Neokatechumenátna cesta (1. časť): Nová nádej pre vieru alebo hrozba?

o. Enrico Zoffoli
7. marca 2025   Cirkev   Liturgia

„Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu. (2Tim 4,1–5)

I. Kto to je?

Neokatechumenáti sú tí, ktorí sa usilujú vrátiť súčasnú spoločnosť ku kresťanstvu, sledujú a ukazujú cestu viery zameranú na znovuobjavenie zmyslu a hodnoty krstu. Hoci netvoria náboženskú inštitúciu ani nemajú pravidlá, neokatechumenáti zahŕňajú najmä aktívne „komunity“, ktoré sú súčasťou farností mnohých diecéz katolíckeho sveta. Nepochybná je úprimnosť a horlivosť mnohých z nich, niektorí z nich prešli z hriechu k vzornému kresťanskému životu. Múdry je aj ideál Cesty, ktorá, vo svetle hlbšieho pochopenia krstného rítu, oživuje centrálnu dogmu kresťanstva v účasti na smrti a zmŕtvychvstaní Krista. Tento ideál je dielom – pokiaľ ide o organizáciu – Francisca Kika Argüella, ktorý sa pokúsil znova obnoviť motív viery a spôsob života vychádzajúci z tisícročnej tradície pavlovskej spirituality, známej, hoci v iných formách a pod inými názvami, všetkým svätým a náboženským inštitúciám minulosti.

To vysvetľuje podporu, ktorú Neokatechumenátna cesta (ďalej len Cesta) požíva u hierarchie, v kontraste s nedôverou, podozreniami a otvorenými obvineniami z herézy, ktoré sú vznesené niektorými, ktorí sú oboznámení s doktrinálnymi predpokladmi Cesty.

Tieto obvinenia sa netýkajú tých veriacich, ktorí, v najlepšej viere, podporujú túto iniciatívu a považujú ju za impulz, ktorým začalo ich vlastné pokánie. Avšak, nie je málo tých, ktorí boli počas účasti v hnutí Neokatechumenátnej cesty ťažko zasiahnutí znepokojujúcou skúsenosťou z myslenia a konania, ktoré nie je kompatibilné s dedičstvom kresťanskej výchovy, zdedené rodinou a prijaté vo farskom kostole.

Skúsenosti tohto druhu –, ktoré nám boli zverené – nás viedli k vykonaniu podrobného štúdia „katechéz“, ktoré sú pripisované Kikovi, ktoré boli starostlivo zaznamenané, prepísané a prijaté – pod najprísnejšou kontrolou – ako formujúce texty pre katechétov, ktorí sú v Ceste jedinými učiteľmi.

Výsledky ich kritického preskúmania potvrdili pravdivosť uvedených obvinení, ktoré sa zameriavajú hlavne na Kika, katechétov a všetkých tých, ktorí zdieľajú a šíria omyly obsiahnuté v rozsiahlych strojopisoch týchto katechéz.

Prevažná väčšina neokatechumenátov si týchto omylov nie je vedomá a čerpá z Cesty iba to dobré, očistené od zjavne vážnych dogmatických odchýlok. Toto však neodstraňuje povinnosť informovať verejnosť, aby sa zabránilo ďalšiemu šíreniu herézy a mentality, ktorá nenápadne vedie jednoduchých a nevedomých ľudí k jej prijatiu.

II. Doktrinálne chyby

Podarilo sa nám identifikovať tieto chyby vo vyššie uvedených strojopisných dokumentoch určených pre katechétov a uchovávaných v tajnosti nielen pred verejnosťou, ale aj pred veriacimi zapojenými do Cesty.
Týkajú sa myšlienok, ktoré nemôže zdieľať veľa neokatechumenátov a zdajú sa byť neznáme tým, ktorí, bez znalosti teológie, nie sú schopní posúdiť ich ortodoxnosť s potrebnou kompetenciou.

Obvinenie z herézy sa zameriava na doktrinálne pozície, nie na osoby, ktoré stále považujeme za hodné úcty a ktoré môžu byť inšpirované najlepšími úmyslami.

Hriech: človek nemôže zabrániť tomu, aby ho spáchal, rovnako ako nemôže uskutočniť nič dobré alebo získať pre seba zásluhy;

– obrátenie je možné iba ako uznanie svojej morálnej biedy, nie ako rozhodnutie napraviť svoje chyby, ktoré svätosť pomáha uskutočniť;
– hriech nemôže uraziť Boha, a človek nemá povinnosť zadosťučiniť za hriech uspokojením požiadaviek Jeho spravodlivosti.

1. Vykúpenie: Ježiš nevykúpil človeka tým, že ho oslobodil od jeho hriechov a zmieril ho s Bohom;

– Kristovo utrpenie a smrť neboli skutočnou obeťou ponúknutou Otcovi na odčinenie hriechu a na vykúpenie človeka;
– Ježiš spasil svet vďaka svojmu Zmŕtvychvstaniu: na to, aby sme užívali ovocie Jeho diela, stačí priznať sa k hriechu a veriť v moc vzkrieseného Krista.

2. Cirkev nebola založená Kristom ako Jeho jediný ovčinec: je možné spasiť sa aj nasledovaním iných náboženstiev;

– Cirkev nie je právnická a hierarchická spoločnosť, ale je duchovná, charizmatická;
– nenájdeme v nej kňazstvo odvodené od sviatosti kňazstva – stačí mať krst, ktorý, začleňujúc všetkých veriacich v Krista, robí ich účastníkmi Jeho kňazskej dôstojnosti.

3. Svätá omša nie je „obeta“: Cirkev pri oltári neprináša Bohu žiadnu obetu;

– namiesto oltára je len stôl, ktorý v Eucharistii umožňuje sláviť slávnostnú hostinu medzi bratmi, spojenými rovnakou vierou v Zmŕtvychvstanie;
– posvätený chlieb a víno sú len symbolom prítomnosti vzkrieseného Krista, ktorý spája prítomných tým, že im odovzdáva svojho ducha, čím ich robí účastníkmi jeho triumfu nad smrťou;
– omša, takto chápaná, nie je slávená kňazom, ale Zhromaždením, z ktorého „vychádza Eucharistia“.

4. Eucharistické uctievanie nemá žiadny zmysel, neguje pravú, skutočnú a podstatnú prítomnosť Krista pod sviatostnými spôsobmi. Prejavy viery, ako sú pokľaknutia pred Tabernákulom, časté prijímanie, hodiny adorácie, požehnania, procesie, eucharistické kongresy a pod. nie sú preto oprávnené.

5. Spoveď je zredukovaná na sviatosť krstu: rozlíšenie spovede a krstu nepochádza z ranej Cirkvi;

– Cirkev „nosí a vedie k obráteniu“. „Dôležité nie je „rozhrešenie“ od kňaza, pretože hodnota spovede spočíva najmä v jej spoločenskej a cirkevnej povahe;
– v tzv. uznanie vlastných previnení, vrátane tých vážnych, býva verejné.

6. Kresťanský život ako dobrovoľné úsilie o sebadisciplínu, a teda cvičenie a pokrok v cnosti, je ilúzia;

– každý zostáva vnútorne hriešnikom, neschopným získať skutočnú spravodlivosť ako dokonalosť lásky k Bohu a k svojim blížnym;

– Ježiš nebol nikomu postavený ako „model“, ktorý by mal byť napodobňovaný;

– prikázal, aby sme v skutočnosti nenávideli svojich rodičov, bratov, príbuzných a pod., aby sme boli pripravení uprednostniť Ho pred nimi a to nie len ak nám v tom bránia, ale hocikedy;

– aby sme nasledovali Krista, musíme predať svoje vlastné majetky; ale po uskutočnení tohoto vzdania sa, je dovolené získať iné majetky a užívať si všetky radosti života. „Chudoba“ ako ju chápe sv. František, je inšpirovaná „prirodzeným náboženstvom“ a bola tiež praktizovaná pohanmi: nie je to kresťanská cnosť;

– Ježiš, ktorý trpel za nás, urobil naše utrpenia zbytočnými, preto sú odriekanie askétov, pomalé mučeníctvo svätých a samotný náboženský život, zahŕňajúci účinné praktizovanie evanjeliových rád, neodôvodnené;

– večná spása je ponúkaná všetkým zadarmo skrze milosrdenstvo Boha, ktorý všetko odpúšťa. Peklo by nemalo existovať, ani by sa nemalo hovoriť o Očistci, modlitbách a odpustkoch za mŕtvych.

7. História pravej Cirkvi založenej Kristom končí s Pax Constantinia. Pravá Cirkev sa objaví až v 20. storočí s II. vatikánskym koncilom, pretože zostala zamrznutá približne 1 600 rokov…;

– v tomto dlhom intervale by bol výkon trojakej moci hierarchickej Cirkvi (vyučovanie, posväcovanie, vedenie) nevhodné, nelegitímne…; a konkrétne to bol Tridentský koncil, kto spôsobil paralyzovanie Cirkvi, rozhodnutej stanoviť pevné formulácie viery, liturgické rituály, disciplinárne pravidlá…;
– výklad Božieho slova nie je vyhradený pre hierarchiu, toto právo majú všetci veriaci: „Biblia sa vykladá sama.“ Táto sloboda skúmania a exegézy vylučuje cirkevné učenie, tradíciu a dogmatiku.

III. Komentáre

– Svätá stolica nikdy kánonicky neuznala Neokatechumenátnu cestu (pozn. prekladateľa: o. Zoffoli sa toho nedožil), aj keď Ján Pavol II. napísal mons. J. P. Cordesovi súkromný list chvály a povzbudenia, vychádzajúci zo zdokumentovaných pozitívnych výsledkov Cesty, ktoré adresát prezentoval. „Úmyslom Svätého Otca – čítame v poznámke publikovanej v Acta Apostolicae Sedis – v uznaní Neokatechumenátnej cesty ako platnej schémy katolíckej výchovy, nie je dať záväzné pokyny miestnym ordinárom, ale jednoducho ich povzbudiť, aby starostlivo zvážili Neokatechumenátne komunity, pričom necháva na posúdenie týchto ordinárov konať podľa pastoračných požiadaviek jednotlivých diecéz.“

Máme všetky dôvody veriť, že pápež nebol informovaný o chybách obsiahnutých v Kikových „katechézach“ ; alebo sa obával, že ak by zasiahol, duchovne by poškodil dobrú vieru mnohých veriacich.

– Paralely medzi učením Kika a protestantskou teológiou sú početné a závažné, v protiklade s učením Tridentského koncilu a kedysi jednotnou katolíckou tradíciou.

– Učenie, ktoré je v pozadí Cesty, zvláštnosti liturgickej praxe, zákon tajomstva a prísna disciplína uložená veriacim motivovali obvinenie, že neokatechumenáti považujú svoju vlastnú cirkev za paralelnú a dokonca nadradenú katolíckej Cirkvi, čím spôsobujú malomyseľnosť, spory a otvorené konflikty, ktoré sú dobre známe predovšetkým biskupom a farským kňazom.

Výrazný prozelytizmus a zastrašovanie, ktorým katechéti veriacim bránia opustiť Cestu, viedli k chybnému predpokladu, že táto cesta otvára jedinú možnú cestu k spáse.

– Okázalé ceremónie, nadšenie vzbudzované v tlači, rozhlase a televízii, a priaznivý postoj členov kléru a pod., vytvárajú falošné presvedčenie, že v katolíckej Cirkvi neexistujú iné veľmi chvályhodné inštitúcie, iniciatívy, formy a metódy života a apoštolátu v obrane viery a v šírení evanjeliového posolstva.

Kňazstvo „presbyterov“ je kňazstvom „pokrstených veriacich“. Katechéti – v praxi – si prisudzujú autoritu rovnakú alebo nadradenú tej, ktorú majú členovia hierarchie, čím narúšajú štruktúru katolíckej Cirkvi.

– Prax verejného vyznávania ťažkých hriechov, okrem toho, že je v rozpore s prirodzeným pudom slušnosti a právom zachovať si vlastnú povesť, vyvoláva nezhody a hádky, rozbíja rodiny a vrhá farské komunity do chaosu.

– Autorita, ktorú si katechéti prisudzujú pri písaní komentárov k Biblii a riadení svedomia, ktorými vytvárajú atmosféru strachu, ničí krehkú osobnosť niektorých veriacich a vyvoláva reakcie, ktoré ich niekedy vedú k odmietnutiu svojej viery.

– Povinnosť predať vlastný majetok a platiť „desiatok“ spôsobuje akumuláciu obrovského množstva peňazí, ktorých správu zverujú katechétom, spôsobom, aký sa nevyužíva v žiadnej rozumne organizovanej asociácii.

– Tvrdiť, že človek nemôže konať dobro a že nie je schopný vyhnúť sa zlu, znamená poprieť ľudskú slobodu a vykupiteľskú moc Milosti, čím sa stáva nemožné dosiahnuť pravú „konverziu“ a ospravedlňuje sa akákoľvek morálna sloboda.

– Ak pri obrátení hriešnika milosť neobnoví jeho dušu, bez radikálnej transformácie a nerobí ju účastníkom Božej prirodzenosti a života, potom nie je pochopiteľné, v akom zmysle je Najsvätejšia Mária vyhlásená Univerzálnou Cirkvou za „plnú milosti“. Aká úcta k Márii by mohla existovať, ak by Ona nebola pozdvihnutá na najvyššiu úroveň priateľstva (= blízkosti) s Bohom, aby mohla byť jeho Matkou a porodiť Krista?

Z rovnakého dôvodu nie je vysvetlené, ako môžu byť ctení a vzývaní aj svätí, ak neboli hlboko preniknutí milosťou, a nie sú ctení práve pre túto transformujúcu jednotu s Bohom.

– Poprieť Eucharistickú obetu znamená odoprieť Cirkvi povinnosť najvyššieho aktu uctievania a tým ju potlačiť ako primárne náboženskú spoločnosť.

– Odmietnuť transsubstanciáciu znamená odstrániť od veriacich „živý Chlieb z Neba“; odoprieť im útechu a radosť z absolútne ideálneho Priateľa, najnevyhnutnejšie „viatikum“ na večnosť; skryť pred Cirkvou jediné slnko, ktoré ju zohrieva, vytvárajúc nevyhnutnú klímu pre jej život.

– Omša, degradovaná na jednoduchú „hostinu“, vystavuje Najsvätejšieho nevyhnutnej profanácii vyplývajúcej z nezáujmu o „fragmenty“ premenenej Hostie a jej zvyšky. (Pozn. prekladateľa: o.Zoffoli hovorí o udalosti v bazilike sv. Jána v Lateránskej katedrále rímskeho biskupa, z 21. októbra 1992. Počas obradu vysvätenia niekoľkých diakonov, neokatechumenáti ukázali, že si nevšímajú fragmenty Najsv. Sviatosti, ktoré zostali rozptýlené na stole, čo logicky naznačuje, že neveria v „skutočnú prítomnosť“ Krista, ktorá pochádza z transsubstanciácie. Istý človek, inšpirovaný vierou, sa odvážil ich pozbierať, aby zabránil ich profanácii, ale bol prísne pokarhaný a vysmiaty predstaviteľmi Cesty. Dnes, keď je prijímanie na ruku všade povolené, sa len málokto nad niečím takým pozastavuje).

– Bohužiaľ, „prijímanie do ruky“ –, ktoré bolo povolené Svätou stolicou, hoci bolo v rozpore s vôľou Pavla VI., ktorý predvídal a ľutoval nevyhnutné negatívne dôsledky – je tiež zodpovedné za liturgickú prax neokatechumenátov.

– Ak, okrem Cirkvi, iné náboženstvá otvárajú dušiam riadne a objektívne platné spôsoby, ako dosiahnuť spásu, katolícke misie nie sú nevyhnutné a spolupráca veriacich na misiách neprináša žiadne heroické zásluhy.

– Aktivita putujúcich neokatechumenátov, hoci sa môže zdať chvályhodná, nie je ani porovnateľná s dielom katolíckych misionárov, ktorí po stáročia, vzdávajúc sa všetkého, venovali sa evanjelizácii sveta; zatiaľ čo Kikovi učeníci sa vydávajú do zahraničia, nielen dobre zabezpečení svojimi domovskými komunitami, ale aj podporovaní láskou a morálnou útechou svojich príslušných rodín, na rozdiel od príkladu Apoštolov, ktorí opustili svojich príbuzných, majetky, pohodlie atď., nasledujúc Učiteľa až k mučeníckej smrti.

– Výstavba seminárov, kde sa pripravujú kandidáti na kňazstvo, vzdelávaní v súlade s dogmatickými omylmi Kika, by mohla byť jednou z najväčších hrozieb pre Cirkev zajtrajška.

Záver

Sú neokatechumenáti „kacíri“? Kacíri sú len tí, ktorí majú vedomosť o tom, že vyznávajú bludy, a vedome vo vyznávaní bludov zotrvávajú. Ale my nemáme moc ani schopnosť rozlišovať jednotlivcov podľa tohto aspektu a preto jediné, čo môžeme urobiť, je odsúdiť herézu, ktorú obsahujú Kikove „katechézy“. Tie predstavujú jednu z najväčších hrozieb pre vieru, vzhľadom na organizačnú a ekonomickú silu Hnutia.

Cirkev má ťažkú a náročnú úlohu rozlíšiť pšenicu od kúkoľa – nielen chválením horlivosti niektorých, ale predovšetkým oslobodením „Cesty“ od záťaže politických, teologických, historických a liturgických omylov, ktoré sú skryté v tej forme, ako ju predkladá Kiko a jeho spolupracovníci.

Je nevyhnutná a naliehavá „chirurgická“ operácia, aby Cirkev zachovala svoju dôveryhodnosť a zabránila množeniu apostáz všetkých tých, ktorí – tiež traumatizovaní správaním niektorých vysokopostavených ľudí v Ceste – netrpezlivo čakajú na autoritatívne zásahy Svätej stolice.

Toto je obzvlášť nevyhnutné na obranu dôstojnosti pápeža, ktorému neokatechumenáti – v dobrej alebo zlej viere – pripisujú svoje vlastné myšlienky, čím zhoršujú pozíciu Cirkvi v očiach sveta.

Pre ďalšie informácie je užitočné pozrieť: E. ZOFFOLI, Herézy neokatechumenátov, IV., 1991 a E. ZOFFOLI, Učenie pápežov a Kikove katechézy: Porovnanie, Segno, 1992. Otec Zoffoli prednášal na Lateránskej univerzite a bol členom Pápežskej akadémie sv. Tomáša. Bol autorom viacerých diel z teológie, filozofie a životov svätých. Jeho majstrovské 1400-stranové dielo katolíckej teológie Christianesimo: Corso di Teologia Catholica bolo vydané v roku 1994 a získalo širokú kritickú pochvalu.

Neokatechumenátna cesta čelila odporu a kritike zo strany heterodoxných i tradicionalistických odporcov.

V roku 1985, vtedy kardinál Joseph Ratzinger, v Rapporto Sulla Fede hovoril o nových laických hnutiach, vrátane Cesty. Budúci pápež poznamenal, že tieto hnutia so sebou prinášajú väčšie alebo menšie nebezpečenstvá, ale že „to sa stáva všetkým živým bytostiam“, pričom vymenoval plody, ktoré sa narodili v týchto charizmách: umožnenie mladým ľuďom žiť svoju vieru úplne, veľký misijný elán, seriózny život modlitby, plná a nerozdeliteľná katolíckosť a početné povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu.

Existujú obvinenia, že Cesta má rozdeľujúci dopad na farnosti. V roku 1996 Mervyn Alexander, biskup z Cliftonu v Anglicku, zriadil vyšetrovací panel, aby preskúmal tvrdenia farníkov v troch farnostiach (St. Nicholas of Tolentino v Bristole, St. Peter v Gloucesteri a Sacred Heart v Charlton Kings v Cheltenhamu), ktorí tvrdili, že boli poškodení a zažili „značný stres“, ako aj „duševnú, osobnú a mentálnu úzkosť“ kvôli aktivitám Neokatechumenátnej cesty.

(Dokončenie v druhej časti)

Pre portál Christianitas.sk preložil J. Duháček

PDF (formát pre tlač)