 19), avšak presné vysvetlenie výrazov „okrem prípadu smilstva“ vyvolalo rôzne názory. Niektorí sa snažili túto ťažkosť vyriešiť spochybnením autentickosti celej frázy z Matúša (Mt 19), avšak slová sú vo všeobecnosti potvrdené najspoľahlivejšími kódexmi. Navyše väčšina, vrátane tých najlepších kódexov uvádza „dopúšťa sa cudzoložstva“. Teda jasne vyplýva zo Svätého Písma, že absolútny rozvod nie je nikdy dovolený. To sa však týka len konzumovaného manželstva. Kristus totiž zakladá svoj zákon na slovách: „Budú dvaja v jednom tele“, čo sa napĺňa len v konzumovanom manželstve. To, či je rozvod manželstva vylúčený alebo môže byť dovolený pred konzumáciou manželstva, sa musí posúdiť z iných zdrojov.

Náuka Svätého Písma o nedovolenosti rozvodu je plne potvrdená neustálou tradíciou Cirkvi. Svedectvá Otcov a koncilov nám nedávajú priestor na pochybnosti. Na mnohých miestach stanovujú učenie, že ani v prípade cudzoložstva nemôže byť manželské puto rozpustené a nevinná strana nesmie uzavrieť nové manželstvo. Trvajú na tom, že nevinná strana nové manželstvo môže uzavrieť až po smrti druhej strany.

V Hermovom Pastierovi (okolo roku 150), čítame: „Nech ju (cudzoložnú manželku) prepustí a muž nech zostane sám; ak však po prepustení manželky uzavrie nové manželstvo, aj on sa dopúšťa cudzoložstva“.

Svätý Justín Mučeník († 176) hovorí jasne a bez výnimky: „Kto si vezme ženu, ktorú prepustil iný muž, dopúšťa sa cudzoložstva.“

Athenagoras (okolo 177): „Kto prepustí svoju ženu a vezme si inú, dopúšťa sa cudzoložstva“; Tertullianus († 247): „(Pohania) vstupujú do cudzoložných zväzkov, hoci neprepustili svoje manželky; nám nie je dovolené uzavrieť nové manželstvo, ani keď sme svoje manželky prepustili“; Klement Alexandrijský († 217) uvádza nariadenie Svätého Písma týmito slovami: „Neprepustíš svoju ženu, okrem prípadov smilstva, a (Sväté Písmo) považuje za cudzoložstvo opätovné uzavretie manželstva, kým druhý z odlúčených žije.“

Podobné vyjadrenia sa nachádzajú aj v nasledujúcich storočiach u latinských aj gréckych Otcov, napríklad sv. Bazil Veľký, sv. Ján Zlatoústy, Theodoretos, sv. Ambróz, sv. Hieronym, sv. Augustín, atď. Sv. Epifániovi sa vyčíta názor, že manžel, ktorý prepustil manželku pre cudzoložstvo alebo iný zločin, môže podľa Božieho zákona uzavrieť nové manželstvo, no v skutočnosti hovorí o druhom manželstve po smrti rozvedenej manželky, a všeobecne hovorí, že takéto druhé manželstvo je dovolené, ale je menej ctihodné, robí výnimku v prospech toho, kto bol dlhý čas odlúčený od prvej manželky.

Prax veriacich samozrejme nebola vždy v dokonalom súlade s náukou Cirkvi. V dôsledku nedostatočnej morálky sa objavujú ustanovenia niektorých čiastkových synod, ktoré povoľovali neodôvodnené ústupky. Veľké synody všetkých storočí však – a ešte jasnejšie dekréty pápežov – neustále vyhlasovali, že rozvod, ktorý by zrušil manželstvo a umožnil opätovné uzavretie manželstva, nikdy nie je dovolený. Synoda v Elvíre (300) presadzuje bez najmenšej pochybnosti trvalosť manželského zväzku aj v prípade cudzoložstva. Stanovuje, že verná žena, ktorá opustila cudzoložného manžela, nesmie uzavrieť nové manželstvo; ak sa vydala, nech neprijíma Eucharistiu, kým muž, ktorého opustila, nezomrie. Synoda v Arles (314) hovorí, že mladým mužom, ktorí prepustili manželky pre cudzoložstvo, je zakázané uzavrieť druhé manželstvo. Rovnaké vyhlásenie nachádzame na II. koncile v Mileve (416), koncile v Hereforde (673), koncile vo Friuli v severnom Taliansku (791) – všetky jasne učia, že manželské puto ostáva a nové manželstvo je preto zakázané.

Inocent I. v Epistola ad Exsuperius: „Pýtali ste sa aj na tých, ktorí si prostredníctvom rozluky uzavreli nové manželstvo. Je zrejmé, že sú obojstranne cudzoložníci.“ V inom liste hovorí: „Vo všetkých prípadoch platí pravidlo, že tá, čo sa vydá za iného muža, kým jej manžel žije, má byť považovaná za cudzoložnicu a nemá byť pripustená k verejnému pokániu, pokiaľ jeden z mužov nezomrie.“ Nemožnosť rozvodu počas celého života manželov nemôže byť vyjadrená silnejšie než odmietnutím povolenia verejného pokánia pre ženy, ktoré uzavreli nové manželstvo, lebo toto pokánie predpokladalo skončenie hriechu, a zotrvať v druhom manželstve znamená pokračovať v hriechu.

Okrem cudzoložstva jedného z manželov uznávalo právo pokresťančenej Rímskej ríše aj ďalšie dôvody, pre ktoré mohlo byť manželstvo rozvedené a nové manželstvo povolené, napríklad dlhodobé zajatie alebo rozhodnutie jedného z manželov vstúpiť do rehoľného života. Aj v týchto prípadoch pápeži rozhodne presadzovali nerozlučiteľnosť manželstva, napr. Inocent I., Lev I., Gregor I. V Gratianových Dekretálkach stojí: „Hoci svetské právo stanovuje, že pre voľbu rehoľného života môže byť manželstvo rozvedené, aj keď s tým jeden z manželov nesúhlasí, Božie právo to neumožňuje.“ Nerozlučiteľnosť manželstva teda nepripúšťa žiadnu výnimku, čo naznačuje aj pápež Zachariáš vo svojom liste z 5. januára 747 Pipinovi a franským biskupom, kde apoštolskou autoritou prikazuje: „Ak nejaký laik prepustí svoju ženu a vezme si inú, alebo ak si vezme ženu, ktorú prepustil iný muž, nech je pozbavený Eucharistie.“

Kým pápeži neustále odmietali absolútny rozvod vo všetkých prípadoch, niektoré franské synody v 8. storočí ho dovolili v niektorých akútnych prípadoch. Bola to chyba. V tomto ohľade sa mýlili najmä lokálne koncily vo Verberie (752) a Compiègne (757). Tie povolili napríklad v prípade, ak muž musí ísť do cudziny a jeho žena z lásky k domovu a rodine s ním nechce ísť, má zostať nevydatá, no muž sa môže ešte raz oženiť. Taktiež povoľovali druhé manželstvo v prípade mužovi, ktorého sa pokúsila zavraždiť jeho manželka. Alebo mužovi, ktorý prepustil manželku, aby si mohla zvoliť rehoľný život. Tieto kánony boli v rozpore so všeobecnou náukou Cirkvi. Ku koncu 11. storočia však bola každá predchádzajúca ústupčivosť a laxnejšia prax napravená. Úplná nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva sa stala tak pevnou súčasťou právneho vedomia, že autentické zbierky cirkevných zákonov – dekréty z 12. storočia – ju nepovažujú ani za potrebné výslovne vyhlasovať, ale jednoducho ju predpokladajú ako samozrejmosť a bez diskusie. Vo všetkých prípadoch, či už je dôvodom plánovaný zločin, cudzoložstvo, strata viery alebo čokoľvek iné, je manželské puto považované za absolútne nerozlučiteľné a vstup do druhého manželstva za nemožný.

Tridentský koncil ako prvý vydal dogmatické rozhodnutie o tejto otázke. Stalo sa tak na XXIV. zasadnutí, kánon v: „Ak niekto hovorí, že manželské puto môže byť rozpustené pre príčinu herézy, alebo pre škodu spôsobenú spolužitím, alebo pre úmyselné opustenie; nech je prekliaty“, a v kánone vii: „Ak niekto hovorí, že Cirkev sa mýlila, keď učila a učí, že podľa učenia Evanjelia a apoštolov nemôže byť manželské puto rozpustené a že ani jedna strana – ani nevinná, ktorá nezapríčinila cudzoložstvo – nemôže uzavrieť nové manželstvo, kým druhá strana žije, a že ten alebo tá, kto prepustí cudzoložnú ženu alebo muža a uzavrie nové manželstvo, dopúšťa sa cudzoložstva; nech prekliaty.“ Tento dekrét priamo definuje neomylnosť cirkevnej náuky o nerozlučiteľnosti manželstva aj v prípade cudzoložstva.

O dogmatickom charaktere tejto definície sa tu a tam vyskytli pochybnosti, ale Lev XIII. vo svojej encyklike Arcanum z 10. februára 1880 nazýva náuku o rozvode odsúdenú Tridentským koncilom „najškodlivejšou herézou“. Prijatie nerozlučiteľnosti manželstva ako článku viery definovaného Tridentským koncilom bolo požadované vo vyznaní viery, ktoré musia orientálci vysloviť pri znovuzjednotení s latinskou Cirkvou: „Vyznávam tiež, že puto sviatosti manželstva je nerozlučiteľné; a že, hoci je možné urobiť rozluku lôžka a stola medzi manželmi pre cudzoložstvo, herézu alebo iné príčiny, nie je im dovolené uzavrieť nové manželstvo.“ Rovnaké vyhlásenie o manželstve sa nachádza v krátkom vyznaní viery schválenom Kongregáciou pre šírenie viery roku 1890.

V gréckej cirkvi, ako aj vo všeobecnosti v ostatných východných cirkvách, sa prax a napokon aj náuka o nerozlučiteľnosti manželského zväzku postupne čoraz viac uvoľňovali. Grécka a východné cirkvi oddelené od Ríma vo svojich úradných cirkevných dokumentoch povoľujú rozvod manželstva nielen kvôli cudzoložstvu, ale aj na základe tých okolností a skutkov, ktorých účinok na manželský život možno považovať za podobný prirodzenej smrti alebo cudzoložstvu. Takýmito dôvodmi sú napríklad: vlastizrada; útoky na život; ľahkomyseľné správanie vyvolávajúce podozrenie z cudzoložstva; úmyselný potrat; dlhodobé zmiznutie; nevyliečiteľné šialenstvo; vstup jedného z manželov do rehoľného rádu so súhlasom druhého.

Medzi sektami (kalvíni, luteráni, anabaptisti, anglikáni a i.), ktoré vznikli v čase reformácie v 16. storočí, sotva možno hovoriť o nejakom vývoji cirkevného práva o rozvode. Jurisdikcia nad manželskými vecami bola ponechaná svetskému právu a protestantským sektám bolo vyčlenené iba požehnanie manželstva.

Je treba starostlivo rozlišovať medzi vyhlásením o neplatnosti a rozvodom. To prvé predpokladá, že manželstvo neexistuje a nikdy neexistovalo. Vzhľadom na to, že v takýchto prípadoch ide o domnelé manželstvo, ktoré je však verejnosťou považované za skutočné, je nutné predchádzajúce úradné cirkevné rozhodnutie, ktoré vyhlási existenciu zneplatňujúcej prekážky a následnú neplatnosť domnelého manželstva. Až potom sa budú môcť dotknuté osoby rozísť a, prípadne uzavrieť nové manželstvo. V prípade prekážok, ktoré sa týkajú výlučne práv manžela a manželky a ktoré možno odstrániť ich súhlasom, môže žalobu na neplatnosť pred cirkevným súdom podať iba ten z domnelo zosobášených, ktorého právo je dotknuté. Takýmito prípadmi sú prekážky strachu alebo násilia, zásadného omylu, neúplne preukázanej impotencie druhej strany alebo nesplnenia určitej podmienky. V prípade ostatných možných prekážok môže žalobu na neplatnosť podať každý katolík, ktorý môže predložiť dôkazy o neplatnosti.

Aby sa deklarácie neplatného manželstva nemohli robiť len na základe súkromného presvedčenia, ale rozsudkom Cirkvi, nariadili v 12. storočí pápeži Alexander III. a Inocent III., aby vec prebiehala ako súdny proces. Predtým stačilo rozhodnutie biskupa. Benedikt XIV. nariadil, že v procese o určenie platnosti zväzku musí byť ustanovený „obhajca manželského zväzku“. Proces býval dvojstupňový. Ak padlo rozhodnutie v prospech platnosti manželstva, nebolo potrebné odvolanie na druhom stupni. Strany sa mohli uspokojiť s prvým rozhodnutím a pokračovať v manželskom živote. Ak padlo rozhodnutie v prospech neplatnosti, muselo byť podané odvolanie, a niekedy dokonca aj druhé odvolanie na súd vyššej inštancie, takže až po dvoch zhodných rozhodnutiach o neplatnosti príslušného manželstva bolo možné toto manželstvo považovať za neplatné a strany mohli pristúpiť k novému sobášu.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)