Nebudeš mať iných bohov!

1. marca 2026   Cirkev

„Ja som Pán, tvoj Boh; nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“
(Ex 20,1;2)

Boh je sám od seba od večnosti. Čokoľvek žije a jestvuje okrem neho, všetko on stvoril. Svojou všemohúcou vôľou stvoril a svojou múdrosťou spravuje svet a otcovskou láskavosťou stará sa o všetko. Niet anjela v Nebi, niet človeka na zemi, ktorý by bol vyňatý spod Božej moci.

Ak chceme byť spasení, musíme veriť vo večného a spravujúceho Pána Boha.

Králi, veľkí páni môžu mať sluhov, ale stvorenia má jedine Boh; toto uznať znamená opravdivo sa klaňať Bohu. Svojim veriteľom sme dlžní peniaze, hospodárovi prácu, rodičom život, ale naša duša patrí jedine Bohu; takto sa uponížiť znamená opravdivo sa klaňať Bohu. Svoje šťastie môžeme vyhľadávať umom, silou na suchu i na mori, ale večný život môže dať jedine Pán Boh a táto nádej znamená opravdivé klaňanie sa Bohu. Proti tomuto sa prehrešili odbojní anjeli a za trest si zaslúžili Peklo. I vernosť našich prvých rodičov v tomto veľkom prikázaní bola skúšaná, ale stali sa mu neverní, preto boli potrestaní smrťou. Hriech prvých rodičov sťa beľmo zatemnilo dušu človeka, tak ďaleko zablúdil, že ani to nevedel: či je Boh na Nebi. Aby teda poznanie Boha na zemi celkom nevyhynulo, na hore Sinaj medzi blýskaním a hrmením takto hovoril ľuďom: „Ja som Pán, tvoj Boh; nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex 20,1;2)

Ako bolo potrebné týmto príkazom povzbudzovať ľudí, dokazuje modlárstvo starodávnych národov; dokazuje ono spolu i to, že bez Boha nemôžeme žiť, lebo keď ľudia zabudli na pravého Boha, sami si robili bohov, modly, naviedol ich diabol, aby na miesto Boha jemu sa klaňali.

Východné národy zbožňovali slnce, hviezdy, na svetlo večné zabudli a klaňali sa svietiacim telesám.

Na západe národy upadli do modlárstva, takže sa klaňali prírode. Klaňali sa stromom v lese, kvetinám na poli, vlnám na vode. Kráľov, vojenských vodcov postavili medzi svojich bohov, tak ďaleko zašli s týmto zbožňovaním prírody, že už ani sami nevedeli počet svojich bohov, asi na 30-tisíc ich rátali.

Egypťania však tak hlboko klesli, že i volovi, mačke, hadovi a iným nerozumným zvieratám sa klaňali. Zároveň týmto cudzím bohom skazené boli i mravy a celý život týchto ľudí: hrozná nemravnosť, zverská necudnosť, vyliata krv nevinných, celý prúd sĺz zhanobených zmáčali zem. Týmto márne hučal hlas Boží na hore Sinaj: „Ja som Pán, tvoj Boh tvoj!“ Sám Syn Boží musel zostúpiť z Neba, musel z kríža, na Kalvárii postaveného, znova vyhlásiť ten veľký príkaz: „Nebudeš mať iných bohov!“ Ježiš Kristus zlomil moc diabla, oslobodil svet od cudzích bohov, zaštepil pravú vieru do ľudských sŕdc, založil svoju Cirkev, aby táto ohlasovala nebeské pravdy až do skončenia sveta.

Kto by inak učil ako Cirkev, čo by to priam i anjel bol, ostro hovorí sv. Pavel apoštol, že ten nech je prekliaty.

2. Márna bola apoštolova kliatba, v navnivoč je obrátená náuka Kristova, nepovšimnutá je Božia hrozba: ľudia i podnes robia si cudzích bohov. Jeden hovorí: nuž ak Boh vykúpil ľudí, načo sa má človek starať o svoje spasenie. Iní bibliu uznávajú za svojho Boha, na ňu prisahajú, čo v nej nie je, to nie je pravda. Tretí tak zlorečí, že Boh každého už pri narodení určí buď do Pekla, alebo do Neba, nech je on akýkoľvek zločinec, bude spasený, ak len verí. Akým právom sa opovažujú tieto bezbožnosti nazývať božskými náukami?

Drahí moji, takto hovoriť je práve taká duševná bieda, ako sa klaňať hviezdam, prírode, len v pomenovaní je rozdiel. Týmto znie prvé prikázanie: nebudeš mať iných bohov!

Títo sú však len bludári, s pomocou Božou môžu sa vrátiť k svetlu pravej viery. Nebezpečnejší modlári sú ľahostajní vo viere, ktorým hocijaké náboženstvo je rovnako dobré, či katolícke, či kalvínske, či moslimské alebo rozkolnícke alebo nazarénske. Hovoria, že je to všetko jedno, čokoľvek človek verí, len nech je čestný, statočný. O, kiežby osvietil Pán Boh týchto bludárov, aby uznali, že je len jeden Pán, len jedna pravá viera, len jeden Ježiš a jeho Cirkev, že každý, kto neverí, je nový pohan, robí si iných bohov.

Od ľahostajných vo viere ešte hlbšie klesli tí, ktorí sa klaňajú peniazom, pre ktorých evanjeliom je klam a úžera; ďalej smilníci, pre ktorých je bohom brucho a telesná ohavnosť; a napokon ziskuchtivci, ktorí pre priazeň mocnárov sú pripravení zapredať vieru, česť i svoju vlasť. O týchto modloslužobníkoch hovorí Sv. Písmo, „že nikdy – nikdy neprídu do kráľovstva Božieho“ (porov. 1Kor 6,10).

Slovom ani žiadne zviera, ani žiadneho neživého tvora nevyvyšuj si nad Boha, to ti prikazuje Boh v svojom prvom prikázaní. Pýtaj sa sám seba: Kto si ty a kto je Boh? Boh je tvorca celého sveta a ty si len jeho malinké stvorenie: uponíž sa, kor sa jeho svätej Velebnosti, vtedy vyplníš prvé prikázanie Božie: „Ja som Pán, tvoj Boh; nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Poďte, padnime pred Pánom klaňajúc sa mu, lebo on je náš Boh (porov. Ž 95,1–7).

3. Keď teda Boh nám stvoril telo, ako i dušu, keď sa svojou dušou koríme pred jeho velebnosťou a mocou, i telom svojím sme povinní klaňať sa mu. Jemu nech sa klaňajú naše oči, často pohliadnime k nebesiam. Jemu nech sa klaňajú naše uši, usilovne počúvajme jeho náuku. Jemu nech sa klaňajú naše ústa, náš jazyk, prednášajúc mu naše vrúcne modlitby. Jemu nech sa klaňajú naše ruky, k nemu spínajme ich každý deň. Jemu nech sa klaňajú naše nohy, nech padnú ponížene pred ním do prachu zeme.

Ale nezabudnime: „Boh je duch, preto v duchu máme sa mu klaňať“ (porov. Jn 4,24). V duchu sa vtedy klaniame Bohu, keď naša vnútorná Božia pocta pochádza z nášho srdca. Neukazujme pobožnosť, ak ju nemáme v srdci, lebo takáto úcta by bola podobná tomu, ako keby si sa pýšil v krásnych šatách, ale bol by si za ne ešte dlžný krajčírovi.

Ani nezakrývaj svoj bezbožný život rozličnými pobožnosťami, lebo to by zasa bolo také, ako keď niektorí svoju mrzkú tvár okrášľujú všelijakými púdrami-mastičkami z lekárne.

Klaňajme sa Bohu ako najvyššej pravde, vtedy máme vieru. Klaňajme sa Bohu ako prameňu milosrdenstva, vtedy máme nádej. Klaňajme sa Bohu ako najlepšiemu otcovi, vtedy máme lásku. Boh jedného povýši, druhého poníži; niekedy žalosťou, inokedy radosťou odmeňuje: buď dáva, alebo odoberá, buď poníži, alebo povýši; oddaným srdcom vzdychajme: „Nech sa stane Tvoja svätá vôľa!“ Tak vyplníme prvé prikázanie Božie a prídeme do života večného.

Včielky majú rady med, osy sa však radšej kochajú v smradľavých zdochlinách. Podobne veriaci v Bohu nachádzajú svoju radosť, neveriaci však obľubujú smradľavé rozkoše tohoto sveta. Nebuďme osami, ale med nosiacimi včielkami, aby nás neprimerané pripútanie k pozemským veciam nepozbavilo Boha a večného spasenia. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)